Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 82/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2006

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. T., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena zaručeného v čl. 19 ods. 1 a základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v rozsudkom

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 15. júna 2004 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 22. septembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. K. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára

2006 doručená sťažnosť JUDr. K. T., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti

a ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I

(ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. z 15. júna 2004 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. (ďalej aj „krajský súd“) z 22. septembra

2005.

Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Sťažovateľka bola účastníčkou súdneho konania od

podania žaloby dňa 4. 6. 1996 až do posledného štádia konania, v ktorom bol vydaný

právoplatný rozsudok vo veci ochrany osobnosti podľa a nasl.

spojenej s návrhom na nemajetkovú ujmu. (...)

Denník Sme (vydavateľ VMV, a. s.) 14. 5. 1996 uverejnil článok „Panychída za R. R.

pri múre popravy“, (...) v ktorom okrem iného bola uvedená veta „...toto sú prvé obete

politickej studenej vojny, ktorú vedie vláda s občanmi Slovenskej republiky...“.

(...) aj keď v článku v denníku SME sa uvádzal pojem „vláda“ široká verejnosť to

jednoznačne vnímala v rovine fyzických osôb, ktoré ju tvorili a teda neobstojí právny názor,

že ja som bola subjekt, ktorého sa to vonkoncom nemohlo dotknúť, keďže vláda je úplne iný

subjekt. Pravda je taká, že nepravdivé tvrdenia v článku „Panychída za R. R. pri múre

popravy“ poslúžili za „odrazový mostík“ pre útoky na členov M. vlády, vrátane mňa ako

podpredsedníčku vtedajšej vlády. (...)

Dňa 4. 6. 1996 na Okresný súd v Banskej Bystrici všetci členovia vlády, t. j. celá

vláda podali žalobu na ochranu osobnosti na žalovaného v 1. rade P. T., redaktora denníka

Sme a na žalovaného v 2. rade vydavateľa denníka spoločnosť VMV, a. s. s tým, že žiadali

ospravedlnenie a nemajetkovú ujmu. (...) Okresný súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa

6. 11. 1996 rozhodol, že žalovaný v 2. rade je povinný uverejniť ospravedlnenie a priznal

nemajetkovú ujmu žalobcom. (...)

Proti meritu rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici sa dňa 14. 2. 1997 odvolal

žalovaný v 1. rade s námietkou predpojatosti. (...)

O odvolaní proti rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici rozhodoval Krajský

súd v Košiciach (...). Vzhľadom na vznesenú námietku predpojatosti na základe uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vec bola postúpená Okresnému súdu Bratislava I

(...). (...) o merite veci rozhodol Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 24. 8. 1998 tak,

že žalovaný v 2. rade je povinný uverejniť ospravedlnenie a priznal nemajetkovú ujmu

žalobcom. (...)

Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I podal odvolanie žalovaný v 2. rade t. j.

VMV a. s., o ktorom po vykonanom dokazovaní rozsudkom zo dňa 19. 1. 2000 rozhodol

Krajský súd v Bratislave. V rozsudku v plnom rozsahu potvrdil enunciát Okresného súdu

Bratislava I (...).

Proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave z iniciatívy žalovaného

v 2. rade podal 13. 12. 2000 zástupca generálneho prokurátora M. L. mimoriadne

dovolanie, ktorému Najvyšší súd rozsudkom zo dňa 27. 3. 2001 vyhovel. Dovolací súd

napadnutý právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 1. 2000 a rozsudok

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 8. 1998 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie so záväzným právnym názorom, že súdy nesprávne posúdili otázku aktívnej

legitimácie, lebo „vláda je subjektom celkom odlišným od fyzických osôb, z ktorých sa

skladá...“. (...)

Okresný súd Bratislava I v zmysle záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky svojím rozhodnutím žalobu členov vlády o ochranu osobnosti

a nemajetkovú ujmu v plnom rozsahu zamietol. (...)

Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I – v záujme vyčerpania všetkých

opravných prostriedkov – som podala v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 22. 9. 2005 (...). Rozsudkom (...) bolo

zamietnuté moje odvolanie a výrok v rozhodnutí 1. inštancie – okrem trov konania – sa

potvrdil. (...)

(...) každému občanovi - teda aj členovi vlády - prislúcha základné ľudské právo

obrátiť sa na súd a domáhať sa ochrany svojich práv a slobôd. Toto základné ľudské právo

je neodňateľné, nescudziteľné a nezrušiteľné. Ďalej jednoznačne vyplýva, že každý má

právo na ochranu cti a dobrej povesti - teda aj členovia vlády ako ústavní činitelia - keď sú

čo i sprostredkovane adresne cez funkcie, ktoré vykonávajú, evidentne a dokázane

zasiahnutí vo svojej cti a dobrej povesti. Ak sa v súdnom konaní na základe vykonaného

dokazovania preukázalo, že k zásahu do dobrej povesti a cti skutočne došlo, potom musia

mať ako fyzické osoby právo na ochranu svojej cti a dobrej povesti.

Uvedené právo na ochranu cti a dobrej povesti - vzhľadom na zdĺhavosť súdneho

konania - nemôže po ukončení ústavnej funkcie člena vlády zaniknúť, ale musí trvať počas

celého obdobia prebiehajúceho súdneho konania. Nie je mysliteľné a je aj nelogické, aby

nová vláda, resp. jej členovia obhajovali česť a dobrú povesť bývalej vlády, resp. jej členov.

„Vláda“ je totiž kategória existujúca iba v pojmovom aparáte myšlienkových operácií.

V realite sú to vždy konkrétne fyzické osoby identifikované v ústave uvedenými funkciami,

vláda sa skladá z predsedu, podpredsedov a ministrov. Nieje preto prijateľný názor

žalovaného uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že: „...vláde ako

kolektívnemu orgánu prináleží ochrana podľa tlačového zákona, nie však podľa § 11 a nasl.

...“ (str. 8 rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.)

Uvedený názor nie je prijateľný z toho dôvodu, že v prípade vlády ako právnickej

osoby ako najvyšší zákon v článku 109 ods. 1 priamo cez výpočet funkčného

substrátu vlády identifikuje okruh fyzických osôb, ktoré ju tvoria - samozrejme nie uvedením

ich mien a priezvísk, ale uvedením ich funkcií. Keďže tieto funkcie sú v štáte ojedinelé

a nezameniteľné, identifikácia fyzických osôb je veľmi adresná a jednoznačná.

Preto nie je prijateľný názor, že vláde, resp. jej členom prináleží ochrana iba podľa

tlačového zákona.

I keď vláda nesporne kolektívnym orgánom je, je to však taký kolektívny orgán, ktorý

na rozdiel od množiny kolektívnych orgánov (právnických osôb) existujúcich v našom štáte,

má priamo v ústave funkčnú identifikáciu svojho personálneho substrátu. Z toho dôvodu, ak

niekto hovorí alebo píše o vláde, zároveň hovorí alebo píše o funkčne identifikovaných

subjektoch, ktoré ju tvoria. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený

v rozsudku z 27. 3. 2001 že: „vláda je subjektom celkom odlišným od fyzických osôb,

z ktorých sa skladá...“ je podľa môjho názoru nielen nesprávny ale aj protiústavný

(porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky).

Vychádzajúc z , som toho názoru, že pravý opak je pravdou.

Vláda nie je subjektom celkom odlišným od fyzických osôb, z ktorých sa skladá, ale vláda je

subjekt tvorený funkčne identifikovanými fyzickými osobami a oddelene od nich neexistuje.

Preto ten, kto hovorí (píše) o vláde, nehovorí (nepíše) o niekom inom ako o predsedovi

vlády, podpredsedoch vlády a ministroch. Ak toto stanovisko podľa logiky a právneho

názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (podľa ktorého je tvorená aj právna

konštrukcia právoplatného rozsudku Krajského súdu v Bratislave) nie je pravdou, potom

možno položiť otázku koho treba rozumieť pod pojmom vláda? Právnickú osobu bez

konkrétne vymedzeného personálneho substrátu? To by mohla byť pravda iba vtedy, ak by

v nebol . Uvádzam: „mohla byť pravda“,

z toho dôvodu, že by i v takomto prípade mohla obstáť obhajoba názoru, že vzhľadom na

realitu, že v danom čase v konkrétnom štáte je iba jedna vláda a jej personálny substrát je

natoľko ojedinelý a verejne známy, že adresnosť zásahu do cti a dobrej povesti jej členov

má vysoký stupeň pravdepodobnosti.

Na základe vyššie uvedených faktov a argumentov som toho názoru, že právne

záväzné stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že: „...vláda je celkom odlišný

subjekt od fyzických osôb, z ktorých sa skladá...“ (na základe ktorého boli formulované

rozsudky neskôr prijaté) je v rozpore s článkom 109 ods. 1 ako

aj s objektívne existujúcou realitou. (...)»

Sťažovateľka na základe vyššie uvedeného navrhla, aby ústavný súd „vyniesol tento

ústavný nález

1. Právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 9. 2005, ktorým

sa správoplatnil rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. 6. 2004, ktorý bol vydaný

na základe právneho názoru rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 3.

2001 boli porušené základné ľudské práva sťažovateľky K. T. bývalej podpredsedníčky

vlády SR vyplývajúce z článku 19 ods. 1 a článku 46 ods. 1 .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a právoplatný rozsudok

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 9. 2005, ktorým sa správoplatnil rozsudok

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. 6. 2004 sa rušia vzhľadom na rozpor s čl. 19 ods. 1

a v spojení s .

3. Podľa sa sťažovateľke priznáva

finančné zadosťučinenie v sume 450.000 Sk.

4. Ukladá sa Krajskému súdu v Bratislave uhradiť sťažovateľke trovy súdneho

konania“.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných

práv vyplývajúcich „z článku 19 ods. 1 a článku 46 ods. 1 “

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -610 z 22. septembra 2005,

„ktorým sa správoplatnil“ rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. -549

z 15. júna 2004, „ktorý bol vydaný na základe právneho názoru rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 27. 3. 2001“. Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tom,

že nesúhlasí s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeným v jeho

rozsudku sp. zn. M Cdo 46/00 z 27. marca 2001, podľa ktorého „vláda je subjektom celkom

odlišným od fyzických osôb, z ktorých sa tento orgán skladá“, preto v napadnutých

konaniach malo ísť o nedostatok „vecnej legitimácie žalobcov“, a teda aj sťažovateľky.

1. Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že z obsahu sťažnosti jednoznačne

vyplýva, že podľa presvedčenia sťažovateľky porušenie a

tkvie v nesprávnom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 46/00 z 27. marca 2001, ktorý

vyjadril právny názor, že „vláda je subjektom celkom odlišným od fyzických osôb, z ktorých

sa tento orgán skladá“, pričom podľa názoru sťažovateľky je tento právny názor „nielen

nesprávny ale aj protiústavný“.

Z obsahu predmetnej ústavnej sťažnosti však nevyplýva, že by sťažovateľka proti

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 46/00 z 27. marca 2001 podala sťažnosť podľa

. Napokon v tejto sťažnosti ani neoznačila priamo za porušovateľa

označených základných práv aj najvyšší súd, i keď sa domáha aj zrušenia rozsudku

„Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“ (...) „vzhľadom na rozpor s čl. 19 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 v spojení s “. Predpokladom zrušenia

rozhodnutia je však vyslovenie porušenia označených základných práv alebo slobôd.

Okrem toho treba konštatovať, že uvedený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo

46/00 z 27. marca 2001 nadobudol právoplatnosť 7. mája 2001, pričom sťažnosť bola na

ústavnom súde osobne podaná 19. januára 2006.

Podľa ustanovenia jednou z podmienok prijatia

sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť spôsobené namietané

porušenie základného práva, pričom neumožňuje zmeškanie tejto

kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. ).

Z uvedeného vyplýva, že predmetná ústavná sťažnosť bola podaná v čase, keď vo

vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 46/00 už dávno uplynula lehota

ustanovená v . Ústavný súd by sa preto ani nemohol

zaoberať opodstatnenosťou námietok vo vzťahu k uvedenému rozhodnutiu najvyššieho

súdu, aj keby bol najvyšší súd v predmetnej sťažnosti označený za porušovateľa základných

práv sťažovateľky. To je tiež dôvod, prečo museli všeobecné súdy rešpektovať záväzné

stanovisko najvyššieho súdu o nedostatku procesnej legitimácie sťažovateľky

v napadnutých konaniach v zmysle ustanovenia ,

podľa ktorého „ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo

zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní,

záväzný (...)“.

2. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k.

549 z 15. júna 2004 ústavný súd pripomína, že z citovaného vyplýva,

že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc

ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva

alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS

103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha

právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za

predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis

mutandis ). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je

okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba

k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa

namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného

práva alebo slobody ().

Z predmetnej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo

a podala proti rozsudku okresného súdu č. k. -549 odvolanie a preto vzhľadom

na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného , ústavný súd nemá

právomoc preskúmavať postup a uvedené rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup

a rozhodnutie preskúmal krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti

(teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Sťažovateľka namietala aj porušenie označených základných práv podľa čl. 19

ods. 1 a aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -610

z 22. septembra 2005.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až 50 ).

Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku tak, že postupujú

v konaní súc viazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie

ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu ().

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva

„vyplývajúce z článku 19 ods. 1 a článku 46 ods. 1 “ rozsudkom

krajského súdu č. k. -610, pričom podstata námietok sťažovateľky spočíva v tom,

že tento rozsudok bol „konštruovaný“ na základe „záväzných právnych názorov

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“, s ktorými sťažovateľka nesúhlasí, pretože „súdy

nesprávne posúdili otázku aktívnej legitimácie“.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu medzi iným vyplýva, že:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku č. k. M Cdo 46/2000-446

zo dňa 27. 3. 2001, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 1. 2000

č. k. -380, a rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa

24. 8. 1998 č. k. -296 v spojení s opravným rozhodnutím z 16. 11. 1998

č. k. -326 a vec mu vrátil na ďalšie konanie vyslovil právny názor, že pre

úspešnosť žaloby je v každom sporovom konaní jednou zo základných povinností žalobcu

preukázať, že on je aktívne legitimovaný a že žalovaný je pasívne legitimovaný. V plnom

rozsahu to platí aj v konaní o ochranu osobnosti - nech už v ňom má dôkaz pravdy predložiť

žalobca alebo žalovaný. V danom prípade bolo teda v zmysle uvedeného povinnosťou

žalobcov preukázať, že sú účastníkmi predmetného hmotnoprávneho vzťahu a že zásah

(pokiaľ k nemu došlo) smeroval proti ich osobám. Povedané inak, že článok ich napadol

ako fyzické osoby a že do ich osobných práv zasiahol žalovaný. Až po splnení tejto

povinnosti žalobcami bolo možné pristúpiť k preukazovaniu (ne)oprávnenosti tvrdeného

zásahu, (ne)pravdivosti v článku uvedených údajov a (ne)primeranosti vyslovenej kritiky.

Uviedol, že predmetná časť článku „Panychída za R. R. pri múre popravy“, ktorá obsahuje

slová P. T., „Toto sú prvé obete politickej studenej vojny, ktorú vedie vláda s občanmi

Slovenska“, ktorá bola podľa žalobcov orientovaná proti nim, je jednoznačná v tom smere,

že sa ňou napáda vláda. Vláda je ale subjektom celkom odlišným od fyzických osôb, z

ktorých sa skladá a žalobcovia nie sú z hľadiska hmotnoprávneho subjektami práva, ktoré

je predmetom daného konania a nie sú teda v prejednávanej veci aktívne legitimovaní.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedený právny názor dovolacieho súdu, ktorý

je preňho aj prvostupňový súd s poukazom na 243d ods. 1 veta druhá platného

a účinného do 31. 8. 2005 záväzný, dospel k záveru, že prvostupňový súd vecne správne

rozhodol, keď návrh vzhľadom na nedostatok aktívnej legitimácie žalobcov zamietol.»

Uvedený výklad krajského súdu nie je možné považovať za odporujúci čl. 46 ods. 1

. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil, pričom poukázal na to, že pri svojom rozhodovaní bol viazaný právnym

názorom najvyššieho súdu zakotveným v jeho rozsudku sp. zn. M Cdo 46/2000, ktoré

rozhodnutie ani sťažovateľka nenapadla účinnými právnymi prostriedkami nápravy.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a

nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu - vzhľadom na okolnosti danej veci - nahradiť

právny názor krajského súdu svojím vlastným, aj keď právna argumentácia sťažovateľky je

vo viacerých aspektoch skutočne náležitá. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je

opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu

tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle

citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny

výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť

v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ z obsahu sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu malo

dôjsť aj k porušeniu práva sťažovateľky vyplývajúceho z čl. 19 ods. 1 a z čl. 46 ods. 1

, treba dodať, že práva na súdnu ochranu podľa , porušenie

ktorého sťažovateľka namieta, sa možno domáhať len v medziach a za podmienok

ustanovených vykonávacími zákonmi ( v spojení s ).

Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu však vyplýva, že sťažovateľka neuplatnila svoje

práva v medziach zákona pred všeobecnými súdmi, preto k porušeniu jej základného práva

podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 v danom prípade ani nemohlo dôjsť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2006