Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 63/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2004

predbežne prerokoval sťažnosť M. Ž., trvale bytom S. N. V., zastúpeného advokátom

JUDr. M. M., so sídlom B., vo veci porušenia jeho práv upravených v čl. 5 ods. 5 a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 2 ods. 3 písm. a), čl. 9 ods. 5

a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom

Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Ž.

a) v časti namietajúcej postup Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi v konaní

vedenom pod sp. zn. o d m i e t a z dôvodu nedostatku svojej právomoci,

b) v časti namietajúcej postup Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod

sp. zn. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. februára 2004 doručená sťažnosť M. Ž., trvale bytom S. N. V., (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. M. M., so sídlom B., vo veci porušenia jeho práv

upravených v čl. 5 ods. 5 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „Dohovor“), v čl. 2 ods. 3 písm. a), čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „Medzinárodný pakt“) postupom

Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľovi bolo 2. februára 2000 vyšetrovateľom

Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru (v súčasnosti Okresného úradu justičnej

polície Policajného zboru) vznesené obvinenie zo spáchania trestného činu vydierania. Proti

tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú okresný prokurátor zamietol. Uznesením

okresného súdu sp. zn. z 3. februára 2000 bol sťažovateľ vzatý do väzby.

Sťažnosť proti tomuto uzneseniu krajský súd zamietol uznesením sp. zn. zo dňa

17. februára 2000. Po opakovaných žiadostiach o prepustenie z väzby okresný súd

uznesením sp. zn. z 9. mája 2000 prepustil sťažovateľa z väzby. Následne bol

sťažovateľ rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo dňa 13. júna 2000 oslobodený

spod obžaloby v plnom rozsahu. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ bol vo väzbe od

2. februára 2000 do 17. mája 2000.

Dňa 30. januára 2001 podal sťažovateľ Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) žiadosť o predbežné prejednanie nároku

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu podľa § 5 ods. 1

a 2 o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu

alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „“), pričom svoj

nárok špecifikoval v rámci nemajetkovej ujmy vo výške 1 060 000 Sk a v rámci majetkovej

ujmy vo výške 20 775 Sk. Žiadosťou z 21. marca 2001 sťažovateľ svoj návrh na náhradu

nemajetkovej ujmy rozšíril na celkovú sumu 30 miliónov Sk argumentujúc medzinárodnými

zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Dňa 12. júla 2001 podal sťažovateľ okresnému súdu žalobu o náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu vo výške 31 080 775 Sk proti

žalovanému Slovenskej republike – ministerstvu spravodlivosti. 25. októbra 2002

sťažovateľ predložil okresnému súdu návrh „na zmenu návrhu na začatie konania bez

zmeny petitu“, v ktorom podal „...návrh na zmenu (doplnenie) návrhu na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu vo výške 31 080 775 Sk

s príslušenstvom návrhom na ochranu osobnosti a na náhradu škody“, pričom v rámci

náhrady nemajetkovej ujmy žiadal náhradu nielen „v zmysle medzinárodných zmlúv

a právne záväzných aktov ale aj v rámci ochrany osobnosti v zmysle § 13 ods. 2 a ods. 3

“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -72 z 24. februára 2003 rozhodol

o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 21 993 Sk so 17,6 % úrokom, vo zvyšnej časti

žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania.

Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie s námietkami, že okresný súd nebral do

úvahy, resp. nesprávne posúdil dôkazy navrhnuté sťažovateľom a nevzal do úvahy

medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré majú prednosť

pred zákonmi. Podaním z 27. októbra 2003 sťažovateľ zmenil odvolací návrh tak, aby

odvolací súd zaviazal žalovaného, aby žalobcovi (sťažovateľovi) zaplatil sumu 1, 5 mil. Sk

s príslušným úrokom z omeškania, pričom dôvody odvolania ponechal bez zmien.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -93

z 28. októbra 2003, ktorým pripustil späťvzatie žaloby v sume 29 558 782 Sk, rozsudok

okresného súdu v tej časti zrušil a konanie zastavil. V ostatnej zamietavej časti, ako aj vo

výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozsudok okresného súdu potvrdil.

Rozsudok krajskému súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený

11. decembra 2003.

Na základe uvedeného formuluje sťažovateľ právny názor, že postupom okresného

súdu a krajského súdu boli porušené jeho práva podľa čl. 5 ods. 5 a čl. 13 ods. 3 Dohovoru,

ako aj práva podľa čl. 2 ods. 3 písm. a), čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu

s odkazom na (ďalej len „“), poukazujúc na

právny názor ústavného súdu vyjadrený v náleze sp. zn. („...Ústavu nemožno

vysvetľovať spôsobom zakladajúcim porušenie zmluvy o ľudských právach, ak je Slovenská

republika účastníkom takejto zmluvy“) a príslušnou judikatúrou Európskeho súdu pre

ľudské práva.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a po

vykonaní ústneho pojednávania vydal tento nález:

„1. Ústavný súd SR vyslovuje, že postupom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi

v konaní pod č. -72 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní pod 17 Co

140/03 boli porušené nasledovné základné práva a slobody:

Nárok na odškodnenie podľa čl. 5 ods. 5 Európskeho dohovoru o ľudských právach

(oznámenie FM ZV č. )

Právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Európskeho dohovoru o ľudských

právach zo dňa 4. 11. 1950

Právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 2 ods. 3 písm. a) Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach (vyhláška MZV č. 120/1976)

Právo podľa čl. 9 ods. 5 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

Právo podľa čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške

300 000 Sk,- (slovom tristotisíc korún slovenských).

Ústavný súd priznáva podľa a

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky

v platnom znení sťažovateľovi M. Ž., bytom S. N. V. finančné zadosťučinenie vo výške

300 000, - Sk (slovom tristotisíc slovenských korún) ako náhradu nemajetkovej ujmy za

porušenie základných práv a slobôd. Táto čiastka pozostáva zo sumy 100.000, - Sk za ujmu

spôsobenú nespravodlivou väzbou. Táto suma je vynásobená koeficientom x 3 pri spôsobení

psychických následkov, pocitov frustrácie a nespravodlivosti pri porušení základných práv

a slobôd, najmä práva na účinný prostriedok nápravy.“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu

je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou

ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

().

Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc

rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych

predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

( mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

( mutatis mutandis , , , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta postup okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a postup krajského súdu konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti ale vyplýva, že sťažovateľ v skutočnosti nenamieta postup, ale právne

názory okresného súdu a krajského súdu, ktorými odôvodnili svoje rozsudky, t. j.

predmetom jeho sťažnosti sú rozsudky okresného a krajského súdu (skutkové závery

okresného ani krajského súdu nie sú v sťažnosti spochybnené).

1. Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu ústavný súd uvádza, že sťažovateľ mal

k dispozícii riadny opravný prostriedok – odvolanie podľa § 201 a nasl. Občianskeho

súdneho poriadku, ktorý aj využil. Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k rozsudku

okresného súdu má právomoc rozhodovať iný súd (krajský) súd, čo v súlade s dikciou

„...ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“ nezakladá

právomoc ústavného súdu. Z tohto dôvodu v časti namietajúcej rozsudok (postup)

okresného súdu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok svojej

právomoci.

2. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa v časti

namietajúcej rozsudok (postup) krajského súdu bolo posúdiť, či tento nebol neodôvodnený

alebo arbitrárny, či boli právne názory, o ktoré sa opieral namietaný rozsudok krajského

súdu, z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a udržateľné a či ním v dôsledku toho mohlo

dôjsť k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa.

Za toho dôvodu ústavný súd preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu, ktorého

kópiu sťažovateľ pripojil k sťažnosti. V odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu

sa okrem iného uvádza:

„Z okolností uvádzaných v žalobe je zrejmé a nepochybné, že žalobca sa domáha

náhrady škody spôsobenej mu rozhodnutím o väzbe zo dňa 3. 2. 2000... Otázku

zodpovednosti a náhrady takejto škody upravuje vyššie citovaný ,

ktorý pokiaľ neustanovuje inak, spravujú sa právne vzťahy v ňom upravené Občianskym

zákonníkom. Úprava náhrady škody podľa tohto zákona je teda zhodná s úpravou

obsiahnutou v ako na to súd prvého stupňa správne poukázal

a uzavrel, že v rámci náhrady škody podľa príslušných ustanovení ,

a to ani za použitia ustanovení o náhrade škody, na ktoré tento zákon odkazuje, nie je

možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy, pretože v tomto smere chýba zákonná úprava...

Poškodenému sa teda má hradiť skutočná škoda (zmenšenie majetku poškodeného), a to

spravidla v peniazoch, príp. ušlý zisk...

Na správnosti záverov súdu prvého stupňa, že žalobca uplatňuje nárok na náhradu

škody podľa nič nemení ani tá okolnosť, že v priebehu konania

žalobca uviedol, že sa predmetnou žalobou domáha aj ochrany svojej osobnosti a v rámci

toho priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch... Ustanovenia a nasl. poskytujú

totiž fyzickej osobe právo na ochranu jej osobnosti, kam možno zaradiť aj právo na ochranu

osobnej slobody, pred takým neoprávneným zásahom, ktorý je spôsobilý vyvolať ohrozenie

alebo narušenie zákonom chránených práv osobnosti fyzickej osoby.... Nevyhnutným

predpokladom poskytnutia tejto ochrany je však to, aby tento zásah bol totiž neoprávnený.

V prejednávanom prípade však o neoprávnený zásah nejde. Žalobca bol vzatý do väzby

v súlade s príslušnými ustanoveniami ... Jeho väzba bola teda

vykonávaná na základe zákona a v súlade s platným právom Slovenskej republiky. Všetky

medzinárodné dokumenty, na ktoré sa žalobca odvoláva s takýmto pozbavením osobnej

slobody občana pre účely trestného stíhania osôb dôvodne podozrivých zo spáchania

trestného činu rátajú a nepovažujú ho za neoprávnený zásah do práva na slobodu

zakladajúcej dotknutej osobe nárok na odškodnenie... Vymáhateľné právo na náhradu

priznáva len tomu, kto sa stal obeťou nezákonného zatknutia alebo väzby.

Väzba žalobcu v súvislosti s jeho trestným stíhaním v konaní sp. zn. bola

v danom štádiu trestného konania pre potreby trestného stíhania nevyhnutná... Väzba

žalobcu teda nebola neoprávnená ani nezákonná. Ako však ukázali výsledky trestného

konania, bola nespravodlivá...

Vzhľadom na výsledky trestného konania sp. zn. žalobca bol teda vo väzbe

nevinne a nespravodlivo. Za túto nespravodlivosť mu umožňuje

domáhať sa náhrady škody tak, ako je vyššie uvedené. Väzba však nebola neoprávnená

ani nezákonná, preto sa žalobca len ztoho dôvodu, že vôbec vo väzbe bol, nemôže úspešne

domáhať ochrany svojej osobnosti.

Keďže náš právny poriadok.... nepozná náhradu škody za rozhodnutie o väzbe vo

forme nemajetkovej ujmy, nebolo možné žalobe o náhradu tejto nemajetkovej ujmy

vyhovieť.“.

Ústavný súd konštatoval, že oprávnením a úlohou krajského súdu pri rozhodovaní

o návrhu sťažovateľa bolo nepochybne interpretovať obsah príslušných ustanovení zákona

č. , i dotknutých medzinárodných zmlúv. Z citovaného

vyplýva, že sa krajský súd s touto úlohou vyporiadal, t. j. jeho závery neboli ani

neodôvodnené, ani arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a udržateľné.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že súčasťou základného práva (ako už ústavný súd pri

svojej rozhodovacej činnosti vyslovil - napr. ) nie je právo rozhodnúť podľa

želania účastníka namietaného konania.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej

rozsudok (postup) krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2004