Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)I. ÚS 16/01
PDF · 156.67 KB
No categories available
I. ÚS 16/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2001
predbežne prerokoval podnet K. R., bytom Š., zastúpenej advokátom JUDr. E. R., G., na
začatie konania vo veci porušenia jej základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 2 a základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutiami Krajského súdu
v Bratislave č. k. 10 Co 628/95-24 z 31. októbra 1996, Okresného súdu v Nových Zámkoch
č. k. D 1413/72-115, D not 195/97 z 26. apríla 1999 v spojitosti s rozhodnutím Krajského
súdu v Nitre č. k. 9 Co 338/99-126 z 29. februára 2000 a takto
r o z h o d o l :
Podnet K. R. na začatie konania o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 6. novembra
2000 doručené podanie K. R., bytom Š. (ďalej len „navrhovateľka“), označené ako „Žiadosť
o začatie konania pred Ústavným súdom podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy SR“.
Jeho obsahom bola nespokojnosť s postupom Krajského súdu v Bratislave, ktorý
rozhodnutím č. k. 10 Co 628/95-24 z 31. októbra 1996 vo veci prejednania dedičstva po
poručiteľovi Š. R. (neb. manželovi navrhovateľky) na odvolanie dedičov zrušil rozhodnutie
bývalého Štátneho notárstva v Nových Zámkoch sp. zn. D 1413/72 z 21. septembra 1972,
ktorým dedičstvo po poručiteľovi nadobudla navrhovateľka podľa dohody o vyporiadaní
dedičstva. Navrhovateľka tvrdila, že týmto rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave boli
porušené jej základné práva podľa čl. 19 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“).
Podanie neobsahovalo zákonom predpísané náležitosti uvedené v ustanoveniach § 20
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Na výzvu ústavného súdu navrhovateľka predložila plnomocenstvo na jej
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom spolu so žiadosťou o predĺženie lehoty na
doplnenie podania. Listom doručeným ústavnému súdu 29. januára 2001 navrhovateľka
doplnila svoje podanie o požadované náležitosti.
Rozhodnutím Štátneho notárstva v Nových Zámkoch č. k. D 1413/72-10
z 21. septembra 1972 nadobudla navrhovateľka dedičstvo po poručiteľovi potvrdením
o vyporiadaní dedičstva. Na odvolanie dedičov (jej syna G. R. a dcéry K. F., rod. R.)
Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 10 Co 628/95-24 z 31. októbra 1996 zrušil
rozhodnutie bývalého Štátneho notárstva v Nových Zámkoch a vec vrátil Okresnému súdu
v Nových Zámkoch na ďalšie konanie, ktorý uznesením č. k. D 1413/72-115, Dnot 185/97
z 26. apríla 1999 vyporiadal dedičstvo medzi navrhovateľku a deti poručiteľa. Krajský súd
v Nitre ako odvolací súd uznesením č. k. 9 Co 338/99-126 z 29. februára 2000 rozhodnutie
súdu prvého stupňa potvrdil.
Podľa názoru navrhovateľky menované súdy tým, že akceptovali tvrdenia
odvolávajúcich sa dedičov, ktoré „nezodpovedajú skutočnosti“, konali „v rozpore
s materiálnou pravdou“, a tým porušili jej základné právo na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, a to ako dôsledok údajného „pokračovania
prenasledovania jej neb. manžela Š. R.“.
Porušenie svojich základných práv, „najmä právo vlastniť majetok“, vidí
navrhovateľka v tom, „že okresný a krajský súd nehodnotili všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, neskúmali jednotlivé kroky v časovom slede“, teda v spôsobe zadovažovania
a hodnotenia dôkazov.
Navrhovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol, že:
„Podnet na začatie konania vd. K. R., bytom Š., v zastúpení JUDr. E. R., advokáta
v G. so sídlom G. sa p r i j í m a .“
Navrhovateľka výslovne neuviedla, akého rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej
sa domáha. I napriek nesplneniu tejto zákonom predpísanej obsahovej náležitosti podnetu je
však z neho dostatočne zrejmé, že navrhovateľka namieta porušenie jej v podnete
uvedených základných práv upravených čl. 19 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy.
II.
Ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak
namietajú porušenie svojich práv (čl. 130 ods. 3 ústavy). Ustanovenie § 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, ktoré sa týka návrhu na začatie konania, platí aj pre podanie podnetu (§ 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde). „Návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný ..., ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené ..., môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania ...“ (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Inými
slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na
prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy: „Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.“
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu návrh na ochranu osobnosti patrí do
právomoci všeobecných súdov (§ 11 Občianskeho zákonníka v spojení s § 200i
Občianskeho súdneho poriadku), a nie do právomoci ústavného súdu (I. ÚS 130/93, I. ÚS
50/96, I. ÚS 2/00, II. ÚS 23/00).
Podľa rozhodnutia ústavného súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 22/94 porušenie práv
priznaných v čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy nemôže nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým
tento orgán uplatní svoju právomoc.
Konanie menovaných súdov v dedičskej veci navrhovateľky postupom stanoveným
zákonom (Občiansky zákonník, Občiansky súdny poriadok) nemožno kvalifikovať ako
„pokračovanie prenasledovania“ a z toho následne vyplývajúce porušenie základných práv,
ako to tvrdí navrhovateľka. Medzi konaním menovaných súdov a namietaným porušením
základných práv podľa čl. 19 ods. 1 ústavy v dedičskej veci navrhovateľky nezistil ústavný
súd žiadnu príčinnú súvislosť, teda rozhodnutie o vyporiadaní dedičstva nie je a ani nemôže
byť skutočnosťou dotýkajúcou sa ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti
navrhovateľky, a tým príčinou namietaného porušenia jej základného práva.
Z uvedených dôvodov ústavný súd podnet navrhovateľky v časti namietajúcej
porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 1 ústavy odmietol ako zjavne neopodstatnený,
ako aj pre svoju nepríslušnosť na prerokovanie veci.
V posudzovanom prípade sa navrhovateľka domáhala aj ochrany vlastníckeho práva
pred zákonom neopomenuteľnými dedičmi (poručiteľovými deťmi), u ktorých nebola
zistená dedičská nespôsobilosť. Namietala neústavnosť postupu konania všeobecných
súdov, ktorá podľa jej tvrdení spočívala v tom, že vykonali nedostatočné zistenie
skutočného stavu veci a vyhodnotenie dôkazov, v dôsledku čoho nesprávne rozhodli v jej
dedičskej veci.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy: „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo má
rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.“
Článok 20 ods. 1 ústavy zabezpečuje každému rovnaké predpoklady a možnosti
nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok uvedených v ústave alebo v ďalších zákonoch.
Obsah a ochrana vlastníckeho práva ktoréhokoľvek vlastníka sú rovnaké. Z formulácie čl.
20 ods. 1 ústavy však nemožno vyvodzovať zabezpečenie základného práva na ochranu
vlastníctva bez splnenia zákonných podmienok jej poskytnutia, ktoré sú uvedené
predovšetkým v Občianskom zákonníku (I. ÚS 59/94).
Článkom 20 ods. 1 sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý nadobudol
v súlade s platným právnym poriadkom (PL. ÚS 11/95).
Dedenie upravuje 7. časť zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) v § 460 až 487.
Podľa § 496 OZ dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.
Podľa § 461 ods. 1 OZ dedí sa zo zákona, zo závetu alebo z oboch týchto dôvodov.
Podľa § 469 OZ (dedičská spôsobilosť) nededí, kto sa dopustil úmyselného trestného
činu proti poručiteľovi, jeho manželovi, deťom alebo rodičom alebo zavrhnutia hodného
konania proti prejavu poručiteľovej poslednej vôle. Môže však dediť, ak mu poručiteľ tento
čin odpustil.
Podľa § 473 ods. 1 OZ pri dedení zo zákona v prvej skupine dedia poručiteľove deti
a manžel, každý z nich rovnakým dielom.
Podľa § 482 ods. 1 a 2 OZ ak je viac dedičov vyporiadajú sa na súde medzi sebou
dohodou. Ak dohoda neodporuje zákonom alebo dobrým mravom, súd ju schváli.
Podľa § 483 a § 484 OZ ak nedôjde k dohode, súd potvrdí nadobudnutie dedičstva
tým, ktorých dedičské právo bolo preukázané, a to podľa dedičských podielov.
Ochranu vlastníckeho práva pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú
všeobecné súdy. Tejto ochrany sa nemožno domáhať podnetom na začatie konania pred
ústavným súdom (I. ÚS 132/93).
Doterajšou rozhodovacou praxou ústavného súdu bolo ustálené, že ústavný súd
preskúmava len tie rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu, alebo rozhodnutím samotným došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Za porušenie základného práva alebo slobody nemožno však považovať neúspech
(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 40/95, I. ÚS 78/99).
Vzťah ústavného súdu a všeobecných súdov ako dvoch samostatných na sebe
nezávislých zložiek štátnej moci upravuje ústava. Z tejto úpravy nevyplýva pre ústavný súd
právomoc preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, posudzovať zákonnosť postupu
ich konania a rozhodovania, posudzovať hodnotenie dôkazov, výklad a uplatňovanie
právnych noriem pri ich rozhodovaní, preskúmavať, či v konaní bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil a pod. (napr. I. ÚS 40/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 36/96, I. ÚS 6/97, I. ÚS 36/97, I. ÚS
38/97, I. ÚS 5/98, I. ÚS 55/98).
Z obsahu podnetu a pripojených písomností ústavný súd zistil, že navrhovateľka sa
domáhala ochrany práva, ktoré je občianskoprávnej povahy o ktorom je príslušný konať
a rozhodovať všeobecný súd, a keďže nie je v jeho právomoci z už vyššie uvedených
dôvodov preskúmavať zákonnosť postupu konania a rozhodovania všeobecných súdov,
podnet navrhovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 20 ods.
1 ústavy odmietol z dôvodu svojej nepríslušnosti na prerokovanie veci.
Naviac, z predloženého spisu Okresného súdu v Nových Zámkoch sp. zn. D 1413/72
ústavný súd zistil, že v pôvodnom dedičskom konaní pred Štátnym notárstvom v Nových
Zámkoch bol G. R., syn poručiteľa, účastníkom konania, ktorý sa predmetného konania
nezúčastnil, pričom v spise sa nenachádza jeho splnomocnenie na zastupovanie sestrou K.
R. Zo spisu zároveň vyplýva, že rozhodnutie štátneho notárstva v predmetnej dedičskej veci
z 21. septembra 1992 mu bolo doručené až 5. augusta 1995, čo spôsobilo, že rozhodnutie
nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. Ak navrhovateľka tvrdí, že uvedené rozhodnutie sa
stalo právoplatným, mala možnosť uplatniť toto svoje tvrdenie ako dovolací dôvod v zmysle
ustanovenia § 237 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku. Doterajšia súdna prax
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho potvrdzuje, že dovolanie je
v prípadoch zmätočnosti konania (§ 237 Občianskeho súdneho poriadku) efektívnym
prostriedkom ochrany práv účastníkov občianskeho súdneho konania. Nevyužitie tejto
zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva navrhovateľov nemožno nahradzovať
podnetom na ústavný súd, ktorý môže založiť svoju právomoc na konaní až vtedy, ak
fyzická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (mutatis
mutandis II. ÚS 31/00). V konečnom dôsledku aj to bolo dôvodom na odmietnutie podnetu
navrhovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, a to z dôvodu nepríslušnosti na prerokovanie veci.
Článok 20 ods. 1 ústavy zaručuje aj ochranu dedičského práva, v danom prípade
právo zákonných dedičov dediť rovnakým dielom. Právu navrhovateľky ako dedičky
zodpovedalo aj rovnaké právo ostatných dedičov, a to k majetku, ktorý tvoril dedičstvo.
Rozhodnutie všeobecných súdov v konaní, v ktorom sú oprávnené zákonom konať
a rozhodovať, ktoré nie je v súlade s predstavami navrhovateľky, ktorá sa domáhala
ústavnej ochrany svojho vlastníckeho práva aj napriek nesplneniu všetkých zákonných
podmienok spojených s jeho nadobudnutím alebo uplatňovaním tohoto práva uvedených
v OZ, nemožno považovať za porušenie základného práva. Ústavný súd podnet
navrhovateľky v tejto časti odmietol aj ako zjavne neopodstatnený.
Nakoľko v konaní na ochranu tých základných práv, porušenie ktorých namietala
navrhovateľka, nebola vo veci daná príslušnosť ústavného súdu, ako aj z dôvodu jeho
zjavnej neopodstatnenosti bolo potrebné podnet po predbežnom prerokovaní z týchto
dôvodov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.