Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 431/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., vo veci „pre nespravodlivé konanie a vynesenie

nesprávneho rozsudku“ Okresného súdu Bratislava III č. k. -164 z 23. júna

2008 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -211 z 24. februára 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2010

doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal „nesprávne

rozhodnutie“ Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) „vo veci

-164“ v spojení s rozsudkom odvolacieho Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) vo veci -211.

Sťažovateľ svoju sťažnosť následne doplnil podaním doručeným ústavnému súdu

9. júla 2010, v ktorom namietal „nespravodlivé konanie a vynesenie nesprávneho rozsudku“

krajským súdom v spojení s rozsudkom okresného súdu.

Sťažovateľ svoje sťažnostné námietky doplnil v poradí tretím podaním z 12. júla

2010.

Z obsahu všetkých sťažovateľových podaní vyplynulo, že sa návrhom na ochranu

osobnosti podaným na okresnom súde domáhal ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch zo strany odporkyne. Konanie bolo okresným súdom vedené pod sp. zn.

. Sťažovateľ svoj nárok odôvodňoval tvrdením, že odporkyňa zasiahla

do jeho práva na ochranu osobnosti svojou svedeckou výpoveďou uskutočnenou pred

Okresným súdom Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorom sa

sťažovateľ domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

Okresný súd rozsudkom č. k. -164 z 23. júna 2008 návrh sťažovateľa

ako nedôvodný zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým žiadal rozsudok

okresného súdu zmeniť a žalobe vyhovieť.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -211

z 24. februára 2010 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti obsiahlym spôsobom zrekapituloval svoje vecné

námietky proti napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu týkajúce sa

prevažne spôsobu, akým súdy hodnotili dôkazy a akým spôsobom vo veci rozhodli.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd vo svojom rozsudku viaceré jeho „tvrdenia

a výpovede, prednesené dôkazy, ale aj svedecké výpovede odporkyne ako takej pred súdom

prvého stupňa skreslil, čo viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu súdu“.

Ústavný súd výzvou zo 6. októbra 2010 sťažovateľa vyzval, aby v určenej lehote

odstránil nedostatky svojho podania.

Sťažovateľ svoju sťažnosť následne doplnil podaním z 27. októbra 2010, v ktorom

navrhol, aby ústavný súd vo veci „vyslovil nález, podľa ktorého:

- zruší pre nesprávne rozhodnutie rozsudok Okresného súdu Bratislava III vo veci

-164 zo dňa 23. júna 2008,

- zruší aj rozsudok odvolacieho Krajského súdu v Bratislave so sp. zn.

-211 pre nesprávne rozhodnutie o mojom odvolaní voči rozsudku Okresného

súdu Bratislava III vo veci – 164 z 23. júna 2008,

zaviaže Okresný súd Bratislava III vyplatiť mi odškodné vo forme zadosťučinenia

v sume 20 000 eur ú slovom 20 tisíc eur/. Výška zadosťučinenia v uvedenej sume zahŕňa

úhradu škody, ktorú mi okresný súd spôsobil:- nesprávnym vynesením rozsudku, v ktorom

mi nebola priznaná požadovaná suma odškodného pre zneváženie osobnosti za spôsobenú

nemajetkovú ako aj majetkovú ujmu žalovanou v sume bývalých 30 000,- Sk.“.

II.

Podľa (ďalej len „“) rozhoduje

ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Podľa druhej vety návrh musí obsahovať, akej

veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa

navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných náležitostí

uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili

základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, v náleze

vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného zákona

alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda, ak to

pripúšťa povaha tohto iného zásahu.

Ústavný súd pri prvotnom preskúmaní sťažnosti sťažovateľa zistil, že táto

neobsahuje predpísané náležitosti. Nedostatky sťažnosti spočívali najmä v absencii

jednoznačne a zrozumiteľne formulovaného návrhu rozhodnutia, keďže sťažovateľ v celom

obsahu sťažnosti neidentifikoval základné právo, ktorého porušenie napadnutými

rozsudkami okresného súdu a krajského súdu namieta. Sťažovateľ k svojej sťažnosti tiež

nepredložil žiadne dôkazy, na základe ktorých by ústavný súd mohol meritórne posudzovať

jeho tvrdenia. Sťažovateľ tiež opakovane požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov

advokátov pre potreby konania pred ústavným súdom, ústavnému súdu však nepredložil

potvrdenie o osobných majetkových a zárobkových pomeroch.

Na odstránenie uvedených nedostatkov sťažnosti v lehote 15 dní bol sťažovateľ

vyzvaný listom ústavného súdu zo 6. októbra 2010. Sťažovateľ bol ústavným súdom

výslovne upozornený, aby poučeniam o náležitostiach podania a o podmienkach úspešného

konania, o ktorých bol vzhľadom na množstvo jeho podaní na ústavnom súde od roku 1997

poučený už nespočetnekrát, venoval zvýšenú pozornosť. Zároveň bol sťažovateľ

upozornený, že v prípade, ak náležitým spôsobom svoje podanie nedoplní, môže byť jeho

sťažnosť odmietnutá.

Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu reagoval podaním z 27. októbra 2010, v ktorom

sformuloval sťažnostný petit a predložil fotokópie sťažnosťou napadnutých rozsudkov

okresného súdu a krajského súdu, ako aj potvrdenie o osobných, majetkových

a zárobkových pomeroch.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa preskúmal v kontexte jej doplnenia z 27. októbra

2010 a zistil, že nespĺňa zákonom predpísané náležitosti.

Uplatnenie právomoci ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych

aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný

súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný

súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti.

V prvom rade je závažným obsahovým nedostatkom petitu brániacim meritórnemu

preskúmaniu sťažnosti absencia akéhokoľvek označenia základných práv a slobôd

sťažovateľa, ktoré mali byť rozsudkom okresného súdu a krajského súdu porušené.

Označenie porušených základných práv alebo slobôd sťažovateľ alebo námietka porušenia

takýchto práv sa nenachádza v celom obsahu sťažnosti.

Ústavný súd ďalej k zákonom požadovaným náležitostiam sťažnosti uvádza, že

formulácia časti sťažnosti, ktorú je možné považovať za návrh rozhodnutia vo veci samej, je

v danom prípade neúplná, keďže sťažovateľ sa domáha iba rozhodnutia o uložení

povinnosti krajskému súdu vo veci konať bez návrhu na vyslovenie porušenia základných

práv alebo slobôd. Ústavný súd tu poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov predpokladá nález ústavného súdu o porušení

základných práv alebo slobôd (napr. , ).

V celom obsahu sťažnosti sťažovateľa tiež nie je namietaná neústavnosť rozsudku

okresného súdu a rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ poukazuje len na „nesprávnosť“

napadnutých súdnych rozhodnutí.

Sťažovateľ teda napriek dôraznému poučeniu zo strany ústavného súdu neodstránil

nedostatky svojej sťažnosti v zmysle výzvy zo 6. októbra 2010, čo ústavnému súdu

neumožňuje vymedziť rozsah, v ktorom by bolo možné prípadne sťažnosť prijať na ďalšie

konanie ( ).

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že ak poučí sťažovateľa o jeho procesných

právach a povinnostiach v konaní o sťažnosti podľa s cieľom poskytnúť mu

plnú možnosť na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných práv a slobôd a poučí ho aj

o tom, ako treba opravu alebo doplnenie sťažnosti urobiť, je procesnou povinnosťou

sťažovateľa a tiež v jeho záujme výzvu ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie

sťažnosti v nej obsiahnuté rešpektovať (, ).

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľ svojou sťažnosťou

napadol okrem rozsudku krajského súdu aj rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 151/2004-

164 z 23. júna 2008, proti tomuto mal sťažovateľ právo podať odvolanie a toto právo aj

využil. Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozsudku okresného súdu bol v prvom rade

povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný

súd konštatuje, že v tejto časti bolo možné sťažnosť odmietnuť aj pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie (obdobne napr. , , ,

).

Ústavný súd tiež preskúmal sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu č. k.

-211 z 24. februára 2010 a nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo potrebné

toto rozhodnutie považovať za arbitrárne, svojvoľné či neodôvodnené. Najvyšší súd svoje

rozhodnutie riadne odôvodnil, pričom toto odôvodnenie ústavný súd považuje

za dostatočné, logické a konzistentné. Z uvedeného dôvodu by preto sťažnosť aj v prípade,

ak by spĺňala zákonom predpísané náležitosti, bolo potrebné odmietnuť z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti (napr. , , , ).

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že vo výzve zo 6. októbra 2010 sťažovateľa

upozornil aj na to, že nie je možné akceptovať ním zvolený postup obsiahnutý vo formulácii

„sťažnosť právne správne upraví právny zástupca, ktorý bude známy po rozhodnutí

ústavného súdu o mojej žiadosti...“, pretože obsah jeho podaní neumožňuje ústavnému súdu

posúdiť ani splnenie podmienok na ustanovenie právneho zástupcu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010