Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 21/02
PDF · 165.32 KB
No categories available
I. ÚS 21/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2002
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Štefana Ogurčáka a Daniela
Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť I. B., bytom B., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. K.,
PhD., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného
súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Er 1175/2000 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. 40 Er 1175/2000
p o r u š i l právo I. B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 13. marca
2002 sp. zn. I. ÚS 21/02 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť I. B., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Er
1175/2000.
Z prijatej sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľa zbytočné prieťahy
v uvedenom konaní okresného súdu nastali najmä v období od 13. novembra 2000 do
21. januára 2002, teda v období vyše jedného roka a dvoch mesiacov, kedy okresný súd
„neuskutočnil vo veci ani jeden procesný či meritórny úkon“, teda za uvedené obdobie
podľa sťažovateľa okresný súd neurobil nič, aby skončil stav právnej neistoty sprevádzajúci
toto konanie.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„I. Okresný súd Bratislava III svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn.
40 Er 1175/2000, porušil základné právo I. B. na prerokovanie jeho veci bez zbytočných
prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
II. Okresnému súdu Bratislava III sa zakazuje pokračovať v porušovaní práva I. B.
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 40 Er 1175/2000 a prikazuje sa mu, aby v tejto veci
konal.
III. I. B. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk
(slovom stotisíc slovenských korún).“
V rámci prípravy pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu
k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: Okresný súd Bratislava III, zastúpený predsedom súdu JUDr. B. T., vyjadrením č.
Spr. 3226/2002 z 24. apríla 2002 a sťažovateľ, zastúpený svojou právnou zástupkyňou,
stanoviskom z 24. mája 2002.
Predseda Okresného súdu Bratislava III vo svojom vyjadrení vykonal chronológiu
úkonov vo veci a potvrdil, že sudkyňa tamojšieho súdu vo veci nekonala v období od
13. novembra 2000 do 21. januára 2002, kedy ale už vykonala úkon smerujúci
k rozhodnutiu. Stalo sa tak aj na základe sťažnosti povinného, pretože ten 2. januára 2002
podal vo veci sťažnosť, ktorá bola zo strany štátnej správy súdov vyhodnotená ako dôvodná.
Predseda okresného súdu uviedol vysoký počet vecí v agende „Er“, ktoré na súde
vybavujú dvaja sudcovia, ktorí sú tak enormne zaťažení, pričom on sám na pracovných
poradách s vedením Krajského súdu v Bratislave vzniesol požiadavku na zvýšenie počtu
sudcov, avšak bezvýsledne. Ďalej uviedol, že zo strany správy súdu bola síce sťažnosť na
zbytočné prieťahy v konaní vyhodnotená ako dôvodná vychádzajúc z kritérií, ktoré
prejudikoval ústavný súd, okresný súd však zastáva názor, že stanovené kritériá sú nereálne
a na tieto možno hľadieť len za predpokladu, že sa nezohľadňuje ďalšia agenda sudcu, resp.
počet vecí, ktorý tento sudca vybavuje. Predseda okresného súdu je toho názoru, že
„nečinnosť súdu v konkrétnej veci je len zdanlivá vo vzťahu k počtu vecí“ vybavovaných
zákonnou sudkyňou a „pokiaľ sudkyňa pristúpila k vybavovaniu konkrétnej veci a po
podaní sťažnosti o námietkach rozhodla, jedná sa o úzus prijatý sudcami, kedy sudcovia
vybavujú prednostne veci, v ktorých boli vznesené sťažnosti“. Predseda okresného súdu na
ústnom prejednaní sťažnosti netrval.
K vyjadreniu predsedu okresného súdu zaslala 24. mája 2002 svoje stanovisko
právna zástupkyňa sťažovateľa, ktorá je toho názoru, že zaťaženosť sudkyne nemôže byť
dôvodom na porušovanie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sťažovateľ súhlasil, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania
v predmetnej veci.
Dňa 5. apríla 2002 doručila právna zástupkyňa sťažovateľa ústavnému súdu „Žiadosť
podľa § 79a ods. 1 zákona NR SR č. 124/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon NR SR
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov“, v ktorej sa domáhala toho, aby
ústavný súd podanie sťažovateľa posudzoval podľa citovanej novely zákona o ústavnom
súde. Právna zástupkyňa svoju uvedenú sťažnosť podaním z 8. apríla 2002 ešte spresnila a
vysvetlila, prečo žiada o posúdenie predmetných vzťahov podľa aktuálne účinného zákona
o ústavnom súde. Ústavný súd konštatoval, že sú splnené zákonné podmienky pre postup
podľa ustanovenia § 79a ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže fyzická osoba
alebo právnická osoba, o ktorej ústavnej sťažnosti alebo podnete sa do nadobudnutia
účinnosti tohto zákona nerozhodlo vo veci samej, do 30 dní od nadobudnutia účinnosti tohto
zákona požiadať, aby sa jej podanie posudzovalo ako podanie podľa tohto zákona.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutých súdnych spisov.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania v predmetnej exekučnej veci sťažovateľa:
18. augusta 2000 doručil oprávnený - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
súdnej exekútorke JUDr. M. Z. návrh na vykonanie exekúcie o vymoženie peňažného
plnenia 17 121 Sk proti povinnej osobe – sťažovateľovi.
28. augusta 2000 doručila exekútorka okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.
31. augusta 2000 okresný súd vydal na základe vykonateľného rozhodnutia
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. k. SPC-31.940-3/6-99 z 11. februára 1999,
poverenie pre súdnu exekútorku na vymoženie zvyšnej časti pohľadávky, pre peňažné
plnenie vo výške 17 121,- Sk istiny a trov exekúcie.
7. septembra 2000 bolo poverenie okresného súdu doručené súdnej exekútorke.
18. októbra 2000 sťažovateľ doručil Exekútorskému úradu námietku, ktorú vzniesol
proti exekúcii.
20. októbra 2000 námietky proti exekúcii exekútorka doručila okresnému súdu.
6. novembra 2000 okresný súd požiadal exekútorku o zaslanie exekučného spisu.
13. novembra 2000 exekútorka exekučný spis doručila okresnému súdu.
2. januára 2002 bola predsedovi okresného súdu doručená sťažnosť povinného na
prieťahy v konaní.
21. januára 2002 vykonala sudkyňa okresného súdu prvý úkon vo veci, vydala pokyn
na zaslanie námietok na vyjadrenie oprávnenému.
5. februára 2002 v zmysle uvedeného pokynu boli námietky doručené oprávnenému
na vyjadrenie.
6. februára 2002 sťažnosť povinného na zbytočné prieťahy v konaní bola okresným
súdom vyhodnotená ako dôvodná.
11. februára 2002 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie oprávneného
k námietkam proti exekúcii.
28. februára 2002 pod sp. zn. 40 Er 1175/00-27, Ex 44/00 okresný súd rozhodol
o námietkach povinného proti upovedomeniu o začatí exekúcie tak, že námietkam v časti
istiny 4 364 Sk vyhovel, keďže povinný dodatočne predložil potvrdenie o zaplatení tejto
sumy, a námietky v časti istiny 12 757 Sk zamietol, „keďže neobsahujú ani jeden zo
zákonných dôvodov uvedených v § 50 ods. 1 Ex. por.“.
21. marca 2002 bolo rozhodnutie o námietkach doručené povinnému, teda
sťažovateľovi.
III.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti,
svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
boli porušené práva alebo slobody, a ak porušenie týchto práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo
veci konal. Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať
tomu, koho práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie
ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.
Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným
rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty
ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).
Ústavný súd už rozhodol, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa vzťahuje nielen na konanie prvostupňového súdu, ale aj na
konanie odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej na konanie v správnom súdnictve, ako aj na
konanie o výkon rozhodnutia. Ústava a ani procesné predpisy upravujúci činnosť súdov
v občianskych veciach totiž nevynímajú súdy z ich povinnosti konať bez zbytočných
prieťahov v žiadnej veci, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana (I. ÚS 70/98).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa
týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu
(II. ÚS 79/97, I. ÚS 3/00). Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj predmetnú vec.
Pokiaľ ide o prvé dve kritériá (zložitosť veci a správanie účastníka), ústavný súd
nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla odôvodniť namietanú dĺžku konania.
Pokiaľ ide o tretie kritérium (postup súdu), ústavný súd zameral svoju pozornosť na
obdobie od 13. novembra 2000, kedy bol exekučný spis doručený súdu, do 21. januára
2002, kedy konajúca sudkyňa dala pokyn na zaslanie námietok povinného na vyjadrenie
oprávnenému, kedy vlastne urobila prvý úkon súdu smerujúci k rozhodnutiu vo veci. Túto
skutočnosť potvrdili účastníci konania pred ústavným súdom a vyplynulo to aj zo zisťovaní
ústavného súdu.
Podľa názoru ústavného súdu práve toto obdobie nečinnosti Okresného súdu
Bratislava III v dĺžke vyše jedného roka a dvoch mesiacov, bez akýchkoľvek zákonných
dôvodov, malo rozhodujúci vplyv na zdĺhavosť namietaného konania.
Ústavný súd konštatuje, že uvedená nečinnosť okresného súdu je porušením
základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov.
Uvedený postup okresného súdu nemôže odôvodniť ani skutočnosť, že sudcovia
vybavujúci agendu „Er“ na tomto súde sú enormne zaťažení, ako to uviedol predseda
okresného súdu. Je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, ak tomu nebráni
žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočných prieťahom v konaní. Ústavný súd už
vyslovil, že uplatnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť
zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť
primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt
požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty (II. ÚS 52/99).
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn.
Er 40 1175/2000 konštatoval porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov tak, ako mu ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) a písm. c) zákona
o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné
právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov
(napríklad podľa § 100 ods. 1 OSP), alebo môže zakázať pokračovanie v porušovaní
základného práva alebo slobody.
Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal aj toho, aby ústavný súd Okresnému súdu
Bratislava III zakázal pokračovať v porušovaní jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a aby tomuto súdu prikázal, aby
v predmetnej veci konal.
Vzhľadom na to, že namietané konanie týkajúce sa rozhodnutia o námietkach
povinného proti upovedomeniu o začatí exekúcie bolo ukončené, ústavný súd nezistil
dôvody na uloženie povinnosti podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) a písm. c)
Podľa čl. 124 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné
zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uplatnil aj nárok na priznanie nemajetkovej ujmy vo
výške 200 000 Sk bez toho, aby uviedol, z akých dôvodov sa ho domáha (§ 50 ods. 3
Ústavný súd tento nárok nepriznal z dôvodu, že zo skutočností uvedených
sťažovateľom nezistil, v čom by mala spočívať jeho nemajetková ujma za zistené zbytočné
prieťahy v exekučnom konaní, v ktorom má postavenie povinného. Inými slovami
sťažovateľ nepreukázal existenciu požadovanej nemajetkovej ujmy ani príčinnú súvislosť
s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov napriek tomu, že
sťažovateľ popri existencii tvrdenej ujmy musí preukázať aj to, že nemajetková ujma
vyplýva zo zisteného porušenia základného práva a že nemajetková ujma je priamym
následkom porušenia základného práva, teda že existuje požadovaná príčinná súvislosť
medzi nemajetkovou ujmou a zisteným porušením práva.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2002