Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 7/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka

a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí senátu

1. októbra 2003 prerokoval sťažnosť V. Š., bytom R., zastúpenej ustanoveným

advokátom JUDr. P. V., Advokátska kancelária, L. M., ktorou namietala porušenie jej

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu v Žiline v konaní

vedenom pod sp. zn. , a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l základné právo V. Š., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných

prieťahov, zaručené v .

2. V. Š. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk

(slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd v Žiline povinný

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia V. Š. v sume 13 194 Sk (slovom trinásťtisícstodeväťdesiatštyri

slovenských korún) advokátovi JUDr. P. V., Advokátska kancelária, L. M

4. Okresný súd v Žiline j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho

zastúpenia v sume 13 194 Sk (slovom trinásťtisícstodeväťdesiatštyri slovenských

korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti návrhu V. Š. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra

2002 (doplnená podaním z 30. mája 2003) doručená sťažnosť V. Š., bytom R. (ďalej

len „sťažovateľka“), zastúpenej ustanoveným advokátom JUDr. P. V., Advokátska

kancelária, L. M., ktorou namietala porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného (ďalej len

„ústava“) v konaní Okresného súdu v Žiline (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod

sp. zn. .

Ústavný súd uznesením č. k. -23 z 18. júna 2003 prijal podľa

ustanovenia

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že v sťažnosťou

napadnutom konaní bolo porušené ňou označené základné právo, aby ústavný súd

prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať, priznal jej primerané finančné

zadosťučinenie a náhradu trov jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

V rámci prípravy pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu vyjadril

k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) okresný súd, zastúpený jeho

predsedom, listom sp. zn. Spr 3504/03 z 25. augusta 2003, v ktorom konštatoval, že

„ide o prípad kedy aj procesné úkony a nedostatočná aktivita účastníka umožňujú

prieťahy v konaní ... Uznávam však, že aj v týchto prípadoch treba jednoznačne

a procesne postupovať v línii - doplnenie podania a prípadné zastavenie konania“.

K tomuto svojmu vyjadreniu pripojil vyjadrenie sudkyne JUDr. G. D., ktorého

obsahom je chronologický popis priebehu konania.

K vyjadreniu okresného súdu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľky

podaním z 22. septembra 2003, v ktorom uviedol, že „Okresný súd v Žiline uznal, že

v mojom prípade v konaní ... došlo k prieťahom ... Z hore uvedených dôvodov som

toho názoru, že v mojom prípade došlo k prieťahom v konaní tak, ako to konštatovala

podpredsedníčka súdu“.

K sťažnosti sťažovateľka pripojila odpoveď okresného súdu (podpísanú

podpredsedníčkou JUDr. J. U.) sp. zn. Spr. 2158/03 z 31. júla 2003 na jej sťažnosť na

prieťahy v konaní, v ktorej jej okresný súd oznamuje: „Po prešetrení Vašej sťažnosti

a oboznámení sa s obsahom spisu vo veci vedenej na Okresnom súde v Žiline pod

sp. zn. som zistila, že v danom prípade došlo k prieťahom v konaní ... Boli

tiež spôsobené veľkým množstvom sporov, ktoré má pridelené na prejednávanie

a rozhodovanie zákonná sudkyňa. Za takéhoto dlhodobo pretrvávajúceho stavu nie je

možné, aby konala vo všetkých veciach bez prieťahov. Poukazujem však aj na to, že

spis bol v období od 17. 9. 2001 do 10. 4. 2003 na Krajskom súde v Žiline pripojený

ku spisu Okresného súdu v Žiline sp. zn. , ktorý bol odvolaciemu súdu

predložený na rozhodnutie. Z dôvodu zistených prieťahov v tomto súdnom konaní

však vyzvem JUDr. D., aby už v spise začala vykonávať procesné úkony smerujúce

k rozhodnutiu vo veci samej.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát

predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich

zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov

a obsahu dotknutého súdneho spisu.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov

konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil

nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:

Sťažovateľka podala 19. apríla 1999 okresnému súdu žalobu proti štyrom

žalovaným (ďalej len „žalovaný č. 1, č. 2, č. 3 a č. 4“) o vypratanie bytov č. 1 až 4 po

skončení nájmu uplynutím doby v ňou označenom obytnom dome v Žiline.

Na výzvu okresného súdu z 21. apríla 1999 uhradila súdny poplatok 28. apríla

1999.

Okresný súd 29. apríla 1999 previedol vec z registra „Nc“ do registra „C“.

Okresný súd 19. mája 1999 vyzval žalovaných na vyjadrenie sa k žalobe

v lehote 15 dní.

Žalovaný č. 3 sa 9. júna 1999 vyjadril k žalobe.

Sťažovateľka 22. júla 1999 doplnila petit žaloby (okrem vypratania bytov

žiadala dať do poriadku aj nebytové priestory, uhradiť dlžobu na nájomnom a niesť

zodpovednosť za zmarenú zmluvu o dielo - úpravu bytov a opravu obytného domu).

Sťažovateľka 26. júla 1999 doplnila petit žaloby o náhradu za neoprávnené

užívanie bytov.

Sťažovateľka 5. októbra 1999 žiadala okresný súd o začatie konania vo veci.

Sťažovateľka 22. októbra 1999 oboznámila okresný súd s jej listom

adresovaným nájomníkom (žalovaným).

Sťažovateľka 22. decembra 1999 informovala okresný súd o údajnom

protiprávnom konaní žalovaných, ktorí mali od nej žiadať zaplatenie „odstupného za

vysťahovanie“.

Sťažovateľka 6. apríla 2000 predložila okresnému súdu vyhlásenie jednej

z predchádzajúcich spoluvlastníčok (v 4/6) predmetného obytného domu, že so

žalovanými č. 1 až 4 nikdy neuzatvorila nájomnú zmluvu.

Sťažovateľka 10. apríla 2000 predložila okresnému súdu vyhlásenie (totožného

obsahu, ako je vyššie uvedené) ďalších dvoch spoluvlastníčok (po 1/6) predmetnej

nehnuteľnosti a oboznámila obsah listov žalovaným (vyjadruje spokojnosť, že títo

uvoľnili a opustili byty dňom 1. apríla 2000).

Okresný súd 13. apríla 2000 uznesením č. k. -65 vyzval

sťažovateľku na odstránenie nedostatkov podania v lehote 10 dní.

Sťažovateľka 26. apríla 2000 upravila petit žaloby - žalovaní sú povinní

vypratať byty a uhradiť nájomné za obdobie od 21. januára 1999 do 21. apríla 2000.

Na výzvu okresného súdu (uznesenie z 13. apríla 2000) reagovala sťažovateľka

3. mája 2000 úpravou odôvodnenia žaloby, vyčíslením nákladov na prevádzku domu

za obdobie nájmu a úpravou petitu žaloby (udeliť súhlas súdu na umožnenie dať

výpoveď z nájmu žalovaným, uložiť im povinnosť vypratať byty, uhradiť jej všetky

škody a vysloviť, že sťažovateľka nie je povinná poskytnúť žalovaným náhradný byt

alebo ubytovanie).

Dňa 4. mája 2000 súčasná správkyňa obytného domu predložila okresnému

súdu doklady o zaplatení dane z príjmov obyvateľstva.

Žalovaní č. 1 až 4 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne (splnomocnenie

z 13. januára 2000) predložili okresnému súdu 12. mája 2000 vyjadrenie k podaniam

sťažovateľky (tvrdili, že nájomný vzťah naďalej trvá, nesúhlasia s výškou jej

požiadaviek, sťažovateľka ich obmedzuje pri výkone práv z nájomného vzťahu, jej

tvrdenia majú byť nepravdivé, žiadajú žalobu zamietnuť).

Sťažovateľka 22. marca 2001 predložila okresnému súdu návrh na nariadenie

predbežného opatrenia (uložiť žalovanému č. 3 namontovať na byte elektromer).

Sťažovateľka 28. marca 2001 doplnila proti žalovanej č. 1 petit žaloby

o povinnosť vypratať byt a proti všetkým žalovaným o povinnosť vypratať byt, lebo

porušujú „dobré mravy v dome“ a neplatia nájomné a za služby.

Sťažovateľka 23. apríla 2001 doplnila petit žaloby (o ako je už vyššie uvedené)

lebo žalovaní „svojimi špekulatívnymi zámermi sa chcú zmocniť cudzej veci, ktorá má

veľkú hodnotu“.

Okresný súd 10. mája 2001 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho

poplatku za návrh na predbežné opatrenie a predvolal ju na pohovor za účelom

právneho poučenia (v lehote 15 dní).

Podľa úradného záznamu z 23. mája 2001 sťažovateľka sa za účelom právneho

poučenia na okresný súd nedostavila.

Podľa úradného záznamu z 10. apríla 2003 súdny spis sp. zn.

„došiel do kancelárie“ v uvedený deň, „nakoľko bol odo dňa 17. septembra 2001

pripojený pri spise a bol súčasťou spisu na krajskom súde“.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 30. júla 2003 konanie o návrhu na

nariadenie predbežného opatrenia zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku

sťažovateľkou.

Súdny spis sp. zn. bol 27. augusta 2003 doručený ústavnému súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah. Ak porušenie týchto práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný

súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prerokovaní jej sťažnosti vyniesol

toto rozhodnutie:

„Základné právo V. Š. ... garantované v článku 48 ods. 2 SR v konaní

pred Okresným súdom v Žiline pod spis. značkou bolo porušené.

Okresnému súdu v Žiline sa prikazuje, aby vo veci spis. značka

konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40.000,-

Sk ..., ktoré je povinný Okresný súd v Žiline vyplatiť do 3 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Okresný súd v Žiline je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

ustanovenému právnemu zástupcovi vo výške 13.194,- Sk ...“

Okresný súd vo svojich vyššie uvedených vyjadreniach konštatoval prieťahy

v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. .

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa

právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára

právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného v nestačí,

aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov sa splní zásadne až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom

sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv ().

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa

skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to

najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka

a postup súdu (, ).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade

bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (,

a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde je rozhodovanie o uložení povinnosti

vypratať byty a úhrade nájomného a iných platieb. Právnu úpravu predmetnej

občianskoprávnej problematiky a existujúci skutkový a právny stav veci (v súčasnom

štádiu konania a najmä v jeho doterajších výsledkoch) ústavný súd nepovažuje za

natoľko komplikované a náročné, aby mohli negatívne ovplyvniť dĺžku a priebeh

doteraz vykonaného konania.

2. V konaní (správaní) sťažovateľky ako ďalšieho kritéria na posudzovanie

možných dôvodov zbytočných prieťahov v konaní nezistil ústavný súd žiadne také

skutočnosti, ktoré by mali podstatný vplyv na doterajšiu dĺžku konania pred okresným

súdom.

Vyššie uvedené aktivity sťažovateľky (časté doplňovanie odôvodnenia a petitu

žaloby) nepovažuje ústavný súd za také správanie sťažovateľky, ktoré by malo

vzhľadom na postup okresného súdu negatívny vplyv na doterajšiu dĺžku, no najmä

existujúci priebeh konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej

veci.

Ústavný súd predovšetkým konštatoval, že konanie o žalobe sťažovateľky od

jej podania trvá bez rozhodnutia vo veci už vyše 4 a pol roka (53 mesiacov), počas

ktorých vo veci nebolo vytýčené ani jedno pojednávanie a nebolo ani dosiahnuté

odstránenie súdom zistených nedostatkov žaloby.

Zdĺhavý postup okresného súdu v predmetnom konaní spôsobujúci

predlžovanie stavu právnej neistoty sťažovateľky dokumentujú nižšie uvedené,

okresným súdom vykonané procesné úkony vo vyznačených obdobiach

(resp. v priebehu celého konania vo veci).

Sťažovateľka doručila žalobu okresnému súdu 19. apríla 1999. Okresný súd

od 19. apríla 1999 do 19. mája 1999 vykonal úkony súvisiace s doručením návrhu,

vyžiadaním vyjadrení strán a zložením súdneho poplatku. Na vyššie uvedené

doplňujúce návrhy sťažovateľky (22. a 26. júl 1999, 5. a 22. október 1999,

22. december, 6. a 10. apríl 2000) reagoval okresný súd až 13. apríla 2000, keď ju

urgoval na odstránenie nedostatkov jej podania (žaloby) pod hrozbou zastavenia

konania. Na túto výzvu odpovedala sťažovateľka doplňujúcim podaním 3. mája 2000.

Spoločné vyjadrenie žalovaných k žalobe bolo doručené okresnému súdu

12. mája 2000 (predtým len vyjadrenie žalovaného č. 3 dňa 9. júna 1999), teda po

uplynutí skoro jedného roka od doručenia im výzvy (24. mája až 3. júna 1999), pričom

sa v súdnom spise nenachádza žiadny úkon okresného súdu požadujúci (urgujúci)

splnenie tejto výzvy.

Okrem vyššie uvedeného sťažovateľka doplňovala žalobu ďalšími svojimi

podaniami 26. apríla 2000 (už vyššie uvedené podanie z 3. mája 2000), 28. marca

2001, 23. apríla 2001, na ktoré reagoval okresný súd až 10. mája 2001, keď

sťažovateľku predvolal na pohovor „za účelom právneho poučenia“.

Na návrh sťažovateľky z 22. marca 2001 na nariadenie predbežného opatrenia

(po výzve na zaplatenie súdneho poplatku z 10. mája 2001) reagoval okresný súd až

uznesením z 30. júla 2003 o zastavení konania o tomto návrhu, čo bol posledný

procesný úkon vykonaný v sťažnosťou napadnutom konaní vo veci sp. zn. .

Okrem poznámky (úradného záznamu), že súdny spis bol od 17. septembra

2001 do 10. apríla 2003 pripojený pri spise sp. zn. , neobsahoval súdny spis

žiadny dôkaz o činnosti okresného súdu smerujúcej k urgovaniu vrátenia spisu,

prípadne iným právne relevantným opatreniam upravujúcim priebeh konania.

Z vyššie uvedeného dokumentovania priebehu celého doterajšieho konania

vyplýva, že okresný súd vykonal od nápadu veci len 5 procesných úkonov (výzva na

zaplatenie súdneho poplatku, výzva žalovaným na vyjadrenie sa k žalobe, uznesenie -

výzva sťažovateľke na odstránenie nedostatkov žaloby, výzva na zaplatenie poplatku

za návrh na predbežné opatrenie a predvolanie na pohovor, uznesenie o zastavení

konania o návrhu na predbežné opatrenie), ktoré však - čo potvrdzuje aj už vyššie

uvedené vyjadrenie okresného súdu z 31. júla 2003 - neboli procesnými úkonmi

smerujúcimi k rozhodnutiu vo veci samej.

Ústavný súd považuje obdobie od začiatku mája 2000 do 10. mája 2001, t. j.

12 mesiacov, a z obdobia od konca mája 2001 do 30. júla 2003 minimálne

12 mesiacov za zbytočné prieťahy zapríčinené nekonaním okresného súdu,

resp. vykonávaním úkonov nesmerujúcich k meritórnemu rozhodnutiu vo veci. Spolu

zbytočné prieťahy predstavujú dobu presahujúcu 2 roky.

Zdôvodňovanie zdĺhavosti doterajšieho konania tvrdením o „veľkom množstve

sporov, ktoré má pridelené zákonná sudkyňa“, ako dôvodu, ktorý by mal byť

objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj

skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť

primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt

požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom

dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné

prieťahy v súdnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu nadmerné množstvo vecí,

v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť

vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas

a adekvátne opatrenia (). Okresný súd vo svojom stanovisku neuviedol

žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že

v danej veci ide o takýto prípad.

Vychádzajúc z dôvodov vyššie uvedených v bode 1 (hodnotenie kritéria

zložitosti veci), z platnej právnej úpravy a z postupu okresného súdu (organizovania

jeho procesného postupu) v predmetnom občianskoprávnom súdnom konaní nemožno

hodnotiť postup (organizáciu práce) okresného súdu v posudzovanej veci ako postup,

ktorý by zodpovedal priznanému právu na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a príslušným ustanoveniam , ktorých

aplikácia je nevyhnutným predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho

a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vyššie uvedený postup (a aj nečinnosť) okresného súdu spôsobujúci zdĺhavosť

namietaného konania nevykazoval podľa názoru ústavného súdu znaky plynulého

a efektívneho konania a bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.

Sťažovateľka sa v návrhu dožadovala aj uloženia príkazu okresnému súdu vo

veci konať podľa ustanovenia .

Ústavný súd takýto príkaz neuložil, poznajúc stav konania vo veci, čo však

okresný súd nezbavuje v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku upravujúcimi priebeh konania postupovať vo veci tak, aby nedochádzalo

k porušeniu základného práva zaručeného .

Podľa môže ústavný súd priznať tomu,

koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie

ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného

ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho

vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného

súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti súčasne uplatnila z dôvodu nečinnosti

okresného súdu („zákonný sudca včas nekonal a tak sa ... podieľa na stave

mojej právnej neistoty“) priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

40 000 Sk.

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy primerané

finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy

(napr. ). Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom

súde a s prihliadnutím na všetky okolnosti (vrátane predmetu napadnutého súdneho

konania) zakladajúce namietané porušenie označeného základného práva uznal podľa

zásad spravodlivosti za odôvodnené priznať primerané finančné zadosťučinenie vo

výške 25 000 Sk.

Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľky nevyhovel.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne

alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka bola vo veci úspešná, preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov

jej právneho zastúpenia.

Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia

sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom v sume 13 194 Sk, a to za tri úkony

právnej pomoci (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, ústavná sťažnosť

a rokovanie so sťažovateľkou). Hodnotu jednotlivých úkonov právnej pomoci

vyvodzoval právny zástupca sťažovateľky z ustanovenia § 13 ods. 8

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Vychádzajúc z doterajšej ustálenej praxe ústavného súdu výpočet náhrady trov

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom sa vypočítava podľa ustanovení

§ 13 ods. 8 v spojení s § 1 ods. 3 citovanej vyhlášky (porušenie základného práva

garantovaného nie je oceňované peniazmi), t. j. že za tri úkony právnej

pomoci (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, ústavná sťažnosť a vyjadrenie

k stanovisku okresného súdu) prislúcha právnemu zástupcovi sťažovateľky náhrada

13 194 Sk, t. j. 3 x 4 270 Sk (12 810 Sk) plus 3 x 128 Sk (384 Sk).

Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je odôvodnená aplikácia

ustanovenia a že požadovaná náhrada trov

právneho zastúpenia zodpovedá platným právnym predpisom.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľke právneho

zástupcu na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii

ústavného súdu uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho

zastúpenia.

Podľa ustanovenia sa na konanie pred ústavným

súdom použijú primerane ustanovenia . Podľa

ods. 1 štát má podľa výsledkov konania proti

účastníkom právo na náhradu trov konania ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú

predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný

súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia

na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2003