Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)Uznesenie_4Obdo-75-2022.pdf
PDF · 192.39 KB
Case nature
Area
Subarea
4Obdo/75/2022
Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Praženkovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Mederovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej, v spore žalobcu I & R KONKURZY A REŠTRUKTURALIZÁCIE, k. s., so sídlom Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 36 865 265, správca konkurznej podstaty úpadcu T&N group - Business company s.r.o. "v konkurze", so sídlom Piaristická 7414/44, 911 01 Trenčín, IČO: 34 137 645, zast. IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., so sídlom Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 36 854 808 proti žalovanému MONTY s.r.o., so sídlom Devínska 10399/35, 940 02 Nové Zámky, IČO: 44 145 438, zast. Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so sídlom Piaristická 46/276, 911 40 Trenčín, IČO: 36 837 857, o odporovateľnosť právneho úkonu a iné, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 37Cbi/51/2017, v konaní o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16CoKR/4/2021-338, 16CoKR/5/2021 z 26. júla 2022, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16CoKR/4/2021-338, 16CoKR/5/2021 z 26. júla 2022, ako aj rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 37Cbi/51/2017-209 zo 4. júna 2021 v spojení s opravným uznesením č. k. 37Cbi/51/2017-220 zo 7. júna 2021 a dopĺňacím rozsudkom č. k. 37Cbi/51/2017-224 z 18. júna 2021, z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Trenčín ako súd prvej inštancie (ďalej tiež „prvoinštančný súd“) rozsudkom č. k. 37Cbi/51/2017-209 zo 4. júna 2021 v spojení s opravným uznesením č. k. 37Cbi/51/2017-220 zo 7. júna 2021 určil, že Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 19.03.2015 a Osobitná dohoda o cene v zmysle čl. III. Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 19.03.2015 medzi spol. MONTY, s.r.o. a MONTY SK s.r.o. zo dňa 19.03.2015, uzatvorené medzi postupcom MONTY s.r.o., so sídlom Nám. sv. Anny 20B/7269, 911 01 Trenčín, IČO 34 137 645 a postupníkom MONTY SK s.r.o., so sídlom Komárňanská cesta 90, 940 64 Nové Zámky, IČO 44 145 438, sú v konkurze vyhlásenom uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 40K/3/2016 zo dňa 24.10.2016 na majetok úpadcu T&N group - Business company s.r.o. ”v konkurze” so sídlom Piaristická 7414/44, 911 01 Trenčín, IČO 34 137 645, voči konkurzným veriteľom právne neúčinné (1. výrok rozsudku). Druhým výrokom rozsudku súd priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu 100 % trov konania.
2. Súd prvej inštancie tak rozhodol po tom, ako Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č. k. 16CoKR/7/2019-97 z 15. apríla 2020 zrušil v poradí prvý rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 37Cbi/51/2017-55 zo 4. októbra 2018, ktorým žalobu zamietol. Dôvodom zrušenia označeného prvoinštančného rozsudku bola jeho nepreskúmateľnosť, pretože súd prvej inštancie nedal všetky odpovede na otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobcu, hlavne na žalobcom tvrdenú a preukazovanú spriaznenosť právnických osôb podľa § 9 ods. 1 písm. b/ zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZoKR“), ktoré uzavreli Zmluvu o postúpení pohľadávok z 19. marca 2015, ktorej odporovateľnosti sa žalobca domáha. Odvolací súd vyslovil, že posúdenie predmetnej skutočnosti má vplyv aj na posúdenie odporovateľnosti právneho úkonu aj z pohľadu § 58 ods. 2 ZoKR. Uviedol,
že v prípade, ak právny úkon bez primeraného protiplnenia bol urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, platí vyvrátiteľná domnienka, že právny úkon spôsobil úpadok dlžníka, resp. bol urobený počas dlžníkovho úpadku; pri tejto vyvrátiteľnej podmienke musí druhá strana preukazovať opak.
3. Po vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie, postupujúc v intenciách odvolacieho súdu, vec právne posúdil podľa ustanovení § 206d, § 57 ods. 1, 2, 4, § 58 ods. 1, 2, 3, § 60 ods. 1, 2, 3, § 9 ods. 1, 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31. januára 2017 (ďalej len „ZoKR“), podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a podľa § 150 ods. 1, § 151 ods. 1, 2, § 153 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
4. Z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku zo 4. júna 2021 vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že Zmluva o postúpení pohľadávok z 19. marca 2015, uzatvorená medzi spoločnosťou MONTY SK s.r.o. (súčasné obchodné meno T&N group - Business company s.r.o. ”v konkurze”), IČO: 34 137 645, ako postupcom a žalovaným ako postupníkom, je právne neúčinná voči konkurzným veriteľom v konkurze vyhlásenom uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 40K/3/2016 z 24. októbra 2016 na majetok úpadcu T&N group - Business company s.r.o. „v konkurze”. Predmetom Zmluvy o postúpení pohľadávok z 19. marca 2015 bolo odplatné postúpenie pohľadávok postupcu voči obchodnej spoločnosti Oldman s.r.o., IČO: 44 781 342 v celkovej výške 94.043,74 eura s príslušenstvom, titulom neuhradenej ceny diela, ktoré bolo protokolárne odovzdané a prevzaté. Pohľadávky boli splatné v mesiacoch 10-11/2014. V čl. II Osobitnej dohody o cene bola dohodnutá odplata za postúpenie pohľadávok vo výške 20 % z istiny postupovaných pohľadávok. Zároveň bola dohodnutá splatnosť odplaty 10-ty deň odo dňa vymoženia postupovaných pohľadávok. Z dohody zmluvných strán o splatnosti odplaty za postúpenie pohľadávok, obsiahnutej v Osobitnej dohode o cene, vyplýva, že podmienkou splatnosti predmetnej odplaty bolo vymoženie postúpených pohľadávok. Zmluva o postúpení pohľadávok, vrátane Osobitnej dohody o cene, však zmluvnú povinnosť žalovaného ako postupníka postúpené pohľadávky vymáhať neobsahovala. Úpadca ako postupca, po uzavretí žalovanej zmluvy o postúpení pohľadávok, žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť ich vymoženie, ani konanie žalovaného pri ich vymáhaní. Vymáhanie postúpených pohľadávok teda predmetná zmluva ponechala výslovne na vôli žalovaného, ktorý ich, ak by sa tak bol rozhodol, nemusel vymáhať vôbec. Z dátumu splatnosti faktúr vyplýva, že postúpené pohľadávky v čase ich postúpenia neboli premlčané. Z čl. I bodu 1.2. Zmluvy o postúpení pohľadávok je zrejmé, že dlžník Oldman s.r.o. si voči postúpeným pohľadávkam uplatnil námietky spočívajúce v tvrdení o omeškaní postupcu s vykonaním diela a o vadách diela. Postupca za účelom preukázania obsahovej nesprávnosti námietok uplatňovaných dlžníkom predložil postupníkovi s pohľadávkou súvisiacu dokumentáciu, ktorú považoval za dostatočný podklad na následné rozporovanie dlžníkových námietok. Žalovaný v spore predložil odborné vyjadrenie Ing. U. Y., ktorého účelom bolo posúdenie hodnoty postúpenej pohľadávky k 31. decembra 2020. Podľa záveru odborného vyjadrenia, z charakteristík pohľadávky a postupov objektivizácie menovitej hodnoty pohľadávky vyplýva, že rozhodujúcim faktorom korekcie je čas od dátumu splatnosti a koeficient je na úrovni 0,0 až 0,2. Odhad reálnej hodnoty pohľadávky je 18.294,-- eur. S ohľadom na historický vývoj pohľadávky je možné usudzovať, že jej reálna hodnota v čase podpisu zmluvy o postúpení pohľadávok a osobitnej dohody dňa 19. marca 2015, predstavovala 20 % jej menovitej hodnoty.
5. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania mal za to, že odplata za postúpenie predmetných pohľadávok, dohodnutá v Osobitnej dohode o cene vo výške 20 % z istiny postupovaných pohľadávok, ktorú mal úpadca získať, nie je primeraná plneniu, ktoré na základe žalovanej zmluvy o postúpení pohľadávok poskytol žalovanému. Pri ustálení uvedeného záveru súd prvej inštancie vychádzal nielen zo samotnej výšky dohodnutej odplaty, ale aj z jej dohodnutej splatnosti. Odplata vo výške 20 % z istiny postúpených pohľadávok je podstatne nižšia ako obvyklá odplata za postúpenie obdobných pohľadávok za obdobných obchodných podmienok v predmetnom čase. Podmienkou splatnosti, a teda aj úhrady odplaty za postúpenie pohľadávok bolo ich vymoženie. V prípade, ak by nedošlo k vymoženiu postúpených pohľadávok, žalovaný by nemusel uhradiť postupcovi žiadnu odplatu, čo sa aj stalo. Žalovaný zrejme nevymohol žiadnu z postúpených pohľadávok a úpadcovi doteraz (6 rokov od postúpenia pohľadávok) neuhradil žiadnu odplatu. Prakticky teda došlo k bezodplatnému postúpeniu predmetných pohľadávok, i keď ku dňu ich postúpenia neboli premlčané; postupca predložil postupníkovi dokumentáciu potrebnú pre ich uplatnenie a dielo bolo odovzdané a prevzaté protokolárne. Ich spornosť spočívala jedine v tom, že ich dlžník Oldman s.r.o. odmietal uhradiť dobrovoľne, pričom zrejme namietal omeškanie postupcu so zhotovením diela a vady diela (čl. I bod 1.2. Zmluvy o postúpení pohľadávok), čo nie je v bežnom obchodnom styku neobvyklé. Súd prihliadol na to, že postupca (úpadca) po postúpení
pohľadávok už ich vymožiteľnosť ovplyvniť reálne nemohol, pričom žalovaný nemal zmluvne uloženú povinnosť vymáhať ich.
6. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam, v zmysle § 58 ods. 1 ZoKR, súd prvej inštancie posúdil Zmluvu o postúpení pohľadávok a jej neoddeliteľnú súčasť Osobitnú dohodu o cene ako právne úkony bez primeraného protiplnenia. Okrem uvedeného, v spore neboli preukázané žiadne relevantné dôvody pre stanovenie takejto nízkej odplaty (20 %). Skutočnosť, že dlžník Oldman s.r.o. predmetné pohľadávky odmietal uhradiť dobrovoľne, pričom zrejme namietal omeškanie postupcu so zhotovením diela a vady diela (čl. I bod 1.2. Zmluvy o postúpení pohľadávok), neopodstatňuje dohodu o odplate len vo výške 20 % z istiny postúpených pohľadávok. V spore nebola tvrdená, ani preukázaná potreba vyšších nákladov na ich vymáhanie oproti obvyklým nákladom na vymáhanie iných pohľadávok. Súd prvej inštancie nemal za preukázanú opodstatnenosť dohody na odplate vo výške 20 % z istiny postúpených pohľadávok ani odborným vyjadrením Ing. U. Y. z 25. januára 2021, ktorý odhadol reálnu hodnotu predmetných pohľadávok v sume 18.294,-- eura, avšak ku dňu 31. decembra 2020. Následne konštatoval, že takúto hodnotu mohli mať aj ku dňu 19. marca 2015, pričom však pri tomto tvrdení vychádzal z historického vývoja pohľadávky, teda z toho, že pohľadávky neboli doteraz uhradené. Podľa súdu prvej inštancie, najmä nečinnosť žalovaného pri ich vymáhaní spôsobila, že došlo k premlčaniu predmetných pohľadávok, pričom žalovaný nepreukázal, že k ich vymáhaniu vôbec pristúpil. Ing. U. Y. pri predpoklade hodnoty pohľadávok ku dňu 19. marca 2015 hodnotil nielen hodnotu pohľadávok, ale už aj samotný postup žalovaného pri ich vymáhaní a skutočnosť, že doteraz neboli uhradené. V rámci dohody o odplate za postúpenie pohľadávok pri uzatváraní Osobitnej dohody o cene dňa 19. marca 2015 by však bolo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle § 265 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“), ak by účelom dohody o nízkej odplate bolo uzrozumenie zmluvných strán o tom, že postupník ich nebude vymáhať, a teda reálne nedôjde k úhrade odplaty, ani postúpených pohľadávok. Pri posúdení hodnoty postúpených pohľadávok bolo potrebné vychádzať len z okolností, ktoré boli, prípadne museli byť zmluvným stranám známe ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy (19. marca 2015), medzi ktoré však rozhodne nemožno zaradiť skutočnosť, že postúpené pohľadávky ku dňu 25. januára 2021 (deň vyhotovenia odborného vyjadrenia) nie sú uhradené. V spore nebolo preukázané ani tvrdenie žalovaného, podľa ktorého objektívna znalecká hodnota postúpených pohľadávok v súčasnosti nepredstavuje sumu vyššiu ako 5 % ich nominálnej hodnoty bez príslušenstva, keďže odborné vyjadrenie vychádza z 20 %.
7. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 19. marca 2015, ako aj Osobitná dohoda o cene z rovnakého dňa, boli urobené postupcom (úpadcom) v prospech žalovaného ako osoby spriaznenej s úpadcom, preto sa v zmysle § 58 ods. 2 ZoKR, úpadok dlžníka v čase urobenia právneho úkonu, predpokladá. V spore opak preukázaný nebol, na základe čoho, podľa súdu prvej inštancie, Zmluva o postúpení pohľadávok a Osobitná dohoda o cene boli urobené počas úpadku dlžníka (úpadcu), a preto im bolo možné odporovať. Vzhľadom k tomu, že ide o právne úkony bez primeraného protiplnenia urobené v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, mohol im žalobca ako správca odporovať aj podľa § 58 ods. 3 ZoKR, keďže boli urobené počas troch rokov pred začatím konkurzného konania voči úpadcovi T&N group - Business company s.r.o. “v konkurze“ (vyhláseným uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 40K/3/2016 z 1. apríla 2016, publikovaným v Obchodnom vestníku č. OV 67/2016 dna 8. apríla 2016).
8. S poukazom na to, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok z 19. marca 2015 došlo reálne k zmenšeniu majetku úpadcu T&N group - Business company s.r.o. ”v konkurze” a nešlo o tzv. ekvivalentný právny úkon dlžníka (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/4886/2010 z 29. apríla 2010), keďže úpadca reálne neobdržal od žalovaného zmluvne dohodnutú odplatu vo výške 20 % z istiny postupovaných pohľadávok, teda neobdržal skutočné (reálne) protiplnenie, z ktorého by mohli konkurzní veritelia uspokojiť svoje pohľadávky, podľa súdu prvej inštancie, Zmluva o postúpení pohľadávok z 19. marca 2015 a Osobitná dohoda o cene z rovnakého dňa, sú ukracujúcimi právnymi úkonmi aj podľa § 60 ods. 1 ZoKR. V spore nebol preukázaný taký majetok postupcu (úpadcu) ku dňu urobenia žalovaných právnych úkonov (19. marec 2015), ktorý by postačoval na uspokojenie nezabezpečených pohľadávok jeho veriteľov, v sume 323.909,20 eura, ktoré existovali v čase urobenia žalovaných právnych úkonov a následne boli riadne zistené a prihlásené v predmetnom konkurze. Úpadca žalovanými právnymi úkonmi týchto veriteľov ukrátil. Žalované právne úkony boli urobené s úmyslom dlžníka (úpadcu) ukrátiť svojich veriteľov a tento úmysel bol alebo musel byť žalovanému známy, nakoľko boli urobené úpadcom v prospech žalovaného ako osoby s ním spriaznenej, v dôsledku čoho sa podľa § 60 ods. 2 ZoKR,
úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany (žalovaného) o tomto úmysle predpokladá. Súd v konaní opak preukázaný nemal. Žalované právne úkony boli urobené v lehote piatich rokov pred začatím konkurzného konania v zmysle § 60 ods. 3 ZoKR, keďže predmetné konkurzné konanie bolo začaté v roku 2016 a zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá v roku 2015.
9. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom svedka Ing. U. Y., nakoľko žalobca jeho výsluch nenavrhol a žalovaný navrhoval jeho výsluch iba v prípade potreby žalobcu klásť menovanému svedkovi otázky, o čo však žalobca v spore nepožiadal. Taktiež nevykonal ani znalecké dokazovanie za účelom preukázania reálnej hodnoty postúpených pohľadávok podľa návrhu žalobcu z pojednávania zo dňa 4. októbra 2018 s odôvodnením, že pri posúdení žalovaných právnych úkonov ako úkonov bez primeraného protiplnenia v zmysle § 58 ZoKR vychádzal aj z dohody zmluvných strán o splatnosti odplaty, pričom žalovaný ani zmluvne dohodnutú odplatu doteraz neuhradil. Okrem toho, žalovaný s vykonaním žalobcom navrhnutého znaleckého dokazovania nesúhlasil (na pojednávaní dňa 4. októbra 2018).
10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v spore plný úspech, priznal náhradu 100 % trov konania.
11. Opravným uznesením č. k. 37Cbi/51/2017-224 zo dňa 18. júna 2021 súd prvej inštancie postupom podľa § 224 CSP doplnil do odôvodnenia rozsudku sp. zn. 37Cbi/51/2017 zo dňa 4. júna 2021 bod 24. v znení „24. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam, v zmysle § 58 a § 60 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31.01.2017, súd určil, že Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 19.03.2015 a Osobitná dohoda o cene v zmysle čl. III. Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 19.03.2015 medzi spol. MONTY, s.r.o. a MONTY SK s.r.o. zo dňa 19.03.2015, uzatvorené medzi postupcom MONTY s.r.o. so sídlom Nám. sv. Anny 20B/7269, 911 01 Trenčín, IČO 34 137 645 a postupníkom MONTY SK s.r.o. so sídlom Komárňanská cesta 90, 940 64 Nové Zámky, IČO 44 145 438, sú v konkurze vyhlásenom uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 40K/3/2016 zo dňa 24.10.2016 na majetok úpadcu T&N group - Business company s.r.o. ”v konkurze” so sídlom Piaristická 7414/44, 911 01 Trenčín, IČO 34 137 645, voči konkurzným veriteľom právne neúčinné.“ (1. výrok opravného uznesenia). Druhým výrokom označeného uznesenia súd prvej inštancie zmenil označenie odsekov odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 37Cbi/51/2017 zo dňa 4. júna 2021 tak, že doterajšie body 24., 25. a 26. odôvodnenia sa označujú číslami 25., 26. a 27.
12. Dopĺňacím rozsudkom č. k. 37Cbi/51/2017-224 zo dňa 18. júna 2021 súd prvej inštancie doplnil výrok rozsudku č. k. 37Cbi/51/2017-209 zo dňa 4. júna 2021 o výrok III. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi, do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu T&N group - Business company s.r.o. „v konkurze” so sídlom Piaristická 7414/44, 911 01 Trenčín, IČO 34 137 645, peňažnú náhradu v sume 94.043,74 eura, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
13.
Z odôvodnenia dopĺňacieho rozsudku vyplýva, že žaloba bola podaná na súde dňa 30. októbra 2017, teda už za účinnosti Civilného sporového poriadku, v dôsledku čoho nie je možné v spore postupovať podľa Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“), a teda ani podľa § 118a OSP. Súd prvej inštancie na skutkové tvrdenia žalobcu, označené v odvolaní proti skoršiemu rozsudku, ako aj na dôkazy predložené žalobcom po podaní odvolania proti rozsudku prihliadal s odôvodnením, že vzhľadom na rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej a v ňom konštatovanej potreby zistenia skutkového stavu, neboli uplatnené v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Súd prvej inštancie v odôvodnení dopĺňacieho rozsudku zopakoval skutočnosti konštatované v odôvodnení prvoinštančného rozsudku zo dňa 4. júna 2021 (viď body 5. až 8. tohto uznesenia) a doplnené opravným uznesením zo 7. júna 2021. Následne, z dôvodu, že v rozsudku č. k. 37Cbi/51/2017-209 zo 4. júna 2021, v spojení s opravným uznesením č. k. 37Cbi/51/2017-220 zo 7. júna 2021, súd prvej inštancie nerozhodol o žalobe v časti o zaplatenie peňažnej náhrady v sume 94.043,74 eura do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu T&N group - Business company s.r.o. „v konkurze” so sídlom Piaristická 7414/44, 911 01 Trenčín, IČO 34 137 645, odkazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, rozhodol o tejto časti žaloby dopĺňacím rozsudkom. Súd mal preukázané, že v dôsledku určenia právnej neúčinnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok z 19. marca 2015 a Osobitnej dohody o cene v zmysle čl. III. Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej 19. marca 2015 medzi spol. MONTY, s.r.o. a MONTY SK s.r.o. zo dňa 19. marca
2015, uzatvorených medzi postupcom MONTY s.r.o. so sídlom Nám. sv. Anny 20B/7269, 911 01 Trenčín, IČO 34 137 645 a postupníkom MONTY SK s.r.o. so sídlom Komárňanská cesta 90, 940 64 Nové Zámky, IČO 44 145 438, voči konkurzným veriteľom v konkurze vyhlásenom uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 40K/3/2016 z 24. októbra 2016 na majetok úpadcu T&N group - Business company s.r.o. ”v konkurze” so sídlom Piaristická 7414/44, 911 01 Trenčín, IČO 34 137 645, v zmysle 63 ods. 1 ZoKR vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu peňažnú náhradu v sume 94.043,74 eura.
14. Na odvolanie žalovaného proti prvoinštančnému rozsudku č. k. 37Cbi/51/2017-209 zo 4. júna 2021 a proti dopĺňaciemu rozsudku č. k. 37Cbi/51/2017-224 z 18. júna 2021, z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, rozsudkom č. k. 16CoKR/4/2021-338, 16CoKR/5/2021 z 26. júla 2022, rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením, ako aj dopĺňací rozsudok podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil (pozn. dovolacieho súdu - odvolací súd v záhlaví potvrdzujúceho rozsudku zrejme chybou v písaní uviedol, že odvolanie proti dopĺňaciemu rozsudku podal žalobca).
15. Odvolací súd, skúmajúc z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, resp. vadami týkajúcimi sa procesných podmienok konania, procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP, nezistil. Následne sa zaoberal odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, vo vzťahu ku ktorému žalovaný pod pojem iná vada podradil porušenie princípu rovnosti strán sporu, pripustenie nových skutkových tvrdení žalobcu, na ktoré nebolo možné prihliadať a nedodržanie prekluzívnej lehoty pri uplatnení odporovacieho práva týkajúceho sa Osobitnej dohody o cene. Citujúc rozhodnutia PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02 a II. ÚS 35/02, odvolací súd vyslovil názor, že postupom súdu prvej inštancie k porušeniu zásady rovnosti v civilnom procese dôjsť nemohlo, pretože oba subjekty, o ktorých právach a povinnostiach tento súd rozhodoval, mali vytvorené rovnaké procesné podmienky a rovnaké procesné postavenie. K odvolacej námietke žalovaného spočívajúcej v tvrdení, že žalobca ako úpadca mal prístup k dôkazom, ktoré mohol a mal povinnosť včas uplatniť a s tým súvisiacej námietke nedodržania prekluzívnej lehoty, odvolací súd konštatoval, že správca konkurznej podstaty úpadcu pred podaním žaloby žiadal úpadcu a žalovaného o oznámenie, či bola medzi úpadcom a postupníkom uzatvorená dohoda o odplate za postúpené pohľadávky tak, ako si to zmluvné strany dohodli v čl. II. Zmluvy o postúpení pohľadávok z 19. marca 2015 a ak áno, požiadal o jej zaslanie. Správcovi bola doručená odpoveď žalovaného zo dňa 26. októbra 2017 v znení, že k uzatvoreniu dohody o odplate medzi úpadcom a žalovaným došlo a že dohodu správcovi bezodkladne predloží po jej obdržaní (č. l. 15 - 19 spisu). Dohoda však správcovi doručená nebola a správca nemal k dispozícii ani dohodu o odplate, ani žiaden doklad o vykonaní úhrady odplaty žalovaným v prospech úpadcu. Správca podal žalobu o určenie neúčinnosti právneho úkonu podľa § 58 ods. 1 ZoKR s tým, že uzavretá Zmluva o postúpení pohľadávok je právnym úkonom bez primeraného protiplnenia a tento bezodplatný právny úkon bol urobený v prospech osoby spriaznenej s úpadcom. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z 5. januára 2018 (č. l. 30 - 31), v ktorom poprel, že odplata za postúpenie pohľadávok nebola dohodnutá a že by pohľadávky nadobudol bezodplatne. K vyjadreniu priložil fotokópiu Osobitnej dohody o cene v zmysle čl. III. Zmluvy o postúpení pohľadávok. Išlo o fotokópiu prvej a poslednej strany Osobitnej dohody, ktorá bola datovaná dňa 19. marca 2015. Súd prvej inštancie doručil vyjadrenie žalovaného spolu s fotokópiou prvej a poslednej strany Osobitnej dohody z 19. marca 2015 žalobcovi s výzvou na vyjadrenie a s poučením podľa § 167 ods. 3 CSP. Žalobca na výzvu súdu reagoval tak, že doručená fotokópia Osobitnej dohody je nepreskúmateľná, nakoľko chýba druhá strana a z prvej a tretej strany nevyplýva, aká výška odplaty bola dohodnutá. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 18. mája 2018 doručil súdu prvej inštancie celé znenie Osobitnej dohody, ktorá bola následne zaslaná žalobcovi, ktorý podanie prevzal 3. septembra 2018 spolu s termínom vytýčeného pojednávania na deň 4. októbra 2018. Na tomto pojednávaní žalobca žiadal o rozšírenie žalobného petitu o Osobitnú dohodu o cene z 19. marca 2015, pričom dôvod neúčinnosti rozšíril aj o skutkové tvrdenia, týkajúce sa odporovania ukracujúcemu právnemu úkonu. Súd prvej inštancie rozšírenie žalobného petitu pripustil uznesením na pojednávaní dňa 4. októbra 2018. Odvolací súd ďalej uviedol, že hoci konateľ spoločnosti žalovaného a aj právny zástupca žalovaného, ktorí majú zákonnú povinnosť konať a postupovať s odbornou starostlivosťou, mali Osobitnú dohodu o cene v zmysle čl. III. Zmluvy o postúpení pohľadávok z 19. marca 2015 k dispozícii, žalovaný ju bez náležitého vysvetlenia žalobcovi nezaslal a právny zástupca žalovaného ju zaslal konajúcemu súdu v celej verzii až takmer 9 mesiacov po vyjadrení sa k žalobe, kde sám poprel tvrdenia žalobcu o bezodplatnosti právneho úkonu, ale na preukázanie svojho tvrdenia osobitnú dohodu
nepriložil a na výzvu súdu zaslal len prvú a tretiu stranu tejto dohody. Z uvedeného vyplýva, že žalobca v primeranej lehote po preukázaní uzavretia Osobitnej dohody o cene túto zahrnul do žalobného petitu, pričom súd prvej inštancie túto zmenu, resp. doplnenie žalobného petitu pripustil a Osobitnú dohodu o cene správne posúdil ako neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorá bola uzavretá ako odplatná zmluva. Konštatujúc uvedené, odvolací súd odvolaciu námietku týkajúcu sa podstatných zmien skutkových tvrdení a na to nadväzujúce oneskorene uplatnené právo odporovať Osobitnej dohode o cene, vyhodnotil ako neopodstatnenú.
16. Rovnako za nedôvodnú odvolací súd označil odvolaciu námietku žalovaného, týkajúcu sa pripustenia prostriedku procesného útoku žalobcu. Uviedol, že žalobca v žalobe na preukázanie tvrdení o ukrátení veriteľov označil ako dôkaz Zoznam pohľadávok úpadcu a neskôr tieto pohľadávky len konkretizoval. Nešlo o nové tvrdenia, ale len konkretizovanie už skôr tvrdených skutočností, t. zn. vymenovanie veriteľov zo zoznamu pohľadávok úpadcu, ktorých pohľadávky boli ukrátené, čím žalobca preukazoval, že v čase uzavretia Zmluvy o postúpení pohľadávok a Osobitnej dohody o cene existovali pohľadávky veriteľov, ktoré si veritelia prihlásili do konkurzného konania a uspokojenie ktorých bolo predmetným právnym úkonom ukrátené.
17. Odvolací súd nezistil ani dôvody na iné posúdenie skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie a odvolacie námietky žalovaného v tomto smere vyhodnotil opäť za nedôvodné. Stotožniac sa so skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného súdu, na doplnenie správnosti napadnutých rozsudkov zdôraznil, že v konaní nebolo sporné, že k uzavretiu odporovateľnosťou napadnutého právneho úkonu došlo medzi spriaznenými osobami; vo všeobecnosti pritom platí, že ten, kto právnemu úkonu odporuje, musí preukázať (na ňom spočíva dôkazné bremeno), že druhá strana (žalovaný) o dlžníkovom úmysle ukrátiť veriteľa vedela. V danom prípade však dlžník urobil právny úkon v prospech spriaznenej osoby (osoby jemu blízkej), a preto v zmysle § 60 ods. 2 ZoKR sa jeho vedomosť o úmysle dlžníka predpokladá (prezumuje), ak sa nepreukáže opak; v takomto prípade zaťažuje dôkazné bremeno žalovaného.
18. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného proti dopĺňaciemu rozsudku spočívajúcej v tvrdení, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval ustanovenie § 63 ods. 1 ZoKR, keď nevyužil reštitučnú funkciu a výšku peňažnej náhrady priznal vo výške postúpených pohľadávok, odvolací súd zastal názor, že žalobca sa správne domáhal plnenia tak, aby sa konkurzná podstata dostala do stavu, v akom by bola, ak by sa neúčinný právny úkon neurobil. Právo na peňažnú náhradu je základným právom, ktoré je možné si uplatniť z neúčinného právneho úkonu. Súd prvej inštancie preto správne zaviazal žalovaného k peňažnej náhrade vo výške postúpených pohľadávok, t. zn. vo výške, ktorá sa rovná hodnote tohto plnenia v čase, keď bolo dlžníkom poskytnuté.
19. Za skutkovo a právne správny odvolací súd označil rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol v zmysle zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu.
20. Odvolací súd napokon vyhodnotil rozsudok vo veci samej, aj dopĺňací rozsudok prvoinštančného súdu ako súladný s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, nakoľko súd svoje rozhodnutia zrozumiteľne a jasne odôvodnil.
21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % ako aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti dopĺňaciemu rozsudku rovnako v rozsahu 100 %.
22. Proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalovaný (č. l. 361 - 367), vyvodzujúc jeho prípustnosť z ustanovení § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.
23. Za ťažisko rozhodovania odvolacieho súdu žalovaný (ďalej tiež „dovolateľ“) z hmotného hľadiska označil zistenie, že žalobca mal včas, teda v rámci prekluzívnej lehoty podľa osobitného predpisu, žalobou odporovať ukracujúcemu právnemu úkonu dlžníka, a to v celom jeho rozsahu. Tvrdí, že odvolací súd tak rozhodol bez ohľadu na to, že jeden z odporovaných právnych úkonov, a to Osobitná
dohoda o cene zmysle čl. III. Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 19. marca 2015, bola žalobcom zahrnutá do odporovacieho sporu až návrhom na zmenu žaloby po tom, ako uplynula zákonná lehota na jej odporovanie. Odvolací súd považoval procesné pripustenie rozšírenia žaloby na prvoinštančnom pojednávaní uskutočnenom až po tom, ako uplynula lehota na uplatnenie podľa § 57 ods. 2 ZoKR, za dostatočne spôsobilé, aby sa zaoberali aj touto rozšírenou časťou sporu vo veci samej. Dovolateľ v dovolaní neupiera prvoinštančnému súdu oprávnenie, aby pripustil zmenu žaloby na základe návrhu žalobcu, v tejto súvislosti však obom konajúcim súdom vytýka ich záver meritórnej povahy spočívajúci v tom, že minimálne v tejto zmenenej časti nezamietli žalobu pre zmeškanie práva účinne odporovať právnemu úkonu. Tvrdí, že tento moment pripustenia zmeny (rozšírenia) žaloby znamenal principiálny prevrat východísk žalobcu oproti podaniu žaloby, ktorú podával ešte v prekluzívnej lehote, a to ako žalobu podľa § 58 ods. 1 ZoKR len proti Zmluve o postúpení pohľadávok z 19. marca 2015 ako proti právnemu úkonu bez žiadneho protiplnenia. Žalobca až vtedy zistil, že pôvodne odporovaný právny úkon má protiplnenie, ibaže sa tak stalo po márnom uplynutí lehoty na takéto odporovanie. V dôsledku tohto zistenia žalobca dodatočne menil skutkovoprávny základ pre určenie druhu odporovateľnosti, hoci prekluzívna lehota už bola skončená. Z uvedeného postupu dovolateľovi vyplynuli právne otázky, ktoré odvolací súd svojvoľne interpretoval v prospech žalobcu, a ktoré v rozhodovacej praxi doteraz neboli riešené. Za nevyriešenú právnu otázku žalovaný označil otázku, či súd môže vysloviť neúčinnosť aj takého právneho úkonu, ktorý bol žalobcom v prekluzívnej lehote žalobou uplatňovaný ako neúplný, nakoľko zmluva o postúpení pohľadávok odkazovala dojednanie o odplate na ďalší samostatný právny úkon a zároveň, či môže byť predmetom vyslovenia neúčinnosti podľa § 57 a nasl. ZoKR ešte aj tento ďalší právny úkon, hoci voči nemu bolo uplatnené odporovacie právo až po uplynutí lehoty podľa § 57 ods. 2 ZoKR návrhom na zmenu žaloby a rozhodovanie o jeho neúčinnosti bolo do sporového konania pripustené až uznesením prvoinštančného súdu o zmene (rozšírení) žaloby.
24.
Vo vzťahu k označenej právnej otázke žalovaný tvrdí, že odvolací súd sa ňou (v bode 31. odôvodnenia svojho rozsudku) vysporiadal bez širších zdôvodnení, predovšetkým bez zohľadnenia časového aspektu tohto špecifika veci. Skonštatoval len, že prvoinštančný súd rozšíril predmet sporu po tom, ako sa žalobcovi Osobitná dohoda o cene dostala do dispozície, teda až v rámci prebiehajúceho konania, a keďže žalobca navrhol rozšírenie sporu a súd návrhu vyhovel, tak mohol byť predmetom sporu a rozhodovania. Odvolací súd sa však vôbec nezaoberal kľúčovým časovým hľadiskom, teda kedy bolo voči tejto dohode uplatnené právo odporovať a z akých právnych východísk pramenilo. Žalovaný tvrdí, že v čase do uplynutia prekluzívnej lehoty ustanovenej v § 57 ods. 2 ZoKR nebol predmetom sporu o vyslovenie neúčinnosti celý právny vzťah cesie, ale iba jeho časť týkajúca sa prevodu pohľadávky, ale už nie o odplate za prevod. Nesprávny právny názor odvolacieho súdu v tejto otázke spočíva podľa žalovaného v tom, že pre včasné uplatnenie postačilo, ak bol do sporu dodatočne pripustený uznesením prvoinštančného súdu na návrh žalobcu. Takýto právny názor však podľa žalovaného nemá oporu v právom predpise (ZoKR) a na tomto nesprávnom závere nič nemení ani to, že pôvodne zažalovaná Zmluva o postúpení pohľadávok z 19. marca 2015 osobitnú dohodu o cene (o odplate) predpokladala. Žalovaný tvrdí, že išlo o samostatný právny úkon, pre ktorého napadnutie odporovateľnosťou plynula samostatná prekluzívna lehota, ktorá nebola žalobcom využitá v jej trvaní podľa § 57 ods. 2 ZoKR. Tvrdí ďalej, že zmena žaloby nikdy nemá za následok spätné účinky, ale vždy môže pôsobiť časovo iba dopredu odo dňa podania návrhu na zmenu žaloby. Konajúcim súdom vytýka, že nelogicky prijali retroaktívne účinky návrhu na zmenu žaloby, ktorým žalobca žiadal rozšíriť žalobu aj o Osobitnú dohodu o cene. Pokiaľ predmetom konania v prekluzívnej lehote nebola už aj Osobitná dohoda o cene, tak zmena žaloby podľa § 140 ods. 2 CSP nemohla tento žalobný nedostatok zhojiť. Dovolateľ zastáva právny názor, že je nutné, aby v zákonnej lehote bola uplatnená odporovateľnosť právneho úkonu v celom jeho obligačnom rozsahu, a tiež aby aj v rovnakej lehote bol žalobcom ustálený druh odporovateľnosti, teda či ide o ukracujúci právny úkon alebo zvýhodňujúci právny úkon, resp. právny úkon bez protiplnenia alebo s plnením, ktoré nie je primerané a pod. Tieto atribúty však žalobca žalobou v zákonnej lehote nedodržal a napriek námietkam žalovaného, odvolací súd uvedené nedostatky na strane žalobcu v napadnutom rozsudku nedôvodne a protiprávne akceptoval.
25. Dovolateľ konajúcim súdom ďalej vytkol aj tú okolnosť, že sa nevyjadrili k predbežnej platnosti právneho úkonu. Tvrdí, že zmluva o postúpení pohľadávky ako tzv. absolútny neobchod pre svoju platnosť vyžaduje dojednanie strán o úplne všetkých, nielen tzv. esenciálnych náležitostiach. Osobitná dohoda o cene pritom nebola súčasťou odporovania žalobcom a ani súčasťou jednej zmluvy o postúpení.
Za otázne považuje, či vôbec smie byť predmetom odporovania taká zmluva, ktorá sa javí neplatnou pre jej civilistickú neúplnosť. Domnieva sa, že takýto delený spôsob dojednania zmluvy vlastne ani nebol platný pre rozpor s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, keďže obsah celého právneho úkonu nebol dojednaný. A hoci v každom odporovateľnom spore o neúčinnosť právneho úkonu, neúčinný môže byť iba platný právny úkon, ani jeden zo súdov neskúmal, resp. predbežne nevyslovil, či išlo o platný právny úkon (resp. úkony), hoci na prípadnú absolútnu neplatnosť mali prihliadať z úradnej moci.
26. V ďalšej časti dovolania žalovaný namietol absenciu označenia veriteľa v žalobe, ktorý by bol namietanými právnymi úkonmi príčinne ukrátený na uspokojení svojej prihlásenej pohľadávky. Odvolaciemu súdu vytkol jeho záver (najmä v bode 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku) o tom, že žalobca mohol túto obligatórnu časť odporovacej žaloby doplniť aj kedykoľvek neskôr po podaní žaloby, nakoľko postačovalo, že v pôvodnej žalobe žalobca poukázal na Zoznam konkurzných veriteľov s prihlásenými pohľadávkami. Podľa odvolacieho súdu po uplynutí koncentračnej lehoty už žalobca neprodukoval nové skutkové tvrdenie, ale iba konkretizoval pôvodne uvedené žalobné tvrdenia zo spomínaného zoznamu veriteľov, na ktorý v žalobe poukazoval. Dovolateľ sa s takýmto názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nakoľko nezodpovedá nijakému skoršiemu výkladovému stanovisku k právnej otázke, ktorú by dovolací súd už vo svojej rozhodovacej praxi riešil, konkrétne, či vo včas podanej žalobe podľa § 57 ods. 2, ods. 4 ZoKR je súčasne nutné uviesť, ktorý z konkurzných veriteľov bol napadnutým právnym úkonom konkrétne a príčinne ukrátený na možnosti svojho uspokojenia prihlásenej pohľadávky. Podľa názoru dovolateľa, púhy odkaz na Zoznam prihlásených pohľadávok nestačí, naopak, poukazom na § 57 ods 4 ZoKR vyslovil, že odporovateľnosti sa možno úspešne dovolať len voči tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka s tou podmienkou, že uvedené musí byť zahrnuté v žalobe ešte do skončenia prekluzívnej lehoty. Z predmetného ustanovenia ZoKR ďalej vyplýva, že už pri podaní musí byť zo žaloby zrejmá aj kauzalita (príčinnosť) medzi napadnutým právnym úkonom a nemožnosťou uspokojenia konkrétnej pohľadávky určitého veriteľa, nakoľko, ak by nebolo odporovateľného právneho úkonu, bola by určitá pohľadávka veriteľa bezpochyby uspokojená.
27. Vo vzťahu k uvedenému dovolateľ poukázal na skutočnosť, že žalobca sumu pohľadávok prihlásených veriteľov zo zoznamu veriteľov ustaľoval (vo výške 323.909,20 eura) až vo svojom odvolaní. Dovolateľ sa domnieva, že žalobca tak zrejme činil až v dôsledku jemu vytknutých nedostatkov prvoinštančným súdom v jeho skoršom zamietavom rozsudku a podľa názoru dovolateľa, išlo o neprípustnú odvolaciu novotu. Odvolaciemu súdu vytkol, že pochybil, keď na uvedené prihliadol a na tomto základe zrušil pôvodný zamietavý rozsudok prvoinštančného súdu a že naviedol žalobcu na to, aby dodatočne konkretizoval, ktorého z konkurzných veriteľov mali napadnuté právne úkony ukrátiť. Podľa názoru dovolateľa, ani odvolací súd pri svojom zrušujúcom uznesení nepovažoval splnenie požiadavky § 57 ods. 4 ZoKR zo strany žalobcu za dostatočné, nakoľko mu nepriamo v tomto smere poskytoval pomoc tým, čo je nutné v opakovanom prvoinštančnom konaní urobiť, teda dodatočne „konkretizovať” ukráteného veriteľa, resp. veriteľov.
28. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP dovolateľ namietol nerovné postavenie strán sporu v konaní pred súdmi. Uvedeného pochybenia sa podľa neho dopustili obidva konajúce súdy, predovšetkým však súd odvolací, ktorý už v rámci prvého odvolacieho konania akceptoval odvolacie novoty žalobcu, hoci tak robiť nemal. Táto ním vyvolaná procesná vada sa potom vinula aj v opakovanom konaní na súde prvej inštancie, ktorý prihliadal aj na následné prostriedky procesného útoku, hoci správne by na tieto prihliadať nemal, bol však viazaný rozhodnutím odvolacieho súdu. Uvedená, podľa názoru dovolateľa, neakceptovateľná snaha súdu poskytnúť žalobcovi dodatočný priestor na uplatňovanie prostriedkov procesného útoku aj po prvom koncentračnom uzatvorení sporu, sa na strane žalovaného prejavila v zásadnom sťažení jeho procesnej obrany. Nebyť tejto neprijateľnej a nedôvodnej pomoci žalobcovi, potom v rámci obrany by pre úspech žalovaného postačilo poukázať na to, že v prekluzívnej lehote v žalobe neboli splnené náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 57 ods. 4 ZoKR. Tvrdí, že tým, že súdy po skončení dokazovania umožnili žalobcovi dopĺňať rozhodné skutkové tvrdenia, odňali právo žalovanému brániť sa naznačeným úsporným spôsobom, čím porušili princíp rovnosti civilného sporu, ale aj právo žalovaného na spravodlivý proces.
29. Dovolateľ napokon namietol, že všetky dovolacie námietky uplatnil už aj v odvolacom konaní, odvolací súd však na ne nesprávne neprihliadal, ktorá okolnosť mala za následok podanie dovolania, v závere ktorého dovolateľ
dovolaciemu súdu navrhol, aby zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16CoKR/4/2021-338 z 26. júla 2022, rovnako aby zrušil rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 37Cbi/51/2017-209 zo 4. júna 2021, ako aj dopĺňací rozsudok č. k. 37Cbi/51/2017-224 z 18. júna 2021 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania vo výške 100 %
30. K dovolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca písomným podaním na č. l. 377 - 382 spisu), v ktorom, považujúc rozhodnutia konajúcich súdov za vecne správne a dovolacie námietky žalovaného za neopodstatnené, navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť, alternatívne ako nedôvodné zamietnuť. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Písomné vyjadrenie žalobcu zaslal súd prvej inštancie postupom podľa § 436 ods. 4 CSP žalovanému, ktorého ďalšie vyjadrenia v spore nenasledovali.
31. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (advokátskou kanceláriou) v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalovaného je prípustný a dôvodný zároveň.
32. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Uvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí výlučne do právomoci dovolacieho súdu (viď. sp. zn. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v jednotlivých ustanoveniach CSP (obdobne aj sp. zn. I. ÚS 438/2017). Pri vyslovení záveru o (ne)prípustnosti dovolania dovolací súd preto nie je viazaný tým, čo uviedol dovolateľ, prípadne druhá strana.
33. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm. a/ až f/ predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1, 2 CSP).
34. Naproti tomu pre dovolanie prípustné podľa § 421 CSP platí, že ho možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, avšak ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych záverov vyvodil nesprávne právne závery.
35. Dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný (§ 439 CSP, okrem prípadov uvedených v písm. a/ až c/ citovaného ustanovenia). Rovnako je dovolací súd viazaný dovolacím dôvodom (§ 440 CSP), ktorým je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. V dôsledku uvedenej viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom, dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 59/2017 z 8. júna 2017).
36. V tu posudzovanej veci žalovaný v dovolaní argumentuje prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.
37. Najvyšší súd po oboznámení sa s dovolaním žalovaného považoval za potrebné zaoberať sa primárne prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.
38. Pod porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP možno zahrnúť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“ alebo „ústava“) zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (nielen na uvedenie „aspoň nejakých“ dôvodov, ale dostatočných argumentov reagujúcich na relevantné námietky odvolateľa zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom, pričom k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou či svojvoľnosťou - viď napr. II. ÚS 419/2021), právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Všeobecné súdy v rámci zabezpečenia práva na spravodlivý proces pri výklade a aplikácii aj procesných právnych noriem musia uprednostniť vždy ten z rôznych do úvahy prichádzajúcich výkladov, ktorý je priaznivejší, ústretovejší a zabezpečujúci plnohodnotnejšiu realizáciu práv pre stranu sporu. Pod pojmom „nesprávny procesný postup“, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP v zmysle vyššie uvedenej aktuálnej judikatúry ústavného súdu možno rozumieť faktickú činnosť alebo nečinnosť súdu, procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol spor), znemožňujúcu strane sporu plnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení, mariacu možnosť jej aktívnej účasti na konaní, ale aj absenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť, či svojvoľnosť, nezabezpečujúcu všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany. Nemožno totiž oddeľovať procesný postup súdu a rozhodnutie, ktoré je jeho sumárom a výsledkom, pretože celý faktický procesný postup súdu a naň nadväzujúci myšlienkový pochod hodnotenia skutkového stavu a jeho subsumovania pod relevantnú právnu normu je stelesnený v odôvodnení rozhodnutia súdu a práve cez odôvodnenie rozhodnutia musí byť preskúmateľný (pozri aj nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021, body 37 až 41).
39. Žalovaný vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP namietol postup konajúcich súdov tvrdiac, že tieto zvýhodnili stranu žalobcu na úkor žalovaného, keď akceptovali aj (tvrdené) odvolacie novoty vznesené žalobcom v odvolaní podanom proti v poradí prvému (zamietavému) rozsudku prvoinštančného súdu (resp. ich akceptoval odvolací súd a súd prvej inštancie, viazaný zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu, na ne v ďalšom konaní prihliadal), v dôsledku ktorej okolnosti došlo k porušeniu rovnosti strán civilného procesu; namietol ďalej, že súdy neskúmali, ani sa predbežne nevyslovili k otázke platnosti posudzovaných právnych úkonov napriek tomu, že (úspešne) odporovať možno iba platným právnym úkonom, pričom na túto okolnosť prihliadajú súdy z úradnej moci.
40. Odporovateľnosť právnych úkonov je osobitný inštitút, slúžiaci na ochranu veriteľov a jeho základným predpokladom je ukrátenie uspokojenia pohľadávok dlžníkových veriteľov. Podľa § 57 ods. 4 veta prvá ZoKR, odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Povinnosťou strany odporujúcej právnemu úkonu je preukázať v konaní, že došlo k ukráteniu pohľadávky čo i len jedného veriteľa, a teda preukázanie toho, že sa majetok dlžníka jeho právnym úkonom zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok ostane na uspokojenie pohľadávky. Dovolateľ vo vzťahu k preukázaniu označenia veriteľa, či veriteľov, ktorých pohľadávka bola ukrátená, namietol, že žalobca tak neurobil v samotnej žalobe, v ktorej len poukázal na Zoznam konkurzných veriteľov s prihlásenými pohľadávkami, ale učinil tak až po uplynutí koncentračnej lehoty, a to v odvolaní proti prvému, zamietavému rozsudku prvoinštančného súdu zo dňa 4. októbra 2018, vrátane objemu peňažných prostriedkov, o ktoré úpadca zmenšil svoj majetok (body 25. a 26. odvolania na č. l. 66 a 67 spisu), ktorý postup odvolací súd akceptoval, hoci podľa dovolateľa išlo o odvolaciu novotu, na ktorú odvolací súd prihliadnuť nemal. Tým umožnil tieto skutočnosti zohľadniť aj súdom prvej inštancie v následnom ďalšom konaní pred súdom prvej inštancie.
41. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca žalobou z 27. októbra 2017, doručenou súdu prvej inštancie 30. októbra 2017, sa proti žalovanému poukazom na § 57 ods. 1, § 58 ods. 1, 2 a § 60 ods. 1, 2, 3 ZoKR domáhal určenia neúčinnosti právneho úkonu bez primeraného protiplnenia, ukracujúceho právneho úkonu a poskytnutia peňažnej náhrady v sume 94.043,74 eura. Opísané skutkové okolnosti podložil, okrem ďalších listinných dôkazov, aj Zoznamom pohľadávok úpadcu, resp. odkazom naň, ako na
súčasť konkurzného spisu sp. zn. 40K/3/2016. Súd prvej inštancie (v poradí prvým) rozsudkom č. k. 37Cbi/51/2017-55 zo 4. októbra 2018 žalobu ako nedôvodnú zamietol s odôvodnením, že v konaní nemal preukázanú podmienku ukrátenia veriteľa, nakoľko nemal preukázaný stav majetku úpadcu k dátumu uskutočnenia napadnutého právneho úkonu, ako aj, že žalobca netvrdil a ani v spore nepreukázal, akých konkrétnych veriteľov, resp. uspokojenie akých prihlásených pohľadávok existujúcich už v čase uskutočnenia právneho úkonu úpadcu, mal napadnutý právny úkon ukrátiť. Na odvolanie žalobcu, odvolací súd uznesením č. k. 16CoKR/7/2019-97 z 15. apríla 2020, označený zamietavý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti; konštatoval, že súd prvej inštancie nedal všetky odpovede na otázky súvisi ace s uplatneným nárokom žalobcu, hlavne na žalobcom tvrdenú a preukazovanú spriaznenosť právnických osôb podľa § 9 ods. 1 písm. b/ ZoKR, ktoré uzavreli Zmluvu o postúpení pohľadávok z 19. marca 2015, ktorej odporovateľnosti sa žalobca domáha, pričom posúdenie tejto skutočnosti má vplyv aj na posúdenie odporovateľnosti predmetného právneho úkonu aj z pohľadu § 58 ods. 2 ZoKR. Súdu prvej inštancie uložil vec opätovne prejednať, v novom rozhodnutí ustáliť, či Zmluva o postúpení pohľadávok bola uzatvorená medzi spriaznenými osobami a následne posudzovať odporovateľnosť namietaného právneho úkonu v zmysle príslušných ustanovení ZoKR.
42. Vo vzťahu k tzv. koncentračnej zásade, zakotvenej v ustanovení § 153 CSP, dovolací súd vo všeobecnosti uvádza, že predmetné ustanovenie CSP nehovorí o tom, že by strana sporu prostriedky procesného útoku a procesnej obrany mala vzniesť hneď pri prvom úkone, ktorý jej patrí, ale hovorí o tom, že majú byť vznesené včas. Ide najmä o skutkové tvrdenia, popretia skutkových tvrdení, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom a hmotnoprávne námietky. K oneskorenému uplatneniu prostriedkov procesného útoku alebo procesnej obrany dochádza vo všeobecnosti vtedy, ak ich strana mohla predložiť už skôr, pokiaľ by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Tieto prostriedky sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela, ani ich nemohla predvídať, a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Účelom včasného uplatnenia prostriedkov procesnej obrany, či procesného útoku (tzv. koncentrácia konania) je rýchlosť a hospodárnosť konania. Dôsledkom neuplatnenia týchto prostriedkov včas je skutočnosť, že súd ich nemusí akceptovať, nemusí na ne prihliadnuť, či oneskorenému návrhu na vykonanie dôkazu vyhovieť. Zo znenia § 153 ods. 2 CSP vyplýva, že súd aj na oneskorene predložené prostriedky procesného útoku, či procesnej obrany prihliadnuť môže, závisí to od jeho uváženia (ktoré vysvetlí v rozhodnutí) a posúdenia dopadu na hospodárnosť a rýchlosť konania. Pri akceptácii takýchto nie včas uplatnených prostriedkov, potom nemôže dôjsť bez ďalšieho k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré vôbec neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, alebo má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípadne ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu.
43. K námietke o akceptácii novôt v rámci v poradí prvého odvolacieho konania v tejto veci, dovolací súd uvádza, že predmetom tohto dovolacieho konania nie je správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu č. k. 16CoKR/7/2019-97 z 15. apríla 2020, pretože toto rozhodnutie nebolo napadnuté predmetným dovolaním (pozn. nebolo napadnuté mimoriadnym opravným prostriedkom žiadnou zo strán konania). Dovolaním žalovaného je napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16CoKR/4/2021-338, 16CoKR/5/2021 z 26. júla 2022 (čo je v poradí druhé odvolacie rozhodnutie týkajúce sa veci samej). Dovolací súd preto správnosť postupu odvolacieho súdu v prvom odvolacom konaní, nemôže na základe tohto dovolania preskúmavať. K dovolacej námietke žalovaného vznesenej vo vzťahu k následnej akceptácii týchto doplnení (ako žalovaný uvádza „novôt“) v ďalšom konaní pred súdom prvej inštancie (ktoré bezprostredne predchádzalo v poradí druhému rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej, preskúmavaného v poradí druhom odvolacom konaní, v ktorom bol dňa 26. júla 2022 vydaný dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu), dovolací súd uvádza, že súd prvej inštancie bol po vrátení veci v ďalšom konaní viazaný rozhodnutím nadriadeného súdu, pričom v rámci tohto ďalšieho konania sa vytvoril procesný priestor na ochranu a naplnenie práv oboch strán sporu, kedy lehota na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany plynula opätovne, avšak najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie skončilo (§ 154 CSP - zákonná koncentrácia konania).
V prípade, ak súd aplikuje sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 CSP ešte pred uplynutím tejto zákonnej koncentračnej lehoty, potom platí lehota určená sudcom. Z uvedeného dôvodu dovolací súd naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP v skutočnostiach namietaných v rámci tejto dovolacej námietky nevzhliadol.
44. Dovolací súd ešte k námietke žalovaného považuje za potrebné uviesť, že označenie veriteľa a ukrátenej pohľadávky je rozhodujúca skutočnosť, ktorú by mala obsahovať odporovacia žaloba, pričom je úlohou žalobcu v odporovacom konaní existenciu ukrátenej pohľadávky (ktorá existovala v čase vykonania oporovaného úkonu úpadcu) niektorého z prihlásených veriteľov, preukázať, pričom je irelevantné, pohľadávka ktorého alebo koľkých veriteľov bola ukrátená. Podľa dovolacieho súdu žalobca však môže v žalobe tvrdiť ukrátenie aj celej sumy pohľadávok všetkých prihlásených veriteľov, ktoré im vznikli v čase vykonania právneho úkonu dlžníka. Konkretizáciu týchto veriteľov a pohľadávok môže vykonať aj odkazom na Zoznam pohľadávok prihlásených v konkurze, ktorý je založený v konkurznom spise úpadcu (podrobnejšie vysvetlenie v bodoch nižšie pri odpovedi na druhú dovolaciu otázku). V predmetnej veci žalobca už v žalobe tvrdil ukrátenie celej sumy pohľadávok prihlásených veriteľov a odkázal v rámci ich špecifikácie na Zoznam pohľadávok prihlásených do konkurzu úpadcu, s označením konkrétneho konkurzného spisu úpadcu, kde je zoznam založený. O tzv. novoty teda ani nemohlo ísť. Dovolací súd má za to, že súdy nekonali v rozpore s právom na spravodlivý proces, ak sa žalobcom konkretizovaným zoznamom prihlásených pohľadávok, vrátane sumy, o ktorú úpadca zmenšil objem svojho majetku, v ďalšom konaní zaoberali, resp. naň prihliadli.
45. Dovolací súd však za dôvodnú vyhodnotil námietku dovolateľa vo vzťahu k namietanej procesnej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP, spočívajúcej v tvrdení, že konajúce súdy sa nezaoberali otázkou platnosti namietaných právnych úkonov v spore (Zmluvy o postúpení pohľadávok a Osobitnej dohody o cene za postúpenie pohľadávok) napriek tomu, že odporovateľnosť možno uplatniť iba pri právnych úkonoch, ktoré sú platné.
46. Inštitút odporovateľnosti právneho úkonu je špecifickým inštitútom na ochranu veriteľov, je najčastejšou namietanou vadou právneho úkonu v konkurznom konaní a ako určitá sankcia postihuje právne dôsledky právneho úkonu vo vzťahu k veriteľom dlžníka. Odporovacou žalobou sa veriteľ môže domáhať, aby súd vyslovil, že určitý právny úkon, ktorý urobil jeho dlžník, je voči veriteľovi právne neúčinný. Podaním žaloby sa z odporovateľného právneho úkonu stáva odporovaný právny úkon, teda úkon, ktorý veriteľ považuje za taký, ktorý ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky a ktorý dlžník urobil práve s týmto úmyslom. Odporovateľný právny úkon musí byť teda účinný; ak je právne neúčinný, nemožno ho úspešne odporovať. Odporovateľnosť možno uplatňovať iba pri právnych úkonoch, ktoré sú platné. Neplatný právny úkon nemá právne účinky, resp. nemá právne účinky, ktoré právo spája s platným právnym úkonom. Keďže odporovať možno len platnému právnemu úkonu, má prípadné zistenie o tom, že právny úkon je neplatný, okrem iného za následok, že odporovacej žalobe súd nemôže vyhovieť. Zistenie platnosti právneho úkonu je preto neoddeliteľnou súčasťou konania o odporovacej žalobe a súd posudzuje platnosť, či neplatnosť právneho úkonu ako otázku predbežnú (prejudiciálnu), t. j. ako otázku, ktorá síce sama osebe nie je predmetom konania, ale jej vyriešenie je potrebné pre rozhodnutie o merite veci. 47. Je nutné súhlasiť s dovolateľom, že konajúce súdy sa s otázkou platnosti posudzovaných právnych úkonov v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali a nevysporiadali sa ani s jeho argumentáciou k posúdeniu platnosti týchto zmlúv, napriek tomu, že súdy by túto otázku mali riešiť priamo zo zákona. Odpoveď na túto otázku sa musí premietnuť do odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a to spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 220 ods. 2 CSP, zakotvujúcemu štruktúru práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (pričom táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní podľa § 378 ods. 1 CSP). Nedostatok dôvodov (v podobe nie celkom úplných, zrozumiteľných dôvodov - napr. ak absentuje vysvetlenie výkladových pravidiel, ktoré súd použil pri posudzovaní platnosti) dovolací súd vzhliadol aj pri odôvodňovaní posudzovania vzájomnej súvislosti Zmluvy o postúpení pohľadávok a Osobitnej dohody o odplate za postúpenie pohľadávok.
48. Z dôvodu, že rozhodnutia konajúcich súdov v tomto smere neobsahujú žiadne alebo nedostatočné, neúplné odôvodnenie (v dôsledku ktorej okolnosti ich nemožno podrobiť preskúmaniu zo strany dovolacieho súdu), je nutné konštatovať, že týmto (nesprávnym) procesným postupom konajúcich súdov došlo k porušeniu základného práva žalovaného na spravodlivý proces, čo v posudzovanom prípade zakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP. Dovolateľ tak dôvodne namietol prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, preto dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil. Vzhľadom na hospodárnosť konania a na možnosť nápravy zistenej vady konania, týkajúcej sa aj konania pred súdom prvej inštancie, zrušil aj rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho opravným uznesením a dopĺňacím rozsudkom (§ 449 ods. 1, 2 CSP) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP). V ňom sa súd bude musieť prioritne (opakovane) vysporiadať s otázkou platnosti posudzovaných právnych úkonov (Zmluvy o postúpení pohľadávky a Osobitnej dohody o cene); následne, v prípade ustálenia, že ide platné právne úkony, ktorým možno odporovať, bude nutné sa zaoberať splnením ďalších predpokladov odporovacej žaloby, vyjadrených v osobitných skutkových podstatách jednotlivých odporovacích právnych úkonov (vrátane definovania, ktorá v čase rozhodovania súdu už zistená pohľadávka veriteľa bola ukrátená, ako aj včasnosťou podania žaloby vo vzťahu k obom odporovaným zmluvám, príp. či bolo vôbec potrebné samostatne odporovať aj Osobitnú dohodu o odplate za postúpenie pohľadávok). Vrátením veci súdu prvej inštancie sa vytvára procesný priestor na ochranu a naplnenie namietaných práv dovolateľa (žalovaného) v rámci ďalšieho konania pred prvoinštančným súdom, rovnako tak aj žalobcu. Bude povinnosťou súdu prvej inštancie so všetkými relevantnými tvrdeniami a námietkami strán sporu dôsledne sa vysporiadať v náležitom a zrozumiteľnom odôvodnení svojho nového rozhodnutia, rešpektujúc kritériá preskúmateľného súdneho rozhodnutia tak, ako ich má na pamäti ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, upravujúce štruktúru súdneho rozhodnutia (ktorá norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní v zmysle § 378 ods. 1 CSP).
49. Dovolací súd záverom aj napriek dôvodnosti dovolania podľa § 420 CSP považuje za potrebné pre ďalší priebeh konania reagovať aj na dovolací dôvod podľa § 421 CSP odpoveďou na žalovaným položené právne otázky. Záver dovolacieho súdu o existencii niektorej z vád zmätočnosti (vadou uvedenou pod písm. f/ ustanovenia § 420 CSP), ktorou bolo poznačené konanie na odvolacom súde totiž automaticky neznamená, že by bola vylúčená možnosť, aby dovolací súd pristúpil aj k skúmaniu namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci a s tým spojeného riešenia právnych otázok. Už v uznesení z 11. decembra 2018, sp. zn. 3Obdo/34/2018, vo veci rozhodujúci senát dovolacieho súdu vyslovil záver, že „Posudzovanie prípustnosti dovolania aj podľa § 421 ods. 1 CSP je efektívne a opodstatnené vzhľadom na základné zásady súdneho konania, a to zásady hospodárnosti a rýchlosti, a iba takýmto postupom dovolacieho súdu dochádza v plnej miere k naplneniu ústavného práva na súdnu ochranu garantovaného Čl. 46 ods. 1 ústavy (viď aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. Plz. ÚS 1/2018). Existencia vyššie uvedenej vady zmätočnosti nebráni v rozhodovanej veci dovolaciemu súdu skúmať dovolací dôvod podľa § 432 CSP, rešpektujúc právo strán sporu na súdnu ochranu, a predovšetkým zohľadňujúc zásady hospodárnosti, rýchlosti a efektívnosti súdneho konania. Preto dovolací súd pristúpil aj k posúdeniu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP a k posúdeniu právnych otázok, pri vyriešení ktorých sa mal odvolací súd podľa žalovaného dopustiť nesprávneho právneho posúdenia.
50. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 CSP žalovaný položil právnu otázku 1./„Či môže súd vysloviť neúčinnosť aj takého právneho úkonu, ktorý bol žalobcom v prekluzívnej lehote žalobou uplatňovaný ako neúplný, nakoľko zmluva o postúpení pohľadávok odkazovala dojednanie o odplate na ďalší samostatný právny úkon a zároveň, či môže byť predmetom vyslovenia neúčinnosti podľa § 57 a nasl. ZoKR ešte aj tento ďalší právny úkon, hoci voči nemu bolo uplatnené odporovacie právo až po uplynutí lehoty podľa § 57 ods. 2 ZoKR návrhom na zmenu žaloby a rozhodovanie o jeho neúčinnosti bolo do sporového konania pripustené až uznesením prvoinštančného súdu o zmene (rozšírení) žaloby.“ Taktiež položil otázku 2/„Či vo včas podanej žalobe podľa § 57 ods. 2, ods. 4 ZoKR je súčasne nutné uviesť, ktorý z konkurzných veriteľov bol napadnutým právnym úkonom konkrétne a príčinne ukrátený na možnosti svojho uspokojenia prihlásenej pohľadávky.“
51. Dovolací súd najskôr poskytne odpoveď na druhú položenú otázku, ktorá sa týka v podstate aj náležitostí odporovacej žaloby a bude aj základom pre odpoveď na dovolateľovu prvú otázku. Vo vzťahu k druhej otázke teda dovolací súd uvádza, že zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý obsahuje popri OZ špeciálnu právnu úpravu odporovateľnosti právnych úkonov, neupravuje konkrétne náležitosti uplatnenia práva odporovať, tak pre uplatnenie tohto práva len priamo u povinného, či pre odporovanie správcu uplatnené pri preskúmavaní prihlášky konkurzného veriteľa (pozn. ktoré odporovanie môže účinne skončiť bez súdnej žaloby, ak povinná osoba, či konkurzný veriteľ v prekluzívnej lehote podľa § 57 ods. 2 ZoKR písomne uzná právo odporovať), ako aj neupravuje ani konkrétne náležitosti žaloby na uplatnenie práva odporovať. V danom prípade podal odporovaciu žalobu správca konkurznej podstaty. Odporovacia žaloba (či už veriteľa alebo správcu) musí byť podaná v 1-ročnej prekluzívnej lehote uvedenej § 57 ods. 2 ZoKR, ktorá začína plynúť od vyhlásenia konkurzu; začína plynúť nasledujúci deň
od zverejnenia uznesenia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku. Ide o lehotu hmotnoprávnu a nie procesnú, čo znamená, že žaloba musí byť podaná na súde najneskôr v posledný deň zákonnej prekluzívnej lehoty. Žaloba na uplatnenie práva odporovať podľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii musí, okrem včasnosti jej podania na súd v prekluzívnej lehote, spĺňať všeobecné náležitosti podania na súd upravené v § 127 CSP a súčasne aj náležitosti samotnej žaloby, ktoré sú upravené v §§ 132 - 136 CSP (pričom preukazovanie naliehavého právneho záujmu, hoci ide o určovaciu žalobu, sa v tomto prípade nevyžaduje, keďže právo podať odporovaciu žalobu vyplýva priamo zo ZoKR - § 137 CSP). Medzi všeobecné náležitosti žaloby v zmysle § 127 CSP patrí uvedenie a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. Popri nich musí byť v žalobe podľa § 132 CSP uvedené označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť.
52. Právny úkon dlžníka, ktorý je predmetom odporovania by mal byť v žalobe vymedzený konkrétnymi údajmi o jeho druhu (napr. zmluva o postúpení pohľadávky, kúpna zmluva a pod.), jeho účastníkoch, predmetu plnenia, dátumom vykonania právneho úkonu, prípadne identifikačným číslom (ak číslo má), aby bolo jeho vymedzenie nezameniteľné s inými úkonmi, ktoré tí istí účastníci prípadne uzavreli v ten istý deň. Malo by v nej byť vymedzené vzhľadom na právnu úpravu práva odporovať v ZoKR, že tento úkon ukracuje uspokojenie v konkurze prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov, a to vymedzením tejto pohľadávky, prípadne i viacerých pohľadávok viacerých veriteľov, ďalej konkretizáciou veriteľa, príp. veriteľov, s uvedením ako sa majetok odporovaným právnym úkonom zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok dlžníkovi na uspokojenie prihlásených pohľadávok/-vky veriteľov/veriteľa zostal (v konaní sa uvedené zisťuje porovnaním stavu majetku pred a po odporovanom právnom úkone vo väzbe na existujúce pohľadávky veriteľov - Najvyšší súd SR, sp. zn. 2Obdo 41/2020). Toto vymedzenie pohľadávky/pohľadávok a veriteľa/veriteľov je dôležité preto, že o odporovateľnosti nemôže byť rozhodnuté skôr, kým nie je v konkurznom konaní, prípadne vyvolanom incidenčnom konaní zistená oprávnenosť prihlásenej pohľadávky, ktorej uspokojenie má byť ukrátené (nemožno totiž ukrátiť uspokojenie pohľadávky, ktorá vôbec nevznikla, teda pohľadávka musí v čase rozhodovania súdu o práve odporovať existovať, a zároveň musí byť v konkurze prihlásená). Keďže však v konkurznom konaní ide vždy o pluralitu veriteľov, je irelevantné pohľadávka ktorého, alebo koľkých veriteľov bola ukrátená. Žalobca môže v žalobe podanej podľa § 57 a nasl. ZoKR v rámci opisu rozhodujúcich skutočností tvrdiť a v konaní preukazovať ukrátenie aj celej sumy pohľadávok všetkých prihlásených veriteľov, ktoré im vznikli v čase vykonania právneho úkonu dlžníka. Znižuje totiž tým riziko prípadnej neúspešnosti odporovacej žaloby pre nenaplnenie jedného z predpokladov úspešnosti odporovacej žaloby, a to ukrátenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov, ktorá pohľadávka musí byť v čase rozhodovania súdu o odporovaní zistená. Povinnosťou strany odporujúcej právny úkon je totiž v súdnom konaní preukázať, že došlo k ukráteniu pohľadávky veriteľa/veriteľov (z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/70/2019, sp. zn. 1Obdo/80/2019). Preukázanie toho, pohľadávka ktorého veriteľa/ veriteľov bola ukrátená a v akej výške, sa môže stať v priebehu konania s tým, že (aj) tento procesný úkon podlieha koncentrácii konania (k tomu bližšie viď body 40. - 44. tohto uznesenia). V prípade úspešnosti odporovacej žaloby je právny úkon neúčinný voči veriteľom ex tunc, teda od kedy bol urobený. V odpovedi na druhú položenú otázku dovolateľa v nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd uvádza, že správca už v odporovacej žalobe podanej podľa § 57 ods. 2, ods. 4 ZoKR musí uviesť veriteľa, prípadne veriteľov a konkretizovať ním/nimi prihlásenú pohľadávku, o ktorej/-ých uspokojenie bol/-li napadnutým právnym úkonom ukrátený/-í. Takúto povinnosť si správca v prípade, že v žalobe ako rozhodujúcu skutočnosť tvrdí ukrátenie celej sumy pohľadávok všetkých veriteľov, ktoré im vznikli v čase vykonania právneho úkonu dlžníka, môže splniť aj tým, že v odporovacej žalobe týchto veriteľov a ich pohľadávky špecifikuje odkazom na Zoznam pohľadávok (§ 31 ZoKR) prihlásených veriteľov, ktorý je súčasťou konkurzného spisu vo veci konkurzu dotknutého úpadcu, a do ktorého sa zapisujú všetky podstatné údaje uvedené veriteľmi v prihláškach pohľadávok do konkurzu. Tento zoznam následne k odporovacej žalobe pripojí, aby sa s ním žalovaný mohol oboznámiť. Vzhľadom na tento záver možno konštatovať, že súdy nižšej inštancie postupovali vo vzťahu k akceptácii špecifikácie veriteľov odkazom na Zoznam pohľadávok (§ 31 ZoKR) správne. Opačný prístup by bol podľa dovolacieho súdu prílišne formalistický. Záverom k tejto otázke ešte dovolací súd považuje za potrebné uviesť na dovysvetlenie, že pre naplnenie jedného z predpokladov úspešnosti odporovacej žaloby postačuje preukázanie existencie (zistenie) aspoň jednej v konkurze úpadcu prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov, o ktorej uspokojenie bol tento veriteľ účinnosťou napadnutého právneho úkonu úpadcu
ukrátený. Takúto pohľadávku/-ky súd v záverečnom rozhodnutí vo veci konkretizuje, čo aj urobil súd prvej inštancie v bode 18.1. odôvodnenia rozsudku.
53. K prvej dovolacej otázke dovolací súd uvádza, že právo odporovať právnemu úkonu na súde musí byť v zmysle § 57 ods. 2 ZoKR uplatnené do jedného roka od vyhlásenia konkurzu; označená lehota začína plynúť nasledujúci deň po zverejnení uznesenia v Obchodnom vestníku. Ide o hmotnoprávnu lehotu (nie procesnú), čo znamená, že žaloba v tejto lehote musí byť podaná na súde. Vo všeobecnosti platí, že odporovať možno právnemu úkonu ako takému, napr. zmluve, ale je možné odporovať aj len osobitnému dodatku, dohode k zmluve, či len proti časti zmluvy, ak je oddeliteľná od zmluvy bez toho, aby po oddelení spôsobila jej neplatnosť. Posúdenie, či je časť právneho úkonu oddeliteľná od jeho ostatného obsahu, súvisí s výkladom tohto právneho úkonu s použitím výkladových pravidiel pre občianskoprávne vzťahy - podľa § 35 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka a pre obchodnoprávne vzťahy - podľa § 266 Obchodného zákonníka. Rovnako treba použiť tieto výkladové pravidlá pri posudzovaní, či konkrétna zmluva tvorí neoddeliteľný celok s inou osobitnou dohodou. Vo všeobecnosti možno uzavrieť, že ak odporovaná zmluva tvorí z hľadiska odporovateľnosti neoddeliteľný celok s inou zmluvou (osobitnou dohodou, dodatkom a pod.), teda ak, tieto zmluvy nemožno od seba oddeliť, tak, že by len jedna z nich bola voči veriteľovi neúčinná a druhá by bola účinná, resp. že by druhá zmluva (osobitná dohoda, dodatok a pod.) nemohla samostatne vzniknúť a ani voči dlžníkovi samostatne pôsobiť, ak sú splnené podmienky odporovateľnosti u odporovanej zmluvy, vzťahuje sa tento záver o odporovateľnosti aj na túto druhú zmluvu. Teda, ak by dlžník bez uzavretia osobitnej (druhej) zmluvy (dohody, dodatku a pod.) neuzavrel odporovanú zmluvu (prípadne naopak), osobitná (druhá) zmluva zdieľa osud odporovanej zmluvy, bez toho, aby muselo byť o tom samostatne rozhodované. Uvedené je potrebné zvážiť aj v tomto prípade uzavretej Osobitnej dohody o odplate za postúpenie pohľadávok. Následne pri posudzovaní primeranosti protiplnenia sa musí skúmať nielen obsah odporovanej zmluvy (aká odplata bola dohodnutá), ale reálne poskytnuté protiplnenie dlžníkovi v čase účinnosti odporovaného právneho úkonu postúpenia pohľadávok (t. j. taktiež nepostačuje len posúdenie obsahu dohody o odplate uvedenej v osobitnej dohode). Vyplýva to z toho, že pre prípadný záver, že dlžníkov majetok sa v dôsledku prevodu jeho veci, práva alebo inej majetkovej hodnoty neznížil, nie je rozhodujúci len obsah zmluvy o prevode alebo iného dojednania. O tzv. ekvivalentný právny úkon ide len vtedy, ak za predmet prevodu (vec, právo alebo inú majetkovú hodnotu) sa dlžníkovi reálne dostala minimálne jeho obvyklá cena alebo iná skutočne primeraná (rovnocenná) hodnota. Pre posúdenie, či dlžník urobil právny úkon bez primeraného protiplnenia v lehote vymedzenej v § 57 ods. 2 ZoKR, je rozhodujúci okamžik, kedy prejav vôle dlžníka vyvolal právne následky, vedúce ku skráteniu pohľadávky niektorého/-rých z veriteľov, tým, že sa mu/ im dostane nižšieho uspokojenia, ako by sa im dostalo, ak by dlžník za tento právny úkon reálne dostal primerané protiplnenie (tj. také, ktorého obvyklá cena nie je podstatne nižšia, než obvyklá cena za plnenie, ku ktorému sa zaviazal dlžník). V danom prípade súdy uzavreli, že za predmetné postúpenie pohľadávok reálne dlžník nedostal žiadne protiplnenie, a to ani na základe osobitnej dohody o odplate.
54. Dovolací súd má za to, že ak sa bez ďalšieho uplatní právo odporovať právnemu úkonu uplatňuje sa voči právnemu úkonu ako celku, teda voči hlavnému (základnému) právnemu úkonu a ďalším úkonom, ktoré ho nejakým spôsobom dopĺňajú, špecifikujú, resp. konkretizujú náležitosti základného právneho úkonu, a teda bezpochyby tvoria jeho neoddeliteľnú súčasť pre uzavretie základnej zmluvy. Z tohto vyplýva, že zmluvu dopĺňajúci právny úkon je napadnutý odporovacou žalobou spolu s touto (základnou) zmluvou, ak by bez neho, ako neoddeliteľnej časti, nebola táto (základná) zmluva uzavretá. Dovolací súd má za to, že odporovať je možné samostatne aj osobitnú dohodu o zmene niektorého ustanovenia alebo zmluvného dojednania v pôvodnej zmluve, ak dôsledkom tejto zmeny je ukrátenie pohľadávky veriteľa, pričom zmluva v pôvodnom znení, t. j. bez tejto zmeny je platne uzavretá a nemá za následok ukrátenie pohľadávky veriteľa. V opačnom prípade by odporovanie len zmeňujúcemu právnemu úkonu nemalo pre veriteľa/veriteľov význam, bez súčasného uplatnenia práva odporovať aj voči menenej (základnej) zmluve. Dovolací súd však vzhľadom na to, že súdy nižšej inštancie sa platnosťou Zmluvy postúpení pohľadávok a Osobitnej dohody o cene za postúpenie pohľadávok nezaoberali, pričom dovolací súd nemôže vykonávať dokazovanie a zisťovať skutkový stav veci, ako aj vzhľadom k tomu, že sa nedostatočne venovali posúdeniu vzájomného vzťahu týchto zmlúv cez výklad týchto zmlúv vyššie uvedenými výkladovými pravidlami, nemôže posúdiť správnosť záverov o neoddeliteľnosti týchto zmlúv, teda nevie posúdiť, či bolo v tomto prípade potrebné samostatne odporovať aj Osobitnú dohodu o odplate za postúpenie pohľadávok (pozn. pri závere o potrebe samostatnej odporovateľnosti osobitnej dohody by potom 1 - ročná prekluzívna lehota platila aj pre uplatnenie práva odporovať voči tejto osobitnej dohode a uplatnením práva odporu voči tejto osobitnej dohode by bolo až zmenou žaloby), resp. či v
danom prípade postačilo odporovať Zmluve o postúpení pohľadávok s tým, že by Osobitná dohoda o odplate za postúpenie pohľadávok ako jej neoddeliteľná súčasť sledovala osud Zmluvy o postúpení pohľadávok. Z uvedeného dôvodu sa nedá vysloviť dôvodnosť, či nedôvodnosť dovolania podaného podľa § 421 CSP k tejto otázke.
55. Vzhľadom k tomu, že došlo k zrušeniu rozhodnutí odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie pre naplnenie vady zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f/ CSP, súdy nižšej inštancie vec prejednajú a rozhodnú opätovne, pričom podľa § 455 CSP, v ďalšom konaní sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení.
56. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách pôvodného konania (pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom) a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
57. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.