Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 155/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2002

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Eduarda Báránya

a Juraja Babjaka prerokoval prijatú sťažnosť H. D., T., zastúpenej advokátom

JUDr. J. F., T., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného postupom

Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Humennom v konaní o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov po rozvode vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

v období od 8. júna 2000, keď nadobudol právoplatnosť nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 1. júna 2000, základné právo H. D., aby sa

jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené

Slovenskej republiky.

2. H. D. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk

(slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Humenné

p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti H. D. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. októbra 2002 doručená sťažnosť H. D., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. J. F., T., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie jej

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

(ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“)

v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len

„BSM“) po rozvode vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd uznesením č. k. -12 z 23. októbra 2002 prijal podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť v časti

namietajúcej porušenie označeného základného práva v období po právoplatnosti

nálezu ústavného súdu sp. zn. z 1. júna 2000 na konanie. Citovaným

nálezom ústavný súd v predchádzajúcom konaní o podnete sťažovateľky z 28.

februára 2000 rozhodol, že

„Okresný súd v Humennom v konaní o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov po rozvode vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo H. D. podľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov“.

Predmetným rozhodnutím bolo posúdené konanie okresného súdu v období od

podania návrhu na začatie konania o vyporiadanie BSM 31. mája 1990 do 1. júna

2000, keď ústavný súd rozhodol nálezom o podnete sťažovateľky.

V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu

k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja

účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou, vyjadrením sp. zn.

Spr 2131/2002 z 25. novembra 2002 a sťažovateľka, zastúpená svojím právnym

zástupcov, podaním z 2. decembra 2002.

Okresný súd vo vyjadrení podal chronológiu („faktografiu“) svojich úkonov

a k opodstatnenosti prijatej sťažnosti uviedol, že „vyhodnotenie opodstatnenosti

sťažnosti H. D. ponechávam na Ústavný súd SR“.

Právny zástupca sťažovateľky sa vo svojom podaní k stanovisku okresného

súdu nevyjadril, oznámil len, že okresný súd „rozsudkom zo dňa 22. 11. 2002 pod

sp. zn. vysporiadal BSM“ a že rozsudok mu bol doručený 28. novembra

2002 a nie je právoplatný.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát

predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich

zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov

a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov

konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu (obdobie po 8. júne 2000)

ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:

Dňa 26. januára 2001 dal zákonný sudca pokyn pre súdnu kanceláriu, aby dala

súdny spis „na lehotu 30 dní“.

Sťažovateľka 20. februára 2002 písomne urgovala pokračovanie konania v jej

veci.

Predseda okresného súdu opatrením z 21. marca 2002 predmetnú vec pridelil

inému sudcovi.

Sťažovateľka 5. júna 2002 opätovne písomne urgovala pokračovanie v konaní.

Dňa 15. októbra 2002 bolo expedované predvolanie na pojednávanie

s termínom 18. november 2002.

Sťažovateľka 15. októbra 2002 opätovne urgovala pokračovanie v konaní.

Na pojednávaní konanom 18. novembra 2002 sa zúčastnili účastníci konania

a právny zástupca sťažovateľky. Okresný súd vykonal výsluch účastníkov k predmetu

veci. Pojednávanie bolo odročené na 22. november 2002, čo prítomní vzali na

vedomie.

Uznesením č. k. -177 z 21. novembra 2002 okresný súd určil

odmenu znalcovi.

Na pojednávaní konanom 22. novembra 2002 (neprítomní účastníci a právny

zástupca sťažovateľky) okresný súd vyhlásil rozsudok č. k. -167, ktorým

vyporiadal BSM. Rozsudok bol expedovaný účastníkom 26. novembra 2002.

Ústavnému súdu bol súdny spis okresného súdu sp. zn. doručený

27. novembra 2002 s tým, že rozhodnutie okresného súdu nie je právoplatné.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa odseku 2 citovaného článku ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd „po vykonaní

dokazovania vydal tento nález

1. Okresný súd Humenné v konaní o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov po rozvode vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo H. D. podľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov.

2. Prikazuje tomuto súdu vo veci konať v súlade s , Obč. zák. a ďalšími

platnými predpismi vzťahujúcimi sa na túto vec.

3. Priznáva H. D. primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej

ujmy v sume 422 431,- Sk, ktorú je povinný Okresný súd v Humennom zaplatiť

sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Humenné je povinný zaplatiť H. D. trovy konania na účet

právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu“.

Aj napriek viacerým žiadostiam sťažovateľky o urýchlenie konania k náprave

nedošlo.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa

právna neistoty osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára

právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného v nestačí,

aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa

osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv ().

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to

najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka

a postup súdu (, ).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade

bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (,

a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn.

je rozhodovanie o vyporiadaní BSM po rozvode. Rozhodovanie o vyporiadaní BSM

vo všeobecnosti môže byť za určitých okolností súvisiacich s dokazovaním, resp.

so znaleckým dokazovaním fakticky náročné (ale nie právne náročné), no vychádzajúc

z doterajšieho priebehu konania v predmetnej veci (nezaoberanie sa jej meritom)

ústavný súd nemôže pripísať zdĺhavý postup konania na vrub faktickej náročnosti

prerokovávanej veci bez zreteľa na zdĺhavý postup zákonného sudcu pri zadovažovaní

podkladov na rozhodnutie, resp. na jeho nečinnosť v konaní.

Vychádzajúc zo samotnej celkovej dĺžky konania (spor trvá od 31. mája 1990);

jeho priebehu a doteraz dosiahnutých výsledkov ústavný súd konštatuje, že nezistil

také okolnosti, ktoré by odôvodňovali existujúci zdĺhavý priebeh konania jeho

právnou alebo faktickou zložitosťou.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd

nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu

pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní (resp. jeho

posudzovanej časti) k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej

veci, pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval nielen vo vymedzenom období,

ale aj s prihliadnutím na celý priebeh konania trvajúceho už vyše 12 rokov.

Vychádzajúc z predloženej sťažnosti a k nej pripojených písomných

dokumentov a z obsahu súdneho spisu okresného súdu ústavný súd konštatoval

zbytočné prieťahy v konaní spôsobené okresným súdom, ktorý v období od 8. júna

2000 do 15. októbra 2002 nevykonal žiadny procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu

vo veci samej.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v predmetnej veci súdne konanie trvá

viac ako 12 rokov, z toho po prvom rozhodnutí ústavného súdu viac ako 2 roky

a 4 mesiace. Ústavný súd už vo veci rozhodol nálezom sp. zn. z 1. júna

2000, ktorý nadobudol právoplatnosť 8. júna 2000.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2

sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania (činnosti) súdov, ktoré

smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej

moci. K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným

nekonaním príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje

k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému

rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva

podľa nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len

prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne

nerozhodli (napr. , , ).

Na základe týchto vyššie uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru,

že aj v posudzovanej etape (období) súdneho konania bolo porušené právo sťažovateľa

na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho garantuje

.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd okrem konštatovania porušenia

základného práva podľa uložil okresnému súdu „vo veci konať

v súlade s ...“.

Podľa ustanovenia ak ústavný súd

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil

svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov. Vzhľadom na

skutočnosť, že okresný súd v priebehu konania o sťažnosti pred ústavným súdom už

vo veci rozhodol, aj keď nie právoplatne, je návrh na uloženie mu povinnosti vo veci

konať bezpredmetný.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu,

koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie

ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa odseku 5 citovaného

ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho

vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného

súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uplatnila priznanie finančného zadosťučinenia

vo výške 422 431 Sk, pričom vychádzala z celkovej doby trvania súdneho sporu.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy

predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je

už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo

opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Daný prípad je práve takýto. Preto

prichádza v tomto prípade do úvahy primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je

peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. ). Ústavný súd

napriek tomu, že posudzoval konanie okresného súdu vo veci sp. zn. 9 C 658/90 len po

právoplatnosti svojho rozhodnutia sp. zn. z 1. júna 2000, musel vziať do

úvahy aj tú skutočnosť, že o porušení základného práva sťažovateľky už bolo raz

rozhodnuté, avšak i napriek tomu okresný súd nepodnikol kroky k odstráneniu

porušovania základného práva sťažovateľky.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke

sumu 50 000 Sk. Vo zvyšnej časti jej návrhu nevyhovel. Sťažovateľka uplatnila aj

náhradu trov konania pred ústavným súdom, ale tieto nevyčíslila.

Podľa ustanovenia ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho

trovy.

Keďže trovy neboli riadne vyčíslené, nebolo možné o tomto návrhu ani konať

a rozhodnúť.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2002