Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 19/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2003

v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya

a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť D. H., bytom O. P., zastúpeného advokátom

JUDr. J. P., Advokátska kancelária, D. K., ktorou namietal porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Dolnom Kubíne v konaní vedenom

pod sp. zn. , a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Dolnom Kubíne v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 8. septembra 1999 základné právo D. H., aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov, zaručené v .

2. Okresnému súdu v Dolnom Kubíne v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. D. H. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk

(slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Dolnom Kubíne

p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. decembra 2002 doručená sťažnosť D. H., bytom O. P. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Advokátska kancelária, D. K., ktorou namietal

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu v Dolnom Kubíne (ďalej len „okresný súd“) v konaní o jeho

pracovnoprávnej veci (neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru, náhrada

mzdy, neplatnosť preradenia a neplatnosť výpovede) vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd uznesením č. k. -15 z 15. januára 2003 prijal podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť na ďalšie

konanie.

V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu

k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadril okresný

súd, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením č. Spr. 54/03 zo 4. februára 2003

(sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom, v oznámení z 19. februára 2003

k obsahu vyjadrenia okresného súdu nezaujal stanovisko). Okresný súd vo vyjadrení

podal chronológiu (faktografiu) svojich úkonov a k opodstatnenosti prijatej sťažnosti

konštatoval, že „v neskorších štádiách konania, najmä v druhej polovici roka 2001 do

mesiaca máj 2002 nebola vo veci zabezpečená požadovaná plynulosť konania. Pritom

v rokoch 2000 až 2002 bola konajúca sudkyňa viackrát práceneschopná ... V tejto

súvislosti považujem za potrebné uviesť, že najmä v období rokov 1996 až 2000 bol

stav sudcov tunajšieho súdu značne poddimenzovaný ... a preto nebolo v možnostiach

súdu pri akejkoľvek organizácii práce zabezpečiť plynulosť konania vo všetkých

veciach“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát

predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich

zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov

a obsahu dotknutého súdneho spisu.

Pri prejednávaní predmetnej veci ústavný súd vychádzal zo skutočnosti,

že o predchádzajúcom návrhu na začatie konania (v tom čase podnete) sťažovateľa

dotýkajúceho sa toho istého pracovnoprávneho sporu vedeného na okresnom súde

(sp. zn. ) rozhodol ústavný súd nálezom č. k. z 8. septembra

1999 tak, že:

„Právo D. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznané čl. 48

ods. 2 v konaní na Okresnom súde v Dolnom Kubíne vo

veci porušené nebolo.“

Z vyššie uvedeného dôvodu sa ústavný súd nezaoberal posudzovaním celého

sťažovateľom uvádzaného obdobia, t. j. od 28. júla 1995, keď podal žalobu okresnému

súdu, ale len obdobia po 8. septembri 1999, teda dni, keď ústavný súd nálezom

rozhodol o jeho predchádzajúcom návrhu na začatie konania.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení a stanovísk

účastníkov konania, z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu a zo spisu sp. zn.

ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci,

najmä po 8. septembri 1999:

Žaloba, ktorou sa sťažovateľ dožadoval vyslovenia neplatnosti okamžitého

zrušenia pracovného pomeru, neplatnosti prevedenia na inú prácu, neplatnosti danej

mu výpovede a priznania náhrady mzdy, bola doručená okresnému súdu 4. augusta

1995.

Okresný súd v časti rozsudku č. k. -32 z 5. decembra 1995 určil, že

okamžité zrušenie pracovného pomeru sťažovateľa je neplatné (táto časť rozsudku

nadobudla právoplatnosť, lebo nebola napadnutá odvolaním).

Okresný súd medzitýmnym rozsudkom č. k. -162 zo 6. mája 1999

žalobu o vyslovenie neplatnosti výpovede zamietol a prevedenie na inú prácu vyhlásil

za neplatné.

Ústavný súd nálezom sp. zn. z 8. septembra 1999 vyslovil,

že právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznané čl. 48

ods. 2 v napadnutom konaní porušené nebolo.

Okresný súd 4. októbra 1999 zaslal Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) súdny spis spolu s návrhom sťažovateľa na vylúčenie sudcov okresného súdu

z prejednávania predmetnej veci na rozhodnutie.

Krajský súd uznesením č. k. -184 z 30. októbra 1999 vyslovil, že

sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z ďalšieho konania vo veci. Súdny spis bol

vrátený okresnému súdu 27. januára 2000 a uznesenie krajského súdu bolo doručené

účastníkom 10. a 15. februára 2000.

Okresný súd 2. marca 2000 doručil krajskému súdu súdny spis na rozhodnutie

o odvolaniach účastníkov proti jeho medzitýmnemu rozsudku č. k. -162 zo

6. mája 1999, ktorým bola žaloba o vyslovenie neplatnosti výpovede danej

sťažovateľovi 1. júna 1995 zamietnutá a jeho prevedenie na inú prácu (tiež 1. júna

1995) vyhlásené za neplatné.

Krajský súd na pojednávaní konanom 15. júna 2000 za účasti účastníkov a ich

právnych zástupcov rozsudkom č. k. -196 zmenil rozsudok okresného

súdu tak, že určil, že výpoveď daná sťažovateľovi 1. júna 1995 je neplatná,

a odvolacie konanie proti časti rozsudku o neplatnosti prevedenia sťažovateľa na inú

prácu zastavil a ponechal prvostupňový rozsudok v tejto časti nedotknutý.

Súdny spis bol okresnému súdu vrátený 7. augusta 2000 a rozsudok krajského

súdu bol doručený účastníkom 28. augusta a 5. septembra 2000.

Sťažovateľ 12. októbra 2000 písomne urgoval na okresnom súde pokračovanie

v konaní, a to o náhrade ušlej mzdy.

Okresný súd 14. decembra 2000 žiadal žalovanú organizáciu o predloženie

podrobného vyčíslenia priemerného zárobku sťažovateľa, ktoré bolo okresnému súdu

predložené 4. januára 2001.

Podaním z 11. januára 2001 sťažovateľ upravil žalobný petit tak, že žiadal

zaplatiť náhradu mzdy za jednotlivé mesiace od júna 1995 do septembra 2000, včítane

úrokov z omeškania.

Na pojednávaní konanom 11. januára 2001 za prítomnosti účastníkov a ich

právnych zástupcov okresný súd rozsudkom č. k. -223 uložil žalovanej

organizácii zaplatiť sťažovateľovi náhradu priemernej mzdy za obdobie od 4. augusta

1995 do 6. septembra 2000 vo výške 305 054 Sk so 17,6 % úrokom od 6. septembra

2000 do zaplatenia.

Predmetný rozsudok napadli obaja účastníci konania odvolaniami, žalovaná

organizácia 20. februára 2001 a sťažovateľ 23. februára 2001.

Súdny spis na konanie o odvolaniach bol doručený krajskému súdu 12. marca

2001.

Na pojednávaní konanom 7. júna 2001 za prítomnosti sťažovateľa a právnych

zástupcov oboch účastníkov konania krajský súd uznesením č. k. -237

zrušil prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Súdny spis bol vrátený okresnému súdu 3. augusta 2001 a druhostupňový

rozsudok bol účastníkom doručený 15. augusta 2001.

Dňa 4. februára 2002 bol okresnému súdu doručený návrh žalovanej

organizácie, ktorá žiadala nepriznať sťažovateľovi náhradu mzdy za obdobie

6 mesiacov po rozviazaní pracovného pomeru.

Okresný súd 19. apríla 2002 žiadal žalovanú organizáciu o predloženie

originálov mzdových listín sťažovateľa, evidencie jeho práceneschopnosti

a mesačného výkonu práce od 1. januára 1995 do 6. septembra 2000.

Žalovaná organizácia predložila 21. mája 2002 okresnému súdu iba mzdový list

sťažovateľa za rok 1995, lebo sťažovateľ pracoval u nej len do 30. júna 1995.

Okresný súd uznesením č. k. -247 zo 14. októbra 2002 ustanovil

znalca z odboru personalistika - mzdy (krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zo

7. júna 2001 odporučil na výpočet priemernej mzdy sťažovateľa nariadiť znalecké

dokazovanie).

Znalcom vypracovaný znalecký posudok č. 1/2002 z 22. novembra 2002 bol

17. januára 2003 doručený účastníkom.

Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení z 31. januára 2003 žiadal doplniť

znalecký posudok pre jeho nedostatočnosť. Právny zástupca žalovanej organizácie vo

vyjadrení zo 4. februára 2003 nenavrhol vypočuť znalca, lebo k jeho znaleckému

posudku nemal pripomienky.

Súdny spis sp. zn. bol 6. februára 2003 doručený ústavnému súdu.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa odseku 2 citovaného článku ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

V petite sťažnosti (jej doplnení) sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd „po prijatí

podnetu na ďalšie konanie a vykonaní dokazovania na náležité zistenie stavu

veci, vydal nález v ktorom vysloví porušenie základného práva navrhovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ustanovené v čl. 48 ods. 2 prvá

veta postupom Okresného súdu v Dolnom Kubíne,

v konaní pod sp. zn. a prizná mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

100 000,- Sk“.

V odpovedi č. Spr 2007/02 z 15. februára 2002 na sťažnosť sťažovateľa

z 31. januára 2002 predseda okresného súdu uviedol, že:

„Preskúmaním k veci sa vzťahujúceho materiálu som zistil, že na základe

odvolania oboch účastníkov konania, Krajský súd v Žiline rozsudok Okresného súdu

v Dolnom Kubíne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Spisový

materiál bol doručený nášmu súdu 03. 08. 2001, pričom II. stupňové rozhodnutie bolo

doručené účastníkom 13. 08. 2001. Od tohto dátumu sa vo veci nekoná, čo bolo

zapríčinené podľa vyjadrenia JUDr. S. jej práceneschopnosťou a vybavovaním agendy

exekučnej.

Aj napriek uvedeným skutočnostiam vo veci konštatujem prieťahy objektívneho

charakteru, pretože konajúca sudkyňa okrem agendy C vybavuje aj pracovnú časť

exekučnej agendy a vzhľadom na počet vecí v jej senáte nemôže v každej konkrétnej

veci konať priebežne.“

Okresný súd vo svojom už vyššie uvedenom vyjadrení zaslanom ústavnému

súdu konštatuje, že „najmä v druhej polovici roka 2001 do mesiaca máj 2002 nebola

vo veci zabezpečená požadovaná plynulosť konania“ - uvedené mal spôsobiť

poddimenzovaný stav sudcov „nedosahujúci prevažne ani 50 %-tný stav plánovaného

počtu“.

Aj keď to okresný súd jednoznačne neuviedol, z obsahu jeho vyššie uvedených

vyjadrení vyplýva, že konanie zákonnej sudkyne v predmetnej pracovnoprávnej veci

nepovažuje za konanie vykazujúce znaky zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zdôraznil, že „Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 15. 6. 2000

rozhodol o neplatnosti výpovede z 1. 6. 1995 a tento rozsudok nadobudol

právoplatnosť po doručení obom stranám dňa 6. 9. 2000. Od tejto doby sa malo konať

o náhrade ušlej mzdy podľa ust. § 61 ods. 1 Zák. práce, avšak aj rozhodovanie o tejto

časti sporu naráža na prieťahy a dodnes o ňom nie je právoplatne rozhodnuté“.

Sťažovateľ tvrdí, že jeho právna neistota, ako aj neistota jeho rodiny „trvá už

ôsmy rok a s pribúdajúcim časom narastá - stupňuje sa!“

Aj napriek sťažovateľom podanej sťažnosti o urýchlenie konania k náprave

nedošlo.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa

právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára

právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného v nestačí,

aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa

osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv ().

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to

najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka

a postup súdu (, ).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade

bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (,

a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn.

bolo rozhodovanie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a neplatnosti

prevedenia na inú prácu a v súčasnosti je ním rozhodovanie o náhrade mzdy z dôvodu

neplatného skončenia pracovného pomeru.

Právna úprava predmetu sporu je vykonaná a s ním

súvisiacimi (vykonávacími) právnymi predpismi. Problematika zániku pracovného

pomeru a určovania náhrady mzdy z neho vyplývajúceho patrí v súčasne platnej

a účinnej pracovnoprávnej úprave podľa názoru ústavného súdu k právne náročnej

problematike, ktorej náročnosť je častokrát zvýšená pomerne komplikovaným

zisťovaním právne relevantných faktických skutočností (zabezpečovanie listinných

dôkazov, odborných svedeckých vyjadrení a pod.) potrebných na rozhodnutie

a v danom prípade (posudzovanom období konania) aj znaleckým zisťovaním výšky

priemernej mzdy.

Pri hodnotení postupu okresného súdu v predmetnom konaní prihliadal preto

ústavný súd aj na právnu a faktickú náročnosť posudzovanej veci, najmä jej vplyvu na

celkový priebeh konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd

nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho

ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní

k zbytočným prieťahom.

Aj keď sťažovateľom namietaná predpojatosť sudcov okresného súdu

a rozhodovanie o tejto námietke mali vplyv na predĺženie konania v jeho

posudzovanej etape (cca o 9 mesiacov), nie je možné využívanie oprávnení daných

účastníkom konania platnými procesnoprávnymi predpismi (napr. namietanie

predpojatosti sudcov) kvalifikovať ako skutočnosť spôsobujúcu zbytočné prieťahy

v konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej

veci, pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na

všetky okolnosti daného prípadu.

Vychádzajúc z predloženej sťažnosti a k nej pripojených písomných

dokumentov, z obsahu súdneho spisu okresného súdu a zo stanovísk účastníkov

konania ústavný súd konštatoval zbytočné prieťahy v konaní (v jeho posudzovanej

etape) spôsobené okresným súdom, ktorý vo veci nevykonal žiadny procesný úkon

v čase od doručenia druhostupňového rozhodnutia účastníkom konania (t. j. od

15. augusta 2001) do výzvy adresovanej žalovanej organizácii na zaslanie mu

požadovaných písomných materiálov (t. j. do 19. apríla 2002), čím spôsobil zbytočné

prieťahy v trvaní vyše 9 mesiacov.

Taktiež ustanovenie súdneho znalca (uznesením zo 14. októbra 2000) na

vypočítanie priemerného zárobku sťažovateľa (odporúčané uznesením krajského súdu)

až po uplynutí približne 5 mesiacov po oznámení žalovanej organizácie, že nemôže

predložiť okresnému súdu všetky ním požadované písomnosti, lebo sťažovateľ

vykonával u nich prácu len do 30. júna 1995 (skutočnosť, ktorá bola okresnému súdu

už známa z doterajšieho priebehu konania), považuje ústavný súd za konanie so

zbytočnými prieťahmi.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného ústavný súd konštatuje, že z posudzovaného

obdobia konania okresného súdu v predmetnej veci (od 11. augusta 1999 - súdny spis

vrátený z ústavného súdu do 6. februára 2003 - opätovné zaslanie súdneho spisu

ústavnému súdu) trvajúceho vyše 3 rokov a 5 mesiacov vykazuje konanie okresného

súdu v období trvajúcom vyše 14 mesiacov (9 + 5 mesiacov) znaky konania so

zbytočnými prieťahmi.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2

sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania (činnosti) súdov, ktoré

smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej

moci. K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným

nekonaním príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje

k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému

rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva

podľa nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len

prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne

nerozhodli (napr. , , ).

Obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí a v personálnych

problémoch ako dôvod, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy

v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr.

, , ) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí

zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže

v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde,

ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť

dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie

spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z dôvodov vyššie uvedených v predmetnom pracovnoprávnom

súdnom konaní nemožno hodnotiť postup okresného súdu v posudzovanej veci

(a etape jeho konania) ako postup, ktorý by zodpovedal priznanému právu na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a príslušným ustanoveniam Občianskeho

súdneho poriadku, ktoré sú nevyhnutným predpokladom spoločensky efektívneho, t. j.

rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vyššie uvedený postup okresného súdu spôsobujúci zdĺhavosť namietaného

konania nevykazoval podľa názoru ústavného súdu znaky plynulého a efektívneho

konania a bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.

Podľa ustanovenia ak ústavný súd

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil

svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že ani

po uplynutí vyše 3 rokov okresný súd ešte o náhrade mzdy nerozhodol, považoval

ústavný súd za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom

súde prikázať okresnému súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami

upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo

k porušovaniu práva garantovaného v .

Podľa môže ústavný súd priznať

tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné

zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5

citovaného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného

finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti súčasne domáhal „aj priznania náhrady

nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,- Sk z nasledovných dôvodov:

- vzhľadom na skutočnosť, že v konaní pred Okresným súdom v Dolnom

Kubíne sa rozhodovalo o neplatnosti výpovede a trvaní pracovného

pomeru, navrhovateľ nemohol byť zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie

ani nemohol poberať iné dávky podpory pri zamestnaní alebo dávky sociálneho

zabezpečenia alebo sociálnej podpory. Počas celého konania bol bez akýchkoľvek

príjmov. Tým sa on aj jeho rodina dostala do hmotnej núdze a faktické príjmy sa

znížili pod hranicu životného minima. Uvedená finančná situácia nepriaznivo pôsobila

na vzťahy vo vnútri navrhovateľovej rodiny a aj vo vzťahu navrhovateľa k okoliu

a spoločnosti. Navrhovateľ nemohol zabezpečiť ani základné potreby seba, svoju

manželku a deti.

- neustálym odďaľovaním rozhodnutia vo veci a spôsobovaním prieťahov

v konaní zo strany Okresného súdu v Dolnom Kubíne sa značne znížilo aj uplatnenie

navrhovateľa v spoločnosti a to nielen nedostatkom finančných prostriedkov.

Navrhovateľ stratil základné istoty a možnosť uplatnenia v spoločnosti, ohrozené bolo

aj zabezpečenie ubytovania jeho rodiny vzhľadom na ubytovanie v pridelenom

služobnom byte.

- postupom Okresného súdu v Dolnom Kubíne sa narušila dôvera navrhovateľa

v možnosť spravodlivej súdnej ochrany jeho oprávnených práv a záujmov

a vymožiteľnosti práva.

- spôsobenie prieťahov v konaní umožňovalo vytváranie prekážok zo strany

odporcu v konaní pred Okresným súdom v Dolnom Kubíne či už v konaní, alebo

možnosti pokračovať v zamestnaní u odporcu a vykonávanie pracovnej činnosti

v súlade s pracovnou zmluvou. Navrhovateľovi bola zo strany jeho zamestnávateľa

doručená ďalšia výpoveď, boli pokusy o jeho vypratanie z bytu a pod., pričom

uvedené skutočnosti vyvolali následné spory.

Vyššie uvedené skutočnosti pociťoval navrhovateľ ako ďalšiu ujmu spôsobenú

popri skutočnej finančnej ujme.

Nemateriálna ujma navrhovateľa spočíva v značnom znížení jeho postavenia

v spoločnosti a rodine, vytvorení sociálnej neistoty a znížení uplatnenia jeho

oprávnených práv a záujmov. Nárok na jej náhradu navrhuje navrhovateľ priznať vo

výške 100.000,- Sk. Priznaním náhrady nemajetkovej ujmy je možné čiastočne

napraviť alebo znížiť dôsledky niektorých stavov spôsobených porušením práv

navrhovateľa.“

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy

predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je

už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo

opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Daný prípad je práve takýto.

Preto prichádza v tomto prípade do úvahy primerané finančné zadosťučinenie, ktoré

je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. ). V danom

prípade ústavný súd považoval vzhľadom na všetky okolnosti prípadu (najmä

na posudzovanie postupu okresného súdu len v časti napadnutého konania),

ako aj vzhľadom na zásadu spravodlivosti za primerané priznať sťažovateľovi sumu

30 000 Sk.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2003