Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 16/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2001

predbežne prerokoval podnet K. R., bytom Š., zastúpenej advokátom JUDr. E. R., G., na

začatie konania vo veci porušenia jej základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 2 a základného práva vlastniť majetok podľa

postupom a rozhodnutiami Krajského súdu

v Bratislave č. k. -24 z 31. októbra 1996, Okresného súdu v Nových Zámkoch

č. k. D 1413/72-115, D not 195/97 z 26. apríla 1999 v spojitosti s rozhodnutím Krajského

súdu v Nitre č. k. -126 z 29. februára 2000 a takto

r o z h o d o l :

Podnet K. R. na začatie konania o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 6. novembra

2000 doručené podanie K. R., bytom Š. (ďalej len „navrhovateľka“), označené ako „Žiadosť

o začatie konania pred Ústavným súdom podľa SR“.

Jeho obsahom bola nespokojnosť s postupom Krajského súdu v Bratislave, ktorý

rozhodnutím č. k. -24 z 31. októbra 1996 vo veci prejednania dedičstva po

poručiteľovi Š. R. (neb. manželovi navrhovateľky) na odvolanie dedičov zrušil rozhodnutie

bývalého Štátneho notárstva v Nových Zámkoch sp. zn. D 1413/72 z 21. septembra 1972,

ktorým dedičstvo po poručiteľovi nadobudla navrhovateľka podľa dohody o vyporiadaní

dedičstva. Navrhovateľka tvrdila, že týmto rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave boli

porušené jej základné práva podľa a (ďalej len

„ústava“).

Podanie neobsahovalo zákonom predpísané náležitosti uvedené v ustanoveniach § 20

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Na výzvu ústavného súdu navrhovateľka predložila plnomocenstvo na jej

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom spolu so žiadosťou o predĺženie lehoty na

doplnenie podania. Listom doručeným ústavnému súdu 29. januára 2001 navrhovateľka

doplnila svoje podanie o požadované náležitosti.

Rozhodnutím Štátneho notárstva v Nových Zámkoch č. k. D 1413/72-10

z 21. septembra 1972 nadobudla navrhovateľka dedičstvo po poručiteľovi potvrdením

o vyporiadaní dedičstva. Na odvolanie dedičov (jej syna G. R. a dcéry K. F., rod. R.)

Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -24 z 31. októbra 1996 zrušil

rozhodnutie bývalého Štátneho notárstva v Nových Zámkoch a vec vrátil Okresnému súdu

v Nových Zámkoch na ďalšie konanie, ktorý uznesením č. k. D 1413/72-115,

z 26. apríla 1999 vyporiadal dedičstvo medzi navrhovateľku a deti poručiteľa. Krajský súd

v Nitre ako odvolací súd uznesením č. k. -126 z 29. februára 2000 rozhodnutie

súdu prvého stupňa potvrdil.

Podľa názoru navrhovateľky menované súdy tým, že akceptovali tvrdenia

odvolávajúcich sa dedičov, ktoré „nezodpovedajú skutočnosti“, konali „v rozpore

s materiálnou pravdou“, a tým porušili jej základné právo na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, a to ako dôsledok údajného „pokračovania

prenasledovania jej neb. manžela Š. R.“.

Porušenie svojich základných práv, „najmä právo vlastniť majetok“, vidí

navrhovateľka v tom, „že okresný a krajský súd nehodnotili všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti, neskúmali jednotlivé kroky v časovom slede“, teda v spôsobe zadovažovania

a hodnotenia dôkazov.

Navrhovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol, že:

„Podnet na začatie konania vd. K. R., bytom Š., v zastúpení JUDr. E. R., advokáta

v G. so sídlom G. sa p r i j í m a .“

Navrhovateľka výslovne neuviedla, akého rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej

sa domáha. I napriek nesplneniu tejto zákonom predpísanej obsahovej náležitosti podnetu je

však z neho dostatočne zrejmé, že navrhovateľka namieta porušenie jej v podnete

uvedených základných práv upravených a .

II.

Ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak

namietajú porušenie svojich práv ( ). Ustanovenie zákona

o ústavnom súde, ktoré sa týka návrhu na začatie konania, platí aj pre podanie podnetu (§ 20

ods. 3 ).

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa ( ). „Návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný ..., ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené ..., môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania ...“ ( ).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Inými

slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na

prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Podľa : „Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.“

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu návrh na ochranu osobnosti patrí do

právomoci všeobecných súdov ( v spojení s

), a nie do právomoci ústavného súdu (, I. ÚS

50/96, , ).

Podľa rozhodnutia ústavného súdu vo veci sp. zn. porušenie práv

priznaných v a 2 nemôže nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým

tento orgán uplatní svoju právomoc.

Konanie menovaných súdov v dedičskej veci navrhovateľky postupom stanoveným

zákonom (, ) nemožno kvalifikovať ako

„pokračovanie prenasledovania“ a z toho následne vyplývajúce porušenie základných práv,

ako to tvrdí navrhovateľka. Medzi konaním menovaných súdov a namietaným porušením

základných práv podľa v dedičskej veci navrhovateľky nezistil ústavný

súd žiadnu príčinnú súvislosť, teda rozhodnutie o vyporiadaní dedičstva nie je a ani nemôže

byť skutočnosťou dotýkajúcou sa ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti

navrhovateľky, a tým príčinou namietaného porušenia jej základného práva.

Z uvedených dôvodov ústavný súd podnet navrhovateľky v časti namietajúcej

porušenie základných práv podľa odmietol ako zjavne neopodstatnený,

ako aj pre svoju nepríslušnosť na prerokovanie veci.

V posudzovanom prípade sa navrhovateľka domáhala aj ochrany vlastníckeho práva

pred zákonom neopomenuteľnými dedičmi (poručiteľovými deťmi), u ktorých nebola

zistená dedičská nespôsobilosť. Namietala neústavnosť postupu konania všeobecných

súdov, ktorá podľa jej tvrdení spočívala v tom, že vykonali nedostatočné zistenie

skutočného stavu veci a vyhodnotenie dôkazov, v dôsledku čoho nesprávne rozhodli v jej

dedičskej veci.

Podľa : „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo má

rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.“

Článok 20 ods. 1 zabezpečuje každému rovnaké predpoklady a možnosti

nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok uvedených v ústave alebo v ďalších zákonoch.

Obsah a ochrana vlastníckeho práva ktoréhokoľvek vlastníka sú rovnaké. Z formulácie čl.

20 ods. 1 však nemožno vyvodzovať zabezpečenie základného práva na ochranu

vlastníctva bez splnenia zákonných podmienok jej poskytnutia, ktoré sú uvedené

predovšetkým v ().

Článkom 20 ods. 1 sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý nadobudol

v súlade s platným právnym poriadkom ().

Dedenie upravuje 7. časť - v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) v § 460 až 487.

Podľa dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

Podľa dedí sa zo zákona, zo závetu alebo z oboch týchto dôvodov.

Podľa (dedičská spôsobilosť) nededí, kto sa dopustil úmyselného trestného

činu proti poručiteľovi, jeho manželovi, deťom alebo rodičom alebo zavrhnutia hodného

konania proti prejavu poručiteľovej poslednej vôle. Môže však dediť, ak mu poručiteľ tento

čin odpustil.

Podľa pri dedení zo zákona v prvej skupine dedia poručiteľove deti

a manžel, každý z nich rovnakým dielom.

Podľa a ak je viac dedičov vyporiadajú sa na súde medzi sebou

dohodou. Ak dohoda neodporuje zákonom alebo dobrým mravom, súd ju schváli.

Podľa a ak nedôjde k dohode, súd potvrdí nadobudnutie dedičstva

tým, ktorých dedičské právo bolo preukázané, a to podľa dedičských podielov.

Ochranu vlastníckeho práva pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú

všeobecné súdy. Tejto ochrany sa nemožno domáhať podnetom na začatie konania pred

ústavným súdom ().

Doterajšou rozhodovacou praxou ústavného súdu bolo ustálené, že ústavný súd

preskúmava len tie rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré predchádzalo

rozhodnutiu, alebo rozhodnutím samotným došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Za porušenie základného práva alebo slobody nemožno však považovať neúspech

(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ).

Vzťah ústavného súdu a všeobecných súdov ako dvoch samostatných na sebe

nezávislých zložiek štátnej moci upravuje . Z tejto úpravy nevyplýva pre ústavný súd

právomoc preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, posudzovať zákonnosť postupu

ich konania a rozhodovania, posudzovať hodnotenie dôkazov, výklad a uplatňovanie

právnych noriem pri ich rozhodovaní, preskúmavať, či v konaní bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil a pod. (napr. , , , , , I. ÚS

38/97, , ).

Z obsahu podnetu a pripojených písomností ústavný súd zistil, že navrhovateľka sa

domáhala ochrany práva, ktoré je občianskoprávnej povahy o ktorom je príslušný konať

a rozhodovať všeobecný súd, a keďže nie je v jeho právomoci z už vyššie uvedených

dôvodov preskúmavať zákonnosť postupu konania a rozhodovania všeobecných súdov,

podnet navrhovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 20 ods.

1 odmietol z dôvodu svojej nepríslušnosti na prerokovanie veci.

Naviac, z predloženého spisu Okresného súdu v Nových Zámkoch sp. zn. D 1413/72

ústavný súd zistil, že v pôvodnom dedičskom konaní pred Štátnym notárstvom v Nových

Zámkoch bol G. R., syn poručiteľa, účastníkom konania, ktorý sa predmetného konania

nezúčastnil, pričom v spise sa nenachádza jeho splnomocnenie na zastupovanie sestrou K.

R. Zo spisu zároveň vyplýva, že rozhodnutie štátneho notárstva v predmetnej dedičskej veci

z 21. septembra 1992 mu bolo doručené až 5. augusta 1995, čo spôsobilo, že rozhodnutie

nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. Ak navrhovateľka tvrdí, že uvedené rozhodnutie sa

stalo právoplatným, mala možnosť uplatniť toto svoje tvrdenie ako dovolací dôvod v zmysle

ustanovenia . Doterajšia súdna prax

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho potvrdzuje, že dovolanie je

v prípadoch zmätočnosti konania ( ) efektívnym

prostriedkom ochrany práv účastníkov občianskeho súdneho konania. Nevyužitie tejto

zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva navrhovateľov nemožno nahradzovať

podnetom na ústavný súd, ktorý môže založiť svoju právomoc na konaní až vtedy, ak

fyzická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (mutatis

mutandis ). V konečnom dôsledku aj to bolo dôvodom na odmietnutie podnetu

navrhovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1

, a to z dôvodu nepríslušnosti na prerokovanie veci.

Článok 20 ods. 1 zaručuje aj ochranu dedičského práva, v danom prípade

právo zákonných dedičov dediť rovnakým dielom. Právu navrhovateľky ako dedičky

zodpovedalo aj rovnaké právo ostatných dedičov, a to k majetku, ktorý tvoril dedičstvo.

Rozhodnutie všeobecných súdov v konaní, v ktorom sú oprávnené zákonom konať

a rozhodovať, ktoré nie je v súlade s predstavami navrhovateľky, ktorá sa domáhala

ústavnej ochrany svojho vlastníckeho práva aj napriek nesplneniu všetkých zákonných

podmienok spojených s jeho nadobudnutím alebo uplatňovaním tohoto práva uvedených

v , nemožno považovať za porušenie základného práva. Ústavný súd podnet

navrhovateľky v tejto časti odmietol aj ako zjavne neopodstatnený.

Nakoľko v konaní na ochranu tých základných práv, porušenie ktorých namietala

navrhovateľka, nebola vo veci daná príslušnosť ústavného súdu, ako aj z dôvodu jeho

zjavnej neopodstatnenosti bolo potrebné podnet po predbežnom prerokovaní z týchto

dôvodov odmietnuť podľa .