Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)III. ÚS 49/01
PDF · 236.86 KB
No categories available
III. ÚS 49/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte vo veci podnetu M. S., bytom K., a R.
M., bytom K., zastúpených advokátom JUDr. V. S., K., ktorým namietali porušenie práv na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaniach vedených pod sp. zn.
15 C 1824/93 a 15 C 1428/98, po verejnom ústnom pojednávaní konanom 12. júla 2001 dňa
6. septembra 2001 takto
r o z h o d o l :
Okresný súd Košice II v konaniach vedených pod sp. zn. 15 C 1824/93
a 15 C 1428/98 p o r u š i l práva M. S. a R. M. na prerokovanie ich veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Podnetom na začatie konania pre porušenie ústavných práv z 12. marca 2001 sa M.
S. a R. M. (ďalej len „navrhovateľky“) obrátili na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej
len „ústavný súd“) namietajúc porušenie ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní
vedenom na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 C 1428/98.
Na základe výzvy ústavného súdu pripojili navrhovateľky k svojmu podnetu
splnomocnenie na ich zastupovanie pred ústavným súdom pre advokáta JUDr. V. S., ktorý
ich podnet podaniami z 27. apríla 2001 a 14. júna 2001 doplnil, pričom upresnil petit
podnetu v tom zmysle, aby ústavný súd po prijatí podnetu na ďalšie konanie a jeho
prerokovaní rozhodol, že: „Okresný súd Košice II v konaniach vedených pod sp. zn. 15 C
1824/93 a 15 C 1428/98 porušil právo M. S. a R. M., aby sa ich vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.
Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 49/01 z 3. mája 2001 prijal podnet
navrhovateliek podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) na ďalšie konanie.
Podstatou podnetu boli tvrdenia navrhovateliek o porušení ich práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov v konaniach vedených na okresnom súde pod sp. zn.
Návrhom na začatie konania sa navrhovateľky domáhali vydania platobného rozkazu
voči odporcovi - Správe mestských komunikácií so sídlom v Košiciach, ktorým mal byť
zaviazaný k úhrade 3.000,- Sk spolu s úrokom z omeškania z titulu užívania ich
nehnuteľností bez právneho dôvodu.
Po vydaní platobného rozkazu, proti ktorému podal odporca odpor, nasledovali
(podľa tvrdenia navrhovateliek) súdne pojednávania, z ktorých sú zrejmé zbytočné prieťahy
v konaní.
Navrhovateľky uvádzajú, že sporná vec, aj keď ide o obyčajnú náhradu za užívanie
pozemkov „teritoriálne, vlastnícky i rozsahom užívania zo strany odporcu objektívne
vydokumentovaných“, nebola do dňa podania podnetu na ústavný súd právoplatne
ukončená a stav právnej neistoty navrhovateliek pretrváva naďalej aj napriek tomu, že:
- navrhovatelia sa od podania pôvodného návrhu domáhali žiadosťou najmenej päťkrát
skorého ukončenia sporného prípadu,
- pojednávajúca sudkyňa bola za tým účelom viackrát osobne kontaktovaná
splnomocneným zástupcom navrhovateľa,
- takáto povinnosť pre súd vyplýva aj z ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, v ktorom sa uvádza, že len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez
ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najskôr prejednaná a ukončená,
- predseda okresného súdu bol sťažnosťou prostredníctvom splnomocneného zástupcu
navrhovateľov upovedomený o prieťahoch v konaní v spornej veci so žiadosťou o zjednanie
nápravy, a hoci túto uznal za dôvodnú, ostalo všetko doposiaľ bez preukaznej zmeny,
- od posledného pojednávania, ktoré sa konalo 8. decembra 2000, nebolo nariadené (ku dňu
podania podnetu na ústavný súd) ďalšie pojednávanie aj napriek tomu, že predseda
okresného súdu vo svojej odpovedi na sťažnosť na prieťahy v konaní uviedol, že okresný
súd už vo veci plynule a sústredene koná,
- splnomocnený zástupca navrhovateľov v podaní na okresný súd zo dňa 31. januára 2001
okrem iného opäť navrhol okresnému súdu, aby tento čo najskôr nariadil ďalšie
pojednávanie a urýchlene v spornej veci rozhodol.
V rámci prípravy pojednávania sa na základe výzvy ústavného súdu k prijatému
podnetu vyjadrili obaja účastníci konania.
Okresný súd zaujal k podnetu stanovisko prostredníctvom svojho predsedu JUDr. V.
K. vo vyjadrení zo dňa 18. mája 2001, v ktorom uviedol, že v predmetných konaniach
skutočne došlo k prieťahom tak, ako je to uvedené v odpovedi na sťažnosť Ing. L. S. zo dňa
21. decembra 2000 sp. zn. Spr. 2399/00, avšak nie v takom rozsahu, ako to v písomnom
podaní zo dňa 27. apríla 2001 uvádza právny zástupca navrhovateliek. K prieťahom podľa
jeho názoru došlo v obdobiach od 26. júla 1995 do 21. októbra 1996, od 19. novembra 1997
do 23. júna 1998 a od 19. marca 1999 do 31. decembra 1999. Dôvody prieťahov spočívajú
podľa neho v skutočnostiach, ktoré už uviedol v odpovedi na vyššie spomenutú sťažnosť
(obtiažnosť sporu z hľadiska posúdenia dôvodnosti uplatneného nároku proti správne
pasívne legitimovanému účastníkovi a neujasnenosť podaní žalobcov pri rozsahu
uplatnených nárokov), ako aj vo veľkom množstve nevybavených vecí, a to aj v súdnom
oddelení v predmetnom spore rozhodujúcej sudkyne.
Predseda okresného súdu taktiež uviedol, že netrvá na tom, aby ústavný súd konal
o veci samej na verejnom ústnom pojednávaní a súhlasil s upustením od neho.
Právny zástupca navrhovateliek doplnil podnet podaním z 27. apríla 2001, v ktorom
špecifikoval predovšetkým obdobia, v ktorých malo dôjsť k zbytočným prieťahom v konaní
(od 28. decembra 1994 do 13. júna 1995, od 13. júna 1995 do 11. januára 1999 a od
11. januára 1999 do 8. decembra 2000), a označil taktiež navrhované dôkazy.
Poukázal taktiež na skutočnosť, že konanie trvá už vyše 7 rokov a vo veci samej súd
prvého stupňa stále nerozhodol.
V stanovisku zo dňa 14. júna 2001 k vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol, že
jeho tvrdenia vzhľadom na „determinujúce okolnosti celej záležitosti“ považuje za právne
nepodstatné. V odôvodnení svojho stanoviska sa sústredil najmä na argument okresného
súdu o veľkom množstve nevybavených vecí v súdnom oddelení v predmetnom spore
rozhodujúcej sudkyne. Okrem iného uviedol, že účelom práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, ku ktorému dochádza až
právoplatným rozhodnutím súdu, pričom priznanie ústavného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby
sa toto ústavné právo objektívne realizovalo. Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu
ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce,
nedokonalým poznaním obsahu samotnej podstaty veci, neodborným využitím času
určeného na pojednávanie a nariaďovaním dokazovania bez náležitého zistenia procesne
významných skutočností pre toto dokazovanie. Upresnil taktiež petit podnetu a uviedol, že
trvá na konaní verejného ústneho pojednávania.
V súlade s návrhom právneho zástupcu navrhovateliek prerokoval ústavný súd vec na
verejnom ústnom pojednávaní.
II.
Za účelom dokazovania potrebného na zistenie stavu veci si ústavný súd na základe
ustanovenia § 31 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyžiadal spisy okresného súdu sp. zn.
15 C 1824/93 a 15 C 1428/98, z ktorých zistil nasledovný priebeh konania:
Návrhom na začatie konania podaným dňa 14. júna 1993 na Obvodnom súde
Košice 1 sa navrhovateľky domáhali vydania platobného rozkazu voči odporcovi – Správe
mestských komunikácií so sídlom v Košiciach, ktorým mal byť zaviazaný k úhrade
3.000,- Sk spolu s úrokom z omeškania z titulu užívania nehnuteľností vo vlastníctve
navrhovateliek bez právneho dôvodu. Obvodný súd Košice 1 na pojednávaní dňa 25. júna
1993 vyslovil svoju nepríslušnosť vo veci a postúpil vec Obvodnému súdu Košice 2
(v súčasnosti Okresný súd Košice II) ako súdu miestne príslušnému. Spisový materiál bol
Obvodnému súdu Košice 2 fyzicky odstúpený prípisom zo dňa 11. augusta 1993.
Dňa 21. septembra 1993 Obvodný súd Košice 2 po výzve navrhovateľkám
z 24. augusta 1993 na zaplatenie súdnych poplatkov a po vznesení ich námietok voči tejto
výzve z 20. septembra 1993 vydal platobný rozkaz, proti ktorému podal odporca 25. októbra
1993 odpor.
Dňa 6. júla 1994 predseda Obvodného súdu Košice 2 pridelil predmetnú vec (sp. zn.
15 C 1824/93) v zmysle § 2 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 66/92 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení
neskorších predpisov na rozhodnutie.
Dňa 13. júna 1995 Obvodný súd Košice 2 uznesením č. k. 15 C 1824/93-31 - po
výzve navrhovateľkám zo 14. decembra 1994 na vyjadrenie sa k podanému odporu a výzve
z 2. januára 1995 na predloženie potrebného počtu rovnopisov ich podania a listín
preukazujúcich nimi uvádzané skutočnosti - pripustil, aby do konania na strane odporcu ako
ďalší účastník vstúpilo mesto Košice.
Dňa 14. novembra 1996 Obvodný súd Košice 2 pojednával vo veci. Po predložení
výpisu z listu vlastníctva z katastra nehnuteľností k nehnuteľnostiam, na ktoré sa viazali
sporné nároky, splnomocneným zástupcom navrhovateľov uvedený súd pojednávanie
odročil na neurčito z dôvodu vyžiadania si stanoviska Pozemkového úradu Košice-mesto
15. novembra 1996.
Dňa 29. novembra 1996 navrhovateľky zmenili svoj návrh tak, že uplatnili nárok na
náhradu za užívanie predmetných nehnuteľností aj za ďalšie obdobie, ktoré medzitým od
podania návrhu uplynulo.
Dňa 25. marca 1997 predseda už okresného súdu pridelil vec v zmysle § 2 ods. 2
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom
poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších predpisov inému senátu.
Dňa 19. novembra 1997 požiadal okresný súd Okresný úrad Košice II, odbor
pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, o informácie týkajúce sa stavu
riešenia reštitučných nárokov navrhovateliek ohľadom nehnuteľností, na ktoré sa viazali
sporné nároky. Taktiež požiadal Okresný súd Košice I, obchodný register, o preverenie
existencie subjektov, ktoré mali vzniknúť ako právni nástupcovia odporcu v I. rade.
Odpovede z Okresného úradu Košice II, ako aj Okresného súdu Košice I, obchodného
registra, okresný súd obdržal v priebehu mesiaca december 1997.
Dňa 17. marca 1998 splnomocnený zástupca navrhovateliek písomným podaním
požiadal o urýchlené vytýčenie ďalšieho termínu pojednávania a skoré ukončenie sporného
prípadu.
Zo spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 1428/98 ústavný súd zistil:
Dňa 20. marca 1997 ďalší dvaja spoluvlastníci predmetných parciel, na ktoré sa
viazali sporné nároky, písomným podaním oznámili okresnému súdu, že vstupujú do
konania (sp. zn. 15 C 1824/93) na strane navrhovateľov. Toto podanie okresný súd posúdil
ako nový návrh na začatie konania a 5. novembra 1997 predvolal ich splnomocneného
zástupcu na informatívny výsluch.
Dňa 27. novembra 1997 písomným podaním navrhovatelia vo veci sp. zn.
15 C 1824/93 navrhli okresnému súdu pristúpenie ďalších dvoch spoluvlastníkov
predmetných parciel do konania na strane navrhovateľa.
Dňa 11. januára 1999 okresný súd vydal uznesenie sp. zn. 15 C 1428/98 o spojení
vecí vedených pod sp. zn. 15 C 1824/93 a 15 C 1428/98 s tým, že spoločné konanie bude
vedené pod sp. zn. 15 C 1428/98.
Dňa 21. januára 1999 sa zástupca navrhovateľov písomným podaním domáhal
urýchleného stanovenia termínu ďalšieho pojednávania a skorého rozhodnutia vo veci.
Dňa 9. marca 1999 navrhovatelia zmenou návrhu rozšírili nimi uplatňované nároky aj
o nárok na náhradu za užívanie ďalšej parcely tými istými odporcami a o návrh, aby
okresný súd uložil niektorému z odporcov povinnosť uzavrieť s navrhovateľmi nájomnú
zmluvu týkajúcu sa predmetných nehnuteľností.
Dňa 19. marca 1999 okresný súd pojednával a po vypočutí stanoviska zástupcu
navrhovateľov uznesením nepripustil zmenu návrhu navrhovateľov z 9. marca 1999 v časti
týkajúcej sa zmeny výšky nároku na náhradu za užívanie predmetných nehnuteľností.
Následne odročil pojednávanie na neurčito a uložil navrhovateľom predložiť identifikáciu
parciel, na ktoré sa viažu sporné nároky, a odporcovi predložiť dôkazy na podporu jeho
tvrdení.
Dňa 7. novembra 1999 sa zástupca navrhovateľov písomným podaním domáhal
urýchleného stanovenia termínu ďalšieho pojednávania a skorého ukončenia sporného
prípadu.
Dňa 31. decembra 1999 okresný súd požiadal Okresný úrad Košice IV, odbor
katastrálny a odbor životného prostredia, o zaslanie listín týkajúcich sa právnych vzťahov
k nehnuteľnostiam, na ktoré sa viazali sporné nároky.
Dňa 28. januára 2000 okresný súd pojednával vo veci a po vypočutí účastníkov
konania odročil pojednávanie na neurčito.
Dňa 15. februára 2000 okresný súd vykonal výsluch navrhovateľky v I. rade.
Dňa 28. augusta 2000 okresný súd vyzval Slovenskú správu ciest Košice na
oznámenie, kto je správcom štátnej cesty I/50, Okresný úrad Košice IV, odbor katastrálny,
na zaslanie výpisu z listu vlastníctva k p. č. 684/2 a 674/4 a na poskytnutie údajov
týkajúcich sa štátnej cesty I/50 a Inžinierske stavby, a. s., Košice na predloženie
dokumentácie týkajúcej sa výstavby štátnej cesty I/50 (odpovede od Slovenskej správy ciest
Košice a Inžinierskych stavieb, a. s., Košice obdržal okresný súd v septembri 2000).
Dňa 16. októbra 2000 sa zástupca navrhovateľov písomným podaním domáhal
urýchleného stanovenia termínu ďalšieho pojednávania a rozhodnutia vo veci.
Dňa 6. novembra 2000 okresný súd vyzval právneho zástupcu Správy komunikácií
Košice (odporca v I. rade) na predloženie všetkých písomností týkajúcich sa štátnej cesty
I/50 v úseku Košice – Košice-Šaca a taktiež urgoval vybavenie svojej výzvy zo dňa
28. augusta 2000 Okresným úradom Košice IV, odborom katastrálnym.
Dňa 17. novembra 2000 zástupca navrhovateľov predložil okresnému súdu zmenu
návrhu z hľadiska výšky uplatňovaného nároku.
Dňa 8. decembra 2000 okresný súd pojednával vo veci. Zástupca navrhovateľov
potvrdil, že trvá na predložených návrhoch. Právni zástupcovia odporcov popreli svoju
pasívnu legitimáciu.
Okresný súd uložil odporcovi v II. rade (mesto Košice), aby ako zriaďovateľ
predložil dokumentáciu týkajúcu sa delimitácie majetku zaniknutej Správy mestských
komunikácií Košice na nástupnícke subjekty, a odporcovi v I. rade (Správa komunikácií
Košice), aby predložil zriaďovaciu listinu (uvedené podklady okresný súd obdržal
14. decembra 2000 a 22. decembra 2000).
Dňa 14. decembra 2000 okresný súd obdržal vyžiadané podklady z katastra
nehnuteľností.
Dňa 15. decembra 2000 vzal zástupca navrhovateľov návrh na začatie konania späť
v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti odporcom uzavrieť s navrhovateľmi nájomnú
zmluvu.
Dňa 31. januára 2001 sa zástupca navrhovateľov domáhal čo najrýchlejšieho
rozhodnutia vo veci a nanovo vyčíslil uplatnený nárok.
Dňa 5. marca 2001 okresný súd vyzval odporcov na predloženie listín týkajúcich sa
predmetu a rozsahu činností, ktorými bola pri zriadení mestom Košice (odporca v II. rade)
poverená Správa komunikácií Košice (odporca v I. rade), a zároveň žiadal oznámiť, či
niektoré z týchto činností vykonávala predtým Správa mestských komunikácií Košice.
Taktiež požiadal Okresný úrad Košice IV, odbor katastrálny, o doplnenie zaslaných
podkladov. Odpovede na svoje výzvy obdržal okresný súd 13. marca 2001 (Okresný úrad
Košice IV), 19. marca 2001 (mesto Košice) a 21. marca 2001 (Správa komunikácií Košice).
III.
Zbytočné prieťahy v konaní spravidla v praxi indikuje neprimeraná dĺžka konania.
V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spisovom materiáli okresného
súdu vyplýva, že konanie na súde I. stupňa trvá už vyše 7 rokov (ústavný súd prihliadol na
konanie od okamihu, keď bola vec postúpená Obvodnému súdu Košice 2 ako právnemu
predchodcovi Okresného súdu Košice II, voči ktorému podnet smeruje), pričom súd prvého
stupňa vo veci samej stále nerozhodol, čo potvrdzuje tvrdenie právneho zástupcu
navrhovateliek v podaní evidovanom pod č. k. Rvp 145/01-11 z 30. apríla 2001.
V tejto súvislosti možno uviesť, že aj keď čas na konanie bez zbytočných prieťahov
nie je možné presne ohraničiť (I. ÚS 92/97), účelom práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu, pričom k naplneniu tohto práva dochádza
až právoplatným súdnym rozhodnutím (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97). Samotným
prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni.
K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne
úkony, bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).
Existenciu zbytočných prieťahov v konaní teda nemôže sám o sebe vylúčiť ani fakt,
že v predmetnej veci okresný súd určité úkony vykonal. Navyše, z listín obsiahnutých
v spisovom materiáli vyplýva, že v priebehu konania existujú obdobia, kedy okresný súd
nekonal, pričom zo spisového materiálu nie je zrejmý relevantný dôvod, ktorý by mu na to
dal príčinu. Ide najmä o obdobia: 6. jún 1994 - 14. december 1994 – 6 mesiacov, 14. august
1995 - 21. október 1996 – viac ako 1 rok, 25. marec 1997 - 19. november 1997 – takmer 8
mesiacov, 5. november 1997 - 23. júl 1998 – 8 mesiacov (vec sp. zn. 15 C 1428/98),
14. august 1998 - 11. január 1999 – takmer 5 mesiacov, 9. apríl 1999 - 31. december 1999 –
viac ako 8 mesiacov.
Rýchlosť a účinnosť každého súdneho konania je objektívne podmienená
charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním sa
samotného účastníka (ov) súdneho konania a napokon aj činnosťou (súčinnosťou) štátnych
a iných orgánov zúčastňujúcich sa súdneho konania. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu
je však organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten
stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho
rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná jednak v § 6 Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej v § 100 Občianskeho
súdneho poriadku, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez
ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon
v § 114 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého predseda senátu pripraví
konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní. O prieťahoch
v súdnom konaní možno hovoriť vtedy, ak súd vôbec nevyužije tie procesné alebo iné
prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale tiež „rýchlej“ ochrany práv
účastníkov súdneho konania, prípadne ak k ich použitiu siahne vtedy, keď je ich skutočný
príspevok (účinok) k dosiahnutiu tohto účelu súdneho konania vylúčený, prípadne je značne
minimalizovaný (I. ÚS 57/97).
Skutočnosť, že v danom prípade k prieťahom v konaní skutočne došlo, potvrdil aj
predseda okresného súdu, voči ktorému podnet navrhovateliek smeroval, a to v odpovedi na
sťažnosť na prieťahy v konaní podanú zástupcom navrhovateliek dňa 21. decembra 2000
v zmysle § 17 ods. 1 zákona Slovenskej Národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch
súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách
prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov („... Po prešetrení
sťažnosti som zistil, že Vaša sťažnosť je dôvodná. V danom prípade skutočne existujú
prieťahy v konaní“), ako aj v stanovisku k podnetu navrhovateliek na začatie konania pred
ústavným súdom zo dňa 18. mája 2001.
Prieťahy v konaní pritom odôvodňuje:
a) obtiažnosťou sporu z hľadiska posúdenia dôvodnosti uplatneného nároku proti
správne legitimovanému účastníkovi,
b) neujasnenosťou podaní žalobcov pri rozsahu uplatnených nárokov (tieto dôvody sú
uvedené v odpovedi na sťažnosť na prieťahy v konaní a v stanovisku k podnetu na
začatie konania pred ústavným súdom ich predseda okresného súdu opätovne
potvrdzuje, pričom uvádza ďalší dôvod),
c) veľkým množstvom nevybavených vecí v príslušnom súdnom oddelení.
Z uvedených dôvodov by obdobia, keď okresný súd dlhšiu dobu nekonal, ako bolo
vyššie uvedené, mohol rozumne odôvodniť len posledný z citovaných dôvodov: „... veľké
množstvo nevybavených vecí ...“. V tomto ohľade možno poukázať na judikatúru ústavného
súdu.
„Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje
zodpovednosti za pomalé konanie“ (II. ÚS 48/96).
„Počet nevybavených vecí, o ktorých má súd rozhodnúť, zbavuje zodpovednosti za
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy SR len vtedy, ak sa preukáže, že počet nevybavených vecí nemá pôvod v zlej
organizácii činnosti súdnictva, súdu alebo sudcu“ (II. ÚS 18/98, obdobne II. ÚS 40/97 atď.).
Pokiaľ ide o ďalšie dva namietané dôvody, ústavný súd ich posudzoval v kontexte
ustálenej judikatúry pri posudzovaní primeranosti dĺžky konania, t. j. s ohľadom na
zložitosť prerokovanej veci z hľadiska právneho a skutkového, súčinnosť navrhovateľa
a postup (resp. efektívny postup) súdu alebo iného orgánu (II. ÚS 74/97), pričom dĺžka
konania by zrejme mala v „rozumnej miere“ zodpovedať intenzite faktorov, ktoré by mohli
mať vplyv na predlžovanie konania.
V tejto súvislosti dospel ústavný súd k záveru, že dôvody uvedené v stanovisku
okresného súdu ani ostatné skutočnosti spadajúce do niektorého z vyššie spomenutých troch
posudzovaných kritérií nie sú takého charakteru a intenzity, aby odôvodnili viac ako
sedemročnú dĺžku konania v predmetnej veci na súde prvého stupňa bez rozhodnutia
v merite veci.
V danom prípade ide o majetkovoprávny spor, v ktorom je potrebné náležite posúdiť,
tak ako to uviedol predseda okresného sudu, dôvodnosť uplatneného nároku proti správne
pasívne legitimovanému účastníkovi. Intenzívnejšie dokazovanie za účelom zistenia
skutkového a právneho stavu však súd v tomto smere vykonával až od roku 1999 (najmä
v rokoch 2000 a 2001).
Pokiaľ ide o neujasnenosť podaní žalobcov pri rozsahu uplatnených nárokov, zo
spisového materiálu vyplýva, že navrhovatelia vo svojich podaniach výšku uplatnených
nárokov exaktne vyčíslili vrátane uvedenia výmery pozemkov, za užívanie ktorej náhradu
požadujú. Posúdenie oprávnenosti ich nárokov je už v právomoci súdu. Ak sa však okresný
súd domnieval, že podanie navrhovateľov je v niektorom ohľade nejasné, mohol a mal
využiť procesné prostriedky zverené mu v tomto smere na odstránenie prekážky plynulého
postupu konania ustanoveniami § 43 ods. 1 a 2, prípadne § 95 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku.
Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že
v konaniach vedených na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 1824/93 a 15 C 1428/98 ide
o neodôvodnené, a teda zbytočné prieťahy v konaní, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.