Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 151/02
PDF · 229.38 KB
No categories available
I. ÚS 151/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 151/02-34
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 5. marca 2003
prerokoval prijatú sťažnosť MUDr. J. F., M., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. M.
Š., V., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 180/92 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 180/92 p o r u š i l
právo MUDr. J. F., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 180/92
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. MUDr. J. F. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk
(slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Martine povinný vyplatiť
mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra
2002 doručená sťažnosť MUDr. J. F., bytom M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
komerčným právnikom JUDr. M. Š., V., vo veci porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Martine (ďalej len
„okresný súd“) v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej
len „BSM“) vedenom pod sp. zn. 6 C 180/92.
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 151/02-8 z 28. novembra 2002 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na konanie.
V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu
k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: Okresný súd v Martine, zastúpený jeho predsedníčkou, vyjadrením sp. zn.
Spr. 1707/02 z 8. januára 2003 a sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom,
stanoviskom z 30. januára 2003.
Okresný súd vo vyjadrení vykonal chronologický prehľad svojich úkonov a
k opodstatnenosti prijatej sťažnosti konštatoval, že „... vo veci došlo k prieťahom v konaní,
a to čo do neprimeranej celkovej dĺžky konania a osobitne:
- v dobe od 1. 5. 1994 do 7. 9. 1994, po ktorú bol znalec v omeškaní s podaním
znaleckého posudku,
- v dobe od 1. 3. 1996 do 4. 2. 1998, v ktorej došlo k zmene zákonného sudcu
a neboli vykonané úkony smerujúce k prejednaniu a rozhodnutiu veci,
- v dobe od 6. 7. 2000 do 15. 8. 2002, v ktorej bol znalec v omeškaní s podaním
ďalšieho znaleckého posudku,
- a tiež t. č., nakoľko vrátenie spisu znalcovi na vypracovanie nového posudku
vyvolal znalec tým, že v pôvodnom znaleckom posudku nepostupoval podľa pokynu súdu
a ocenil nehnuteľnosť nepatriacu do BSM a naopak neocenil určené nehnuteľnosti, ktorých
vysporiadanie tvorí predmet sporu.
Pokiaľ je možné vyjadriť sa k ďalším dôvodom prieťahov, poukazujeme na zmenu
zákonného sudcu v začiatku roku 1997 a nadmernú pracovnú zaťaženosť terajšieho
zákonného sudcu i v ďalších rokoch. K tomu poukazujeme na všeobecne známu skutočnosť
nedostatku sudcov na Okresnom súde Martin (od r. 1997 doteraz len s 50 % - 60 %-ným
obsadením).
Na vzniku prieťahov sa výraznou mierou podieľali i obaja účastníci, ktorí či už zo
subjektívnych alebo objektívnych dôvodov opakovane žiadali o odročenie nariadených
pojednávaní a to najmä z dôvodu opakovaného avizovania možného mimosúdneho
vyriešenia veci a v priebehu konania viackrát dopĺňali svoje tvrdenia s čím súviseli i často
oneskorené (prednesené až na pojednávaní) návrhy na doplnenie dokazovania“.
Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu
poukázal „... na tú skutočnosť, že okrem nej uvedených časových období, k prieťahom
v konaní došlo aj v období od 28. 04. 1995 do 07. 09. 1995, kedy súd nebol schopný
zabezpečiť stanovisko súdneho znalca k pripomienkam účastníkov“.
K miere zavinenia prieťahov spôsobených súdnym znalcom uviedol, že sa so
stanoviskom okresného súdu nemôže úplne stotožniť, a to z dôvodu, že „... znalca ustanovil
priamo súd (bez toho, aby ho navrhol ktorýkoľvek z účastníkov a ktorý znalec v prípade
neplnenia povinností uložených súdom, mohol byť kedykoľvek vymenený) a najmä
z dôvodu, že priamo súd uložil znalcovi vypracovať znalecký posudok na majetok, ktorý
nebol predmetom vyporiadania BSM a ktorého vypracovanie trvalo od 05. 06. 2000
do 15. 08. 2002. Znalec teda (i keď so značným oneskorením) vypracoval znalecký posudok
presne v intenciách pokynu OS Martin“.
K tvrdeniu okresného súdu, že spolu s odporkyňou a znalcom sa podieľali na
prieťahoch v konaní, uviedol, že „... vždy som sa snažil plne akceptovať výzvy súdu,
predložil som návrhy na dokazovanie (znalecký posudok na nehnuteľnosť znalca J. M.,
adresy navrhovaných svedkov, zoznam vecí patriacich do BSM, výpisy z VK a pod.). Je
pravdou, že v priebehu konania som sa niekoľkokrát pokúsil o mimosúdnu dohodu práve
z dôvodu zdĺhavosti súdneho konania. Moju chorobu, operáciu, či haváriu a následné
liečenie odporkyne, som však ovplyvniť nedokázal. Neprítomnosť na pojednávaní
(z dôvodu zdravotných problémov) som však vždy ospravedlnil a na pojednávaní ma
zastupovala právna zástupkyňa“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania v predmetnej veci.
Sťažovateľ podal na okresnom súde 24. novembra 1992 návrh na vyporiadanie BSM.
Po vykonaní úkonov súvisiacich s jeho prípravou sa pojednávanie uskutočnilo
2. februára 1993. Po upresnení stanovísk a návrhov účastníkov sa ďalšie pojednávanie
uskutočnilo 4. mája 1993. Ďalšie pojednávanie (3. augusta 1993) bolo z dôvodu
ospravedlnenej neprítomnosti účastníkov konania odročené. Na pojednávaní 6. septembra
1993 za prítomnosti odporkyne a právneho zástupcu sťažovateľa bola účastníkom
poskytnutá lehota na pokus o zmier o hnuteľných veciach patriacich do BSM.
Uznesením č. k. 6 C 180/92-61 z 1. decembra 1993 nariadil okresný súd znalecké
dokazovanie na cenu rodinného domu (bez pozemku) tvoriaceho predmet BSM.
Pojednávanie stanovené na 11. január 1994 z dôvodu neprítomnosti účastníkov (a aj
právneho zástupcu sťažovateľa) bolo odročené na neurčito.
Pojednávanie stanovené na 25. január 1994 (neprítomní účastníci konania) bolo
odročené na neurčito z dôvodu návrhu sťažovateľa (jeho písomný oznam okresnému súdu)
na vykonanie pokusu o mimosúdne urovnanie sporu.
Pojednávanie stanovené na 1. marec 1994 (neprítomní účastníci a právna zástupkyňa
sťažovateľa) bolo odročené na neurčito z dôvodu písomnej žiadosti právnej zástupkyne
sťažovateľa o poskytnutie lehoty na mimosúdnu dohodu po znaleckom ocenení rodinného
domu.
Dňa 10. augusta 1994 bol znalec okresným súdom vyzvaný, aby si prišiel prevziať
súdny spis a vypracoval znalecký posudok. Znalec doručil vypracovaný znalecký posudok
č. 78/94 okresnému súdu 7. septembra 1994.
Pojednávanie konané 1. decembra 1994 za prítomnosti odporkyne a právnej
zástupkyne sťažovateľa (znalec ospravedlnený) bolo odročené na neurčito z dôvodu
doplnenia znaleckého posudku o pripomienky účastníkov. Znalec 6. marca 1995 predložil
okresnému súdu doplnok k znaleckému posudku.
V období marec až november 1995 okresný súd zaobstarával stanoviská účastníkov
k doplnku k znaleckému posudku a na návrh odporkyne a znalca vykonal 22. novembra
1995 (pre neprítomnosť účastníkov až v treťom stanovenom termíne) ohliadku
nehnuteľnosti patriacej do BSM.
Na pojednávaní 1. februára 1996 (neprítomná odporkyňa) predniesol sťažovateľ
návrh spôsobu rozdelenia BSM.
Na pojednávaní 13. februára 1996 nesúhlasili účastníci so vzájomne predloženými
návrhmi na vyporiadanie BSM, predniesli ďalšie pripomienky k znaleckému posudku,
navrhli vykonať ďalšie dokazovanie výsluchom svedkov a rozšíriť predmet BSM o ďalšie
hnuteľné veci (odporkyňa 29. februára 1996 predložila zoznam vecí).
Opatrením predsedníčky okresného súdu 21. marca 1997 bola vec pridelená inému
sudcovi (zákonná sudkyňa prešla pracovať na krajský súd).
Okresný súd 4. februára 1998 žiadal sťažovateľa predložiť zoznam ďalších
hnuteľných vecí patriacich do BSM. Sťažovateľ 18. februára 1998 oznámil, že jeho
požiadavky už boli predložené súdu a žiadal vo veci konať.
Pojednávanie stanovené na 21. apríl 1998 pre ospravedlnenú neúčasť sťažovateľa
a jeho právnej zástupkyne bolo odročené na 19. máj 1998.
Pojednávania vytýčené na 19. máj 1998, 5. jún 1998 a 29. september 1998 boli
odročené z dôvodu pracovnej neschopnosti odporkyne spôsobenej autohaváriou.
Dňa 19. januára 1999 odporkyňa splnomocnila advokáta na jej zastupovanie v spore
o rozdelenie BSM.
Dňa 29. marca 1999 zaslal právny zástupca odporkyne na vedomie okresnému súdu
výzvu adresovanú sťažovateľovi na stretnutie ohľadne vyporiadania BSM.
Pojednávania stanovené na 14. máj 1999, 4. jún 1999 a na 22. jún 1999 sa pre
neprítomnosť účastníkov a ich právnych zástupcov neuskutočnili.
Pojednávanie stanovené na 27. júl 1999 (prítomní právni zástupcovia účastníkov)
bolo odročené na 3. september 1999. Ani toto pojednávanie sa (z dôvodu ospravedlnenej
neprítomnosti účastníkov a ich právnych zástupcov) nekonalo.
Na pojednávaní 5. októbra 1999 (za prítomnosti sťažovateľa a právnych zástupcov
účastníkov) predniesli účastníci vzájomné peňažné návrhy (ponuka 300 000 Sk, požiadavka
500 000 Sk) na vyrovnanie, k dohode však nedošlo. Pojednávanie bolo odročené za účelom
ďalšieho doplnenia znaleckého dokazovania.
Dňa 21. októbra 1999 bol okresnému súdu doručený (na vedomie) návrh odporkyne
pre sťažovateľa na sumu 420 000 Sk s očakávaním protinávrhu.
Dňa 5. júna 2000 bol doručený pokyn znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku
„ohľadom tržnej ceny nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. území Martin, parcela č. 62 (len
pozemok), a to spätne ku dňu 8. 10. 1990“.
Po viacerých urgenciách okresného súdu (23. októbra 1999, 20. januára 2000,
4. apríla 2000) sťažovateľ 20. júla 2001 oznámil, že k dohode o vyporiadaní BSM
s odporkyňou nedošlo a žiadal pokračovať v konaní.
Okresný súd 27. februára 2002 zisťoval u znalca, či už vypracoval znalecký posudok.
Okresný súd 5. augusta 2002 žiadal znalca, aby obratom vrátil súdny spis, ktorý mu
bol zaslaný 5. júna 2000 na vypracovanie znaleckého posudku. Znalec 15. augusta 2002
predložil znalecký posudok.
Účastníci svojimi vyjadreniami z 21. augusta 2002 a 9. septembra 2002 namietali
zmätočnosť znaleckého posudku (vypracovaný na nesprávny pozemok).
Na č. l. 189 súdneho spisu je (nedatovaný) pokyn pre súdnu kanceláriu, aby zaslala
znalcovi list, k čomu sa mal v znaleckom posudku vyjadriť.
Dňa 16. januára 2003 bol súdny spis sp. zn. 6 C 180/92 doručený ústavnému súdu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa odseku 2 citovaného článku ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo
veci konal.
Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol takto:
„1. Okresný súd v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 180/92 porušil právo
MUDr. J. F., bytom v M., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 180/92 prikazuje
konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie meritórne prejednaná a rozhodnutá.
3. MUDr. J. F. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,-- Sk,
ktoré je Okresný súd v Martine povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od tohto nálezu.“
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie
ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.
Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným
rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty
ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa
týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do
úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/92 a iné)
relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.
Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 18 C 51/00 je
rozhodovanie o vyporiadaní BSM, ktoré nepredstavuje podľa názoru ústavného súdu právne
zložitú (z hľadiska právnej úpravy a jej aplikácie) problematiku.
Rozhodovanie v danej veci predstavuje určitý stupeň faktickej zložitosti súvisiaci
s prístupom účastníkov konania k dokumentovaniu a dokazovaniu uplatňovaných položiek
majetku patriaceho do BSM. Vzhľadom na doterajší priebeh konania (dokumentovania
a oceňovania vecí patriacich do BSM) ústavný súd môže pripísať jeho zdĺhavý priebeh
čiastočne aj na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.
Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho priebehu a doteraz dosiahnutých
výsledkov ústavný súd uzatvára, že aj napriek predchádzajúcemu konštatovaniu určitej
faktickej náročnosti predmetnej veci nejde o také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali
doterajšiu dĺžku konania.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje,
že na celkovej dĺžke konania sa čiastočne podieľal aj sťažovateľ najmä opakovanými
žiadosťami o odročenie pojednávania, a to najmä z dôvodu opakovaného avízovania
možného mimosúdneho vyriešenia veci.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,
pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky
okolnosti daného prípadu.
Vychádzajúc z predloženej sťažnosti, z obsahu súdneho spisu okresného súdu a zo
stanovísk účastníkov konania ústavný súd konštatoval zbytočné prieťahy v konaní
spôsobené okresným súdom:
- v období od 1. mája 1994 do 7. septembra 1994, v ktorom bol znalec v omeškaní
s podaním znaleckého posudku, t. j. 4 mesiace,
- v období od 21. marca 1996 do 4. februára 1998, v ktorom došlo k zmene
zákonného sudcu a neboli vykonávané úkony smerujúce k prejednaniu a rozhodnutiu veci,
t. j. vyše 22 mesiacov,
- v období od 20. júla 2001, kedy sťažovateľ na výzvu súdu oznámil, že k dohode
o vyporiadaní BSM s odporkyňou nedošlo, a žiadal pokračovať v konaní, do predloženia
spisu na ústavný súd (16. januára 2003), t. j. 18 mesiacov.
Ako to vyplýva z už citovaného stanoviska okresného súdu k predmetu sťažnosti,
okresný súd priznal vo vyššie uvedených obdobiach (a aj vzhľadom k „neprimeranej
celkovej dĺžke konania“) prieťahy v konaní. Vzhľadom na popísanú činnosť (resp.
nečinnosť) okresného súdu majú charakter zbytočných prieťahov. Tieto prieťahy v konaní
(trvali 3 roky a 8 mesiacov) sa významnou mierou pričinili o celkove neúmerne dlhý
priebeh konania v predmetnej veci (vyše 10 rokov trvajúci spor). Z uvedeného dôvodu
nepovažoval ústavný súd za účelné zaoberať sa aj ďalšími, no krátkodobejšími obdobiami
v činnosti okresného súdu majúcimi tiež určitý podiel na celkove zdĺhavom (a dlhom)
priebehu konania (napr. súdom neusmerňovaný postup účastníkov pri častých pokusoch
o zmier, doplňovaní návrhov, ich neúčasti na pojednávaniach a pod.).
Ústavný súd predovšetkým konštatoval, že v predmetnej veci súdne konanie, ktoré sa
na okresnom súde začalo 24. novembra 1992, je stále na súde prvého stupňa bez jeho
rozhodnutia vo veci samej. Podľa názoru ústavného súdu táto zdĺhavosť konania vzhľadom
na jeho predmet môže byť z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy akceptovaná len vo výnimočných
prípadoch. Predmetné konanie okresného súdu takýmto prípadom podľa názoru ústavného
súdu nie je.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania (činnosti) súdov, ktoré smeruje
k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci.
K zbytočným prieťahov v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným nekonaním
príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej
neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa
obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby
štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony
(bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. II. ÚS 64/99, I. ÚS 98/99,
Obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí a v personálnych
problémoch ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy
v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II.
ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí
zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase
konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý
oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na
zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom
dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy
v súdnom konaní.
Vychádzajúc z dôvodov vyššie uvedených v bode 1 (hodnotenie kritéria zložitosti
veci), z platnej právnej úpravy a z postupu súdu (organizovania jeho procesného postupu)
v predmetnom občianskoprávnom súdnom konaní nemožno hodnotiť postup okresného
súdu v posudzovanej veci ako postup, ktorý by zodpovedal ústavou priznanému právu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a príslušným ustanoveniam Občianskeho
súdneho poriadku, ktoré sú nevyhnutným predpokladom spoločensky efektívneho, t. j.
rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.
Vyššie uvedený postup okresného súdu spôsobujúci zdĺhavosť namietaného konania
nevykazoval podľa názoru ústavného súdu znaky plynulého a efektívneho konania a bol
teda konaním so zbytočnými prieťahmi.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd okrem konštatovania porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu „konať tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie meritórne prejednaná a rozhodnutá“.
Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou
nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.
Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že ani po
uplynutí vyše desiatich rokov od podania žaloby okresný súd ešte meritórne nerozhodol,
považoval ústavný súd za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona
o ústavnom súde prikázať okresnému súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo
k porušovaniu práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti súčasne žiadal „... priznať aj nemajetkovú ujmu, ktorá
zohľadní jednak dĺžku prieťahov v konaní a jednak moju obavu o naplnenie základnej
ľudskej potreby – potreby bývania, pretože v čase vynesenia rozsudku vo veci vyporiadania
BSM Okresným súdom v Martine nebudem už zárobkovo činný (budem na starobnom
dôchodku) a nebudem môcť vyplatiť odporkyňu bez toho, aby som nepredal predmetnú
nehnuteľnosť, čím stratím zároveň aj možnosť bývania“, vo výške 100 000 Sk.
Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako
náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým
v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť.
To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie
do pôvodného stavu. Daný prípad je práve takýto. Preto prichádza v tomto prípade do úvahy
primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej
ujmy (napr. I. ÚS 15/02). V danom prípade ústavný súd považoval vzhľadom na všetky
okolnosti prípadu, ako aj zásadu spravodlivosti za primerané priznať sťažovateľovi sumu
50 000 Sk.
Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. marca 2003