Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 86/02
PDF · 212.77 KB
No categories available
III. ÚS 86/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. januára 2003 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya
prerokoval sťažnosť P. F., bytom D., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou
namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným
súdom vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 1/97, a takto
r o z h o d o l :
1. Právo P. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom vo
Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 1/97 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu vo Zvolene p r i k a z u j e , aby v konaní sp. zn. 6 C 1/97 konal
bez zbytočných prieťahov.
3. P. F. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk
(slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd vo Zvolene p o v i n n ý
vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd vo Zvolene j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia
advokátke JUDr. I. R., K., vo výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) do 15
dní od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2002
doručená sťažnosť P. F., bytom D. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom vo Zvolene
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 1/97. Na základe výzvy
ústavného súdu právna zástupkyňa navrhovateľa podaním z 3. júna 2002 odstránila
nedostatky sťažnosti.
Ústavný súd 4. júla 2002 prijal sťažnosť navrhovateľa na ďalšie konanie uznesením
č. k. III. ÚS 86/02-15.
Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním
veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo
vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho
pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predsedníčka okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila
k sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu 15. augusta 2002. Podala v ňom prehľad
konania vedeného pod sp. zn. 6 C 1/97 a oznámila, že pri previerke spisu 20. októbra 1998
na základe sťažnosti navrhovateľa nekonštatovala zavinené prieťahy na strane okresného
súdu, a to vzhľadom na vykonané úkony, zaťaženosť sudcu, ktorý vybavuje agendu „C“ a
„D“. Dňa 6. apríla 2001 bol spis predmetom kontroly reštančných vecí a podpredsedníčka
okresného súdu už konštatovala prieťahy v konaní a upozornila sudcu, aby vo veci konal.
Na základe sťažnosti navrhovateľa podpredsedníčka okresného súdu 9. októbra 2001
konštatovala prieťahy v konaní a sťažnosť uznala za opodstatnenú. Poukázala na objektívne
dôvody, vysoký nápad občianskoprávnych vecí, odchod dvoch sudkýň do dôchodku,
ktorých nevybavené veci museli byť rozdelené medzi ostatných sudcov, čo malo tiež vplyv
na plynulosť vybavovania veci.
II.
Ústavný súd na základe sťažnosti navrhovateľa, vyjadrenia predsedníčky okresného
súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 1/97 zistil nasledovný priebeh a stav
konania:
Predmetom konania je žaloba o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
prikázaním nehnuteľnosti, ktorá bola podaná okresnému súdu 8. januára 1997. Prvé
pojednávanie vo veci sa konalo 24. februára 1997, na ktorom bolo rozhodnuté o zrušení
podielového spoluvlastníctva navrhovateľa, J. F. a J. F. k rodinnému domu nachádzajúcemu
sa v D. na parcele č. KN 12563, hospodárskej budove nachádzajúcej sa na parcele
č. 12562/2 a k nehnuteľnostiam uvedeným na liste vlastníctva č. 3246 pre katastrálne
2
územie obec D. ako parcely KN 12562/1 o výmere 1637 m, KN č. 12562/2 o výmere
2 2
147 ma KN č. 12563/2 o výmere 226 m. Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný
odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 13. marca 1997. Na pojednávaní 12. júna
1997 Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.
12 Co 1036/97 rozsudok okresného súdu zrušil pre nedostatočne zistený skutkový stav
a predčasný záver a vec vrátil na ďalšie konanie. Dňa 5. augusta 1997 vyzval sudca
žalobcov a žalovaného, aby každý zložil preddavok na znalecké dokazovanie po 2 500 Sk
v lehote 13 dní. Dňa 20. augusta 1997 bolo okresnému súdu doručené odvolanie žalobcu
proti zloženiu zálohy na znalecké dokazovanie, ku ktorému pripojil geometrický plán
z novembra 1995. Okresnému súdu bolo 28. októbra 1997 doručené uznesenie krajského
súdu, ktorým potvrdil jeho uznesenie o zložení zálohy na znalecké dokazovanie.
Dňa 6. novembra 1997 okresný súd vyzval navrhovateľa (v konaní pred všeobecným súdom
žalobca), aby zaplatil preddavok na znalecké dokazovanie v zmysle uznesenia z 5. augusta
1997, ktorý bol žalobcom zložený 20. novembra 1997. Znalecké dokazovanie znalcom Ing.
P. K. bolo uznesením okresného súdu nariadené 27. novembra 1997. Dňa 23. januára 1998
sa uskutočnila obhliadka pozemkov, ktoré sú predmetom sporu. Znalecký posudok bol
okresnému súdu doručený 29. januára 1998. Dňa 11. februára 1998 žalobcovia na základe
výzvy okresného súdu doručili okresnému súdu doplnenie návrhu. Výzvou z 26. marca
1998 okresný súd vyzval žalobcov, aby oznámili presný petit žaloby, t. j. zrušenia
podielového spoluvlastníctva, konkrétne ktorej parcely, v akej výmere sa domáhajú s tým,
že nestačí len odkaz, že chcú zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo. Upresnenie
petitu žiadal okresný súd s poukazom na skutkové zistenia sudcom a znalcom na mieste
samom. Dňa 2. apríla 1998 spresnili žalobcovia žalobu. Dňa 21. apríla 1998 okresný súd
oznámil žalobcom, že ak do 5 dní nezašlú spresnený petit o skutočnosti a údaje vyžiadané
v liste z 26. marca 1998, konanie zastaví. Okresnému súdu bol 5. mája 1998 doručený
upravený petit žaloby. Dňa 10. júna 1999 sa uskutočnilo na okresnom súde druhé
pojednávanie, ktoré bolo odročené na 8. júl 1999 za účelom doplnenia dokazovania.
Doplnený návrh žalobcov bol okresnému súdu doručený 30. júna 1999, kde okrem iného
žalobcovia znovu uviedli, že do úvahy prichádza len jedno riešenie, a to vyplatením 1/6.
Dňa 8. júla 1999 sa uskutočnilo v poradí tretie pojednávanie, ktoré bolo odročené na
2. august 1999 za účelom vyžiadania listinného dôkazu z archívu Okresného úradu vo
Zvolene. Okresný súd 12. júla 1999 vyzval Okresný úrad vo Zvolene o zaslanie fotokópie
kolaudačného rozhodnutia. Okresný úrad vo Zvolene 11. augusta 1999 oznámil okresnému
súdu, že kolaudačné rozhodnutie pre J. F., D., sa v registratúrnom stredisku nenachádza
a nenachádza sa ani na Okresnom úrade v D., a na Mestskom úrade D. Právny zástupca
žalobcov žiadosťou, ktorá bola okresnému súdu doručená 20. júla 1999, žiadal o odročenie
pojednávania z dôvodu čerpania dovolenky, na základe čoho sudca zmenil termín
pojednávania na 30. august 1999. Štvrté pojednávanie, ktoré sa konalo 30. augusta 1999,
bolo odročené na neurčito. Dňa 11. októbra 1999 okresný súd vyzval žalobcov, aby zaslali
čísla spisových značiek súdnych konaní, kde sú účastníkmi konania tie isté osoby, ako
v tomto konaní. Čísla konaní boli okresnému súdu oznámené 18. októbra 1999. Okresný súd
11. októbra 2000 vyzval znova žalobcov, aby špecifikovali a konkretizovali žalobný petit,
t. j. aby napísali, ako žiadajú, aby okresný súd rozhodol vo veci samej a o náhrade trov
konania. Z doterajších vyjadrení žalobcov súdu stále nie je jasný presný petit žaloby. Petit
žaloby bol okresnému súdu doručený 20. októbra 2000. Právny zástupca žalovaného
urgoval okresný súd 29. novembra 2000 a 30. marca 2001, aby vytýčil termín pojednávania,
pretože vo veci sa 15 mesiacov nekonalo. Dňa 11. apríla 2001 okresný súd vyzval žalobcov,
aby v dodatočnej lehote zaslal špecifikáciu žalobného petitu, pretože ináč okresný súd
konanie zastaví. Doteraz petit stále nebol konkretizovaný, tak aby v prípade úspechu
v konaní bol rozsudok súdu vykonateľný. Žalobcovia doručili okresnému súdu upravený
petit 23. apríla 2001. Dňa 16. augusta 2001 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie, ktoré bolo
odročené na neurčito za účelom znaleckého dokazovania, ako aj za účelom vyžiadania si
aktuálneho výpisu z LV č. 3246 z Okresného úradu D. Výpis z listu vlastníctva bol
okresným súdom vyžiadaný 16. augusta 2001 a zaslaný mu bol 4. septembra 2001. Okresný
súd 11. septembra 2001 vyzval zástupcu žalovaného na zloženie zálohy na znalecké
dokazovanie. Dňa 26. septembra 2001 vzniesol sudca okresného súdu JUDr. D. M.
námietku zaujatosti a žiadal, aby bol vylúčený z prejednávania uvedenej veci. Zároveň
prípisom z 11. októbra 2001 vyzval žalobcu, aby súdu oznámil, či vznáša námietku
zaujatosti sudcov okresného súdu a či žiada, aby vec prejednával iný súd. Odpoveď urgoval
5. novembra 2001. Podaním z 8. novembra 2001 žalobcovia odpovedali na výzvu okresného
súdu a sudca im prípisom zo 16. novembra 2001 oznámil, že z ich vyjadrenia nevyplýva, či
vznášajú námietku zaujatosti voči sudcovi D. M. a voči ostatným sudcom.
Dňa 21. novembra 2001 bol žalobca predvolaný na súd, kde bol podpredsedníčkou súdu
vypočutý k obsahu jeho sťažnosti z 25. októbra 2001. Tu uviedol, že chce, aby sudca vec
dokončil, na druhej strane mu vytýkal, že chce rozhodnúť v prospech žalovaného, ako aj
jeho zaujatosť. Dňa 20. novembra 2001 bol spis okresného súdu sp. zn. 6 C 1/97 predložený
na rozhodnutie krajskému súdu, pretože sudca vyslovil svoju námietku zaujatosti. Krajský
súd uznesením č. k. 12 Nc 538/01-151 z 26. novembra 2001, ktoré bolo okresnému súdu
doručené 31. decembra 2001, vylúčil sudcu okresného súdu D. M. z prejednávania
a rozhodovania veci. Opatrením predsedníčky okresného súdu zo 17. januára 2002 bola vec
pridelená sudcovi Mgr. B. H. Okresný súd 21. januára 2002 vyzval žalobcov a právneho
zástupcu žalovaného, aby súdu oznámili otázky, na ktoré má odpovedať znalec.
Dňa 29. januára 2002 bolo okresnému súdu doručené podanie od žalobcov, na základe
ktorého okresný súd 28. februára 2002 vyzval žalobcov, aby mu oznámili, či podaním
z 29. januára 2002 mienili podať námietku zaujatosti voči všetkým sudcom okresného súdu,
resp. či chceli, aby vec bola prikázaná inému súdu. Okresný súd 28. februára 2002 urgoval
právneho zástupcu žalovaného, aby mu oznámil otázky, na ktoré má znalec odpovedať.
Odpoveď na urgenciu bola okresnému súdu doručená 15. marca 2002. Predsedníčka
okresného súdu 27. marca 2002 predložila krajskému súdu spis okresného súdu sp. zn.
6 C 1/97 na rozhodnutie v zmysle § 16 Občianskeho súdneho poriadku, pretože sudcovia
okresného súdu vyslovili v tejto veci svoju zaujatosť. Dňa 9. mája 2002 bolo okresnému
súdu doručené uznesenie krajského súdu, ktorým rozhodol, že sudca okresného súdu
JUDr. M. Š. je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci a ostatní sudcovia nie sú
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 6 C 1/97. Dňa 30. mája
2002 okresný súd znova vyzval právneho zástupcu žalovaného, aby uviedol konkrétne
otázky pre znalca. Odpoveď na túto výzvu bola okresnému súdu doručená 11. júna 2002.
III.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.
Iba prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť.
Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech
účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami
právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia. Základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne judikuje
ústavný súd, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha
odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99
a ďalšie).
Navrhovateľ využil právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred
podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podal niekoľko sťažností na
zbytočné prieťahy v konaní podľa § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch
v znení neskorších predpisov, čo mu však nezabezpečilo odstránenie stavu právnej neistoty
vo veci, s ktorou sa obrátil na okresný súd.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa
týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu
Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom
prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné)
relevantnú pre rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk konanie o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva prikázaním nehnuteľnosti nehodnotil ako právne zložité
konanie. Ústavný súd pripúšťa určitú možnosť faktickej zložitosti veci, v ktorej prebieha
konanie, ktorá však pri dobrej organizácii práce súdom nemala v konečnom dôsledku
spôsobiť doterajšie trvanie konania, ktoré nemožno podľa názoru ústavného súdu
ospravedlniť.
Správanie navrhovateľa po celú dobu konania vo veci sp. zn. 6 C 110/97 možno
hodnotiť ako aktívne, avšak žiada sa uviesť, že súd musel opakovane vyzývať navrhovateľa,
aby konkretizoval petit, tak aby v prípade úspechu v konaní bol rozsudok súdu vykonateľný.
Zo zápisníc o súdnom konaní obsiahnutých vo vyžiadanom súdnom spise v tejto veci
ústavný súd zistil, že navrhovateľ sa zúčastňoval nariadených pojednávaní, navrhoval
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a opakovanými sťažnosťami u orgánov štátnej
správy súdu sa domáhal urýchlenia konania vo svojej veci.
Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd zistil viaceré obdobia jeho
nečinnosti, a to od 5. mája 1998 (keď bol okresnému súdu doručený upravený petit)
do 27. mája 1999 (teda do vytýčenia druhého pojednávania vo veci), od 18. októbra 1999
(keď boli súdu doručené spisové značky konaní, v ktorých je navrhovateľ tiež účastníkom
konania) do 11. októbra 2000 (keď okresný súd znova vyzval navrhovateľa, aby
špecifikoval petit), od 20. októbra 2000 (po doručení upraveného petitu) do 11. apríla 2001
(keď okresný súd opätovne vyzval navrhovateľa, aby špecifikoval petit, pretože ináč
konanie zastaví).
Okresný súd sa v konaní, ktorého dĺžka presahuje päť rokov, dopustil v rôznych
obdobiach zbytočných prieťahov v celkovom rozsahu 27 mesiacov, čo je doba, ktorá
významným spôsobom ovplyvnila celkovú dĺžku konania. Poukázanie podpredsedníčky
okresného súdu na objektívne príčiny spôsobujúce prieťahy v konaní (vysoký nápad
občianskoprávnych vecí a zníženie počtu sudcov) nemožno akceptovať. V súlade
s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí,
v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy
v súdnom konaní (II. ÚS 40/97). Námietka nedostatočného počtu sudcov rovnako ako
námietka veľkého množstva nevybavených a nerozhodnutých vecí nemá povahu okolnosti,
ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie
vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.
Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v predmetnom
občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.
IV.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3
ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu
prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 1/97 konal bez zbytočných prieťahov.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno
dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.
V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané
finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
Právna zástupkyňa navrhovateľa v doplnenom podaní na základe výzvy ústavného
súdu uviedla, že primeraného finančného zadosťučinenia sa navrhovateľ domáha preto, že
dôvera v možnosť domôcť sa spravodlivosti je postupom okresného súdu hlboko otrasená.
Navrhovateľ stratil v dôsledku nekonania okresného súdu dokonca presvedčenie, že mu
bude „poskytnutá spravodlivosť“. Navrhovateľ je už niekoľko rokov vystavený pocitom
márnosti svojho úsilia o domôcť sa spravodlivosti a tento pocit márnosti vyplýva z postoja
a nekonania okresného súdu. Okresný súd zavinil stratu viery navrhovateľa v spravodlivosť
a v rešpektovanie jeho základných práv spoločnosťou ako takou a osobitne súdom.
Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru, so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.
Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal
bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci ústavného súdu.
V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá
navrhovateľovi vznikla predovšetkým z pocitov neistoty a krivdy. Vzhľadom na celkovú
dobu konania okresného súdu poznačenú zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na
tomto súde pod sp. zn. 6 C 1/97, berúc do úvahy skutočnosť, že navrhovateľ sa o predĺženie
tejto doby nijako nepričinil, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu, možno sumu
25 000 Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
V.
Právna zástupkyňa navrhovateľa podaním zo 17. decembra 2002 žiadala, aby ústavný
súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia,
a to vo výške 8 000 Sk.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnou zástupkyňou
navrhovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konaní uznesením uložiť
niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania
jeho trovy.
Navrhovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov
konania okresným súdom.
Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia
§ 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška
163/2002 Z. z.), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom,
podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna
tretina výpočtového základu.
Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za
prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.
Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2001 bola
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 11 693 Sk.
Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava
pojednávania a podanie vo veci samej 3 900 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16
ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní paušálnej sumy 2–krát
po 100 Sk podľa ustanovenia § 1 uznesenia Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory
č. 1/1999 o určení paušálnej sumy náhrad výdavkov advokáta na miestne telekomunikačné
výdavky a miestne prepravné pri jednom úkone.
Navrhovateľ sa domáhal aj vyslovenia porušenia práva na prerokovanie jeho veci
„v primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústava má povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený voči všetkým
ostatným prameňom práva. Ústava v širokej miere preberá niekedy doslovné znenie
základných ľudských práv a slobôd, tak ako sú definované v medzinárodných zmluvách
o ľudských právach a základných slobodách. V prípade, že ústavná úroveň úpravy verne
„prenáša“ do vnútroštátneho právneho poriadku záväzky z medzinárodných zmlúv
o ľudských právach a základných slobodách, ústavná úprava bude slúžiť ako základňa ich
praktickej aplikácie v právnej praxi Slovenskej republiky (II. ÚS 91/99).
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98).
Vzhľadom na vyššie uvedené, ústavný súd vyslovil porušenie práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v predmetnom
občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy, a práva na prejednanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. januára 2003