Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 85/02
PDF · 173.9 KB
No categories available
III. ÚS 85/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. septembra 2002
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka
a Eduarda Báránya prerokoval prijatú sťažnosť F. B., bytom K., zastúpeného
advokátom JUDr. O. B., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie jeho
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cdo 56/2000 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 84/02 a takto
r o z h o d o l :
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cdo 56/2000 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 84/02 p o r u š i l právo
F. B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2
2. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cdo 56/2000 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 84/02 p r i k a z u j e
konať bez zbytočných prieťahov.
3. F. B. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk
(slovom desaťtisíc korún slovenských), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti F. B. vo zvyšnej časti týkajúcej sa primeraného finančného
zadosťučinenia n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 85/02-10 z 11. júna 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť F. B., bytom K.
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. O. B., K., vo veci porušenia
základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní o jeho
dovolaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 56/2000 proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Co 151/99-347 z 20. decembra 1999 vo veci
prechodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
Na základe žiadosti ústavného súdu sa vyjadrili k opodstatnenosti prijatej
sťažnosti obaja účastníci konania: najvyšší súd, zastúpený predsedom
občianskoprávneho kolégia, listom z 15. júla 2002 č. Sekr 22/02-7 a sťažovateľ,
zastúpený svojím právnym zástupcom, stanoviskom z 26. augusta 2002.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát
predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich
zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov
a obsahu dotknutého súdneho spisu.
Predmetom sťažnosti bolo tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd tým,
že v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 56/2000 „sa po prvýkrát začal vecou zaoberať
po 14 mesiacoch a to dňa 26. 04. 2001, kedy vykonal jednoduchý procesný úkon -
vrátil vec na Okresný súd v Prešove na zistenie správneho označenia účastníkov
konania“, porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľ podal 21. marca 2001 sťažnosť na nečinnosť a prieťahy najvyššieho
súdu v predmetnej veci. Podanie sťažnosti však neviedlo k náprave.
K návrhu na začatie konania (sťažnosti) sa najvyšší súd vyjadril už vyššie
citovaným listom: „máme za to, že čas konania pred Najvyšším súdom SR bol
primeraný, vzhľadom na počet vecí, ktoré musí cez rok (mesiac) vybaviť každý senát
občianskoprávneho kolégia“.
Sťažovateľ v stanovisku z 26. augusta 2002 k vyššie uvedenému vyjadreniu
najvyššieho súdu vyslovil názor, že „14 mesačná doba po ktorej bol NS urobený prvý
(jednoduchý) procesnoprávny úkon nemožno v žiadnom prípade považovať za
primeraný čas konania pred NS“.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov
konania, z obsahu na vec sa vzťahujúceho spisu a vlastným šetrením ústavný súd zistil
nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej občianskoprávnej veci.
Okresnému súdu v Prešove (ďalej len „okresný súd“) bolo 6. marca 2000
doručené dovolanie žalovanej strany proti rozsudku krajského súdu č. k.
1 Co 151/99-347 z 20. decembra 1999 v spore žalobcu F. B. proti žalovaným P. T.
a spol. o určenie prechodu vlastníckeho práva, ktorým rozhodol o odvolaní proti
rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 239/91 z 28. mája 1997 v spojení s doplňujúcim
rozsudkom z 20. mája 1998.
Súdny spis okresného súdu sp. zn. 8 C 239/91 bol najvyššiemu súdu doručený
6. júna 2000. Najvyšší súd zásielkou sp. zn. 5 Cdo 56/2000 z 26. apríla 2001
(doručenou 15. mája 2001) vrátil okresnému súdu jeho súdny spis sp. zn. 8 C 239/91
bez rozhodnutia „vzhľadom na tvrdenie žalovanej v 1. rade v jej dovolaní,
o nesprávnom označení (znenie priezvísk) žalovaných v 1. až 3. rade“ na zistenie
presného označenia žalovaných.
Podľa zistenia ústavného súdu bol súdny spis sp. zn. 8 C 239/01 expedovaný
z okresného súdu 2. júla 2002 a opätovne vrátený (doručený) najvyššiemu súdu 8. júla
2002, kde mu bola pridelená nová sp. zn. 5 Cdo 84/02. Najvyšší súd považuje
(v evidencii vykazuje) vec vedenú pod sp. zn. 5 Cdo 56/00 zaslaním súdneho spisu
okresnému súdu za vybavenú (skončenú).
III.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ak ústavný súd
vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody, a ak porušenie
týchto práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto
tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže svojím
rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ navrhoval, aby ústavný súd rozhodol, že „základné právo
sťažovateľa F. B. na prerokovanie a rozhodnutie vo veci bez zbytočných prieťahov
upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na
Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Cdo 56/00 bolo porušené.
Prikazuje sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn.
5 Cdo 56/00 konal. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške
100.000,- Sk“.
Najvyšší súd, ako je to už vyššie uvedené, tvrdil, že „čas konania pred
Najvyšším súdom SR bol primeraný, vzhľadom na počet vecí, ktoré musí cez rok
(mesiac) vybaviť každý senát občianskoprávneho kolégia“.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa
právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára
právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí,
aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba
domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to
najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka
a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade
bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/92
a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.
Predmetom dovolania žalovanej strany v spore o určenie prechodu vlastníckeho
práva vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 239/91 bol výrok rozsudku
krajského súdu č. k. 1 Co 151/99-347 z 20. decembra 1999, „ktorým potvrdil rozsudok
a doplňací rozsudok vo výroku o určení prechodu vlastníckeho práva na žalobcu“.
Dovolanie žalovaná strana odôvodnila nedostatkami (vadami) napadnutého rozsudku
a konania mu prechádzajúcemu, ktoré podľa tvrdenia dovolávajúcej sa strany naplnili
zákonom ustanovené podmienky (dôvody) na podanie dovolania. Jedným z dôvodov
[uvedených pod písm. d)] dovolania je to, že „súdy sa nepresvedčivo vysporiadali
s otázkou aktívnej legitimácie žalobcu“.
Právna úprava dovolania je vykonaná v tretej hlave štvrtej časti § 236 až
243d Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
predpisov).
Podľa ustanovenia § 243c Občianskeho súdneho poriadku „pre konanie na
dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní na súde prvého stupňa, pokiaľ
nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na
1
dovolacom súde neplatia“.
Právne posúdenie dôvodov na nutnosť zisťovania nedostatku dovolaním
napadnutého rozsudku týkajúceho sa nesprávneho písomného označenia priezvísk
účastníkov konania na strane žalovaných a nariadenie odstránenia tohto nedostatku
(v prípade dôvodnosti) súdom, ktorý ho spôsobil, nie je úkonom právne a ani fakticky
náročným, na vykonanie ktorého by bola potrebná doba presahujúca 11 mesiacov
(od napadnutia veci na najvyšší súd dňa 6. júna 2000 do doručenia súdneho spisu
okresnému súdu dňa 15. mája 2001).
2. Urgovanie vybavenia veci sťažovateľom, ktorý nevykonal smerom
k najvyššiemu súdu iný právny úkon, nemožno hodnotiť ako právny úkon podieľajúci
sa na plynutí (alebo majúci nejaký vplyv) vyššie uvedenej vyše 11-mesačnej lehoty.
Pri posudzovaní tohto ďalšieho základného kritéria majúceho vplyv na porušenie alebo
neporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný
súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť (resp. vplyv) medzi konaním sťažovateľa
a dĺžkou vybavovania jeho dovolania najvyšším súdom.
1
§ 92 - pripustenie pristúpenia ďalšieho účastníka; vystúpenie navrhovateľa alebo odporcu z konania § 95 - pripustenie, resp. nepripustenie zmeny návrhu na začatie konania
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom najvyššieho súdu v predmetnej
veci.
Ústavný súd konštatuje, že konanie o dovolaní sťažovateľa od jeho podania trvá
bez rozhodnutia vo veci už vyše dvoch rokov, a to bez rozhodnutia. Vzhľadom na petit
sťažnosti je posudzovaný však len postup najvyššieho súdu v časovom období od
doručenia dovolania najvyššiemu súdu do vrátenia súdneho spisu okresnému súdu, t. j.
obdobie od 6. júna 2000 do 15. mája 2001 a od 7. júla 2002, hoci v širších
súvislostiach bolo potrebné primerane prihliadnuť aj na vplyv tejto lehoty na celkové
predĺženie času právnej neistoty sťažovateľa súvisiaceho s ohrozením (spochybením)
účinkov (právnych následkov) právoplatnosti rozhodnutia v jeho majetkovom spore,
riešenie ktorého začalo konaním súdov v roku 1991 (na čo poukazoval aj sťažovateľ
v bode IV svojej sťažnosti, t. j. „viac ako 10-ročného trvania súdneho konania“).
Obranu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí ako dôvodu, ktorý by mal byť
objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS
52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj
skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť
primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt
požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom
dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné
prieťahy v súdnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu nadmerné množstvo vecí,
v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť
vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas
a adekvátne opatrenia. Najvyšší súd vo svojom stanovisku neuviedol žiadne konkrétne
skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto
prípad.
Vychádzajúc z dôvodov vyššie uvedených v bode 2 (hodnotenie kritéria
zložitosti veci), z platnej právnej úpravy a z postupu súdu (organizovania jeho
procesného postupu) v predmetnom občianskoprávnom súdnom konaní nemožno
hodnotiť postup (organizáciu práce) najvyššieho súdu v posudzovanej veci ako postup,
ktorý by zodpovedal ústavou priznanému právu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku (najmä § 243a,
§ 1, § 2, § 3, § 6, § 10a ods. 1, § 100 ods. 1), ktoré sú nevyhnutným predpokladom
spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.
Vyššie uvedený postup (nečinnosť) najvyššieho súdu, ktorý mal za následok
zdĺhavosť namietaného konania, nevykazoval podľa názoru ústavného súdu znaky
plynulého a efektívneho konania a bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.
V dôsledku konštatovania zbytočných prieťahov v predmetnej veci ústavný súd
považoval za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom
súde prikázať najvyššiemu súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo
k porušovaniu práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu,
koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie
ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného
ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho
vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného
súdu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti súčasne uplatnil „z dôvodu viac ako 10-ročného
trvania súdneho konania, ako aj v dôsledku pretrvávajúcich neodôvodnených
prieťahov v predmetnej veci na Najvyššom súde Slovenskej republiky, resp. jeho
nečinnosti ... priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 100.000,- Sk“.
Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy
predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je
už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo
opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Daný prípad je práve takýto. Preto
prichádza v tomto prípade do úvahy primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je
peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02). Ústavný súd
považoval v tomto prípade za primerané priznať sumu 10 000 Sk pre sťažovateľa. Táto
suma zohľadňuje jednak dĺžku prieťahov a jednak okolnosti, ktoré uviedol sťažovateľ
na zdôvodnenie svojho návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
(predĺženie stavu právnej neistoty trvajúcej už vyše 10 rokov).
Skutočnosť, že najvyšší súd vykazuje vec sp. zn. 5 Cdo 56/2000 za ukončenú
vrátením súdneho spisu okresnému súdu na odstránenie nedostatkov v označení
účastníkov konania, je z hľadiska posudzovania predmetnej veci, t. j. porušovania
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48
ods. 2 ústavy, právne irelevantnou. Účelom citovaného základného práva je totiž, ako
to už bolo vyššie uvedené, odstránenie stavu právnej neistoty, resp. vytvorenie stavu
právnej istoty, ktorá sa dosiahne až právoplatným rozhodnutím súdu.
Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. septembra 2002