Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 85/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. septembra 2002

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka

a Eduarda Báránya prerokoval prijatú sťažnosť F. B., bytom K., zastúpeného

advokátom JUDr. O. B., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie jeho

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. p o r u š i l právo

F. B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2

.

2. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. p r i k a z u j e

konať bez zbytočných prieťahov.

3. F. B. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk

(slovom desaťtisíc korún slovenských), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky

p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti F. B. vo zvyšnej časti týkajúcej sa primeraného finančného

zadosťučinenia n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-10 z 11. júna 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) na ďalšie konanie sťažnosť F. B., bytom K.

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. O. B., K., vo veci porušenia

základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v (ďalej len „“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní o jeho

dovolaní vedenom pod sp. zn. proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -347 z 20. decembra 1999 vo veci

prechodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa vyjadrili k opodstatnenosti prijatej

sťažnosti obaja účastníci konania: najvyšší súd, zastúpený predsedom

občianskoprávneho kolégia, listom z 15. júla 2002 č. Sekr 22/02-7 a sťažovateľ,

zastúpený svojím právnym zástupcom, stanoviskom z 26. augusta 2002.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát

predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich

zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov

a obsahu dotknutého súdneho spisu.

Predmetom sťažnosti bolo tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd tým,

že v konaní vedenom pod sp. zn. „sa po prvýkrát začal vecou zaoberať

po 14 mesiacoch a to dňa 26. 04. 2001, kedy vykonal jednoduchý procesný úkon -

vrátil vec na Okresný súd v Prešove na zistenie správneho označenia účastníkov

konania“, porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

upravené v .

Sťažovateľ podal 21. marca 2001 sťažnosť na nečinnosť a prieťahy najvyššieho

súdu v predmetnej veci. Podanie sťažnosti však neviedlo k náprave.

K návrhu na začatie konania (sťažnosti) sa najvyšší súd vyjadril už vyššie

citovaným listom: „máme za to, že čas konania pred Najvyšším súdom SR bol

primeraný, vzhľadom na počet vecí, ktoré musí cez rok (mesiac) vybaviť každý senát

občianskoprávneho kolégia“.

Sťažovateľ v stanovisku z 26. augusta 2002 k vyššie uvedenému vyjadreniu

najvyššieho súdu vyslovil názor, že „14 mesačná doba po ktorej bol NS urobený prvý

(jednoduchý) procesnoprávny úkon nemožno v žiadnom prípade považovať za

primeraný čas konania pred NS“.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov

konania, z obsahu na vec sa vzťahujúceho spisu a vlastným šetrením ústavný súd zistil

nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej občianskoprávnej veci.

Okresnému súdu v Prešove (ďalej len „okresný súd“) bolo 6. marca 2000

doručené dovolanie žalovanej strany proti rozsudku krajského súdu č. k.

-347 z 20. decembra 1999 v spore žalobcu F. B. proti žalovaným P. T.

a spol. o určenie prechodu vlastníckeho práva, ktorým rozhodol o odvolaní proti

rozsudku okresného súdu sp. zn. z 28. mája 1997 v spojení s doplňujúcim

rozsudkom z 20. mája 1998.

Súdny spis okresného súdu sp. zn. bol najvyššiemu súdu doručený

6. júna 2000. Najvyšší súd zásielkou sp. zn. z 26. apríla 2001

(doručenou 15. mája 2001) vrátil okresnému súdu jeho súdny spis sp. zn.

bez rozhodnutia „vzhľadom na tvrdenie žalovanej v 1. rade v jej dovolaní,

o nesprávnom označení (znenie priezvísk) žalovaných v 1. až 3. rade“ na zistenie

presného označenia žalovaných.

Podľa zistenia ústavného súdu bol súdny spis sp. zn. expedovaný

z okresného súdu 2. júla 2002 a opätovne vrátený (doručený) najvyššiemu súdu 8. júla

2002, kde mu bola pridelená nová sp. zn. . Najvyšší súd považuje

(v evidencii vykazuje) vec vedenú pod sp. zn. zaslaním súdneho spisu

okresnému súdu za vybavenú (skončenú).

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ak ústavný súd

vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody, a ak porušenie

týchto práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto

tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže svojím

rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ navrhoval, aby ústavný súd rozhodol, že „základné právo

sťažovateľa F. B. na prerokovanie a rozhodnutie vo veci bez zbytočných prieťahov

upravené v v konaní vedenom na

Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. bolo porušené.

Prikazuje sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn.

konal. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške

100.000,- Sk“.

Najvyšší súd, ako je to už vyššie uvedené, tvrdil, že „čas konania pred

Najvyšším súdom SR bol primeraný, vzhľadom na počet vecí, ktoré musí cez rok

(mesiac) vybaviť každý senát občianskoprávneho kolégia“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa

právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára

právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného v nestačí,

aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba

domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv ().

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to

najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka

a postup súdu (, ).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade

bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (,

a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom dovolania žalovanej strany v spore o určenie prechodu vlastníckeho

práva vedenom na okresnom súde pod sp. zn. bol výrok rozsudku

krajského súdu č. k. -347 z 20. decembra 1999, „ktorým potvrdil rozsudok

a doplňací rozsudok vo výroku o určení prechodu vlastníckeho práva na žalobcu“.

Dovolanie žalovaná strana odôvodnila nedostatkami (vadami) napadnutého rozsudku

a konania mu prechádzajúcemu, ktoré podľa tvrdenia dovolávajúcej sa strany naplnili

zákonom ustanovené podmienky (dôvody) na podanie dovolania. Jedným z dôvodov

[uvedených pod písm. d)] dovolania je to, že „súdy sa nepresvedčivo vysporiadali

s otázkou aktívnej legitimácie žalobcu“.

Právna úprava dovolania je vykonaná v tretej hlave štvrtej časti § 236 až

243d ( v znení neskorších

predpisov).

Podľa ustanovenia „pre konanie na

dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní na súde prvého stupňa, pokiaľ

nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na

1

dovolacom súde neplatia“.

Právne posúdenie dôvodov na nutnosť zisťovania nedostatku dovolaním

napadnutého rozsudku týkajúceho sa nesprávneho písomného označenia priezvísk

účastníkov konania na strane žalovaných a nariadenie odstránenia tohto nedostatku

(v prípade dôvodnosti) súdom, ktorý ho spôsobil, nie je úkonom právne a ani fakticky

náročným, na vykonanie ktorého by bola potrebná doba presahujúca 11 mesiacov

(od napadnutia veci na najvyšší súd dňa 6. júna 2000 do doručenia súdneho spisu

okresnému súdu dňa 15. mája 2001).

2. Urgovanie vybavenia veci sťažovateľom, ktorý nevykonal smerom

k najvyššiemu súdu iný právny úkon, nemožno hodnotiť ako právny úkon podieľajúci

sa na plynutí (alebo majúci nejaký vplyv) vyššie uvedenej vyše 11-mesačnej lehoty.

Pri posudzovaní tohto ďalšieho základného kritéria majúceho vplyv na porušenie alebo

neporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný

súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť (resp. vplyv) medzi konaním sťažovateľa

a dĺžkou vybavovania jeho dovolania najvyšším súdom.

1

§ 92 - pripustenie pristúpenia ďalšieho účastníka; vystúpenie navrhovateľa alebo odporcu z konania § 95 - pripustenie, resp. nepripustenie zmeny návrhu na začatie konania

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom najvyššieho súdu v predmetnej

veci.

Ústavný súd konštatuje, že konanie o dovolaní sťažovateľa od jeho podania trvá

bez rozhodnutia vo veci už vyše dvoch rokov, a to bez rozhodnutia. Vzhľadom na petit

sťažnosti je posudzovaný však len postup najvyššieho súdu v časovom období od

doručenia dovolania najvyššiemu súdu do vrátenia súdneho spisu okresnému súdu, t. j.

obdobie od 6. júna 2000 do 15. mája 2001 a od 7. júla 2002, hoci v širších

súvislostiach bolo potrebné primerane prihliadnuť aj na vplyv tejto lehoty na celkové

predĺženie času právnej neistoty sťažovateľa súvisiaceho s ohrozením (spochybením)

účinkov (právnych následkov) právoplatnosti rozhodnutia v jeho majetkovom spore,

riešenie ktorého začalo konaním súdov v roku 1991 (na čo poukazoval aj sťažovateľ

v bode IV svojej sťažnosti, t. j. „viac ako 10-ročného trvania súdneho konania“).

Obranu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí ako dôvodu, ktorý by mal byť

objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , , II. ÚS

52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj

skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť

primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt

požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom

dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné

prieťahy v súdnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu nadmerné množstvo vecí,

v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť

vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas

a adekvátne opatrenia. Najvyšší súd vo svojom stanovisku neuviedol žiadne konkrétne

skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto

prípad.

Vychádzajúc z dôvodov vyššie uvedených v bode 2 (hodnotenie kritéria

zložitosti veci), z platnej právnej úpravy a z postupu súdu (organizovania jeho

procesného postupu) v predmetnom občianskoprávnom súdnom konaní nemožno

hodnotiť postup (organizáciu práce) najvyššieho súdu v posudzovanej veci ako postup,

ktorý by zodpovedal priznanému právu na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a príslušným ustanoveniam (najmä ,

§ 1, § 2, § 3, § 6, § 10a ods. 1, § 100 ods. 1), ktoré sú nevyhnutným predpokladom

spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vyššie uvedený postup (nečinnosť) najvyššieho súdu, ktorý mal za následok

zdĺhavosť namietaného konania, nevykazoval podľa názoru ústavného súdu znaky

plynulého a efektívneho konania a bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.

V dôsledku konštatovania zbytočných prieťahov v predmetnej veci ústavný súd

považoval za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom

súde prikázať najvyššiemu súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami

upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo

k porušovaniu práva garantovaného .

Podľa môže ústavný súd priznať tomu,

koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie

ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného

ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho

vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného

súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti súčasne uplatnil „z dôvodu viac ako 10-ročného

trvania súdneho konania, ako aj v dôsledku pretrvávajúcich neodôvodnených

prieťahov v predmetnej veci na Najvyššom súde Slovenskej republiky, resp. jeho

nečinnosti ... priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 100.000,- Sk“.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy

predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je

už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo

opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Daný prípad je práve takýto. Preto

prichádza v tomto prípade do úvahy primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je

peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. ). Ústavný súd

považoval v tomto prípade za primerané priznať sumu 10 000 Sk pre sťažovateľa. Táto

suma zohľadňuje jednak dĺžku prieťahov a jednak okolnosti, ktoré uviedol sťažovateľ

na zdôvodnenie svojho návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

(predĺženie stavu právnej neistoty trvajúcej už vyše 10 rokov).

Skutočnosť, že najvyšší súd vykazuje vec sp. zn. za ukončenú

vrátením súdneho spisu okresnému súdu na odstránenie nedostatkov v označení

účastníkov konania, je z hľadiska posudzovania predmetnej veci, t. j. porušovania

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48

ods. 2 , právne irelevantnou. Účelom citovaného základného práva je totiž, ako

to už bolo vyššie uvedené, odstránenie stavu právnej neistoty, resp. vytvorenie stavu

právnej istoty, ktorá sa dosiahne až právoplatným rozhodnutím súdu.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2002