Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27CoCsp/13/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Martiny Trnavskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobkyne I. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., R. XXXX/XX, zastúpenej I.. G. U., advokátkou so sídlom C. H., F. XXXX/XX proti žalovanému D. A. H., Z. so sídlom H., I. T. 1, V.: XX XXX XXX, zastúpenému M. W., G., advokátska kancelária so sídlom H., C. 5, V.: XX XXX XXX, o zaplatenie 600,- Eur s príslušenstvom na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 1. decembra 2020 č. k. - 182 takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom zo dňa 1. decembra 2020 č. k. - 182 súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni 600,- eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,- Eur od 15.02.2019 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni priznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala voči žalovanému zaplatenia 600,- Eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia. Vychádzal zo skutkového zistenia, že žalobkyňa ako dlžníčka požiadala žalovaného ako veriteľa tlačivom „Žiadosť o aktiváciu Pôžičkovej karty U.“ č.XXXXXXXXXX o poskytnutie spotrebiteľského úveru. Žalovaný súhlasil so vznikom zmluvného záväzkového vzťahu, čo potvrdil formou zaslania Schválenia Žiadosti o Pôžičkovú kartu U. žalobkyni, poskytol žalobkyni úver s pred schváleným úverovým rámcom 300,- Eur, štandardnou mesačnou výškou splátky 10,- Eur, štandardnou úrokovou sadzbou 22,80 % ročne. Deň splatnosti mesačnej splátky je 45. deň od 1. dňa predchádzajúceho mesiaca a bude uvedený vo Výpise. Počet splátok 55, pričom posledná splátka je vo výške 1,67 Eur, celková suma, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť je 531,67 Eur, celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom sú 231,67 Eur, priemerná hodnota RPMN pre kreditné karty sa nezverejňuje. Taktiež mal preukázané, že žalobkyňa na daný úver uhradila celkovo sumu 1.736,26 Eur + 3x 20,- eur a žalobkyňa uskutočnila celkovo výbery v sume 1.010,- Eur. Vo veci už bol vydaný skorší rozsudok zo dňa 26.02.2020, ktorým súd uložil povinnému zaplatiť žalobkyni sumu 600,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 600,- Eur od 15.02.2019 do zaplatenia. Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 23.07.2020, sp.zn. - 112 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V tomto konaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje termín konečnej splatnosti úveru, podľa názoru súdu nestačí iba údaj o výške poslednej splátky (1,67 Eur) uvedený v zmluve. Zákon tiež vyžaduje povinnosť veriteľa uviesť rozčlenenie jednotlivých čiastok, nestačí teda uviesť len celkovú výšku mesačných splátok, ale je potrebné uviesť, koľko presne pripadá zo splátky na úhradu istiny a koľko na úhradu úroku, prípadne poplatkov. Konštatuje, že zmluva o spotrebiteľskom

úvere obsahuje neplatné dojednanie o RPMN. Zmluva síce obsahuje indikatívny výpočet RPMN, no jednotlivé súčasti, resp. údaje výpočtu sa nezhodovali s údajmi spotrebiteľského úveru. V indikatívnom výpočte RPMN uviedol žalovaný pod písmenom S- výška spotrebiteľského úveru sumu 300,- Eur, hoci žalobkyni preukázateľne poskytol sumu 600,- Eur, čo v priebehu konania nijako nespochybnil. Z uvedeného vyplýva, že pri indikatívnom výpočte RPMN žalovaný operoval s údajmi, resp. parametrami o spotrebiteľskom úvere, ktoré nezodpovedali žalobkyni (spotrebiteľke) skutočne poskytnutému úveru. Preto je dojednanie o RPMN neplatné, a teda úver je bezúročný a bez poplatkov. Po preskúmaní priemerných úrokových mier z úverov bánk poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny, zisťovaných na webovej stránke Národnej banky Slovenska, súd zistil, že za mesiac 08/2011, kedy došlo k uzatvoreniu úverovej zmluvy, boli priemerné úrokové miery pri nových spotrebiteľských úveroch s dobou splatnosti nad 5 rokov vo výške 13,44 %. Úroková miera 22,80 % uvedená v zmluve je tak 1,64 krát väčšia ako priemerné úrokové miery poskytované v rovnakom období spotrebiteľom inými dodávateľmi, čo podľa neho nepredstavuje podstatné prekročenie priemerných úrokových mier v danom období. Podľa názoru súdu, na možnú aplikáciu ustanovenia v spojení s je nevyhnutné podstatné prekročenie uvedených priemerných úrokových mier, teda minimálne o 100 %, resp. viac, čo v danom prípade splnené nebolo. Preto súd nevyhodnotil úverovú zmluvu v časti takto dohodnutých úrokov za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi s poukazom na . Vzhľadom na to, že zmluva je bezúročná a bezpoplatková, všetky úhrady, ktoré žalobkyňa zrealizovala v prospech žalovaného nad rámec jej skutočne poskytnutých finančných prostriedkov (t.j. istiny v sume 1.010,- Eur) v posledných troch rokoch pred podaním žaloby (t.j. v rozmedzí od 14.09.2016 do 14.02.2019) možno považovať za plnenie bez právneho dôvodu, teda za bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa uhradila žalovanému celkom sumu 1.796,26 Eur, čím do sumy 600,- Eur, ktoré uhradila v období od 14.09.2016 (3 roky pred podaním žaloby) do 14.02.2019 (dátum poslednej úhrady žalobkyne) došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne, a preto je žalovaný povinný jej s poukazom na a toto bezdôvodné obohatenie vydať. Čo sa týka námietky premlčania uplatnenej žalovaným, súd uvádza, že v zmysle , právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Podľa ustanovenia , najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Žalovaná sa podľa názoru súdu prvej inštancie preukázateľne a s istotou dozvedela o tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bezpoplatková dňom, kedy jej bolo doručené uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica sp.zn. (správne č.k. pozn. odvolacieho súdu) -49 zo dňa 30.04.2019, ktorým uznesením súd rozhodol o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby právnym nástupcom žalobcu, kde v odseku 3 súd konštatoval, že žaloba bola zjavne nedôvodná, nakoľko zmluva neobsahovala zákonné náležitosti, a preto bola bezúročná a bezpoplatková. Od uvedeného momentu začala plynúť dvojročná premlčacia lehota na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ ide o plynutie objektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia, táto v zmysle začala plynúť pre každú platbu samostatne, a to odo dňa jej úhrady zo strany žalobkyne, od ktorého dňa začína plynúť 3- ročná premlčacia lehota a to samostatne, pre každú jednu splátku. Vzhľadom na to súd priznal žalobkyni sumu 600,- Eur, ktorá suma pozostáva z úhrad realizovaných žalobkyňou v prospech žalovaného v časovom rozmedzí od 14.09.2016 do 14.02.2019. Všetky úhrady vykonané žalobkyňou pred dátumom 14.09.2016 sú premlčané, nakoľko pri nich uplynula objektívna 3

- ročná premlčacia lehota. Opätovne dáva súd do pozornosti rozhodovaciu prax súdov, ktorá zastáva názor, že ak je plnenie bez právneho dôvodu poskytované postupne po čiastkových sumách, objektívna premlčacia doba začína plynúť pri každej z nich osobitne v okamihu, keď došlo k plneniu. Každá z čiastkových platieb plnených bez právneho dôvodu má tak svoj samostatný právny osud, premlčuje sa samostatne a samostatne sa tiež posudzuje prípadné omeškanie s jej vydaním. Pre posúdenie začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby je irelevantné, kedy (a či vôbec) sa stal nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia splatným (rozhodnutie Krajského súdu Žilina, sp. zn. zo dňa 13.09.2017). Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobkyňa uhradila iba sumu 580,- Eur v prospech účtu žalovaného, keďže suma 20,- Eur bola síce poslaná na účet žalovaného, no ten sumu následne preposlal spoločnosti V. G., na ktorú postúpil predmetnú pohľadávku, a teda k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného týmto nedošlo, tu súd uvádza, že sa s názorom žalovaného nestotožňuje, keďže je nepochybné, čo vyplýva z výpisu z bankového účtu žalobkyne, že suma 20,- Eur bola poukázaná v prospech bankového účtu žalovaného. Došlo preto nepochybne k plneniu bez právneho dôvodu v prospech žalovaného. Následná prípadná dispozícia touto sumou v prospech tretej osoby, t.j. spoločnosti

V. G., nezbavuje žalovaného povinnosti bezdôvodné obohatenie vydať. Žalobkyňa mala vo veci plný úspech, preto jej súd priznal v zmysle a náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobu zamietne. Vo vzťahu k posúdeniu nesprávnosti údaja o RPMN poukázal, že úver bol poskytnutý ako revolvingový a v súčasnosti už je rozhodovacou praxou všeobecných súdov ustálené, že v prípade revolvingového úveru nie je dosť dobre možné RPMN vopred vypočítať. V čase poskytnutie úveru pri ňom nie je možné jednoznačne určiť výšku RPMN, nakoľko veriteľ nepozná vstupné údaje na jej výpočet, ako sú výška čerpaných finančných prostriedkov, deň čerpania finančných prostriedkov a pod.. Preto pristúpil k uvedeniu indikatívneho výpočtu RPMN, pričom vychádzal z predpokladov, že štandardná úroková sadzba a poplatky zostávajú nezmenené, klient vyčerpá spotrebiteľský úver vo výške schváleného úverového rámca (300,- Eur), počet splátok je 55, prvá až predposledná splátka je vo výške 10,- Eur a posledná splátka je vo výške 1,67 Eur. Pri dosadení týchto údajov do vzorca na výpočet RPMN je výsledkom práve v zmluve uvedený údaj 31,75 %. Tvrdenie súdu, že veriteľ „žalobkyni preukázateľne poskytol sumu 600,- eur,“ považuje za nesprávne. V čase uzavretia zmluvy bol schválený úverový rámec vo výške 300,- Eur a nie vo výške 600,- Eur. Vo vzťahu k posúdeniu, že zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti, uviedol, že zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú. Podľa jeho názoru zmluva uzavretá na dobu neurčitú nemôže z objektívnych dôvodov obsahovať údaj o termíne konečnej splatnosti vo forme dátumu. Ďalej namietol, že súd prvej inštancie svojvoľne, a navyše v priamom rozpore s § 391 ods. 2 CS, nerešpektoval právny názor súdu vyššej inštancie v tej istej veci, pričom takýto postup súdu prvej inštancie považuje za absolútne porušenie princípu právnej istoty, kedy súd odmietol rešpektovať právny názor, ktorým je z vôle zákonodarcu viazaný. Poukázal na to, že právny názor prvoinštančného súdu ohľadom plynutia subjektívnej premlčacej doby je v rozpore s ustálenou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rozhodnutia sp. zn. , , a . Momentom úhrady každého jednotlivého individuálneho plnenia žalobkyňa musela vedieť kam a z akého dôvodu finančné prostriedky poukazuje (t. j. vedela o skutkových okolnostiach potrebných k uplatneniu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia pred súdom) a preto odo dňa pripísania toho ktorého plnenia žalovanej začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia lehota.

3. Žalobkyňa navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť a k odvolaniu uviedla, že s tvrdeniami žalovaného nesúhlasí. K posúdeniu RPMN uviedla, že v zmluve absentuje dohoda zmluvných strán o počte splátok, aj o termíne ich splatnosti. Pri ich absencii nie je zrejmé, z akého zdroja čerpal žalovaný, keď v indikatívnom výpočte RPMN uvádza počet splátok číslom 55. Ak sa zmluvné strany nedohodli na počte splátok, potom nie je možné zistiť, či je takto uvedený indikatívny výpočet RPMN správny a možno dospieť k záveru, že skutočne v zmluve uvedený nie je. Pokiaľ zmluva o úvere obsahuje indikatívny výpočet RPMN, je tento uvedený takmer nečitateľným drobným písmom spolu s uvedením zložitého matematického vzorca, v dôsledku čoho možno takýto údaj považovať za nezrozumiteľný a nečitateľný, zvlášť pre priemerného spotrebiteľa, teda za údaj neexistujúci. Naviac výpočet vychádza z predpokladu, že k čerpaniu úveru dôjde 01.08.2011, k čomu však nepochybne nemohlo dôjsť, keďže zmluva bola uzavretá až neskôr (11.08.2011). Zároveň v úverovej zmluve chýbajú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Hoci tieto sa nachádzajú iba v rámci indikatívneho výpočtu RPMN, tento údaj nemôže obstáť v zmysle zákona. Tento údaj má byť v zmluve uvedený jasným a prehľadným spôsobom, konkrétnou sumou. Ich vyvodenie z indikatívneho výpočtu RPMN je pre priemerného spotrebiteľa obťažné. Namietla, že deň splatnosti uvedený v zmluve ako „45. deň od 1. dňa predchádzajúceho mesiace a bude uvedený vo Výpise“ je v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2, je uvedený nejednoznačným spôsobom a že spotrebiteľ nevedel v čase podpísania zmluvy presný deň, ku ktorému je povinný jednotlivé splátky úveru splácať. V každom dokumente, ktorý mal tvoriť súčasť zmluvy, je tento údaj upravený inak, nie je dostatočne zrozumiteľný a určitý a vyvoláva nejednoznačnosť výkladu nielen vo vzťahu úpravy vo viacerých dokumentoch, ale aj vo vzťahu k určeniu dňa (45. deň resp. 1. - 15. deň). Zároveň potvrdzujúci list, o ktorý žalovaný opiera svoje tvrdenie o jasnom a zrozumiteľnom termíne splatnosti splátok (hoci ani v tomto dokumente nie je uvedený konkrétny deň), bol jej doručený až po podpise žiadosti/zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto je zrejmé, že v čase uzatvorenia zmluvy nevedela presný deň, ku ktorému je povinná jednotlivé splátky úveru splácať. Podľa nej zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti, ani dobu trvania zmluvy t. j. zo zmluvy nie je zrejmé, či sa uzatvára na dobu určitú alebo na dobu neurčitú. Vo vzťahu k námietke premlčania v subjektívnej lehote uviedla, že z hľadiska plynutia subjektívnej premlčacej doby v trvaní 2 rokov je rozhodujúci deň,

keď sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia, pričom nie je podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy sa oprávnený subjekt pri náležitej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť. Rovnako ako žalovaný poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Ona sa preukázateľne a s istotou dozvedela o tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bezpoplatková dňom, kedy jej bolo doručené uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. -49 zo dňa 30.04.2019, ktorým uznesením súd rozhodol o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby právnym nástupcom žalobcu. Od uvedeného momentu začala plynúť dvojročná premlčacia lehota na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.

4. Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne zopakoval svoje tvrdenia z odvolania týkajúce sa posúdenia RPMN a termínu splatnosti splátky, ktorý bol 15. deň v mesiaci, čo vyplýva z listiny „Schválenie žiadosti o pôžičkovú kartu U.“ zo dňa 16.08.2011, ktorá tvorí prílohu podanej žaloby.

5. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § a 380 (ďalej len ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa 387 ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

6. Odvolací súd sa stotožňuje s namietaným záverom súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého žalovaným žalobkyni z dôvodu nesprávneho RPMN, hoci súd prvej inštancie uvedené právne posúdenie označuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len ako právne posúdenie „nad rámec“. Ostatné jeho právne posúdenie vykonané v ods. 60 odôvodnenia považuje odvolací súd za nesprávne z dôvodov vyjadrených v jeho predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, ktorým právnym názorom je súd prvej inštancie podľa , ako správne podotkol odvolateľ v odvolaní, v konaní viazaný.

7. Odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje správnosť argumentácie žalobkyne, že text v čl. V. zmluvy obsahujúcom indikatívny výpočet RPMN je rozmazaný, písaný veľmi drobným minimalizovaným písmom, v dôsledku čoho niektoré z tam uvedených údajov najmä vzorec a označenie použitých veličín sú nečitateľné a nerozpoznateľné nielen pre spotrebiteľa, ale aj pre súd. Obdobne sú písané Obchodné podmienky žalovaného. Odvolací súd upozorňuje, že takémuto konaniu dodávateľa, ktorý zložito formulované zmluvné podmienky skrýva do textu písaného malým písmom, nemožno priznať právnu ochranu.

8. Z rozpoznateľných údajov textu v čl. V. zmluvy odvolací súd zistil, že v rámci predpokladov pre výpočet výslednej RPMN vo výške 31,75 % žalovaný uviedol, že počet splátok je 55, že prvá až predposledná splátka je 10 Eur a posledná splátka je 1,67 Eur, pričom ako celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je uvedená suma 531,67 Eura a celkové náklady spotrebiteľa 231,67 Eur (zrejme výpočet 531,67 -300,- Eur). Z údajov nie je zrejmé, či celkový počet splátok je 55 alebo 55+1. V prípade, ak je to 55 splátok, je 54 splátok po 10 Eur a posledná (55.) je 1,67 Eur, potom výsledná celková suma splátok je 541,67 Eur, a nie uvádzaná celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť 531,67 Eur (vysvetlenie čl. V zmluvy neponúka) a celkové náklady spotrebiteľa by potom boli potom 241,67 Eur, a nie v zmluve uvádzaných 231,67 Eur. Táto nesprávnosť výpočtu celkovej čiastky má za následok nesplnenie obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy (zmluva musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov) a nutne sa musí premietnuť i do nesprávneho výsledku RPMN, ako konštatoval aj súd prvej inštancie. V prípade, ak by bola celková čiastka v zmluve správne vyčíslená, potom musí byť uvedený nesprávny údaj o počte splátok (namiesto 55 správne 54 splátok), čo by mala za následok nesplnenie obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy. Uvedené nasvedčuje tomu, že žalovaný pri výpočte použil počet splátok, ktoré si zrejme sám určil, pričom nie je zrejmé, akým spôsobom sa dopracoval k určeniu výšky RPMN. Výpočet RPMN tak, ako bol vykonaný, nespĺňa dostatočne informačnú povinnosť dodávateľa podľa § 4 ods.1 zákona o spotrebiteľských úveroch.

9. Napriek tomu, že šlo o čerpanie prostredníctvom kreditnej platobnej karty, bolo povinnosťou žalovaného uzavrieť so žalobkyňou riadnu zmluvu, z ktorej bude zrejmé, aká je ročná percentuálna miera nákladov (RPMN), ktorá je určitým indikátorom nákladovosti úveru, pričom RPMN mohla byť vypočítaná už v čase, keď bol zrejmý úverový rámec a fixná mesačná splátka. Aj pri revolvingovom úvere je možné a nevyhnutné RPMN vypočítať podľa počiatočných základných údajov v zmluve, pričom spotrebiteľovi musia byť už pri podpise zmluvy poskytnuté všetky informácie, ktoré sa vzťahujú na žiadaný a poskytovaný úver, musí poznať všetky informácie uvedené v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch spôsobilé ovplyvniť jeho rozhodnutie o tom, či bude mať záujem o predmetný úver. Zároveň musí byť v zmluve uvedený správny počet splátok a správna celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a správne celkové náklady spotrebiteľa so spotrebiteľským úverom.

10. Zistená zrejmá nesprávnosť uvedených údajov v zmluve má za následok neplatnosť týchto zmluvných dojednaní, a tým neexistenciu náležitostí zmluvy o úvere a nesprávnosť RPMN v neprospech spotrebiteľa, ktorých následkom je v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, ako správne, i keď „nad rámec“, skonštatoval súd prvej inštancie. 11. K namietanej otázke premlčania presnejšie k spornej otázke počiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty podľa , odvolací súd uvádza, že súhlasí s právnym posúdením tejto otázky súdom prvej inštancie. Odvolací súd na potvrdenie správnosti tohto názoru odkazuje na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít z posledného obdobia, a to na nález Ústavného súdu SR sp.zn. , ktorým zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , na ktoré poukazuje žalovaný v odvolaní, a v ktorom ústavný súd konštatoval, že „rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. a sp. zn. (na obe poukazuje odvolateľ v odvoaní- pozn. odvolacieho súdu) nedávajú odpoveď na otázku, či je namieste odvíjať plynutie začiatku subjektívnej premlčacej doby od znalosti spotrebiteľa o právnej úprave zakotvujúcej bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (uplatnenie zásady „neznalosť zákona neospravedlňuje“), ani na otázku, či za takéhoto stavu je moment, keď reálne dôjde k plneniu spotrebiteľa nad rámec istiny, rozhodujúcim z pohľadu záveru o nadobudnutí skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia“. Ďalej odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 09. júna 2020, ktorým zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. , na ktoré sa taktiež odvoláva žalovaný v odvolaní, a v ktorom ústavný súd uviedol: „Predmetom rozhodnutí, na ktoré poukazuje najvyšší súd (sp. zn. , a 3Cdo/169/2017- pozn. odvolacieho súdu, všetko rozhodnutí, na ktoré poukazuje aj odvolateľ v odvolaní), nebol spotrebiteľský spor, základom právneho vzťahu medzi stranami sporu ani v jednom prípade nebola zmluva o spotrebiteľskom úvere, nešlo o prípad bezdôvodného obohatenia, ktorý nastáva v dôsledku existencie osobitnej sankcie postihujúcej jednu zo zmluvných strán, upravenej priamo v zákone. Nemožno pochybovať o tom, že bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Ide o špecifický predpoklad vzniku bezdôvodného obohatenia.“ Ďalej odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , v ktorom dovolací súd citoval nález sp. zn. , podľa ktorého: „Nemožno pochybovať o tom, že bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Ide o špecifický predpoklad vzniku bezdôvodného obohatenia. Jeho základ je daný porušením zákona už v priebehu kontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť spotrebiteľskej zmluvy ako takej.“ Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol: „Túto špecifickú situáciu je možné najviac pripodobniť k vadnosti písomne uzavretej zmluvy (inej ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere), z ktorej zmluvné strany v domnení, že sú ňou viazané, plnili, ale v dôsledku vadnosti zmluvy sa dostaví zákonný následok v podobe jej neplatnosti a už poskytnuté plnenie je bezdôvodným obohatením. Uvedené umožňuje dovolaciemu súdu zovšeobecniť, že plnenie spotrebiteľa poskytnuté dodávateľovi nad rámec istiny dohodnutého spotrebiteľského úveru je bezdôvodným obohatením vzniknutým na strane dodávateľa z neplatného právneho úkonu. Zákonná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru je totiž z hľadiska pevne daných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia akousi modifikáciou neplatnosti právneho úkonu vyvolanou (danou) špeciálnym charakterom aplikovaného hmotnoprávneho ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch (vzhľadom na neskoršie zmeny a dopĺňanie odsekov v ustanovení ide v tejto veci o ).“

.

12. Zo zhodnotenia občianskoprávneho kolégia NS SSR z dňa 21.12.1978 sp. zn. - R 1/1979 vyplýva, že subjektívna premlčacia doba práva na vydanie plnenia z neplatnej zmluvy začína plynúť odo dňa, keď postihnutý zistil neplatnosť zmluvy. Napríklad aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. konštatoval získanie vedomosti oprávneného o vzniku bezdôvodného obohatenia počínajúc právoplatnosťou rozhodnutia, v ktorom bola určená neplatnosť právneho úkonu.

13. Odvolací súd ďalej poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. , v ktorom posudzoval ústavnú súladnosť názoru všeobecných súdov, ktoré skutočnú preukázanú vedomosť spotrebiteľa viazali na poradu so spotrebiteľským združením. Ústavný súd SR konštatoval, že uvedený výklad je založený na logických úvahách a správnom výklade zákona.

14. Podstatnou skutkovou okolnosťou, ktorú by sa mal spotrebiteľ dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, je vedomosť o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní momentu, kedy spotrebiteľ nadobudol vyžadovanú skutočnú (preukázanú) vedomosť o tejto podstatnej skutkovej okolnosti (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. ) je potrebné si uvedomiť, že ide o subjektívny okamih, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť svoje práva v súdnom konaní žalobou o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď sa jeho právo stalo nárokom (actio nata). 15. V súdenej veci žalobkyňa až poradou s advokátkou a jej následným splnomocnením dňa 18.02.2019 na zastupovanie vo veci vedenej Okresným súdom Považská Bystrica pod sp.zn. vzhľadom na jej vyjadrenie k žalobe v tomto súdnom konaní, ktoré bolo zhodné so žalobou v súdenej veci, získala znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť bezdôvodné obohatenie. Rovnako skutočnosť, že uhradila žalovanému sumu nad rozsah poskytnutého plnenia, svedčí o tom, že nevedela, že žalovaný nemá na túto sumu právny nárok. Rozhodujúce nie je, či možnosť dozvedieť sa tieto skutočnosti mala už skôr. Tento okamih treba považovať za počiatok plynutia dvojročnej premlčacej lehoty práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žaloba bola podaná na súde 27.08.2019 teda v priebehu plynutia premlčacej doby. Žalovaným nebol predložený žiadny dôkaz opaku, resp. preukázania skoršej ako zistenej vedomosti žalobkyne o podstatných skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia.

16. Žalovaným uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie nebolo možné považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

17. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.

18. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

19. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, a preto jej v zmysle patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).