Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 82/06
PDF · 248.25 KB
No categories available
I. ÚS 82/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 82/06-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2006
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. T., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š.,
B., vo veci namietaného porušenia základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena zaručeného v čl. 19 ods. 1 a základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 18 Ct 26/02 z 15. júna 2004 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 56/05 z 22. septembra 2005 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť JUDr. K. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára
2006 doručená sťažnosť JUDr. K. T., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti
a ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I
(ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 18 Ct 26/02 z 15. júna 2004 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 56/05 (ďalej aj „krajský súd“) z 22. septembra
2005.
Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Sťažovateľka bola účastníčkou súdneho konania od
podania žaloby dňa 4. 6. 1996 až do posledného štádia konania, v ktorom bol vydaný
právoplatný rozsudok vo veci ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka
spojenej s návrhom na nemajetkovú ujmu. (...)
Denník Sme (vydavateľ VMV, a. s.) 14. 5. 1996 uverejnil článok „Panychída za R. R.
pri múre popravy“, (...) v ktorom okrem iného bola uvedená veta „...toto sú prvé obete
politickej studenej vojny, ktorú vedie vláda s občanmi Slovenskej republiky...“.
(...) aj keď v článku v denníku SME sa uvádzal pojem „vláda“ široká verejnosť to
jednoznačne vnímala v rovine fyzických osôb, ktoré ju tvorili a teda neobstojí právny názor,
že ja som bola subjekt, ktorého sa to vonkoncom nemohlo dotknúť, keďže vláda je úplne iný
subjekt. Pravda je taká, že nepravdivé tvrdenia v článku „Panychída za R. R. pri múre
popravy“ poslúžili za „odrazový mostík“ pre útoky na členov M. vlády, vrátane mňa ako
podpredsedníčku vtedajšej vlády. (...)
Dňa 4. 6. 1996 na Okresný súd v Banskej Bystrici všetci členovia vlády, t. j. celá
vláda podali žalobu na ochranu osobnosti na žalovaného v 1. rade P. T., redaktora denníka
Sme a na žalovaného v 2. rade vydavateľa denníka spoločnosť VMV, a. s. s tým, že žiadali
ospravedlnenie a nemajetkovú ujmu. (...) Okresný súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa
6. 11. 1996 rozhodol, že žalovaný v 2. rade je povinný uverejniť ospravedlnenie a priznal
nemajetkovú ujmu žalobcom. (...)
Proti meritu rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici sa dňa 14. 2. 1997 odvolal
žalovaný v 1. rade s námietkou predpojatosti. (...)
O odvolaní proti rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici rozhodoval Krajský
súd v Košiciach (...). Vzhľadom na vznesenú námietku predpojatosti na základe uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vec bola postúpená Okresnému súdu Bratislava I
(...). (...) o merite veci rozhodol Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 24. 8. 1998 tak,
že žalovaný v 2. rade je povinný uverejniť ospravedlnenie a priznal nemajetkovú ujmu
žalobcom. (...)
Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I podal odvolanie žalovaný v 2. rade t. j.
VMV a. s., o ktorom po vykonanom dokazovaní rozsudkom zo dňa 19. 1. 2000 rozhodol
Krajský súd v Bratislave. V rozsudku v plnom rozsahu potvrdil enunciát Okresného súdu
Bratislava I (...).
Proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave z iniciatívy žalovaného
v 2. rade podal 13. 12. 2000 zástupca generálneho prokurátora M. L. mimoriadne
dovolanie, ktorému Najvyšší súd rozsudkom zo dňa 27. 3. 2001 vyhovel. Dovolací súd
napadnutý právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 1. 2000 a rozsudok
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 8. 1998 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie so záväzným právnym názorom, že súdy nesprávne posúdili otázku aktívnej
legitimácie, lebo „vláda je subjektom celkom odlišným od fyzických osôb, z ktorých sa
skladá...“. (...)
Okresný súd Bratislava I v zmysle záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky svojím rozhodnutím žalobu členov vlády o ochranu osobnosti
a nemajetkovú ujmu v plnom rozsahu zamietol. (...)
Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I – v záujme vyčerpania všetkých
opravných prostriedkov – som podala v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 22. 9. 2005 (...). Rozsudkom (...) bolo
zamietnuté moje odvolanie a výrok v rozhodnutí 1. inštancie – okrem trov konania – sa
potvrdil. (...)
(...) každému občanovi - teda aj členovi vlády - prislúcha základné ľudské právo
obrátiť sa na súd a domáhať sa ochrany svojich práv a slobôd. Toto základné ľudské právo
je neodňateľné, nescudziteľné a nezrušiteľné. Ďalej jednoznačne vyplýva, že každý má
právo na ochranu cti a dobrej povesti - teda aj členovia vlády ako ústavní činitelia - keď sú
čo i sprostredkovane adresne cez funkcie, ktoré vykonávajú, evidentne a dokázane
zasiahnutí vo svojej cti a dobrej povesti. Ak sa v súdnom konaní na základe vykonaného
dokazovania preukázalo, že k zásahu do dobrej povesti a cti skutočne došlo, potom musia
mať ako fyzické osoby právo na ochranu svojej cti a dobrej povesti.
Uvedené právo na ochranu cti a dobrej povesti - vzhľadom na zdĺhavosť súdneho
konania - nemôže po ukončení ústavnej funkcie člena vlády zaniknúť, ale musí trvať počas
celého obdobia prebiehajúceho súdneho konania. Nie je mysliteľné a je aj nelogické, aby
nová vláda, resp. jej členovia obhajovali česť a dobrú povesť bývalej vlády, resp. jej členov.
„Vláda“ je totiž kategória existujúca iba v pojmovom aparáte myšlienkových operácií.
V realite sú to vždy konkrétne fyzické osoby identifikované v ústave uvedenými funkciami,
vláda sa skladá z predsedu, podpredsedov a ministrov. Nieje preto prijateľný názor
žalovaného uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že: „...vláde ako
kolektívnemu orgánu prináleží ochrana podľa tlačového zákona, nie však podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka...“ (str. 8 rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.)
Uvedený názor nie je prijateľný z toho dôvodu, že v prípade vlády ako právnickej
osoby ústava ako najvyšší zákon v článku 109 ods. 1 priamo cez výpočet funkčného
substrátu vlády identifikuje okruh fyzických osôb, ktoré ju tvoria - samozrejme nie uvedením
ich mien a priezvísk, ale uvedením ich funkcií. Keďže tieto funkcie sú v štáte ojedinelé
a nezameniteľné, identifikácia fyzických osôb je veľmi adresná a jednoznačná.
Preto nie je prijateľný názor, že vláde, resp. jej členom prináleží ochrana iba podľa
tlačového zákona.
I keď vláda nesporne kolektívnym orgánom je, je to však taký kolektívny orgán, ktorý
na rozdiel od množiny kolektívnych orgánov (právnických osôb) existujúcich v našom štáte,
má priamo v ústave funkčnú identifikáciu svojho personálneho substrátu. Z toho dôvodu, ak
niekto hovorí alebo píše o vláde, zároveň hovorí alebo píše o funkčne identifikovaných
subjektoch, ktoré ju tvoria. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený
v rozsudku z 27. 3. 2001 že: „vláda je subjektom celkom odlišným od fyzických osôb,
z ktorých sa skladá...“ je podľa môjho názoru nielen nesprávny ale aj protiústavný
(porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky).
Vychádzajúc z čl. 109 ods. 1 Ústavy, som toho názoru, že pravý opak je pravdou.
Vláda nie je subjektom celkom odlišným od fyzických osôb, z ktorých sa skladá, ale vláda je
subjekt tvorený funkčne identifikovanými fyzickými osobami a oddelene od nich neexistuje.
Preto ten, kto hovorí (píše) o vláde, nehovorí (nepíše) o niekom inom ako o predsedovi
vlády, podpredsedoch vlády a ministroch. Ak toto stanovisko podľa logiky a právneho
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (podľa ktorého je tvorená aj právna
konštrukcia právoplatného rozsudku Krajského súdu v Bratislave) nie je pravdou, potom
možno položiť otázku koho treba rozumieť pod pojmom vláda? Právnickú osobu bez
konkrétne vymedzeného personálneho substrátu? To by mohla byť pravda iba vtedy, ak by
v Ústave Slovenskej republiky nebol článok 109 ods. 1. Uvádzam: „mohla byť pravda“,
z toho dôvodu, že by i v takomto prípade mohla obstáť obhajoba názoru, že vzhľadom na
realitu, že v danom čase v konkrétnom štáte je iba jedna vláda a jej personálny substrát je
natoľko ojedinelý a verejne známy, že adresnosť zásahu do cti a dobrej povesti jej členov
má vysoký stupeň pravdepodobnosti.
Na základe vyššie uvedených faktov a argumentov som toho názoru, že právne
záväzné stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že: „...vláda je celkom odlišný
subjekt od fyzických osôb, z ktorých sa skladá...“ (na základe ktorého boli formulované
rozsudky neskôr prijaté) je v rozpore s článkom 109 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako
aj s objektívne existujúcou realitou. (...)»
Sťažovateľka na základe vyššie uvedeného navrhla, aby ústavný súd „vyniesol tento
ústavný nález
1. Právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 9. 2005, ktorým
sa správoplatnil rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. 6. 2004, ktorý bol vydaný
na základe právneho názoru rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 3.
2001 boli porušené základné ľudské práva sťažovateľky K. T. bývalej podpredsedníčky
vlády SR vyplývajúce z článku 19 ods. 1 a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a právoplatný rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 9. 2005, ktorým sa správoplatnil rozsudok
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. 6. 2004 sa rušia vzhľadom na rozpor s čl. 19 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 109 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky sa sťažovateľke priznáva
finančné zadosťučinenie v sume 450.000 Sk.
4. Ukladá sa Krajskému súdu v Bratislave uhradiť sťažovateľke trovy súdneho
konania“.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných
práv vyplývajúcich „z článku 19 ods. 1 a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 56/05-610 z 22. septembra 2005,
„ktorým sa správoplatnil“ rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 18 Ct 26/02-549
z 15. júna 2004, „ktorý bol vydaný na základe právneho názoru rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 27. 3. 2001“. Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tom,
že nesúhlasí s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeným v jeho
rozsudku sp. zn. M Cdo 46/00 z 27. marca 2001, podľa ktorého „vláda je subjektom celkom
odlišným od fyzických osôb, z ktorých sa tento orgán skladá“, preto v napadnutých
konaniach malo ísť o nedostatok „vecnej legitimácie žalobcov“, a teda aj sťažovateľky.
1. Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že z obsahu sťažnosti jednoznačne
vyplýva, že podľa presvedčenia sťažovateľky porušenie čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy
tkvie v nesprávnom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 46/00 z 27. marca 2001, ktorý
vyjadril právny názor, že „vláda je subjektom celkom odlišným od fyzických osôb, z ktorých
sa tento orgán skladá“, pričom podľa názoru sťažovateľky je tento právny názor „nielen
nesprávny ale aj protiústavný“.
Z obsahu predmetnej ústavnej sťažnosti však nevyplýva, že by sťažovateľka proti
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 46/00 z 27. marca 2001 podala sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy. Napokon v tejto sťažnosti ani neoznačila priamo za porušovateľa
označených základných práv aj najvyšší súd, i keď sa domáha aj zrušenia rozsudku
„Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“ (...) „vzhľadom na rozpor s čl. 19 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 109 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“. Predpokladom zrušenia
rozhodnutia je však vyslovenie porušenia označených základných práv alebo slobôd.
Okrem toho treba konštatovať, že uvedený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo
46/00 z 27. marca 2001 nadobudol právoplatnosť 7. mája 2001, pričom sťažnosť bola na
ústavnom súde osobne podaná 19. januára 2006.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia
sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť spôsobené namietané
porušenie základného práva, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto
kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).
Z uvedeného vyplýva, že predmetná ústavná sťažnosť bola podaná v čase, keď vo
vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 46/00 už dávno uplynula lehota
ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd by sa preto ani nemohol
zaoberať opodstatnenosťou námietok vo vzťahu k uvedenému rozhodnutiu najvyššieho
súdu, aj keby bol najvyšší súd v predmetnej sťažnosti označený za porušovateľa základných
práv sťažovateľky. To je tiež dôvod, prečo museli všeobecné súdy rešpektovať záväzné
stanovisko najvyššieho súdu o nedostatku procesnej legitimácie sťažovateľky
v napadnutých konaniach v zmysle ustanovenia § 243d Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého „ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo
zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní,
záväzný (...)“.
2. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 18 Ct 26/02-
549 z 15. júna 2004 ústavný súd pripomína, že z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva,
že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc
ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva
alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS
103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha
právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za
predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis
mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je
okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba
k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa
namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného
práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).
Z predmetnej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo
a podala proti rozsudku okresného súdu č. k. 18 Ct 26/02-549 odvolanie a preto vzhľadom
na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá
právomoc preskúmavať postup a uvedené rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup
a rozhodnutie preskúmal krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti
(teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
2. Sťažovateľka namietala aj porušenie označených základných práv podľa čl. 19
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 56/05-610
z 22. septembra 2005.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02
a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).
Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú
v konaní súc viazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie
ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva
„vyplývajúce z článku 19 ods. 1 a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“ rozsudkom
krajského súdu č. k. 9 Co 56/05-610, pričom podstata námietok sťažovateľky spočíva v tom,
že tento rozsudok bol „konštruovaný“ na základe „záväzných právnych názorov
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“, s ktorými sťažovateľka nesúhlasí, pretože „súdy
nesprávne posúdili otázku aktívnej legitimácie“.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu medzi iným vyplýva, že:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku č. k. M Cdo 46/2000-446
zo dňa 27. 3. 2001, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 1. 2000
č. k. 21 Co 29/99-380, 21 Co 30/99 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa
24. 8. 1998 č. k. 23 C 11/98-296 v spojení s opravným rozhodnutím z 16. 11. 1998
č. k. 213 C 11/98-326 a vec mu vrátil na ďalšie konanie vyslovil právny názor, že pre
úspešnosť žaloby je v každom sporovom konaní jednou zo základných povinností žalobcu
preukázať, že on je aktívne legitimovaný a že žalovaný je pasívne legitimovaný. V plnom
rozsahu to platí aj v konaní o ochranu osobnosti - nech už v ňom má dôkaz pravdy predložiť
žalobca alebo žalovaný. V danom prípade bolo teda v zmysle uvedeného povinnosťou
žalobcov preukázať, že sú účastníkmi predmetného hmotnoprávneho vzťahu a že zásah
(pokiaľ k nemu došlo) smeroval proti ich osobám. Povedané inak, že článok ich napadol
ako fyzické osoby a že do ich osobných práv zasiahol žalovaný. Až po splnení tejto
povinnosti žalobcami bolo možné pristúpiť k preukazovaniu (ne)oprávnenosti tvrdeného
zásahu, (ne)pravdivosti v článku uvedených údajov a (ne)primeranosti vyslovenej kritiky.
Uviedol, že predmetná časť článku „Panychída za R. R. pri múre popravy“, ktorá obsahuje
slová P. T., „Toto sú prvé obete politickej studenej vojny, ktorú vedie vláda s občanmi
Slovenska“, ktorá bola podľa žalobcov orientovaná proti nim, je jednoznačná v tom smere,
že sa ňou napáda vláda. Vláda je ale subjektom celkom odlišným od fyzických osôb, z
ktorých sa skladá a žalobcovia nie sú z hľadiska hmotnoprávneho subjektami práva, ktoré
je predmetom daného konania a nie sú teda v prejednávanej veci aktívne legitimovaní.
Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedený právny názor dovolacieho súdu, ktorý
je preňho aj prvostupňový súd s poukazom na 243d ods. 1 veta druhá O. s. p. platného
a účinného do 31. 8. 2005 záväzný, dospel k záveru, že prvostupňový súd vecne správne
rozhodol, keď návrh vzhľadom na nedostatok aktívnej legitimácie žalobcov zamietol.»
Uvedený výklad krajského súdu nie je možné považovať za odporujúci čl. 46 ods. 1
ústavy. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil, pričom poukázal na to, že pri svojom rozhodovaní bol viazaný právnym
názorom najvyššieho súdu zakotveným v jeho rozsudku sp. zn. M Cdo 46/2000, ktoré
rozhodnutie ani sťažovateľka nenapadla účinnými právnymi prostriedkami nápravy.
V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a
nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu - vzhľadom na okolnosti danej veci - nahradiť
právny názor krajského súdu svojím vlastným, aj keď právna argumentácia sťažovateľky je
vo viacerých aspektoch skutočne náležitá. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je
opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu
tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle
citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba
v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny
výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť
v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ z obsahu sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu malo
dôjsť aj k porušeniu práva sťažovateľky vyplývajúceho z čl. 19 ods. 1 a z čl. 46 ods. 1
ústavy, treba dodať, že práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie
ktorého sťažovateľka namieta, sa možno domáhať len v medziach a za podmienok
ustanovených vykonávacími zákonmi (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy).
Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu však vyplýva, že sťažovateľka neuplatnila svoje
práva v medziach zákona pred všeobecnými súdmi, preto k porušeniu jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 v danom prípade ani nemohlo dôjsť.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2006