Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 237/05
PDF · 201.22 KB
No categories available
III. ÚS 237/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2005
predbežne prerokoval sťažnosť M. Š. – O., B., zastúpeného JUDr. M. K., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 NcPO 2/03 a uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 2 Co 275/04-64 z 30. novembra 2004 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť M. Š. – O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca
2005 doručená sťažnosť M. Š. – O., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. M. K.,
B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 NcPO 2/03 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 2 Co 275/04-64 z 30. novembra 2004 v konaní vo veci návrhu
sťažovateľa ako navrhovateľa proti odporcovi v 1. rade M. H. a odporkyni v 2. rade S. Z.
na vydanie predbežného opatrenia.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že na jeho návrh okresný súd 7. mája 2003
vydal predbežné opatrenie sp. zn. 8 NcPO 2/03, ktorým sa odporcovi v 1. rade a odporkyni
v 2. rade uložila povinnosť nenakladať s v návrhu špecifikovaným potápačským motorovým
člnom. Sťažovateľovi bola uložená povinnosť podať návrh na začatie konania vo veci samej
do 1 mesiaca od doručenia predbežného opatrenia. Sťažovateľ si uvedenú povinnosť splnil
13. júna 2003 podaním žaloby o vydanie člna, alternatívne o zaplatenie sumy vo výške
442 000 Sk. Proti predbežnému opatreniu podali 10. júna 2003 odporcovia v 1. a 2. rade
odvolanie. Uvedené odvolanie nespĺňalo náležitosti podania, pretože nebolo podpísané ani
jedným z odporcov. Odporca v 1. rade podal odvolanie aj osobitne, a to 16. júna 2003.
Po tom, ako bola vec vrátená okresnému súdu, sa ten rozhodol riešiť nepodpísanie
odvolania tak, že 24. marca 2004 odporkyni v 2. rade umožnil dodatočne odvolanie
podpísať.
Podľa názoru sťažovateľa odvolania boli podané po zákonom ustanovenej lehote.
U odporcu v 1. rade sa mala uplatniť fikcia doručenia – 3. deň uloženia na pošte, a to
22. mája 2003. Predbežné opatrenie prevzal odporca v 1. rade až 28. mája 2003. Odporkyni
v 2. rade sa tiež nepodarilo doručiť predbežné opatrenie a tiež sa uplatnila fikcia doručenia –
3. deň uloženia veci na pošte, a to 23. mája 2003. Predbežné opatrenie si odporkyňa
v 2. rade fyzicky prevzala až 2. júna 2003. Okresný súd sa stotožnil so záverom, že účinky
doručenia nastali u odporcu v 1. rade 22. mája 2004 a u odporkyne v 2. rade 23. mája 2003.
Teda ak odporca v 1. rade podal odvolanie 16. júna 2003 a odporkyňa v 2. rade ho podala
10. júna 2003, odvolania boli podľa názoru sťažovateľa podané oneskorene.
Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že okresný súd umožnil dodatočne odporkyni v 2. rade
podpísať odvolanie, ako aj v tom, že podľa názoru sťažovateľa odvolania boli podané
po zákonom ustanovenej lehote, v dôsledku čoho predbežné opatrenie malo byť právoplatné
a nemalo byť odvolacím súdom zamietnuté.
Na základe podanej sťažnosti doplnenej podaním z 27. apríla 2005 sťažovateľ
navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 11. 2004 č. k. 2 Co 275/04-64
bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní č. 8 NcPO 2/03 bolo porušené
právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a ľudské právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 11. 2004 č. k. 2 Co 275/04-64
sa zrušuje.
Ústavný súd zrušuje dodatočné podpísanie odvolania odporcom v II. rade zo dňa
10. 06. 2003 proti predbežnému opatreniu zo dňa 07. 05. 2003 v konaní č. 8 NcPO 2/03
vedenom na Okresnom súde Bratislava III, ktoré sa uskutočnilo 24. 03. 2004.“
Sťažovateľ podal aj návrh na odklad vykonateľnosti uznesenia krajského súdu
a požiadal o nezverejňovanie jeho osobných údajov.
K sťažnosti sa vyjadril predseda okresného súdu podaním doručeným ústavnému
súdu 4. júla 2005, v ktorom sa uvádza, že sťažnosť považuje za neopodstatnenú, pretože
odvolanie má mať záverečné náležitosti, ku ktorým patrí dátum a podpis. Absencia podpisu
je vadou odstrániteľnou, preto mal okresný súd legitímny dôvod postupovať smerom
k odstráneniu tejto vady. Uvedený postup je predpokladaný ustanoveniami § 43 ods. 1 a 2,
§ 42 ods. 3, resp. § 79 ods. 1 a § 104 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
K sťažnosti sa vyjadrila predsedníčka krajského súdu podaním doručeným
ústavnému súdu 15. apríla 2005, v ktorom sa uvádza, že predsedníčka konajúceho
senátu na výzvu, aby sa vyjadrila k sťažnosti, uviedla, že sa pridržiava uznesenia
č. k. 2 Co 275/04-64, pričom konkrétnejšie sa vyjadriť k veci nemôže, pretože spis bol
zaslaný prvostupňovému súdu. Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení ďalej uviedla,
že sa v záujme garancie zásady sudcovskej nezávislosti ako orgán štátnej správy súdu
nemôže vyjadrovať alebo hodnotiť procesnoprávny postup sudcov v konkrétnych
konaniach.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy všeobecné súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie
v konaní pred súdom každému, kto žiada o ochranu tých svojich záujmov chránených
právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96).
Obsahom práva na súdnu ochranu je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať
a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich
nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci.
Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie
všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto
práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97).
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu na uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov súdu. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na
súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu.
Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil
právny názor, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01 a I. ÚS 13/00).
Ústava rozdeľuje súdnu moc medzi ústavný súd a všeobecné súdy. Ústavný súd je
podľa čl. 124 ústavy nezávislým orgánom ochrany ústavnosti, zatiaľ čo všeobecné súdy sú
nezávislé súdne orgány ochrany zákonnosti, ich právomoc je vymedzená v čl. 142 ods. 1
ústavy. Nie sú v postavení nadriadenosti či podriadenosti, orgány jedného systému
nenahradzujú orgány druhého systému v rozhodovacej právomoci v im zverených veciach.
Ústavný súd preto nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje Najvyšší súd
Slovenskej republiky (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd, ktorý nie
je ďalšou (treťou alebo štvrtou) inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, nepreskúmava
námietky porušenia tých práv, ktoré sa fyzickým osobám a právnickým osobám ustanovujú
napr. Občianskym súdnym poriadkom, ak namietané porušenie práva nemôže znamenať
porušenie základného práva alebo slobody zaručených ústavou alebo medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 11 ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 37/95).
V princípe subsidiarity má základ aj rozsah pôsobnosti ústavného súdu pri
poskytovaní ochrany ústavným a základným právam a slobodám. Ústavný súd zásadne
nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Inými slovami, neprislúcha mu, aby sa zaoberal
posúdením skutkových a právnych omylov, ktorých sa údajne dopustili všeobecné súdy,
okrem prípadov a v rozsahu, v ktorom tieto omyly mohli mať za následok porušenie práv
a slobôd chránených ústavou alebo dohovorom.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť. Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú totiž
oprávnené len tie fyzické osoby alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné
podmienky spojené s nadobudnutím a uplatňovaním takýchto práv. Z konania o ústavnej
sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, pri ktorých sťažovateľ nesplnil niektorú
zo zákonných podmienok potrebných pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého
namietal na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov
odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade,
ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namietal (I. ÚS 53/96,
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami,
ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podľa § 42 ods. 3 prvej vety OSP pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu
nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené,
kto ho podáva, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.
Podľa § 43 ods. 1 OSP sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve
účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil
v lehote, ktorú určí a ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba
opravu alebo doplnenie vykonať.
Podľa § 47 ods. 2 OSP ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných
rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom
upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení.
Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte
alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát
zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihne, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň
doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.
Podľa § 104 ods. 2 prvej vety OSP ak ide o nedostatok podmienky konania,
ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia.
Sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, pretože zo spisu sp. zn.
8 NcPO 2/03, najmä č. l. 32 (doručenka odporcom v 1. a 2. rade), nevyplýva, že by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a že by zároveň mali za následok namietané porušenie
označených základných práv alebo slobôd. Na predmetných doručenkách sa uvádza,
že uznesenie o predbežnom opatrení bolo doručované odporcovi v 1. rade 19. mája 2003,
adresát nebol zastihnutý, opakované doručenie bolo uskutočnené 20. mája 2003 a toho
istého dňa bola písomnosť uložená na pošte. Odporca v 1. rade prevzal písomnosť 2. júna
2003. Teda ak odvolanie bolo odporcom v 1. rade podané 16. júna 2003 (č. l. 36),
bolo podané v lehote, pretože v danom prípade sa lehota na podanie odvolania počíta
od prevzatia písomnosti odporcom v 1. rade (fikcia doručenia sa neuplatní, pretože
písomnosť bola prevzatá). Z doručenky vyplýva, že odporkyni v 2. rade bolo uznesenie
o predbežnom opatrení doručované 16. mája 2003, adresát nebol zastihnutý, opakované
doručenie bolo vykonané 19. mája 2003 a písomnosť bola uložená na pošte 19. mája 2003.
Odporkyňa v 2. rade zásielku prevzala 28. mája 2003. V danom prípade odvolanie bolo
podané včas 10. júna 2003 vzhľadom na to, že lehota na podanie odvolania sa počíta
až od prevzatia písomnosti 28. mája 2003 (fikcia doručenia sa neuplatní, pretože písomnosť
bola prevzatá). Keďže odvolanie nebolo podpísané, okresný súd v súlade s § 42 ods. 3 OSP,
§ 43 ods. 1 OSP a § 104 ods. 2 OSP správne vyzval na odstránenie nedostatku podania,
ktorým sa odstránila absencia podpisu na odvolaní (č. l. 47 a 48).
Z vyžiadaného spisu ústavný súd zistil, že okresný súd svojím postupom (výzvou
na odstránenie nedostatkov odvolania) a krajský súd (pokiaľ ide o počítanie lehôt
na podanie odvolania odporcami v 1. a 2. rade) neporušili označené základné práva
sťažovateľa.
Z vyššie uvedených dôvodov postup okresného súdu a uznesenie krajského
č. k. 2 Co 275/04-64 z 30. novembra 2004 sú vecne správne, teda všeobecné súdy svojou
rozhodovacou činnosťou neporušili žiadne zo základných práv označených sťažovateľom.
Na základe vyššie uvedeného ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2005