Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 248/06
PDF · 247.23 KB
No categories available
II. ÚS 248/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. októbra 2006
v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho
v konaní o sťažnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.
19 Er 187/03, a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo P., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Er 187/03
p o r u š e n é b o l o .
2. P., s. r. o., n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.
3. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť P, s. r. o., trovy právneho
zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún)
na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. M, B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. II. ÚS 248/06 z 23. augusta 2006 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie
práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Er 187/03.
Zo sťažnosti vyplynuli nasledovné relevantné skutočnosti:
„Sťažovateľ podal 13. 04. 2003 návrh na vykonanie exekúcie.
Po podaní návrhu súd nevyzýval sťažovateľa na opravu návrhu resp. poskytnutie inej
súčinnosti.
Súd rozhodnutím 30. 08. 2004 zamietol žiadosť o vydanie poverenia.
Sťažovateľ podal dňa 02. 09. 2004 podal odvolanie.
Sťažovateľ podal pre nečinnosť zo strany súdu, v zmysle ustanovení zákona
č. 757/2004 Z. z., dňa 20. 1. 2006 sťažnosť na prieťahy v konaní.
Súd vybavil sťažnosť podanú proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a to oznámením zo dňa 04. 05. 2006, že sťažnosť pokladá
za neodôvodnenú.“
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
rozhodol, že:
„Okresný súd Trnava v konaní sp. zn. 19 Er 187/2003 porušil základné právo
spoločnosti P. s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48/ ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd
a ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Trnava aby vo veci sp. zn. 19 Er 187/2003 konal.
Ústavný súd Slovenskej republiky zároveň sťažovateľovi priznáva 5.000,- Sk ako
primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je Okresný súd Trnava povinný zaplatiť v lehote
do dvoch mesiacov na účet právneho zástupcu sťažovateľa a trovy právneho zastúpenia
5 794,- Sk, spočívajúce v zmysle ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR
č. 655/2004 Z. z. v dvoch úkonoch právnej služby po 2 733,- Sk a dvoch režijných paušáloch
po 164,- Sk, ktoré je Okresný súd Trnava povinný zaplatiť v rovnakej lehote na účet
právneho zástupcu sťažovateľa.“
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr 1510/06 doručeným ústavnému súdu 2. októbra 2006, v ktorom sa okrem iného
uvádza:
„Tunajší súd rozhodol uznesením dňa 4. 8. 2004 o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Žiadosť bola doručená súdu 23. 6. 2003. Súd žiadosť na vykonanie
exekúcie zamietol, lebo zistil, že exekučný titul je v rozpore so zákonom. Proti uzneseniu
bolo podané odvolanie, bola vyhotovená predkladacia správa na Krajský súd v Trnave,
ktorý 9. 12. 2005 vrátil spisový materiál prvostupňovému súdu bez vydania rozhodnutia
odvolacieho súdu ako predčasne predložený z dôvodu neodstránenia pochybností
o zastúpení oprávnenej. Oprávnenú má zastupovať advokát Mgr. T. K., ktorý však na dôkaz
existencie zastúpenia k návrhu pripojil len tzv. všeobecné plnomocenstvo, čo je v rozpore
s ust. § 28 ods. 1 O. s. p. Medzičasom bol spis zapožičaný dňa 16. 6. 2006 na Ústavný súd
v Košiciach na žiadosť pod sp. zn. Rvp 797/06 zo dňa 25. 5. 2006. Spis sa vrátil 30. 6. 2006.
Medzičasom 19. 6. 2006 podal oprávnený návrh na zastavenie konania. Dňa
14. 9. 2006 bol vyzvaný súdny exekútor, aby sa vyjadril v stanovenej lehote, či mu v danom
konaní vznikli trovy, ak áno, má zaslať ich špecifikáciu.
Sťažnosť nepovažujeme za dôvodnú, súd vo veci konal priebežne s ohľadom aj
na ďalšie množstvo vybavovaných vecí. Po zaslaní vyjadrenia od exekútora bude
rozhodnuté o návrhu oprávneného na zastavenie exekúcie.
Prekážkou postupu vo veci je skutočnosť, že právny zástupca oprávnenej nepredložil
originálne plnomocenstvo na zastupovanie vo veci, z tohto dôvodu odvolací súd vrátil spis
prvostupňovému súdu na doplnenie, čím vznikli zbytočné prieťahy vo veci.“
Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku zo 6. októbra 2006 k vyjadreniu
okresného súdu uviedol, že s ním nesúhlasí „z dôvodov uvedených v podanej sťažnosti“,
pričom sťažnosť považuje „naďalej za opodstatnenú“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených dokladov, z písomných vyjadrení účastníkov
konania a spisu okresného súdu sp. zn. 19 Er 187/03 ústavný súd zistil nasledovný
relevantný priebeh a stav predmetného konania:
- 27. mája 2003 podal sťažovateľ súdnemu exekútorovi Mgr. V. C., Exekútorsky
úrad, B. (ďalej len „súdny exekútor“), návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej G. D.
(ďalej len „povinná“),
- 23. júna 2003 súdny exekútor predložil okresnému súdu žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vo veci sťažovateľa ako oprávneného (ďalej len „žiadosť
súdneho exekútora“),
- 4. augusta 2004 okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora,
- 6. septembra 2004 podal sťažovateľ odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu
okresného súdu,
- 1. októbra 2004 okresný súd vyzval povinnú, aby sa v lehote 15 dní vyjadrila
k odvolaniu sťažovateľa (povinná však možnosť vyjadriť sa k odvolaniu sťažovateľa
nevyužila),
- 6. septembra 2005 okresný súd vyhotovil predkladaciu správu Krajskému súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) (spis predložený 21. septembra 2005),
- 9. decembra 2005 krajský súd vrátil predmetný spis okresnému súdu bez vydania
rozhodnutia ako predčasne predložený z dôvodu neodstránenia pochybností o zastúpení
sťažovateľa ako oprávneného,
- 2. mája 2006 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na predloženie
plnej moci,
- 16. júna 2006 bol spis zaslaný ústavnému súdu (spis vrátený 30. júna 2006),
- 19. júna 2006 sťažovateľ podal návrh na zastavenie exekúcie,
- 14. septembra 2006 okresný súd vyzval súdneho exekútora na vyčíslenie trov
exekúcie,
- 11. októbra 2006 okresný súd zastavil exekučné konanie a rozhodol o trovách
exekúcie.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
konštantnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,
účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03,
II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným
rozhodnutím (napr. III. ÚS 127/03). Toto základné právo sa uplatňuje aj v nútenom výkone
súdnych a iných rozhodnutí. V takom druhu civilného procesu je účelom tohto základného
práva to, aby sa po nariadení núteného výkonu bez zbytočných prieťahov uskutočnil tento
výkon tak, aby vymáhaný nárok bol čo najskôr, ak tomu nebránia dôvody relatívnej alebo
absolútnej neprípustnosti núteného výkonu súdneho rozhodnutia, uspokojený.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Er 187/03 dochádza k porušovaniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už vyslovil, že právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon
rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže nútený
výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto
konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru
Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby
vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“
na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať
za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa
týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu
(napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií
ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
1. Na základe preskúmania doterajšieho priebehu konania vo veci vedenej okresným
súdom pod sp. zn. 19 Er 187/03 ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie nemožno hodnotiť z právneho i skutkového hľadiska ako
zložitú vec. Ako uvádza aj sťažovateľ vo svojej sťažnosti, „... nejde podľa nášho názoru
o zložitú vec, keďže samotné meritórne rozhodnutie vo veci bolo už prijaté predtým.
Predmetom konania pred súdom preto už nie je samotný hmotnoprávny spor“. Ani okresný
súd vo svojom vyjadrení netvrdil, že ide o zložitú vec.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených
práv sťažovateľa.
Z vyjadrenia okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal 19. júna 2006 návrh
na zastavenie exekúcie.
Exekučné konanie možno začať len na návrh na vykonanie exekúcie (§ 36 ods. 1
Exekučného poriadku). Exekučné konanie je teda konaním návrhovým, ovládaným
dispozičnou zásadou. Dispozičný princíp ovláda toto konanie aj v tom smere, že proti vôli
oprávneného v ňom nemožno pokračovať. Výrazom dispozičného oprávnenia je
ustanovenie § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu súd zastaví,
ak zastavenie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie.
Ústavný súd poukazuje na to, že ak účastník konania návrhom na zastavenie exekúcie
uplatnil svoje ústavné právo na autonómiu vôle strán, súd nemá inú zákonnú možnosť, než
v dôsledku tohto jeho procesného úkonu zastaviť exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. c)
Exekučného poriadku. Je síce pravdou, že právnu istotu vytvára až právoplatné rozhodnutie
súdu (t. j. uznesenie o zastavení exekúcie), avšak v tomto prípade rozhodnutie o zastavení
exekučného konania už nie je meritórnym rozhodnutím. Podľa názoru ústavného súdu sa
takýmto procesným úkonom účastníka konania v zásade mení aj jeho záujem uspokojiť
svoju pohľadávku, ktorá mu bola priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného
orgánu, čo ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia.
3. Vychádzajúc z predloženej sťažnosti a k nej pripojených dokumentov, ako aj
zo stanovísk účastníkov konania a na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd
konštatoval, že okresný súd bol bezdôvodne nečinný v obdobiach:
- od 23. júna 2003 (predloženie žiadosti súdneho exekútora okresnému súdu)
do 4. augusta 2004 (zamietnutie žiadosti súdneho exekútora), t. j. 13 mesiacov,
- od novembra 2004 (od uplynutia lehoty na vyjadrenie povinnej k odvolaniu
sťažovateľa) do 6. septembra 2005 (do predloženia predkladacej správy krajskému súdu),
t. j. 10 mesiacov,
- od 9. decembra 2005 (od vrátenia spisu z krajského súdu bez rozhodnutia ako
predčasne predloženého) do 2. mája 2006 (do zaslania výzvy právnemu zástupcovi
sťažovateľa na predloženie plnej moci), t. j. 5 mesiacov.
Nečinnosť okresného súdu predstavuje spolu viac ako 28 mesiacov (viac ako dva
a štvrť roka).
Uvedenú dobu nečinnosti okresného súdu považuje ústavný súd za neprimerane dlhú
k doterajšie dobe konania vo veci, ktorá je viac ako 3 roky (odhliadnuc od doby, počas
ktorej sa spis nachádzal na krajskom súde).
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv a slobôd vzniklo
nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal. Vzhľadom na to okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľa na zastavenie
exekúcie uznesením z 11. októbra 2006, proti ktorému nie je prípustné odvolanie, iba v časti
priznanej náhrady trov exekúcie (uznesenie ešte nenadobudlo právoplatnosť), ústavný súd
neprikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie“.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha“. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 5 000 Sk z dôvodov podrobne uvedených vo svojej sťažnosti,
poukazujúc hlavne na predmet jeho podnikania, „ktorým je okrem iných poskytovanie
úverov z vlastných zdrojov“.
Ústavný súd považoval v tomto prípade výrok o porušení sťažovateľom označených
práv za dostatočnú ochranu jeho práv, vzhľadom na čo mu nepriznal finančné
zadosťučinenie, ktoré požadoval.
Ústavný súd sťažovateľovi nepriznal finančné zadosťučinenie prihliadajúc aj na to,
že podaním návrhu na zastavenie exekúcie v podstate sťažovateľ stratil záujem na vymožení
svojej pohľadávky v exekučnom konaní, a tým na pokračovaní v konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 19 Er 187/03. V dôsledku toho ústavný súd rozhodol tak, ako je to
uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. M.
Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie
sťažnosti), a to v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) za každý úkon po 2 730 Sk a 2 x 164 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky). Úhrada
bola priznaná v celkovej sume 5 788 Sk.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. októbra 2006