Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 171/04
PDF · 287.06 KB
No categories available
III. ÚS 171/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2004
predbežne prerokoval sťažnosť F. B., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. O. B.,
Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 C 239/91, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod
sp. zn. 18 Co 188/94, postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod
sp. zn. 1 Co 337/97 a 1 Co 151/99, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaniach vedených pod pod sp. zn. 5 Cdo 91/98 a 5 Cdo 84/02 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosť F. B. v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 239/91 v období do 30. apríla 2002, postupom Krajského
súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Co 337/97 a 1 Co 151/99, ako aj
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cdo 91/98 a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 84/02 v období do 26. októbra 2002
o d m i e t a pre neprípustnosť.
2. Sťažnosť F. B. v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 188/94 o d m i e t a pre zjavnú
neopodstatnenosť.
3. Sťažnosť F. B. v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 239/91 v období po 30. apríli 2002, ako aj postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 84/02 v období
po 26. októbri 2002 o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára
2004 doručená sťažnosť F. B., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), z toho istého dňa, ktorou
prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu namietal porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 C 239/91, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod
sp. zn. 18 Co 188/94, postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod
sp. zn. 1 Co 337/97 a 1 Co 151/99, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Cdo 91/98 a 5 Cdo 84/02.
Sťažovateľ uviedol, že 10. decembra 1991 podal na okresnom súde žalobu, ktorou sa
proti žalovaným P. T. a spol. (ďalej len „žalovaní) domáhal určenia prechodu vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území V. Š. (podľa § 8 zákona
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku), ako aj vypratania uvedených sporných nehnuteľností. Okresný súd rozsudkom
č. k. 8 C 239/91-134 z 21. januára 1994 rozhodol, že vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam prechádza na žalobcu (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľa)
a v časti týkajúcej sa vypratania sporných nehnuteľností vylúčil návrh na samostatné
konanie. Na základe odvolania žalovaných Krajský súd v Košiciach uznesením č. k.
18 Co 188/94-162 z 15. novembra 1994 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 239/91-
134 z 21. januára 1994 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd následne rozsudkom
č. k. 8 C 239/91-197 z 19. októbra 1995 žalobu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa
Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 17 Co 89/96-217 z 10. júla 1996 rozsudok
okresného súdu č. k. 8 C 239/91-197 z 19. októbra 1995 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Okresný súd po doplnení dokazovania rozsudkom č. k. 8 C 239/91-265 z 28. mája
1997 určil, že „vlastnícke právo k nehnuteľnostiam č. EN 465 – zastavaná plocha o výmere
2 2
1.019 ma EN 467/2 – záhrada o výmere 1385 m, zapísaných na LV č. 1603 kat. úz. V. Š.
prechádza na žalobcu“ a v časti týkajúcej sa vypratania sporných nehnuteľností vylúčil
návrh na samostatné konanie. Rozsudkom č. k. 8 C 239/91-284 z 20. mája 1998 následne
doplnil rozsudok č. k. 8 C 239/91-265 z 28. mája 1997 o výrok, ktorým určil, že „vlastnícke
2
právo k nehnuteľnosti č. EN 465, zastavaná plocha o výmere 1019 m, na nej stojaci
rodinný dom č. s. 99, orientačné č. 2, zapísaný na LV č. 1603, kat. úz. V. Š., prechádza na
žalobcu“ . Na základe odvolania žalovaných Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k.
1 Co 337/97-294 z 27. augusta 1998 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 239/91-265
z 28. mája 1997 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 8 C 239/91-284 z 20. mája 1998 vo
výroku o prechode vlastníckeho práva k rodinnému domu, avšak v časti týkajúcej sa
rozhodnutia o prechode vlastníckeho práva k sporným parcelám evidovaným ako zastavaná
plocha a záhrada rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol. Najvyšší súd na
základe dovolania sťažovateľa podaného 10. novembra 1998 rozsudkom sp. zn.
5 Cdo 91/98 z 30. marca 1999 zrušil rozsudok odvolacieho súdu v zmeňujúcej časti, ktorou
Krajský súd v Prešove zamietol žalobu vo vzťahu k sporným parcelám č. 465 a č. 467/2
nachádzajúcim sa v katastrálnom území V. Š., ako aj v súvisiacich výrokoch o trovách
konania. Krajský súd v Prešove následne rozsudkom č. k. 1 Co 151/99-347 z 20. decembra
1999 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 239/91-265 z 28. mája 1997 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom č. k. 8 C 239/91-284 z 20. mája 1998 aj v časti týkajúcej sa
rozhodnutia o prechode vlastníckeho práva k sporným parcelám č. 465 a č. 467/2
v katastrálnom území V. Š. evidovaným ako zastavaná plocha a záhrada. Na základe
dovolania žalovanej P. T. najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 84/02 z 28. novembra 2002
zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 151/99-347 z 20. decembra 1999
v časti týkajúcej sa potvrdenia rozhodnutia súdu prvého stupňa o prechode vlastníckeho
2
práva k parcele č. 467/2 – záhrada o výmere 1385 m, zapísanej na LV č. 1603
katastrálneho územia V. Š. a v súvisiacom výroku o trovách konania. Krajský súd v Prešove
následne uznesením č. k. 1 Co 40/03-423 z 21. mája 2003 zrušil v uvedenom rozsahu
rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 239/91-265 z 28. mája 1997 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom č. k. 8 C 239/91-284 z 20. mája 1998 a v tejto časti mu vrátil vec na ďalšie
konanie.
Sťažovateľ poukázal na fakt, že 5. mája 2002 podal ústavnú sťažnosť, ktorou
namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a to v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn.
5 Cdo 56/00 a neskôr pod sp. zn. 5 Cdo 84/02. Ústavný súd nálezom z 25. septembra 2002
vyslovil porušenie označeného základného práva sťažovateľa v uvedenom konaní, prikázal
najvyššiemu súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov a priznal
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk.
Na základe uvedených tvrdení sťažovateľ namietal: „(...) je zrejmé, že súdne
konanie, ktorého lehota začala plynúť podaním žaloby o určenie vlastníckeho práva dňa
10. 12. 1991 na Okresný súd v Prešove, nie je do dnešného dňa právoplatne ukončené, čo
vyplýva z uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 5. 2003 (príloha č. 12) (...) Ku
dňu 30. januára 2004 tak celé súdne konanie trvá 12 rokov, 1 mesiac a 20 dní, čo spôsobuje
vznik právnej neistoty na strane sťažovateľa, ktorá sa týka vlastníckych vzťahov
k predmetným nehnuteľnostiam, čím dochádza k porušeniu jeho práva na prejednanie veci
bez zbytočných prieťahov. (...)
Z vyššie uvedených dôvodov sťažovateľ namieta porušenie práv, na súdnu a inú
právnu ochranu, konkrétne čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (...)
Rovnako namieta porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných
slobodách (...)“
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa F. B. na prerokovanie a rozhodnutie vecí bez zbytočných
prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie
veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd:
- postupom Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 231/91 (pozn.
správne malo byť 8 C 239/91),
- postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. Co 188/94-162
(pozn. správne malo byť 18 Co 188/94),
- postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 337/97
a 1 Co 151/99 a
- postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 91/98 a neskôr
vedenom pod sp. Zn. 5 Cdo 84/02 bolo porušené.
2. Okresnému súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 231/91 (pozn. správne
malo byť 8 C 239/91) prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi F. B. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.300.000,- Sk (slovom
jeden milión tristotisíc korún slovenských), ktoré je Okresný súd v Prešove povinný mu
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. F. B. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia (...).“
Na základe výzvy ústavného súdu z 27. februára 2004 sa k sťažnosti vyjadril okresný
súd podaním sp. zn. Spr. U 3004/04 z 2. apríla 2004, v ktorom uviedol chronológiu
priebehu konania v právnej veci sťažovateľa, pričom taktiež namietol: „Z pripojeného
prehľadu vyplýva, že vo veci sa konalo bez prieťahov a o časti nároku sťažovateľa je
právoplatne rozhodnuté.
Pri posudzovaní kritérií rozhodujúcich pre rozhodnutie Ústavného súdu je možné
konštatovať, že vec vedená pod sp. zn. 8 C 239/91 je právne a fakticky zložitou. Ide
o reštitučný nárok, pri ktorom je (podľa doterajších rozhodnutí) potrebné vychádzať
z osobitného režimu právnych vzťahov. Vec je zložitá aj z pohľadu faktického zisťovania
skutočností z obdobia 50-tych a 60-tych rokov.
Z pohľadu správania sa účastníkov nie je možné vytknúť žiadne pochybenia, či
nedostatky.
Súd v prejednávanej veci postupoval spôsobom, ktorý smeroval k čo najrýchlejšiemu
právoplatnému rozhodnutiu, preto v tomto smere nie je možné nič vytknúť.
S poukazom na uvedené navrhuje, aby Ústavný súd SR vyslovil, že
postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 239/91 nedošlo
k porušeniu práva sťažovateľa F. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“
Okresný súd súčasne so svojím vyjadrením k sťažnosti predložil ústavnému súdu na
základe jeho žiadosti spis týkajúci sa označenej právnej veci.
II.
1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez
zbytočných prieťahov (...).
Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2. Z obsahu súdneho spisu okresného súdu vzťahujúceho sa na vec vedenú pod
sp. zn. 8 C 239/91 a z obsahu spisov ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn.
II. ÚS 62/02 a III. ÚS 85/02 vyplýva, že sťažovateľ sa ohľadne zbytočných prieťahov
v uvedenej právnej veci na ústavný súd už obrátil, a to sťažnosťou z 28. januára 2002,
ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 239/91,
v konaniach vedených na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 1 Co 337/97 a 1 Co 151/99
a v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Cdo 91/98.
Ústavný súd uvedenú sťažnosť uznesením č. k. II. ÚS 62/02-14 z 23. apríla 2002,
doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľa 30. apríla 2002, odmietol ako zjavne
neopodstatnenú z dôvodu, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva, ku
ktorému malo dôjsť v období rokov 1991 – 1999 postupom okresného súdu a Krajského
súdu v Prešove v konaniach, ktoré už boli skončené rozsudkom Krajského súdu v Prešove
z 20. decembra 1999 (rozsudok č. k. 1 Co 151/99-347 z 20. decembra 1999, doručený
účastníkom konania 13. marca 2000), ktorým potvrdil rozsudok prvostupňového súdu
vo veci sp. zn. 8 C 239/91 (rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 239/91-265 z 28. mája 1997
v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 8 C 239/91-284 z 20. mája 1998). Ústavný súd
uviedol, že «sťažovateľ mal až do 31. decembra 2001 k dispozícii prostriedky individuálnej
ochrany svojho základného práva pred ústavným súdom, ktoré však nevyužil bez toho, že by
mu v tom bránili vážne prekážky. Keďže ústavná a ani zákonná úprava „novej“ sťažnosti
pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy (s účinnosťou od 1. januára 2002) ju
nekvalifikuje ako prostriedok ochrany ľudských práv a základných slobôd nahrádzajúci
individuálne konanie o ochrane ľudských práv a základných slobôd pred ústavným súdom
dostupný navrhovateľom (sťažovateľom) do 31. decembra 2001, bolo treba sťažnosť
sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť v časti namietajúcej porušenie jeho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu v Prešove v konaní
sp. zn. 8 C 239/91 a Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 1 Co 337/97 a 1 Co 151/99
pre jej zjavnú neopodstatnenosť (ústavný súd už takto judikoval vo veci sp. zn. II. ÚS 1/02,
II. ÚS 29/02, II. ÚS 35/02, II. ÚS 40/02).»
V časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní sp. zn. 5 Cdo 91/98 ústavný súd
uvedenú sťažnosť z 28. januára 2002 odmietol «(...) z rovnakých dôvodov ako v prípade
sťažností pred Okresným súdom v Prešove a Krajským súdom v Prešove, keďže na
dožiadanie ústavného súdu týkajúceho sa dovolacieho konania sp. zn. 5 Cdo 91/98 mu
Najvyšší súd Slovenskej republiky 19. apríla 2002 (Cpj 10/02) oznámil, že vec „bola
evidovaná pod sp. zn. 5 Cdo 91/98 a napadla 22. 12. 1998 a už 31. 3. 1999 bola vybavená
zrušením rozsudku Krajského súdu v Prešove, s jej vrátením tomuto súdu 22. 4. 1999“.
Keďže v dobe podania sťažnosti dovolacie konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Cdo 91/98 už bolo skončené a sťažovateľovi nebránili žiadne vážne prekážky, aby
sa individuálnej ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy domáhal pred
ústavným súdom do 31. decembra 2001, bolo ju tiež potrebné odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.»
Sťažovateľ sa následne v uvedenej právnej veci obrátil na ústavný súd sťažnosťou
z 5. mája 2002, ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v dovolacom konaní vedenom na
najvyššom súde pod sp. zn. 5 Cdo 56/00 (neskôr vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 84/02).
Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 85/02-23 z 25. septembra 2002 vyslovil porušenie
označeného základného práva sťažovateľa v predmetnom konaní, prikázal najvyššiemu
súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
v sume 10 000 Sk. Nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 85/02-23 z 25. septembra 2002 bol
doručený najvyššiemu súdu 23. októbra 2002 a právnemu zástupcovi sťažovateľa
26. októbra 2002.
Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný ak sa týka
veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Zo sťažnosti sťažovateľa, ako aj zo spisov okresného súdu sp. zn. 8 C 239/91
a ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 62/02 a III. ÚS 85/02 je zrejmé, že sťažovateľ sa už obrátil
na ústavný súd vo veci zbytočných prieťahov v konaniach vedených na okresnom súde pod
sp. zn. 8 C 239/91, na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 1 Co 337/97 a 1 Co 151/99 a na
najvyššom súde pod sp. zn. 5 Cdo 91/98 a 5 Cdo 84/02 (pôvodne vedenom pod sp. zn.
Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že dôvody
odmietnutia pôvodnej sťažovateľovej sťažnosti vo veci zbytočných prieťahov z 28. januára
2002 uvedené v uznesení ústavného súdu č. k. II. ÚS 62/02-14 z 23. apríla 2002 vo vzťahu
ku konaniam vedeným na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 1 Co 337/97 a 1 Co 151/99,
vo vzťahu ku konaniu vedenému na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Cdo 91/98 a vo vzťahu
ku konaniu vedenému na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 239/91 v období od 10. decembra
1991 do 30. apríla 2002 (právoplatnosť uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 62/02-14
z 23. apríla 2002) nie sú rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 84/02 z 28. novembra
2002 a naň nadväzujúcim uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 40/03-423
z 21. mája 2003 dotknuté a naďalej trvajú aj vo vzťahu k novej sťažnosti sťažovateľa
z 30. januára 2004. V tejto časti sťažnosti preto aj naďalej nie sú splnené podmienky
konania umožňujúce meritórne prerokovanie a rozhodnutie veci ústavným súdom.
O sťažovateľom namietanom porušení jeho základných práv zbytočnými prieťahmi
v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Cdo 84/02 (pôvodne vedenom pod
sp. zn. 5 Cdo 56/00) rozhodol ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 85/02-23 z 25. septembra
2002, právoplatným od 26. októbra 2002.
Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
v spojení s § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti týkajúcej
sa namietaného porušenia označených základných práv sťažovateľa postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 239/91 v období od 10. decembra 1991 do 30. apríla
2002, postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Co 337/97
a 1 Co 151/99, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cdo 91/98 a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 84/02 v období do 26. októbra 2002,
ako neprípustnú.
3. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv zbytočnými
prieťahmi v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 18 Co 188/94, toto
bolo skončené uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 18 Co 188/94-162
z 15. novembra 1994 o zrušení rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 239/91-134 z 21. januára
1994 a následným vrátením spisu okresnému súdu na ďalšie konanie 23. decembra 1994.
Uvedené konanie bolo teda skončené podstatne skôr ako konania vedené na Krajskom súde
v Prešove pod sp. zn. 1 Co 337/97 a 1 Co 151/99.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní odmietol
v tejto časti z dôvodov obdobných ako v uznesení ústavného súdu č. k. II. ÚS 62/02-14
z 23. apríla 2002 pre zjavnú neopodstatnenosť.
4. 1. Vzhľadom na obsah rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 62/02-14 z 23. apríla
2002 a č. k. III. ÚS 85/02-23 z 25. septembra 2002 prichádzalo do úvahy predbežné
preskúmanie možnosti sťažovateľom namietaného porušenia jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 239/91 v období po 30. apríli 2002, ako aj postupom
najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 84/02 v období po
26. októbri 2002.
4. 2. Z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd predbežne zistil
nasledovný priebeh a stav označených konaní v predmetnej veci.
Najvyšší súd rozsudkom č. k. 5 Cdo 84/02-404 z 28. novembra 2002 zrušil čiastočne
rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 151/99 z 20. decembra 1999 a vec mu v tejto
časti vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené 24. januára
2003.
Vo veci konajúca sudkyňa uložila 30. januára 2003 súdnej kancelárii zaslať spis
Krajskému súdu v Prešove. Spis bol krajskému súdu doručený 3. februára 2003.
Krajský súd v Prešove na pojednávaní konanom 21. mája 2003 vyhlásil vo veci
rozsudok, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu vyplývajúcom
z rozhodnutia dovolacieho súdu z 28. novembra 2002 a v tomto rozsahu vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Písomné vyhotovenie uvedeného uznesenia Krajského
súdu v Prešove č. k. 1 Co 40/03-423 z 21. mája 2003 bolo okresnému súdu doručené
20. júna 2003.
Okresný súd zaslal rozhodnutie Krajského súdu v Prešove účastníkom konania 1. júla
2003 a 4. septembra 2003 vyzval účastníkov konania, ako aj ich právnych zástupcov na
predloženie dôkazov za účelom doplnenia dokazovania v zmysle záverov odvolacieho súdu
v uznesení č. k. 1 Co 40/03-423 z 21. mája 2003. Právny zástupca žalovanej P. T. reagoval
podaním z 22. septembra 2003, doručeným okresnému súdu v ten istý deň, v ktorom
navrhol vypočuť dvoch svedkov.
Vo veci konajúca sudkyňa uložila 16. októbra 2003 súdnej kancelárii predvolať na
pojednávanie, ktorého termín stanovila na 24. november 2003, účastníkov konania, ich
právnych zástupcov a navrhnutých svedkov. Okresnému súdu bolo 17. októbra 2003
doručené ďalšie podanie právneho zástupcu žalovanej P. T., v ktorom navrhol vypočuť
ďalších svedkov. Okresný súd ich 22. októbra 2003 predvolal na pojednávanie vytýčené na
24. november 2003.
Na pojednávaní konanom 24. novembra 2003 okresný súd vypočul predvolaných
svedkov a na návrh právnych zástupcov oboch strán odročil pojednávanie na 11. február
2004 za účelom doplnenia dokazovania podľa ich písomných návrhov, na predloženie
ktorých im uložil lehotu 20 dní.
Písomný návrh právneho zástupcu žalovanej P. T. bol okresnému súdu doručený
10. decembra 2003. Okresný súd predvolal navrhovaného svedka 12. decembra 2003. Dňa
4. februára 2004 bolo okresnému súdu doručené písomné ospravedlnenie právneho zástupcu
žalovanej P. T., v ktorom zároveň požiadal o odročenie pojednávania vytýčeného na
11. február 2004 z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti (do 10. marca 2004) o čom
predložil kópiu lekárskeho potvrdenia. Okresný súd pojednávanie odročil na 5. máj 2004
a 18. februára 2004 vyzval právnych zástupcov sporových strán, aby oznámili, či majú
návrhy na doplnenie dokazovania (vzhľadom na výsledky pojednávania z 24. novembra
2003). Na základe uvedenej výzvy bolo okresnému súdu 15. marca 2004 doručené písomné
stanovisko žalobcu.
4. 3. Ústavný súd pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ a „práva na prejednanie veci v primeranej lehote“ (čl. 6 ods. 1 dohovoru) už
vyslovil, že v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98).
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03).
V prípade, keď ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto
článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03), alebo ho odmietne ako zjavne neopodstatnený
(I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04).
Zo spisového materiálu týkajúceho sa predmetnej veci, ktorý si ústavný súd nechal
predložiť, predbežne vyplýva, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 56/00
(neskôr pod sp. zn. 5 Cdo 84/02) rozhodol približne po mesiaci od právoplatnosti nálezu
č. k. III. ÚS 85/02-23 z 25. septembra 2002, pričom spis bol vrátený na ďalšie konanie
približne po troch mesiacoch od právoplatnosti uvedeného rozhodnutia ústavného súdu.
Z predbežných zistení ústavného súdu tiež vyplýva, že postup okresného súdu od
20. júna 2003, keď mu bola predmetná vec vrátená na ďalšie konanie (uznesením Krajského
súdu v Prešove č. k. 1 Co 40/03-423 z 21. mája 2003), plynulo smeroval k rozhodnutiu
o dosiaľ nerozhodnutej časti návrhu sťažovateľa bez závažnejších prieťahov, ktoré by mohli
odôvodňovať záver o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez
zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy), resp. v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1
dohovoru).
S ohľadom na tieto skutočnosti preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup
okresného súdu alebo najvyššieho súdu v predmetných konaniach po prípadnom prijatí
návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie mohol kvalifikovať ako porušenie označených práv
sťažovateľa.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2004