Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 431/2010
PDF · 169.36 KB
No categories available
III. ÚS 431/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., vo veci „pre nespravodlivé konanie a vynesenie
nesprávneho rozsudku“ Okresného súdu Bratislava III č. k. 18 C 151/2004-164 z 23. júna
2008 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 12 Co 78/2009-211 z 24. februára 2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2010
doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal „nesprávne
rozhodnutie“ Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) „vo veci
18 C 151/2004-164“ v spojení s rozsudkom odvolacieho Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) vo veci 12 Co 78/2009-211.
Sťažovateľ svoju sťažnosť následne doplnil podaním doručeným ústavnému súdu
9. júla 2010, v ktorom namietal „nespravodlivé konanie a vynesenie nesprávneho rozsudku“
krajským súdom v spojení s rozsudkom okresného súdu.
Sťažovateľ svoje sťažnostné námietky doplnil v poradí tretím podaním z 12. júla
2010.
Z obsahu všetkých sťažovateľových podaní vyplynulo, že sa návrhom na ochranu
osobnosti podaným na okresnom súde domáhal ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch zo strany odporkyne. Konanie bolo okresným súdom vedené pod sp. zn.
18 C 151/2004. Sťažovateľ svoj nárok odôvodňoval tvrdením, že odporkyňa zasiahla
do jeho práva na ochranu osobnosti svojou svedeckou výpoveďou uskutočnenou pred
Okresným súdom Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 264/1996, v ktorom sa
sťažovateľ domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
Okresný súd rozsudkom č. k. 18 C 151/2004-164 z 23. júna 2008 návrh sťažovateľa
ako nedôvodný zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým žiadal rozsudok
okresného súdu zmeniť a žalobe vyhovieť.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 12 Co 78/2009-211
z 24. februára 2010 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti obsiahlym spôsobom zrekapituloval svoje vecné
námietky proti napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu týkajúce sa
prevažne spôsobu, akým súdy hodnotili dôkazy a akým spôsobom vo veci rozhodli.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd vo svojom rozsudku viaceré jeho „tvrdenia
a výpovede, prednesené dôkazy, ale aj svedecké výpovede odporkyne ako takej pred súdom
prvého stupňa skreslil, čo viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu súdu“.
Ústavný súd výzvou zo 6. októbra 2010 sťažovateľa vyzval, aby v určenej lehote
odstránil nedostatky svojho podania.
Sťažovateľ svoju sťažnosť následne doplnil podaním z 27. októbra 2010, v ktorom
navrhol, aby ústavný súd vo veci „vyslovil nález, podľa ktorého:
- zruší pre nesprávne rozhodnutie rozsudok Okresného súdu Bratislava III vo veci
18 C 151/2004-164 zo dňa 23. júna 2008,
- zruší aj rozsudok odvolacieho Krajského súdu v Bratislave so sp. zn.
12 Co 78/2009-211 pre nesprávne rozhodnutie o mojom odvolaní voči rozsudku Okresného
súdu Bratislava III vo veci 18 C 151/2004 – 164 z 23. júna 2008,
zaviaže Okresný súd Bratislava III vyplatiť mi odškodné vo forme zadosťučinenia
v sume 20 000 eur ú slovom 20 tisíc eur/. Výška zadosťučinenia v uvedenej sume zahŕňa
úhradu škody, ktorú mi okresný súd spôsobil:- nesprávnym vynesením rozsudku, v ktorom
mi nebola priznaná požadovaná suma odškodného pre zneváženie osobnosti za spôsobenú
nemajetkovú ako aj majetkovú ujmu žalovanou v sume bývalých 30 000,- Sk.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhoduje
ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov
konania.
Podľa § 20 ods. 1 druhej vety zákona o ústavnom súde návrh musí obsahovať, akej
veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa
navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, v náleze
vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona
alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda, ak to
pripúšťa povaha tohto iného zásahu.
Ústavný súd pri prvotnom preskúmaní sťažnosti sťažovateľa zistil, že táto
neobsahuje predpísané náležitosti. Nedostatky sťažnosti spočívali najmä v absencii
jednoznačne a zrozumiteľne formulovaného návrhu rozhodnutia, keďže sťažovateľ v celom
obsahu sťažnosti neidentifikoval základné právo, ktorého porušenie napadnutými
rozsudkami okresného súdu a krajského súdu namieta. Sťažovateľ k svojej sťažnosti tiež
nepredložil žiadne dôkazy, na základe ktorých by ústavný súd mohol meritórne posudzovať
jeho tvrdenia. Sťažovateľ tiež opakovane požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov
advokátov pre potreby konania pred ústavným súdom, ústavnému súdu však nepredložil
potvrdenie o osobných majetkových a zárobkových pomeroch.
Na odstránenie uvedených nedostatkov sťažnosti v lehote 15 dní bol sťažovateľ
vyzvaný listom ústavného súdu zo 6. októbra 2010. Sťažovateľ bol ústavným súdom
výslovne upozornený, aby poučeniam o náležitostiach podania a o podmienkach úspešného
konania, o ktorých bol vzhľadom na množstvo jeho podaní na ústavnom súde od roku 1997
poučený už nespočetnekrát, venoval zvýšenú pozornosť. Zároveň bol sťažovateľ
upozornený, že v prípade, ak náležitým spôsobom svoje podanie nedoplní, môže byť jeho
sťažnosť odmietnutá.
Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu reagoval podaním z 27. októbra 2010, v ktorom
sformuloval sťažnostný petit a predložil fotokópie sťažnosťou napadnutých rozsudkov
okresného súdu a krajského súdu, ako aj potvrdenie o osobných, majetkových
a zárobkových pomeroch.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa preskúmal v kontexte jej doplnenia z 27. októbra
2010 a zistil, že nespĺňa zákonom predpísané náležitosti.
Uplatnenie právomoci ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych
aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný
súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa
vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný
súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti.
V prvom rade je závažným obsahovým nedostatkom petitu brániacim meritórnemu
preskúmaniu sťažnosti absencia akéhokoľvek označenia základných práv a slobôd
sťažovateľa, ktoré mali byť rozsudkom okresného súdu a krajského súdu porušené.
Označenie porušených základných práv alebo slobôd sťažovateľ alebo námietka porušenia
takýchto práv sa nenachádza v celom obsahu sťažnosti.
Ústavný súd ďalej k zákonom požadovaným náležitostiam sťažnosti uvádza, že
formulácia časti sťažnosti, ktorú je možné považovať za návrh rozhodnutia vo veci samej, je
v danom prípade neúplná, keďže sťažovateľ sa domáha iba rozhodnutia o uložení
povinnosti krajskému súdu vo veci konať bez návrhu na vyslovenie porušenia základných
práv alebo slobôd. Ústavný súd tu poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov predpokladá nález ústavného súdu o porušení
základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 82/06, IV. ÚS 251/04).
V celom obsahu sťažnosti sťažovateľa tiež nie je namietaná neústavnosť rozsudku
okresného súdu a rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ poukazuje len na „nesprávnosť“
napadnutých súdnych rozhodnutí.
Sťažovateľ teda napriek dôraznému poučeniu zo strany ústavného súdu neodstránil
nedostatky svojej sťažnosti v zmysle výzvy zo 6. októbra 2010, čo ústavnému súdu
neumožňuje vymedziť rozsah, v ktorom by bolo možné prípadne sťažnosť prijať na ďalšie
konanie (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že ak poučí sťažovateľa o jeho procesných
právach a povinnostiach v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy s cieľom poskytnúť mu
plnú možnosť na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných práv a slobôd a poučí ho aj
o tom, ako treba opravu alebo doplnenie sťažnosti urobiť, je procesnou povinnosťou
sťažovateľa a tiež v jeho záujme výzvu ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie
sťažnosti v nej obsiahnuté rešpektovať (III. ÚS 120/05, III. ÚS 265/05).
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľ svojou sťažnosťou
napadol okrem rozsudku krajského súdu aj rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 151/2004-
164 z 23. júna 2008, proti tomuto mal sťažovateľ právo podať odvolanie a toto právo aj
využil. Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozsudku okresného súdu bol v prvom rade
povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný
súd konštatuje, že v tejto časti bolo možné sťažnosť odmietnuť aj pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie (obdobne napr. III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07,
Ústavný súd tiež preskúmal sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu č. k.
12 Co 78/2009-211 z 24. februára 2010 a nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo potrebné
toto rozhodnutie považovať za arbitrárne, svojvoľné či neodôvodnené. Najvyšší súd svoje
rozhodnutie riadne odôvodnil, pričom toto odôvodnenie ústavný súd považuje
za dostatočné, logické a konzistentné. Z uvedeného dôvodu by preto sťažnosť aj v prípade,
ak by spĺňala zákonom predpísané náležitosti, bolo potrebné odmietnuť z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že vo výzve zo 6. októbra 2010 sťažovateľa
upozornil aj na to, že nie je možné akceptovať ním zvolený postup obsiahnutý vo formulácii
„sťažnosť právne správne upraví právny zástupca, ktorý bude známy po rozhodnutí
ústavného súdu o mojej žiadosti...“, pretože obsah jeho podaní neumožňuje ústavnému súdu
posúdiť ani splnenie podmienok na ustanovenie právneho zástupcu.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2010