Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 7/03
PDF · 226.25 KB
No categories available
III. ÚS 7/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 7/03-37
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka
a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí senátu
1. októbra 2003 prerokoval sťažnosť V. Š., bytom R., zastúpenej ustanoveným
advokátom JUDr. P. V., Advokátska kancelária, L. M., ktorou namietala porušenie jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 488/99, a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 488/99
p o r u š i l základné právo V. Š., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných
prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. V. Š. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk
(slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd v Žiline povinný
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy
právneho zastúpenia V. Š. v sume 13 194 Sk (slovom trinásťtisícstodeväťdesiatštyri
slovenských korún) advokátovi JUDr. P. V., Advokátska kancelária, L. M
4. Okresný súd v Žiline j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho
zastúpenia v sume 13 194 Sk (slovom trinásťtisícstodeväťdesiatštyri slovenských
korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Vo zvyšnej časti návrhu V. Š. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra
2002 (doplnená podaním z 30. mája 2003) doručená sťažnosť V. Š., bytom R. (ďalej
len „sťažovateľka“), zastúpenej ustanoveným advokátom JUDr. P. V., Advokátska
kancelária, L. M., ktorou namietala porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v konaní Okresného súdu v Žiline (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod
sp. zn. 7 C 488/99.
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 7/03-23 z 18. júna 2003 prijal podľa
ustanovenia § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že v sťažnosťou
napadnutom konaní bolo porušené ňou označené základné právo, aby ústavný súd
prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať, priznal jej primerané finančné
zadosťučinenie a náhradu trov jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
V rámci prípravy pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu vyjadril
k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) okresný súd, zastúpený jeho
predsedom, listom sp. zn. Spr 3504/03 z 25. augusta 2003, v ktorom konštatoval, že
„ide o prípad kedy aj procesné úkony a nedostatočná aktivita účastníka umožňujú
prieťahy v konaní ... Uznávam však, že aj v týchto prípadoch treba jednoznačne
a procesne postupovať v línii - doplnenie podania a prípadné zastavenie konania“.
K tomuto svojmu vyjadreniu pripojil vyjadrenie sudkyne JUDr. G. D., ktorého
obsahom je chronologický popis priebehu konania.
K vyjadreniu okresného súdu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľky
podaním z 22. septembra 2003, v ktorom uviedol, že „Okresný súd v Žiline uznal, že
v mojom prípade v konaní ... došlo k prieťahom ... Z hore uvedených dôvodov som
toho názoru, že v mojom prípade došlo k prieťahom v konaní tak, ako to konštatovala
podpredsedníčka súdu“.
K sťažnosti sťažovateľka pripojila odpoveď okresného súdu (podpísanú
podpredsedníčkou JUDr. J. U.) sp. zn. Spr. 2158/03 z 31. júla 2003 na jej sťažnosť na
prieťahy v konaní, v ktorej jej okresný súd oznamuje: „Po prešetrení Vašej sťažnosti
a oboznámení sa s obsahom spisu vo veci vedenej na Okresnom súde v Žiline pod
sp. zn. 7 C 488/99 som zistila, že v danom prípade došlo k prieťahom v konaní ... Boli
tiež spôsobené veľkým množstvom sporov, ktoré má pridelené na prejednávanie
a rozhodovanie zákonná sudkyňa. Za takéhoto dlhodobo pretrvávajúceho stavu nie je
možné, aby konala vo všetkých veciach bez prieťahov. Poukazujem však aj na to, že
spis bol v období od 17. 9. 2001 do 10. 4. 2003 na Krajskom súde v Žiline pripojený
ku spisu Okresného súdu v Žiline sp. zn. Nc 590/00, ktorý bol odvolaciemu súdu
predložený na rozhodnutie. Z dôvodu zistených prieťahov v tomto súdnom konaní
však vyzvem JUDr. D., aby už v spise začala vykonávať procesné úkony smerujúce
k rozhodnutiu vo veci samej.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát
predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich
zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov
a obsahu dotknutého súdneho spisu.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov
konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil
nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:
Sťažovateľka podala 19. apríla 1999 okresnému súdu žalobu proti štyrom
žalovaným (ďalej len „žalovaný č. 1, č. 2, č. 3 a č. 4“) o vypratanie bytov č. 1 až 4 po
skončení nájmu uplynutím doby v ňou označenom obytnom dome v Žiline.
Na výzvu okresného súdu z 21. apríla 1999 uhradila súdny poplatok 28. apríla
1999.
Okresný súd 29. apríla 1999 previedol vec z registra „Nc“ do registra „C“.
Okresný súd 19. mája 1999 vyzval žalovaných na vyjadrenie sa k žalobe
v lehote 15 dní.
Žalovaný č. 3 sa 9. júna 1999 vyjadril k žalobe.
Sťažovateľka 22. júla 1999 doplnila petit žaloby (okrem vypratania bytov
žiadala dať do poriadku aj nebytové priestory, uhradiť dlžobu na nájomnom a niesť
zodpovednosť za zmarenú zmluvu o dielo - úpravu bytov a opravu obytného domu).
Sťažovateľka 26. júla 1999 doplnila petit žaloby o náhradu za neoprávnené
užívanie bytov.
Sťažovateľka 5. októbra 1999 žiadala okresný súd o začatie konania vo veci.
Sťažovateľka 22. októbra 1999 oboznámila okresný súd s jej listom
adresovaným nájomníkom (žalovaným).
Sťažovateľka 22. decembra 1999 informovala okresný súd o údajnom
protiprávnom konaní žalovaných, ktorí mali od nej žiadať zaplatenie „odstupného za
vysťahovanie“.
Sťažovateľka 6. apríla 2000 predložila okresnému súdu vyhlásenie jednej
z predchádzajúcich spoluvlastníčok (v 4/6) predmetného obytného domu, že so
žalovanými č. 1 až 4 nikdy neuzatvorila nájomnú zmluvu.
Sťažovateľka 10. apríla 2000 predložila okresnému súdu vyhlásenie (totožného
obsahu, ako je vyššie uvedené) ďalších dvoch spoluvlastníčok (po 1/6) predmetnej
nehnuteľnosti a oboznámila obsah listov žalovaným (vyjadruje spokojnosť, že títo
uvoľnili a opustili byty dňom 1. apríla 2000).
Okresný súd 13. apríla 2000 uznesením č. k. 7 C 488/99-65 vyzval
sťažovateľku na odstránenie nedostatkov podania v lehote 10 dní.
Sťažovateľka 26. apríla 2000 upravila petit žaloby - žalovaní sú povinní
vypratať byty a uhradiť nájomné za obdobie od 21. januára 1999 do 21. apríla 2000.
Na výzvu okresného súdu (uznesenie z 13. apríla 2000) reagovala sťažovateľka
3. mája 2000 úpravou odôvodnenia žaloby, vyčíslením nákladov na prevádzku domu
za obdobie nájmu a úpravou petitu žaloby (udeliť súhlas súdu na umožnenie dať
výpoveď z nájmu žalovaným, uložiť im povinnosť vypratať byty, uhradiť jej všetky
škody a vysloviť, že sťažovateľka nie je povinná poskytnúť žalovaným náhradný byt
alebo ubytovanie).
Dňa 4. mája 2000 súčasná správkyňa obytného domu predložila okresnému
súdu doklady o zaplatení dane z príjmov obyvateľstva.
Žalovaní č. 1 až 4 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne (splnomocnenie
z 13. januára 2000) predložili okresnému súdu 12. mája 2000 vyjadrenie k podaniam
sťažovateľky (tvrdili, že nájomný vzťah naďalej trvá, nesúhlasia s výškou jej
požiadaviek, sťažovateľka ich obmedzuje pri výkone práv z nájomného vzťahu, jej
tvrdenia majú byť nepravdivé, žiadajú žalobu zamietnuť).
Sťažovateľka 22. marca 2001 predložila okresnému súdu návrh na nariadenie
predbežného opatrenia (uložiť žalovanému č. 3 namontovať na byte elektromer).
Sťažovateľka 28. marca 2001 doplnila proti žalovanej č. 1 petit žaloby
o povinnosť vypratať byt a proti všetkým žalovaným o povinnosť vypratať byt, lebo
porušujú „dobré mravy v dome“ a neplatia nájomné a za služby.
Sťažovateľka 23. apríla 2001 doplnila petit žaloby (o ako je už vyššie uvedené)
lebo žalovaní „svojimi špekulatívnymi zámermi sa chcú zmocniť cudzej veci, ktorá má
veľkú hodnotu“.
Okresný súd 10. mája 2001 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho
poplatku za návrh na predbežné opatrenie a predvolal ju na pohovor za účelom
právneho poučenia (v lehote 15 dní).
Podľa úradného záznamu z 23. mája 2001 sťažovateľka sa za účelom právneho
poučenia na okresný súd nedostavila.
Podľa úradného záznamu z 10. apríla 2003 súdny spis sp. zn. 7 C 488/99
„došiel do kancelárie“ v uvedený deň, „nakoľko bol odo dňa 17. septembra 2001
pripojený pri spise Nc 590/00 a bol súčasťou spisu na krajskom súde“.
Okresný súd uznesením sp. zn. 7 C 488/99 z 30. júla 2003 konanie o návrhu na
nariadenie predbežného opatrenia zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku
sťažovateľkou.
Súdny spis sp. zn. 7 C 488/99 bol 27. augusta 2003 doručený ústavnému súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo
slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah. Ak porušenie týchto práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný
súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prerokovaní jej sťažnosti vyniesol
toto rozhodnutie:
„Základné právo V. Š. ... garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR v konaní
pred Okresným súdom v Žiline pod spis. značkou 7 C 488/99 bolo porušené.
Okresnému súdu v Žiline sa prikazuje, aby vo veci spis. značka 7 C 488/99
konal bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40.000,-
Sk ..., ktoré je povinný Okresný súd v Žiline vyplatiť do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
Okresný súd v Žiline je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
ustanovenému právnemu zástupcovi vo výške 13.194,- Sk ...“
Okresný súd vo svojich vyššie uvedených vyjadreniach konštatoval prieťahy
v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 488/99.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa
právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára
právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí,
aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov sa splní zásadne až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom
sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa
skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to
najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka
a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade
bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/92
a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.
Predmetom konania na okresnom súde je rozhodovanie o uložení povinnosti
vypratať byty a úhrade nájomného a iných platieb. Právnu úpravu predmetnej
občianskoprávnej problematiky a existujúci skutkový a právny stav veci (v súčasnom
štádiu konania a najmä v jeho doterajších výsledkoch) ústavný súd nepovažuje za
natoľko komplikované a náročné, aby mohli negatívne ovplyvniť dĺžku a priebeh
doteraz vykonaného konania.
2. V konaní (správaní) sťažovateľky ako ďalšieho kritéria na posudzovanie
možných dôvodov zbytočných prieťahov v konaní nezistil ústavný súd žiadne také
skutočnosti, ktoré by mali podstatný vplyv na doterajšiu dĺžku konania pred okresným
súdom.
Vyššie uvedené aktivity sťažovateľky (časté doplňovanie odôvodnenia a petitu
žaloby) nepovažuje ústavný súd za také správanie sťažovateľky, ktoré by malo
vzhľadom na postup okresného súdu negatívny vplyv na doterajšiu dĺžku, no najmä
existujúci priebeh konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej
veci.
Ústavný súd predovšetkým konštatoval, že konanie o žalobe sťažovateľky od
jej podania trvá bez rozhodnutia vo veci už vyše 4 a pol roka (53 mesiacov), počas
ktorých vo veci nebolo vytýčené ani jedno pojednávanie a nebolo ani dosiahnuté
odstránenie súdom zistených nedostatkov žaloby.
Zdĺhavý postup okresného súdu v predmetnom konaní spôsobujúci
predlžovanie stavu právnej neistoty sťažovateľky dokumentujú nižšie uvedené,
okresným súdom vykonané procesné úkony vo vyznačených obdobiach
(resp. v priebehu celého konania vo veci).
Sťažovateľka doručila žalobu okresnému súdu 19. apríla 1999. Okresný súd
od 19. apríla 1999 do 19. mája 1999 vykonal úkony súvisiace s doručením návrhu,
vyžiadaním vyjadrení strán a zložením súdneho poplatku. Na vyššie uvedené
doplňujúce návrhy sťažovateľky (22. a 26. júl 1999, 5. a 22. október 1999,
22. december, 6. a 10. apríl 2000) reagoval okresný súd až 13. apríla 2000, keď ju
urgoval na odstránenie nedostatkov jej podania (žaloby) pod hrozbou zastavenia
konania. Na túto výzvu odpovedala sťažovateľka doplňujúcim podaním 3. mája 2000.
Spoločné vyjadrenie žalovaných k žalobe bolo doručené okresnému súdu
12. mája 2000 (predtým len vyjadrenie žalovaného č. 3 dňa 9. júna 1999), teda po
uplynutí skoro jedného roka od doručenia im výzvy (24. mája až 3. júna 1999), pričom
sa v súdnom spise nenachádza žiadny úkon okresného súdu požadujúci (urgujúci)
splnenie tejto výzvy.
Okrem vyššie uvedeného sťažovateľka doplňovala žalobu ďalšími svojimi
podaniami 26. apríla 2000 (už vyššie uvedené podanie z 3. mája 2000), 28. marca
2001, 23. apríla 2001, na ktoré reagoval okresný súd až 10. mája 2001, keď
sťažovateľku predvolal na pohovor „za účelom právneho poučenia“.
Na návrh sťažovateľky z 22. marca 2001 na nariadenie predbežného opatrenia
(po výzve na zaplatenie súdneho poplatku z 10. mája 2001) reagoval okresný súd až
uznesením z 30. júla 2003 o zastavení konania o tomto návrhu, čo bol posledný
procesný úkon vykonaný v sťažnosťou napadnutom konaní vo veci sp. zn. 7 C 488/99.
Okrem poznámky (úradného záznamu), že súdny spis bol od 17. septembra
2001 do 10. apríla 2003 pripojený pri spise sp. zn. Nc 590/00, neobsahoval súdny spis
žiadny dôkaz o činnosti okresného súdu smerujúcej k urgovaniu vrátenia spisu,
prípadne iným právne relevantným opatreniam upravujúcim priebeh konania.
Z vyššie uvedeného dokumentovania priebehu celého doterajšieho konania
vyplýva, že okresný súd vykonal od nápadu veci len 5 procesných úkonov (výzva na
zaplatenie súdneho poplatku, výzva žalovaným na vyjadrenie sa k žalobe, uznesenie -
výzva sťažovateľke na odstránenie nedostatkov žaloby, výzva na zaplatenie poplatku
za návrh na predbežné opatrenie a predvolanie na pohovor, uznesenie o zastavení
konania o návrhu na predbežné opatrenie), ktoré však - čo potvrdzuje aj už vyššie
uvedené vyjadrenie okresného súdu z 31. júla 2003 - neboli procesnými úkonmi
smerujúcimi k rozhodnutiu vo veci samej.
Ústavný súd považuje obdobie od začiatku mája 2000 do 10. mája 2001, t. j.
12 mesiacov, a z obdobia od konca mája 2001 do 30. júla 2003 minimálne
12 mesiacov za zbytočné prieťahy zapríčinené nekonaním okresného súdu,
resp. vykonávaním úkonov nesmerujúcich k meritórnemu rozhodnutiu vo veci. Spolu
zbytočné prieťahy predstavujú dobu presahujúcu 2 roky.
Zdôvodňovanie zdĺhavosti doterajšieho konania tvrdením o „veľkom množstve
sporov, ktoré má pridelené zákonná sudkyňa“, ako dôvodu, ktorý by mal byť
objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98,
II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj
skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť
primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt
požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom
dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné
prieťahy v súdnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu nadmerné množstvo vecí,
v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť
vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas
a adekvátne opatrenia (I. ÚS 39/00). Okresný súd vo svojom stanovisku neuviedol
žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že
v danej veci ide o takýto prípad.
Vychádzajúc z dôvodov vyššie uvedených v bode 1 (hodnotenie kritéria
zložitosti veci), z platnej právnej úpravy a z postupu okresného súdu (organizovania
jeho procesného postupu) v predmetnom občianskoprávnom súdnom konaní nemožno
hodnotiť postup (organizáciu práce) okresného súdu v posudzovanej veci ako postup,
ktorý by zodpovedal ústavou priznanému právu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku, ktorých
aplikácia je nevyhnutným predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho
a účinného poskytnutia právnej ochrany.
Vyššie uvedený postup (a aj nečinnosť) okresného súdu spôsobujúci zdĺhavosť
namietaného konania nevykazoval podľa názoru ústavného súdu znaky plynulého
a efektívneho konania a bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.
Sťažovateľka sa v návrhu dožadovala aj uloženia príkazu okresnému súdu vo
veci konať podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd takýto príkaz neuložil, poznajúc stav konania vo veci, čo však
okresný súd nezbavuje v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku upravujúcimi priebeh konania postupovať vo veci tak, aby nedochádzalo
k porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu,
koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie
ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného
ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho
vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného
súdu.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti súčasne uplatnila z dôvodu nečinnosti
okresného súdu („zákonný sudca včas nekonal a tak sa ... podieľa na stave
mojej právnej neistoty“) priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
40 000 Sk.
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy primerané
finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy
(napr. I. ÚS 15/02). Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom
súde a s prihliadnutím na všetky okolnosti (vrátane predmetu napadnutého súdneho
konania) zakladajúce namietané porušenie označeného základného práva uznal podľa
zásad spravodlivosti za odôvodnené priznať primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 25 000 Sk.
Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľky nevyhovel.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne
alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka bola vo veci úspešná, preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov
jej právneho zastúpenia.
Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia
sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom v sume 13 194 Sk, a to za tri úkony
právnej pomoci (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, ústavná sťažnosť
a rokovanie so sťažovateľkou). Hodnotu jednotlivých úkonov právnej pomoci
vyvodzoval právny zástupca sťažovateľky z ustanovenia § 13 ods. 8
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
Vychádzajúc z doterajšej ustálenej praxe ústavného súdu výpočet náhrady trov
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom sa vypočítava podľa ustanovení
§ 13 ods. 8 v spojení s § 1 ods. 3 citovanej vyhlášky (porušenie základného práva
garantovaného ústavou nie je oceňované peniazmi), t. j. že za tri úkony právnej
pomoci (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, ústavná sťažnosť a vyjadrenie
k stanovisku okresného súdu) prislúcha právnemu zástupcovi sťažovateľky náhrada
13 194 Sk, t. j. 3 x 4 270 Sk (12 810 Sk) plus 3 x 128 Sk (384 Sk).
Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je odôvodnená aplikácia
ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a že požadovaná náhrada trov
právneho zastúpenia zodpovedá platným právnym predpisom.
Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľke právneho
zástupcu na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii
ústavného súdu uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho
zastúpenia.
Podľa ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným
súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti
účastníkom právo na náhradu trov konania ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú
predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný
súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia
na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. októbra 2003