Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 271/03
PDF · 234.33 KB
No categories available
III. ÚS 271/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2004 v senáte
zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť maloletej J. C. a maloletej M. C., zastúpených matkou J. C., bytom K.,
právne zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietajú porušenie ich práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Košice II v konaní
vedenom pod sp. zn. 25 C 604/95, a takto
r o z h o d o l :
1. Právo maloletej J. C. a maloletej M. C., zastúpených matkou J. C., na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd Okresným súdom Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 604/95
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní sp. zn. 25 C 604/95
konal bez zbytočných prieťahov.
3. Maloletej J. C., zastúpenej matkou J. C., p r i z n á v a primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je
Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do rúk matky do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Maloletej M. C., zastúpenej matkou J. C., p r i z n á v a primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je
Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do rúk matky do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
5. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia
advokátke JUDr. I. R., K., vo výške 14 176 Sk (slovom štrnásťtisícjedenstosedemdesiatšesť
slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Vo zvyšnej časti sťažnosti maloletej J. C. a maloletej M. C. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra
2003 doručená sťažnosť maloletej J. C. a maloletej M. C., zastúpených matkou J. C., všetci
bytom K. (ďalej len „sťažovateľky“), právne zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K.,
ktorou namietajú porušenie ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prerokovanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
a starostlivosť nevyhnutnú pre ich blaho podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa
Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 25 C 604/95.
Matka sťažovateliek v sťažnosti namieta, že konanie o určenie otcovstva a určenie
výživného na jej maloleté deti, ktoré začalo 6. septembra 1995, nie je ani v súčasnosti
po viac ako 7 rokoch a 11 mesiacoch právoplatne skončené a vo veci dosiaľ nebolo
vynesené ani jedno meritórne rozhodnutie.
Sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd
- deklaroval porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre ich blaho podľa
čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa okresným súdom v konaní vedenom pod
sp. zn. 25 C 604/95
- prikázal okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 604/95 konať bez
zbytočných prieťahov
- priznal každej maloletej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk
a zaviazal okresný súd uhradiť im trovy právneho zastúpenia.
Ústavný súd 10. decembra 2003 sťažnosť sťažovateliek v časti, ktorou namietajú
porušenie ich práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom
v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 604/95 prijal na ďalšie konanie uznesením
č. k. III. ÚS 271/03-12. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateliek odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním
veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo
vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho
pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti
listom doručeným ústavnému súdu 15. marca 2004. Vo vyjadrení potvrdil, že žaloba
o určenie otcovstva bola podaná matkou sťažovateliek na okresnom súde 6. septembra 1995
proti JUDr. J. M., bytom K. (ďalej len „odporca“). Dňa 19. apríla 1996 bol vo veci súdom
ustanovený kolízny opatrovník a bol daný pokyn na doručenie návrhu odporcovi. Po opísaní
chronológie vo veci vykonaných úkonov predseda okresného súdu konštatoval, že súd
v danej veci nie je nečinný a v rámci svojich možností aj využitím tých prostriedkov, ktoré
mu právna úprava poskytuje (doručovanie písomností za súčinnosti orgánov polície,
predvedenie odporcu na pojednávanie, predvedenie odporcu k znalcovi na odber krvnej
vzorky), vykonáva úkony smerujúce k rozhodnutiu veci. Predseda okresného súdu poukázal
najmä na tú skutočnosť, že vzhľadom na predmet sporu a nedostatok iných dôkazných
prostriedkov je nevyhnutná osobná účasť odporcu u znalca, čo sa však až doteraz napriek
súčinnosti orgánov polície nepodarilo zabezpečiť. Vzhľadom na uvedené objektívne
skutočnosti považuje sťažovateľkami požadované finančné zadosťučinenie za neprimerané.
II.
Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateliek, vyjadrenia predsedu okresného súdu
a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 25 C 604/95 zistil nasledovný priebeh a stav konania.
Dňa 6. septembra 1995 podala matka ako zákonná zástupkyňa maloletých
sťažovateliek Obvodnému súdu Košice 2 (ďalej len „obvodný súd“; v súčasnosti okresný
súd) žalobu o určenie otcovstva a určenie výživného na svoje maloleté deti, sťažovateľky,
proti odporcovi JUDr. J. M. Predmetná vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 25 C 604/95.
Uznesením z 19. apríla 1996 ustanovil obvodný súd maloletým sťažovateľkám
za kolízneho opatrovníka Obvodný úrad Košice II a požiadal ho o prešetrenie sociálnych
pomerov v rodine sťažovateliek. Zároveň v ten istý deň zaslal odporcovi opis žalobného
návrhu.
Podľa § 79 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku súd je povinný doručiť návrh
na začatie konania ostatným účastníkom do vlastných rúk. Keďže odporca zásielku súdu
nepreberal, obvodný súd sa opätovne pokúšal doručiť žalobný návrh odporcovi na jeho
pracovisku (3. mája 1996), v mieste trvalého bydliska (15. mája 1996) a za tým účelom
požiadal o súčinnosť aj Mestskú políciu v Košiciach, prostredníctvom ktorej sa podarilo
doručiť návrh odporcovi 1. júla 1996.
Ďalej už vo veci konajúci okresný súd viackrát nariadil pojednávania (18. septembra
1996, 21. októbra 1996, 9. apríla 1997, 5. mája 1997, 28. mája 1997, 23. júna 1997,
8. septembra 1999, 22. septembra 1999, 18. októbra 1999, 10. novembra 1999), ako aj
informatívny výsluch odporcu (24. februára 1998, 24. marca 1998), na ktoré sa odporca bez
ospravedlnenia nedostavil a jeho účasť nebolo možné zabezpečiť ani formou predvedenia
príslušníkmi Policajného zboru na každé vytýčené pojednávanie (predvedenie okresný súd
pred každým pojednávaním nariaďoval uznesením).
Pojednávanie konané 17. apríla 2000 okresný súd odročil za účelom nariadenia
znaleckého dokazovania krvnou skúškou DNA. Za tým účelom uznesením z 19. mája 2000
ustanovil znalca MUDr. K., aby vypracoval vo veci znalecký posudok. Od 27. júna 2000,
keď okresný súd zaslal znalcovi spisovú dokumentáciu, v priebehu nasledujúcich troch
rokov okresný súd nevykonal žiadny úkon vo veci, len urgoval znalca listom z 12. februára
2001 (po ôsmich mesiacoch), listom z 22. januára 2002 (po ďalších jedenástich mesiacoch)
a listom zo 7. mája 2003 (po ďalších šestnástich mesiacoch), v ktorých okresný súd žiadal
ustanoveného znalca o zdôvodnenie príčin nevyhotovenia znaleckého posudku vo veci.
Súdny znalec 14. mája 2003 okresnému súdu oznámil, že stanovenú úlohu nemôže
splniť z dôvodu, že odporca sa napriek jeho opakovaným predvolaniam nedostavil na odber
krvnej vzorky.
Uznesením z 22. októbra 2003 okresný súd nariadil predvedenie odporcu k znalcovi
na odber krvnej vzorky. Listom z toho istého dňa okresný súd požiadal Daňový úrad
Košice IV (ďalej len „daňový úrad“) o zaslanie opisu daňových priznaní odporcu za roky
1995 až 2002. Požadované dôkazy daňový úrad zaslal okresnému súdu 3. novembra 2003.
Dňa 18. decembra 2003 podalo Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Košice II
okresnému súdu správu o neúspešnom predvedení odporcu, ktorý sa nezdržiava ani v mieste
doterajšieho bydliska, ani na adrese kancelárie.
Uznesením z 9. februára 2004 okresný súd opätovne nariaďuje predvedenie odporcu
orgánmi polície na odber krvnej vzorky. Dňa 11. marca 2004 Obvodné oddelenie
Policajného zboru Košice - Juh informovalo okresný súd, že ani tento pokus o predvedenie
odporcu nebol úspešný, pretože jeho pobyt zistený nebol.
Okresný súd 5. apríla 2004 vytýčil termín pojednávania na 5. máj 2004. Ostatným
úkonom súdu bolo vykonanie dožiadania na daňový úrad listom zo 6. apríla 2004 o zaslanie
daňového priznania odporcu za rok 2003.
Listom z 30. apríla 2003 matka sťažovateliek podala sťažnosť predsedovi okresného
súdu na prieťahy v predmetnom súdnom konaní. Predseda okresného súdu sa k sťažnosti
vyjadril listom z 20. mája 2003, v ktorom matke sťažovateliek oznámil príčinu nečinnosti
súdu. Podľa jeho názoru neúspešnosť skončenia predmetnej veci nie je zapríčinená
nečinnosťou súdu, ale výlučne nedisciplinovanosťou účastníka konania – odporcu.
Podaním sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní matka sťažovateliek pred podaním
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu vyčerpala iné právne prostriedky,
ktoré jej zákon na ochranu práv maloletých poskytuje, tak ako to vyžaduje § 53 ods. 1
III.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,
dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na
splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).
V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru zohľadňuje
ústavný súd právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup
samotného súdu v jeho konaní a rozhodovaní vo veci samej (napr. II. ÚS 813/00). Tieto tri
kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva.
Z hľadiska prvého kritéria rozhodovanie o určení otcovstva a o výživnom nie je
právne zložitou vecou, avšak často je zložitou vecou z hľadiska skutkového. Ak sa otec
dieťaťa k otcovstvu priznáva, súd sa v podstate zaoberá už len skúmaním jeho príjmu
a majetku a podľa toho určí výšku výživného, ktoré má na dieťa platiť. V okolnostiach
prípadu za otca maloletých sťažovateliek ich matkou označený odporca popiera svoje
otcovstvo. Základnou podmienkou na to, aby mohlo byť rozhodnuté o výživnom, je totiž
práve určenie otcovstva.
Pokiaľ ide o „správanie“ matky sťažovateliek v preskúmavanej veci, ústavný súd
nezistil skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či
a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.
Tretím hodnotiacim kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťuje, či došlo
k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, je správanie (postup) samotného súdu.
Obdobie úplnej nečinnosti okresného súdu ústavný súd zistil od 23. júna 1997, keď
bolo odročené v poradí šieste pojednávanie pre neprítomnosť odporcu a opatrovníka,
do 21. januára 1998 (7 mesiacov), keď bol odporca volaný na informatívny výsluch
na 24. február 1998. Ďalšiu nečinnosť ústavný súd zistil od 24. marca 1998, keď sa mal
uskutočniť v poradí druhý informatívny výsluch odporcu (predvedenie odporcu orgánmi
polície bolo neúspešné), do 18. mája 1999 (14 mesiacov), keď okresný súd vytýčil termín
pojednávania na 16. jún 1999.
V danej veci nečinnosť okresného súdu bez toho, že by existovala zákonná prekážka
takéhoto jeho postupu, podľa názoru ústavného súdu treba považovať za zbytočný prieťah,
ktorým došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd zobral
do úvahy svoju predošlú judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou
všeobecného súdu, keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka, ústavný súd
posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).
Vo vývoji maloletých sťažovateliek obdobie ôsmich rokov (toľko už trvá súdne
konanie) z hľadiska formovania ich osobnosti a citových väzieb nemožno považovať
za zanedbateľné. Z tohto hľadiska nadobúda význam pre hodnotenie zbytočných prieťahov
v konaní samotný predmet konania. Povaha predmetného konania (ochrana záujmov
maloletých detí) a jeho význam pre sťažovateľky si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu
vo veci s osobitnou starostlivosťou (napr. I. ÚS 54/02). V danom prípade tak okresný súd
nepostupoval.
Pri rozhodovacej činnosti ústavného súdu (I. ÚS 70/98, II. ÚS 35/01) bolo už
poukázané na to, že pod mimoriadnou pozornosťou súdnych orgánov v konaniach, ktorých
predmetom sú vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi (nevyhnutne sem patrí aj určenie
otcovstva a výživného), nemožno rozumieť len kvantitatívny aspekt aktivity súdu, ale aj jej
kvalitatívnu stránku s ohľadom na predmet sporu a dôsledky súdneho rozhodnutia na ďalšie,
často nie iba právne vzťahy účastníkov konania.
Hoci svoju aktivitu dokumentuje okresný súd vo svojom vyjadrení počtom
nariadených pojednávaní vo veci (10) a uznesení o nariadení predvedenia odporcu orgánmi
polície, zo zápisníc z týchto pojednávaní však vyplýva, že časť z nich sa po začatí
pojednávania ihneď odročila z dôvodu absencie odporcu, ale aj kolízneho opatrovníka.
V súvislosti so získavaním podkladov pre rozhodnutie okresný súd až 19. mája 2000,
teda po 4 a pol roku od začatia konania, nariadil znalecké dokazovanie krvnou skúškou
DNA u odporcu a v priebehu ďalších troch rokov iba pasívne trikrát listom urgoval znalca,
aby odôvodnil príčiny nevyhotovenia znaleckého posudku.
Čo sa týka nazhromaždených informácií získaných dokazovaním okresného súdu,
ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že k zbytočným prieťahom
v súdnom konaní môže dôjsť nielen nekonaním príslušného súdu, ale aj takou činnosťou
súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci,
s ktorou sa obrátil na súd. Aj vo veci sp. zn. II. ÚS 64/99 ústavný súd uviedol: „Právo
zaručené občanovi podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa môže realizovať len
prostredníctvom takého konania súdov, ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli
ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci.“
Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je organizovať procesný postup v súdnom
konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba
obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná jednak
v § 6 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, jednak
v § 100 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá, a napokon v § 114 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého
predseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom
pojednávaní.
O prieťahoch v súdnom konaní možno hovoriť vtedy, ak súd vôbec nevyužije tie
procesné alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale taktiež
„rýchlej“ ochrany práv účastníkov súdneho konania, prípadne ak k ich použitiu siahne
vtedy, keď je ich skutočný príspevok (účinok) k dosiahnutiu tohto účelu súdneho konania
vylúčený, prípadne je značne minimalizovaný (I. ÚS 57/97).
Odporca sa na žiadne z nariadených pojednávaní, ako ani na informatívne výsluchy
a stanovené termíny na odber krvnej vzorky k znalcovi neustanovil, a to aj napriek pokusom
o jeho predvedenie orgánmi polície. Podľa názoru sťažovateliek však okresný súd nepoužil
voči odporcovi poriadkové opatrenia podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku. Bolo jeho
povinnosťou zvážiť, ktoré z poriadkových opatrení, ktoré má k dispozícii, má použiť tak,
aby zabezpečil postup v konaní, keďže predvádzanie odporcu na pojednávania a k znalcovi
sa ukázalo ako neúčinné.
Všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom
konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba
obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných
prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje (vrátane poriadkových opatrení v zmysle
§ 53 Občianskeho súdneho poriadku). Okresný súd mal možnosť použitím poriadkových
opatrení a aj podnetom orgánom činným v trestnom konaní (§ 169b Trestného zákona)
pôsobiť na odporcu tak, aby za nerešpektovanie výziev a predvolaní niesol aj
zodpovednosť, ktorú podľa príslušných právnych predpisov znášať má. V tomto prípade sa
tak nestalo, čo malo za následok vznik prieťahu v konaní.
Osemročné trvanie konania o určenie otcovstva a určenie výživného, zohľadňujúc
pritom význam predmetu konania, spôsob získavania podkladov pre rozhodnutie, viedli
ústavný súd k záveru, že okresný súd nielenže nedostatočne naplnil požiadavku
mimoriadnej pozornosti vyžadujúcej sa v takýchto typoch konania, ale jeho postupom došlo
aj k zbytočným prieťahom (viac než 5 rokov) v konaní a k porušeniu základného práva
sťažovateliek upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateliek na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote postupom okresného súdu v predmetnom občianskoprávnom konaní, tak ako ho
garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
IV.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3
ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu
prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 604/95 konal bez zbytočných prieťahov.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno
dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.
V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho
domáha“.
Sťažovateľky žiadajú primerané finančné zadosťučinenie, a to každá vo výške
150 000 Sk. Matka maloletých sťažovateliek poukazuje na to, že od výsledku tohto konania,
teda od určenia, či odporca je alebo nie je ich otcom, sa odvíjajú ďalšie vzťahy, ktoré
charakterizujú postavenie sťažovateliek ako človeka a dieťaťa. Preto nečinnosť súdu ako
jediného kompetentného štátneho orgánu, ktorý ochranu týchto práv môže zabezpečiť,
je pre sťažovateľky ujmou, ktorú ani ďalší priebeh konania nemôže napraviť.
Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Ústavný súd v tejto súvislosti zohľadnil, že predmetom súdneho konania, v ktorom
došlo k zbytočným prieťahom, je určenie otcovstva a výživného týkajúceho sa dvoch
maloletých detí. Rozhodovanie v takýchto predmetoch sporu vyžaduje od orgánov verejnej
moci vrátane súdov osobitnú starostlivosť.
Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal
bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru však nemožno účinne odstrániť len uplatnením
tejto právomoci ústavného súdu. V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o primeranom
finančnom zadosťučinení. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, na rozsah
zbytočných prieťahov v jej rámci, berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovateľky sa
o zbytočné prieťahy nijako nepričinili, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu, keď
sťažovateľky zvlášť ťažko znášajú neprimeranú dĺžku konania, možno sumu 50 000 Sk pre
každú z nich považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
V.
Sťažovateľky vo svojej sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd zaviazal okresný súd
uhradiť trovy konania ich právnej zástupkyni vyčíslené za dva úkony u každej
zo sťažovateliek celkom vo výške 14 176 Sk.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnou zástupkyňou
sťažovateliek vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť
niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania
jeho trovy.
Sťažovateľky boli vo veci úspešné, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov
konania okresným súdom.
Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia
§ 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška
č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom
a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je
jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana
základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi. Podľa § 17 ods. 2 vyhlášky
č. 163/2002 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony
pri zastupovaní alebo obhajobe dvoch alebo viacerých osôb.
Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.
Právna zástupkyňa sťažovateliek vykonala úkony právneho zastúpenia v prospech
sťažovateliek v roku 2003. Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky
za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky 12 811 Sk.
Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci
a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky
č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 8 540 Sk, a znížená o 20 % predstavuje 6 832 Sk u každej
zo sťažovateliek, spolu 13 664 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov
na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny
výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 128 Sk
u každej zo sťažovateliek, spolu 512 Sk.
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. mája 2004