Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 368/06
PDF · 287.86 KB
No categories available
II. ÚS 368/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí 8. novembra
2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., L., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ.,
B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46
a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Špeciálneho súdu
v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-Pš 44/05 z 12. júna 2006 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť JUDr. J. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta
2006 doručená sťažnosť JUDr. J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) rozhodnutím Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len
„špeciálny súd“), sp. zn. BB-Pš 44/05 z 12. júna 2006.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:
„1. Špeciálny súd v Pezinku uznesením zo 14. 12. 2005, sp. zn. BB-Pš 44/05 zobral
sťažovateľa do väzby z dôvodov § 67 ods. 1 písm. b) a c) Tr. por. dňom 12. 12. 2005 na tom
základe, že
- ako obhajca v trestnom práve bude ovplyvňovať svedkov a zadovažovať listinné
dôkazy, slúžiace na jeho obhajobu a tým mariť objasňovanie skutočností závažných pre
trestné konanie, a že
- vzhľadom na to, že je stíhaný za tri skutky, hrozí obava, že bude pokračovať
v trestnej činnosti rovnakého druhu.
2. Najvyšší súd SR uznesením z 12. 1. 2006, sp. zn. 2 Toš 29/2005 sťažnosť
sťažovateľa zamietol, a tak rozhodol aj o návrhu sťažovateľa na nahradenie väzby
peňažnou zárukou. Rozhodol tak s konštatovaním, že u sťažovateľa nešlo o jednorázové
a náhodilé vybočenie z riadneho spôsobu života, ale o opakovanú, premyslenú a plánovanú
trestnú činnosť, takže sľuby o nahradení väzby peňažnou zárukou sú nedostatočné. (...)
1. Uznesením zo 7. 3. 2006, sp. zn. BB-Pš 44/05 - ktoré bolo vydané niečo po mesiaci
od ostatného rozhodnutia NS SR, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 25. 1. 2006 - špeciálny
súd prepustil sťažovateľa z väzby na kauciu v sume 200.000 Sk, ktorú zaplatila jeho
manželka, a ktorá dostatočne odstráni obavu, že obvinený bude vyvíjať kolúzne aktivity,
alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, a tiež pokračovať
v páchaní trestnej činnosti,
2. Sťažovateľ podal dňa 29. 5. 2006 na špeciálny súd žiadosť o zrušenie peňažnej
záruky, lebo vyšetrovanie bolo skončené a dôvody kolúznej väzby odpadli; dňa 17. 3. 2006
bol sťažovateľovi uvoľnený výkon advokátskej činnosti.
Špeciálny súd uznesením z 12. 6. 2006, sp. zn. BB-Pš 44/05, nezrušil peňažnú záruku,
lebo nepominuli všetky dôvody, ktoré k jej prijatiu viedli, pretože dôvody väzby podľa § 71
ods. 1, písm. c) Tr. por. naďalej trvajú, takže len peňažná záruka dostatočne odstráni
odôvodnenú obavu, že sťažovateľ bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti.“
Podľa sťažovateľa:
«1. Je celkom neprípustná prax, kedy sa štandartné civilné vzťahy riešia na úkor
jedného z jeho účastníkov prostriedkami trestného práva, a to pod záštitou akéhokoľvek
vznešeného cieľa (v súčasnosti boja proti korupcii). Týmto spôsobom totiž dochádza
k znerovnoprávneniu osôb v ich vzájomných vzťahoch a k neúcte orgánov verejnej moci
k rovnosti občanov, teda k porušeniu čl. 1 ústavy. (...)
2. Základná a dlhodobo účinná úprava väzby na území SR, ktorá je vyjadrená v § 71
ods. 1 TP, vychádza z kumulatívneho usporiadania jej dôvodov. To znamená, že k základnej
podmienke, ktorú predstavuje obvinenie z trestného činu (teda dostatočne a hodnoverne
odôvodnené podozrenie z jeho spáchania), musí pristúpiť aspoň jeden z ďalších
konkrétnych faktorov - obava z úteku, kolúzie alebo pokračovania v trestnej činnosti - aby
mohla byť osoba do väzby vzatá alebo v nej ďalej držaná.
3. ESĽP v Štrasburgu vo svojej rozhodovacej činnosti (vo vzťahu k čl. 5 ods. 3
Dohovoru) opätovne zdôrazňuje, že pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba, ktorá
bola pozbavená slobody väzbou, spáchala trestný čin, je conditio sine qua non zákonnosti
jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to však už nestačí, pričom, keď
má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný („relevant and
sufficient“) dôvod alebo dôvody a naviac musí byť preukázané, že kompetentné orgány
postupujú vo veci s osobitnou starostlivosťou („special diligence“). (...)
4. Podľa § 79 ods. 2 TP je povinnosťou všetkých organov činných v trestnom konaní
skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby ešte trvajú alebo či sa
nezmenili. Rovnakú povinnosť tieto orgány samozrejme majú aj pri rozhodovaní o žiadosti
obvineného o prepustení na slobodu alebo o zrušení peňažnej záruky podľa § 81 ods. 5 TP.
Závery, ku ktorému tieto orgány dospejú pri svojom rozhodovaní, musia byť celkom jasné,
zrozumiteľné, a preto aj preskúmateľné, a to o to viac, že ide o ústavne zaručené právo
na osobnú slobodu, resp. na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru. (...)
5. Prostriedok nápravy („remedy“), ktorý poskytuje č. 5 ods. 4 Dohovoru, musí
v zmysle rozhodovacej činnosti byť:
a) účinný a dostatočne istý,
b) prístupný prostredníctvom nezávislého a nestranného súdu, ktorý je schopný
poskytnúť sťažovateľovi procesné záruky a má tiež právomoc prepustiť ho na slobodu,
c) urýchlene k dispozícii. (...)
6. Sťažovateľ mal právo, aby voči nemu špeciálny súd podľa uvedených zásad,
týkajúcich sa preskúmania zákonnosti existencie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1
písm. c) TP a čl. 5 ods. 4 Dohovoru postupoval. Dôvodom väzby však nemôže byť len
všeobecne poňaté nebezpečie z pokračovania bližšie neurčenej a neurčitej trestnej činnosti,
podľa súdu ešte „umocnenej“ výkonom advokátskej činnosti.»
Podľa sťažovateľa „... súd vôbec nepreskúmaval ani dôvodnosť samotného trestného
stíhania, ako základ pre úvahu o ďalšom dôvode väzby, čím porušil čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.
Sťažovateľ navrhuje vydať tento nález:
„1. Špeciálny súd v Pezinku uznesením z 12. 12. 2006, sp. zn. BB-Pš 44/05,
pri ktorom bola nedôsledne preskúmaná zákonnosť trvania väzby sťažovateľa, porušil jeho
právo podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1, čl. 13 Dohovoru v spojení s čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru.
2. Toto uznesenie sa zrušuje a vec sa vracia špeciálnemu súdu.
3. Priznáva finančnú satisfakciu sťažovateľovi v sume 1 mil. Sk, ktorú mu vyplatí
Špeciálny súd v Pezinku do 1 mesiaca.
4. Priznáva sťažovateľovi trovy konania 6.343 Sk, ktoré ŠS v Pezinku vyplatí
do 1 mesiaca k rukám JUDr. E. Ľ.“
Na výzvu ústavného súdu na odstránenie nedostatkov podania z 23. augusta 2006
sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 31. augusta 2006,
v ktorom zdôraznil najmä nasledovné skutočnosti:
«Konaním a rozhodnutím špeciálneho súdu z 12. 6. 2006, sp. zn. BB-Pš 44/05 boli
porušené sťažovateľove práva a slobody, garantované
a) čl. 5 ods. 3, 4 Dohovoru, resp. čl. 17 ods. 2 ústavy tým, že
- výklad zákonných znakov „konkrétnych skutočností“ (vo vzťahu k dôvodom
kolúznej väzby) špeciálny súd nevyvodil z povahy konkrétnej s individualizovanej veci,
včítane osoby obvineného, jeho osobných pomerov a charakteru profesie, ktorú vykonával
a vykonáva, ale tvrdené (a nedostatočne zistené) dôvody väzby videl vo vykonávaní
slobodného povolania, garantovaného čl. 35 ústavy,
- že ak bolo rozhodnutie o vzatí do väzby vydané v rozpore so zákonom, táto
nezákonnosť sa preniesla aj na naväzujúce rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vrátenie
kaucie, lebo právo nebyť vo väzbe z iného ako zákonného dôvodu, sa viaže aj na trvanie
väzobných dôvodov, nadväzujúcich na základ skutkov, ktoré musia byť kvalifikovateľné ako
trestné činy a nie obchodnoprávne úkony;
b) čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 46 a 48 ústavy tým, že
- sťažovateľa súdil špeciálny súd, ktorý podľa nás nemá atribúty nezávislého
a nestranného súdneho orgánu pre určitú systémovú a najmä politickú korupciu (platovú,
funkčnú a kariérnu ap.),
- po vyjadrení špeciálneho prokurátora, nedal sťažovateľovi možnosť repliky naň
a byť vypočutý (narušená „rovnosť zbraní“), resp. nedal mu právo podať proti uzneseniu
sťažnosť na nadriadený súd,
- zmanipulovaná metóda spájania a rozpájania jednotlivých vecí u sťažovateľa
nezaistila možnosť sa k jednotlivým skutkom vyjadriť a ani nevedel, čo ktorý spis obsahuje,
keď vzápätí bol spojený,
- prehliadky advokátskej kancelárie boli vykonané opakovane a v rozpore
so zákonom (bez prítomnosti ich vlastníka - sťažovateľa, hoci išlo o súkromné priestory
a bez vedomia SAK a na vyťaženie iných skutočností, než domové prehliadky boli povolené
ap.);
c) čl. 13 Dohovoru, tým, že bez opravného prostriedku voči uzneseniu o zamietnutí
žiadosti sťažovateľa o vrátenie kaucie, tento nemá účinný prostriedok, ktorým sa mu zaistí
plná jurisdikcia a v jej rámci náprava a odstránenie zásahov do základných práv
sťažovateľa;
d) čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru tým, že sa neoprávnene zasiahlo
do majetku sťažovateľa (kaucia zložené jeho manželkou patrila do BSM ako spoločný
majetok), čo je nezlučiteľné s právom na rešpektovanie jeho majetku.»
Súčasne upravil petit svojej sťažnosti takto:
„1. Špeciálny súd v Pezinku - pracovisko v Banskej Bystrici - v konaní a rozhodnutím
z 12. 6. 2006, sp. zn. BB-Pš 44/05, porušil základné práva JUDr. J. M., a to právo
garantované čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru (čl. 17 ods. 2 ústavy), čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 13
Dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru.
2. Uznesenie Špeciálneho súdu v Pezinku - pracovisko v B. Bystrici z 12. 6. 2006,
sp. zn. BB-Pš 44/05 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. JUDr. J. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 mil. Sk, ktorú
sumu mu vyplatí špeciálny súd do 1 mesiaca.
4. JUDr. J. M. priznáva náhradu trov konania v sume 10.335 Sk - 3 úkony
po 2 894 = 8.682 + 1 653 DPH), ktorú sumu vyplatí špeciálny súd na účet JUDr. E. Ľ.,
(...).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť aj vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade špeciálneho súdu) nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti
pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02, IV. ÚS 66/02), a tiež absencia priamej súvislosti
medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným
rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2,
čl. 46 a čl. 48 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu rozhodnutím špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 44/05 z 12. júna 2006.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie
sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď
sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ústavný súd zo sťažnosti a jej príloh zistil, že uznesením vyšetrovateľa
Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii Stred B., sp. zn. ČVS: PPZ-71/BPK-
S-2005 z 12. decembra 2005 bolo začaté trestné stíhanie sťažovateľa ako obvineného
pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 Trestného
zákona účinného do 31. decembra 2005. Sťažovateľ bol vzatý z dôvodov podľa § 67 ods. 1
písm. b) a c) Trestného poriadku do väzby na základe uznesenia sudcu špeciálneho súdu
sp. zn. BB-Pš 44/05 zo 14. decembra 2005, proti ktorému podal sťažnosť. Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 2 Toš 29/2005
z 12. januára 2006 o sťažnosti sťažovateľa rozhodol tak, že ju zamietol. Uznesením sudcu
pre prípravné konanie špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 44/05 zo 7. marca 2006 bol
sťažovateľ prepustený z väzby a prijala sa peňažná záruka v sume 200 000 Sk. O žiadosti
sťažovateľa o zrušenie peňažnej záruky z 29. mája 2005 rozhodol uznesením sudca pre
prípravné konanie špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 44/05 z 12. júna 2006 tak, že peňažnú
záruku nezrušil, lebo nepominuli všetky dôvody, ktoré k jej prijatiu viedli, pretože dôvody
väzby u sťažovateľa ako obvineného naďalej trvajú podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (v znení zákona č. 650/2005 Z. z.; ďalej len „Trestný
poriadok“).
Ústavný súd na Úrade špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) 12. septembra 2006 zistil, že trestná vec
proti sťažovateľovi ako obvinenému pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej
výhody podľa § 160a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 je v štádiu
súdneho konania po podaní obžaloby, ktorá bola podaná 14. augusta 2006.
Ústavný súd zo spisu vedeného špeciálnym súdom pod sp. zn. BB-Pš 44/05 tiež
zistil, že špeciálny súd zaslal žiadosť sťažovateľa o vrátenie peňažnej záruky na vyjadrenie
úradu špeciálnej prokuratúry. Dňa 5. júna 2006 bolo špeciálnemu súdu doručené
ich stanovisko, ktoré bolo zaslané na vyjadrenie sťažovateľovi, ako aj jeho obhajcovi
a ku ktorému sa sťažovateľ vyjadril svojím podaním doručeným špeciálnemu súdu 7. júna
2006.
Ústavný súd súčasne zo spisu vedeného špeciálnym súdom pod sp. zn. BB-Pš 44/05
zistil, že sťažovateľom napadnuté rozhodnutie špeciálneho súdu z 12. júna 2006 sp. zn.
BB-Pš 44/05 nadobudlo právoplatnosť 12. júna 2006, pričom toto rozhodnutie mu bolo
doručené 16. júna 2006 a jeho obhajcovi 14. júna 2006.
1. Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ
namieta porušenie ním označených základných práv a slobôd napadnutým rozhodnutím
špeciálneho súdu najmä preto, že nepokladal uznesenia špeciálneho súdu sp. zn.
BB-Pš 44/05 zo 14. decembra 2005 o vzatí do väzby za zákonné, na základe čoho podľa
sťažovateľa „táto nezákonnosť sa preniesla aj na naväzujúce rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti o vrátenie kaucie...“.
Ústavný súd zo spisu ďalej zistil, že sťažovateľ zákonnosť rozhodnutia špeciálneho
súdu sp. zn. BB-Pš 44/05 zo 14. decembra 2005 o vzatí do väzby namietal aj v sťažnosti
proti tomuto rozhodnutiu, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Toš 29/2005
z 12. januára 2006, z ktorého medzi iným vyplýva, že „Zo spisového materiálu, ktorý
sa k osobám oboch obvinených viaže je zrejmá povaha, spoločenská nebezpečnosť i rozsah
protispoločenského konania. Vykonané dôkazy, vo vzťahu k obvinenému JUDr. M. naviac
prezentujú dôvodnosť záveru, že z jeho strany nešlo ani o jednorázové, ani o náhodilé
vybočenie z riadneho spôsobu života, ale opakovanú, premyslenú a plánovanú trestnú
činnosť. Trestné stíhanie je v samotnom počiatku, zhromažďovanie dôkazov v prospech
i proti obvineným si žiada čas i vykonanie úkonov, subjektívne pocity obvinených
o nepreukázaní viny sú irelevantné pretože dosiaľ produkované dôkazy svedčia o dôvodnom
podozrení, že skutky, pre ktoré sú stíhaní spáchali. (...) Pokiaľ obvinený JUDr. J. M.
ponúkol v sťažnostných dôvodoch (...) bližšie nekonkretizovanú peňažnú záruku na náhradu
svojej väzby, tento návrh Najvyšší súd Slovenskej republiky (...) neakceptoval, pretože
nezistil nielen formálne, ale predovšetkým materiálne podmienky pre naznačený postup“.
Ústavný súd konštatuje, že uznesením špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 44/05
z 12. júna 2006 bolo rozhodnuté o žiadosti sťažovateľa o zrušenie peňažnej záruky,
a nie o osobnej slobode alebo majetku sťažovateľa, ktorej špeciálny súd nevyhovel.
Vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie
svojich základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3
a 4 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozhodnutím špeciálneho súdu sp. zn.
BB-Pš 44/05 z 12. júna 2006, ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,
pretože medzi napadnutým rozhodnutím špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 44/05 z 12. júna
2006 a namietaným porušením základných práv a slobôd sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2
ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu nie je žiadna
príčinná súvislosť.
Ústavný súd zároveň poukazuje, že podľa § 81 ods. 5 Trestného poriadku peňažnú
záruku zruší na návrh prokurátora alebo obvineného, alebo osoby, ktorá ju zložila, alebo
aj bez návrhu súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie, ktorý o jej prijatí
rozhodol, ak pominuli alebo sa zmenili dôvody, ktoré k jej prijatiu viedli. (...), na základe
čoho vzhľadom na súčasné štádium konania v trestnej veci, keď prípravné konanie skončilo
a trestná veci sťažovateľa sa nachádza v štádiu konania pred súdom po podaní obžaloby,
keď súd z úradnej povinnosti skúma, či nie sú splnené podmienky na zrušenie peňažnej
záruky podľa § 81 ods. 5 Trestného poriadku, by bolo možné sťažnosť v tejto časti
aj z dôvodu nedostatku právomoci vzhľadom na subsidiaritu právomoci ústavného súdu
v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy.
2. Podľa tvrdenia sťažovateľa rozhodnutím špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 44/05
z 12. júna 2006 došlo i k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol
konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01)
alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo
zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti
s napadnutým súdnym rozhodnutím.
Sťažovateľ podal špeciálnemu súdu 26. mája 2006 žiadosť o zrušenie peňažnej
záruky v sume 200 000 Sk, ktorú sudca pre prípravné konanie prijal ako nahradenie jeho
väzby, a o ktorej špeciálny súd rozhodol, aj keď nie podľa subjektívnych názorov
sťažovateľa. Sťažovateľova nespokojnosť s obsahom rozhodnutia špeciálneho súdu nie je
dôkazom jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor špeciálneho súdu svojím vlastným.
Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha
princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a preto je podmienený tým, že zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným
procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa
všeobecného súdu.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 44/05
z 12. júna 2006 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho výrok a ústavný
súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom podľa čl. 46
až 50 ústavy, tiež nezistil, že by záver špeciálneho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom
vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.
Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie
jeho záverov.
Osobitne sa ústavný súd zameral na preskúmanie námietky sťažovateľa ohľadom
porušenia princípu rovnosti zbraní v súvislosti s namietaným porušením práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že špeciálny súd «po vyjadrení
špeciálneho prokurátora, nedal sťažovateľovi možnosť repliky naň a byť vypočutý
(narušená „rovnosť zbraní“)...».
Podľa § 69 ods. 1 Trestného poriadku má obvinený, obhajca, poškodený (...) právo
nazerať do spisov...
Právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého súčasťou
sú aj princíp „rovnosti zbraní“ a „princíp kontradiktórneho prejednania veci“, sa vzťahuje
na každé konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskom práve alebo záväzku, prípadne
o oprávnenosti trestného obvinenia.
V prípade sťažovateľa sa rozhodovalo o jeho žiadosti o zrušenie peňažnej záruky,
teda išlo síce o trestné konanie, v ktorom je aplikovateľný dohovor, ale nešlo
o rozhodovanie o oprávnenosti trestného obvinenia sťažovateľa, čo znamená, že aj
v prípade námietky sťažovateľa ohľadom porušenia rovnosti zbraní napadnutým
rozhodnutím niet príčinnej súvislosti medzi týmto rozhodnutím špeciálneho súdu
a namietaným porušením princípu rovnosti zbraní podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
3. Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru rozhodnutím
špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 44/05 z 12. júna 2006 tým, že nemá opravný prostriedok
voči „uzneseniu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o vrátenie kaucie“.
Ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať
pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom
(Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131,
ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.
Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína,
že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno
považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).
Právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôže
všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi
upravujúcimi postupy v trestnom konaní.
Preto napadnuté konanie špeciálneho súdu nesignalizuje žiadnu možnosť priamej
príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy
pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde aj vo vzťahu k tejto časti sťažnosti tak, že ju odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
4. Sťažovateľ ďalej namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
Ak ústavný súd primerane aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde, ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku a Trestného poriadku poučí sťažovateľa o jeho procesných
právach a povinnostiach v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy s cieľom poskytnúť
mu plnú možnosť na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných práv a slobôd a poučí
ho o tom, ako treba opravu alebo doplnenie sťažnosti urobiť, je procesnou povinnosťou
sťažovateľa výzvy ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie sťažnosti v nej
obsiahnuté rešpektovať. V prípade nerešpektovania uvedenej povinnosti sťažovateľom
ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietne pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napriek výzve ústavného súdu z 23. augusta
2006 nedoplnil sťažnosť tak, aby obsahovala v tejto časti predpísané náležitosti podľa
§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, napriek tomu, že bol kvalifikovane zastúpený
advokátkou.
Sťažovateľ v sťažnosti síce uviedol, v čom vidí porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 a čl. 48 ústavy (s ktorými namietal aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), ale tieto základné práva bližšie nekonkretizoval a neuviedol ich ani v petite
sťažnosti, pričom ústavný súd je pri rozhodovaní o sťažnostiach v zmysle § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde petitom viazaný (obdobne napr. IV. US 101/04).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2006