Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 222/05
PDF · 158.15 KB
No categories available
II. ÚS 222/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2005
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. P. a A. P., obaja bytom D., vo veci namietaného
porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 5 C 154/2002-110 z 23. októbra 2003
a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 36/04 zo 17. septembra 2004 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť JUDr. J. P. a A. P. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. decembra
2004 doručené podanie JUDr. J. P. a A. P., obaja bytom D. (ďalej aj „sťažovatelia“), ktoré
bolo označené ako „Návrh na začatie konania o sťažnosti v zmysle ust. čl. 127 Ústavy
Slovenskej republiky a v zmysle ust. § 49 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších
predpisov“. Z jej obsahu vyplynulo, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy rozsudkom Okresného
súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 154/2002-110 z 23. októbra 2003
a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 36/04
zo 17. septembra 2004 tým, že súdy nevyhoveli ich žalobe o náhradu škody.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že na okresnom súde žalovali nájomcov ich
bytu o zaplatenie sumy 450 000 Sk z titulu náhrady škody, ktorá im vznikla nesplnením
povinnosti žalovaných vypratať byt. Žalovaní užívali byt bez právneho dôvodu, pretože
sťažovatelia považujú zmluvu o nájme bytu za absolútne neplatnú a konaním žalovaných sa
zmarila žalobcom (sťažovateľom) možnosť realizovať výkon práv a povinností podľa
zmluvy o budúcej kúpnej zmluve s budúcimi kupujúcimi.
Okresný súd rozhodol, že zmluva o nájme bytu nie je absolútne neplatná a žalobcom
nemohla vzniknúť škoda. Krajský súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne
správne, ale predmetnú nájomnú zmluvu posúdil ako nepomenovaný kontrakt.
Podľa sťažovateľov krajský súd zaujal nesprávny právny názor, keď zmluvu medzi
nimi a žalovanými označil ako nepomenovanú zmluvu, pretože protihodnotou za
prenechanie užívania bytu bolo nepeňažné plnenie. Namiesto zaoberania sa otázkou, či ide
o zmluvu pomenovanú alebo nie, mal krajský súd riešiť otázku neplatnosti zmluvy v zmysle
§ 686 Občianskeho zákonníka, tak ako to sťažovatelia žiadali v odvolaní. V zmluve nebola
určená hodnota stavebných úprav ako nájomného a zároveň nájomné nebolo určené v súlade
s vyhláškou č. 60/1964 Zb. o regulovanom nájomnom. Napokon sťažovatelia poukazujú na
to, že všeobecné súdy nevzali do úvahy obmedzenie ich vlastníckeho práva, pretože nemôžu
disponovať so svojím bytom.
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd ich sťažnosť prijal na
ďalšie konanie a vyniesol tento nález:
„Rozsudkom Okresného súdu v Dolnom Kubíne zo dňa 23. 10. 2003, č. k.
5 C 154/2002 bolo porušené základné právo sťažovateľov JUDr. J. P... a A. P..., obaja
bytom D., na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 a právo na ochranu vlastníckeho práva
v zmysle čl. 20 zákona č. 460/1992 Zb. v platnom znení, Ústavy Slovenskej republiky.
Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 17. 09. 2004, č. k. 6 Co 36/04 bolo
porušené základné právo sťažovateľov JUDr. J. P... a A. P..., obaja bytom D., na
spravodlivý proces v zmysle čl. 46 a právo na ochranu vlastníckeho práva v zmysle čl. 20
zákona č. 460/1992 Zb. v platnom znení, Ústavy Slovenskej republiky.
Zrušuje rozsudok Okresného súdu v Dolnom Kubíne zo dňa 23. 10. 2003,
č. k. 5 C 154/2002 s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 17. 09. 2004,
č. k. 6 Co 36/04 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené
alebo podané oneskorene môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho prejednávania.
V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd
uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry
ústavného súdu vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno preto považovať ten, pri ktorého
predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je
zaručiť každému prístup k súdnej ochrane a k súdu ako k orgánu verejnej moci, ktorý
vykonáva súdnu moc podľa čl. 142 ústavy. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje
každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho
konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj
fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj
povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Podľa konštantnej judikatúry ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) sa však právo na súdnu ochranu nestotožňuje s procesným
úspechom.
Sťažovatelia nenamietali a ani im nebol upretý prístup k súdu (denegatio iustitiae)
a ústavný súd nezistil ani porušenie procesných predpisov, ktoré by zasahovalo do ich
základných práv alebo slobôd zaručených ústavou.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
predovšetkým pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych
princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd
sťažovateľa. Táto právomoc ústavného súdu nie je spojená so vznikom oprávnenia
a povinnosti hodnotiť názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe
výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené
ústavnoprocesné princípy (II. ÚS 54/02). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu
byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrálne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a súčasne by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Sťažovatelia namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu takým
postupom okresného súdu a krajského súdu, ktorý zjavne nie je v príčinnej súvislosti
s porušovaním ich základných práv alebo slobôd. Všeobecné súdy v ich veci na základe ich
návrhov konali a rozhodli, svoje rozhodnutia náležite odôvodnili na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať.
Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutia okresného súdu a krajského
súdu neobsahujú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na možnosť porušenia
ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým ani označených základných
práv alebo slobôd (čl. 20 ústavy), a nie sú ani neodôvodnené, ani arbitrálne.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže nahrádzať postupy
a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požadujú sťažovatelia, a tak preberať
na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1
Občianskeho súdneho poriadku, ak sa táto ochrana poskytla bez porušenia
ústavnoprocesných princípov ustanovených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, ktorých ustálený
výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.
Ústavný súd, vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predložených
rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, z právnych východísk a záverov, odmietol
sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Sťažovatelia označili za svojho právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. J. P. Podľa
§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde musí byť navrhovateľ zastúpený advokátom. Ústavný
súd neumožňuje, aby sa advokát v konaní pred ústavným súdom zastupoval sám, tak ako to
je dovolené v občianskom súdnom konaní (II. ÚS 202/04). Zákon o ústavnom súde
obsahuje úpravu zastupovania v § 20 ods. 2, a preto tu nemožno subsidiárne aplikovať
Občiansky súdny poriadok prostredníctvom § 31a zákona o ústavnom súde. Ústavný súd
nevyzval sťažovateľov na doplnenie splnomocnenia, pretože ich sťažnosť vyhodnotil ako
zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2005