Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 21/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2002

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Štefana Ogurčáka a Daniela

Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť I. B., bytom B., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. K.,

PhD., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v postupom Okresného

súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn.

p o r u š i l právo I. B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené

v .

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 13. marca

2002 sp. zn. prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť I. B., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Er

1175/2000.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľa zbytočné prieťahy

v uvedenom konaní okresného súdu nastali najmä v období od 13. novembra 2000 do

21. januára 2002, teda v období vyše jedného roka a dvoch mesiacov, kedy okresný súd

„neuskutočnil vo veci ani jeden procesný či meritórny úkon“, teda za uvedené obdobie

podľa sťažovateľa okresný súd neurobil nič, aby skončil stav právnej neistoty sprevádzajúci

toto konanie.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„I. Okresný súd Bratislava III svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

, porušil základné právo I. B. na prerokovanie jeho veci bez zbytočných

prieťahov podľa článku 48 ods. 2 .

II. Okresnému súdu Bratislava III sa zakazuje pokračovať v porušovaní práva I. B.

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Slovenskej

republiky vo veci vedenej pod sp. zn. a prikazuje sa mu, aby v tejto veci

konal.

III. I. B. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk

(slovom stotisíc slovenských korún).“

V rámci prípravy pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu

k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: Okresný súd Bratislava III, zastúpený predsedom súdu JUDr. B. T., vyjadrením č.

Spr. 3226/2002 z 24. apríla 2002 a sťažovateľ, zastúpený svojou právnou zástupkyňou,

stanoviskom z 24. mája 2002.

Predseda Okresného súdu Bratislava III vo svojom vyjadrení vykonal chronológiu

úkonov vo veci a potvrdil, že sudkyňa tamojšieho súdu vo veci nekonala v období od

13. novembra 2000 do 21. januára 2002, kedy ale už vykonala úkon smerujúci

k rozhodnutiu. Stalo sa tak aj na základe sťažnosti povinného, pretože ten 2. januára 2002

podal vo veci sťažnosť, ktorá bola zo strany štátnej správy súdov vyhodnotená ako dôvodná.

Predseda okresného súdu uviedol vysoký počet vecí v agende „Er“, ktoré na súde

vybavujú dvaja sudcovia, ktorí sú tak enormne zaťažení, pričom on sám na pracovných

poradách s vedením Krajského súdu v Bratislave vzniesol požiadavku na zvýšenie počtu

sudcov, avšak bezvýsledne. Ďalej uviedol, že zo strany správy súdu bola síce sťažnosť na

zbytočné prieťahy v konaní vyhodnotená ako dôvodná vychádzajúc z kritérií, ktoré

prejudikoval ústavný súd, okresný súd však zastáva názor, že stanovené kritériá sú nereálne

a na tieto možno hľadieť len za predpokladu, že sa nezohľadňuje ďalšia agenda sudcu, resp.

počet vecí, ktorý tento sudca vybavuje. Predseda okresného súdu je toho názoru, že

„nečinnosť súdu v konkrétnej veci je len zdanlivá vo vzťahu k počtu vecí“ vybavovaných

zákonnou sudkyňou a „pokiaľ sudkyňa pristúpila k vybavovaniu konkrétnej veci a po

podaní sťažnosti o námietkach rozhodla, jedná sa o úzus prijatý sudcami, kedy sudcovia

vybavujú prednostne veci, v ktorých boli vznesené sťažnosti“. Predseda okresného súdu na

ústnom prejednaní sťažnosti netrval.

K vyjadreniu predsedu okresného súdu zaslala 24. mája 2002 svoje stanovisko

právna zástupkyňa sťažovateľa, ktorá je toho názoru, že zaťaženosť sudkyne nemôže byť

dôvodom na porušovanie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Sťažovateľ súhlasil, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania

v predmetnej veci.

Dňa 5. apríla 2002 doručila právna zástupkyňa sťažovateľa ústavnému súdu „Žiadosť

podľa , ktorým sa mení a dopĺňa zákon NR SR

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov“, v ktorej sa domáhala toho, aby

ústavný súd podanie sťažovateľa posudzoval podľa citovanej novely zákona o ústavnom

súde. Právna zástupkyňa svoju uvedenú sťažnosť podaním z 8. apríla 2002 ešte spresnila a

vysvetlila, prečo žiada o posúdenie predmetných vzťahov podľa aktuálne účinného zákona

o ústavnom súde. Ústavný súd konštatoval, že sú splnené zákonné podmienky pre postup

podľa ustanovenia , podľa ktorého môže fyzická osoba

alebo právnická osoba, o ktorej ústavnej sťažnosti alebo podnete sa do nadobudnutia

účinnosti tohto zákona nerozhodlo vo veci samej, do 30 dní od nadobudnutia účinnosti tohto

zákona požiadať, aby sa jej podanie posudzovalo ako podanie podľa tohto zákona.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len

na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutých súdnych spisov.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh

a stav konania v predmetnej exekučnej veci sťažovateľa:

18. augusta 2000 doručil oprávnený - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

súdnej exekútorke JUDr. M. Z. návrh na vykonanie exekúcie o vymoženie peňažného

plnenia 17 121 Sk proti povinnej osobe – sťažovateľovi.

28. augusta 2000 doručila exekútorka okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie.

31. augusta 2000 okresný súd vydal na základe vykonateľného rozhodnutia

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. k. SPC-31.940-3/6-99 z 11. februára 1999,

poverenie pre súdnu exekútorku na vymoženie zvyšnej časti pohľadávky, pre peňažné

plnenie vo výške 17 121,- Sk istiny a trov exekúcie.

7. septembra 2000 bolo poverenie okresného súdu doručené súdnej exekútorke.

18. októbra 2000 sťažovateľ doručil Exekútorskému úradu námietku, ktorú vzniesol

proti exekúcii.

20. októbra 2000 námietky proti exekúcii exekútorka doručila okresnému súdu.

6. novembra 2000 okresný súd požiadal exekútorku o zaslanie exekučného spisu.

13. novembra 2000 exekútorka exekučný spis doručila okresnému súdu.

2. januára 2002 bola predsedovi okresného súdu doručená sťažnosť povinného na

prieťahy v konaní.

21. januára 2002 vykonala sudkyňa okresného súdu prvý úkon vo veci, vydala pokyn

na zaslanie námietok na vyjadrenie oprávnenému.

5. februára 2002 v zmysle uvedeného pokynu boli námietky doručené oprávnenému

na vyjadrenie.

6. februára 2002 sťažnosť povinného na zbytočné prieťahy v konaní bola okresným

súdom vyhodnotená ako dôvodná.

11. februára 2002 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie oprávneného

k námietkam proti exekúcii.

28. februára 2002 pod sp. zn. -27, Ex 44/00 okresný súd rozhodol

o námietkach povinného proti upovedomeniu o začatí exekúcie tak, že námietkam v časti

istiny 4 364 Sk vyhovel, keďže povinný dodatočne predložil potvrdenie o zaplatení tejto

sumy, a námietky v časti istiny 12 757 Sk zamietol, „keďže neobsahujú ani jeden zo

zákonných dôvodov uvedených v § 50 ods. 1 Ex. por.“.

21. marca 2002 bolo rozhodnutie o námietkach doručené povinnému, teda

sťažovateľovi.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti,

svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

boli porušené práva alebo slobody, a ak porušenie týchto práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo

veci konal. Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať

tomu, koho práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie

ústavného práva zaručeného v nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.

Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným

rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty

ohľadom svojich práv ().

Ústavný súd už rozhodol, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa sa vzťahuje nielen na konanie prvostupňového súdu, ale aj na

konanie odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej na konanie v správnom súdnictve, ako aj na

konanie o výkon rozhodnutia. a ani procesné predpisy upravujúci činnosť súdov

v občianskych veciach totiž nevynímajú súdy z ich povinnosti konať bez zbytočných

prieťahov v žiadnej veci, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana ().

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma

vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa

týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu

(, ). Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj predmetnú vec.

Pokiaľ ide o prvé dve kritériá (zložitosť veci a správanie účastníka), ústavný súd

nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla odôvodniť namietanú dĺžku konania.

Pokiaľ ide o tretie kritérium (postup súdu), ústavný súd zameral svoju pozornosť na

obdobie od 13. novembra 2000, kedy bol exekučný spis doručený súdu, do 21. januára

2002, kedy konajúca sudkyňa dala pokyn na zaslanie námietok povinného na vyjadrenie

oprávnenému, kedy vlastne urobila prvý úkon súdu smerujúci k rozhodnutiu vo veci. Túto

skutočnosť potvrdili účastníci konania pred ústavným súdom a vyplynulo to aj zo zisťovaní

ústavného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu práve toto obdobie nečinnosti Okresného súdu

Bratislava III v dĺžke vyše jedného roka a dvoch mesiacov, bez akýchkoľvek zákonných

dôvodov, malo rozhodujúci vplyv na zdĺhavosť namietaného konania.

Ústavný súd konštatuje, že uvedená nečinnosť okresného súdu je porušením

základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov.

Uvedený postup okresného súdu nemôže odôvodniť ani skutočnosť, že sudcovia

vybavujúci agendu „Er“ na tomto súde sú enormne zaťažení, ako to uviedol predseda

okresného súdu. Je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, ak tomu nebráni

žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočných prieťahom v konaní. Ústavný súd už

vyslovil, že uplatnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť

zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť

primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt

požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty ().

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

Er 40 1175/2000 konštatoval porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov tak, ako mu ho garantuje .

Podľa a podľa a zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné

právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov

(napríklad podľa ), alebo môže zakázať pokračovanie v porušovaní

základného práva alebo slobody.

Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal aj toho, aby ústavný súd Okresnému súdu

Bratislava III zakázal pokračovať v porušovaní jeho práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a aby tomuto súdu prikázal, aby

v predmetnej veci konal.

Vzhľadom na to, že namietané konanie týkajúce sa rozhodnutia o námietkach

povinného proti upovedomeniu o začatí exekúcie bolo ukončené, ústavný súd nezistil

dôvody na uloženie povinnosti podľa a a

.

Podľa a môže ústavný súd

priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné

zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uplatnil aj nárok na priznanie nemajetkovej ujmy vo

výške 200 000 Sk bez toho, aby uviedol, z akých dôvodov sa ho domáha (§ 50 ods. 3

).

Ústavný súd tento nárok nepriznal z dôvodu, že zo skutočností uvedených

sťažovateľom nezistil, v čom by mala spočívať jeho nemajetková ujma za zistené zbytočné

prieťahy v exekučnom konaní, v ktorom má postavenie povinného. Inými slovami

sťažovateľ nepreukázal existenciu požadovanej nemajetkovej ujmy ani príčinnú súvislosť

s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov napriek tomu, že

sťažovateľ popri existencii tvrdenej ujmy musí preukázať aj to, že nemajetková ujma

vyplýva zo zisteného porušenia základného práva a že nemajetková ujma je priamym

následkom porušenia základného práva, teda že existuje požadovaná príčinná súvislosť

medzi nemajetkovou ujmou a zisteným porušením práva.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2002