Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 149/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2008

predbežne prerokoval sťažnosť V. A., R., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., B., vo veci

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn.

zo 17. mája 2007 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 12. septembra 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2008 doručená sťažnosť V. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) zo 17. mája 2007 sp. zn.

a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 12. septembra

2007 sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou okresnému súdu domáhal od

odporcov v prvom a druhom rade zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej

mu porušením o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach

a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„antidiskriminačný zákon“).

Okresný súd rozsudkom zo 17. mája 2007 návrh sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ podal 26. júna 2007 proti jeho rozsudku odvolanie, v ktorom okrem

iného uviedol:

«Prvostupňový súd sa v odôvodnení vôbec nezaoberal argumentáciou

navrhovateľa v žalobe a v jeho vyjadrení na pojednávaní 17. 5. 2007, osobitnou právnou

úpravou zákazu diskriminácie vo vzťahu k príslušníkom Policajného zboru Slovenskej

republiky (ďalej len „PZ SR") podľa § 2a a zákonnou možnosťou uloženia obmedzení

výkonu štátnej služby podľa , a

Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru

väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších

predpisov (...).

Prvostupňový súd podľa názoru navrhovateľa nesprávne interpretoval

výnimku z osobnej pôsobnosti § 4 v spojení s § 8 ods. 5 antidiskriminačného zákona, ktorým

boli do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaná smernica Rady č.

96/97/ES, ktorá mení a dopĺňa smernicu 86/378/EHS o uplatnení zásady rovnakého

zaobchádzania s mužmi a ženami v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia,

smernica č. 2000/43/EC o zásade rovnakého zaobchádzania bez ohľadu na rasový alebo

etnický pôvod a smernica Rady č. 2000/78/EC, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre

rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní.

Navrhovateľ tiež poukazuje na to, že súd prvého stupňa vôbec nezohľadnil a

neaplikoval v prejednávanej veci relevantnú právnu normu, konkrétne § 11 ods. 2

antidiskriminačného zákona, ktorý predstavuje osobitnú právnu úpravu dôkaznej povinností

odporcu vo vzťahu k všeobecnej úprave dokazovania upravenej v , tak ako to vyžadujú

vyššie citované smernice. (...)

Za diskrimináciu svojej osoby považuje navrhovateľ postup odporcu 1) a 2), ktorý

predchádzal jeho prepusteniu zo stálej štátnej služby príslušníka PZ SR v

porovnaní s niektorými inými príslušníkmi PZ SR, ktorí sa nachádzali v porovnateľnej

situácii. Navrhovateľ sa už v žalobe vyjadril, že si bol vedomý zmeny svojej zdravotnej

spôsobilosti na výkon doterajšieho zamestnania, mal však naďalej záujem o ďalšie

pôsobenie v služobnom pomere v PZ SR. (...)

Prvostupňový súd sa navrhovanými dôkazmi zo strany navrhovateľa vôbec

nezaoberal a nevykonal ich; taktiež nezohľadnil ani písomné dôkazy založené do spisu na

pojednávaní 17. 5. 2007. Prvostupňový súd ignoroval povinnosť odporcu 1) a 2) vyvrátiť

domnienku diskriminácie navrhovateľa (prenesené obrátené bremeno), pričom nevykonaním

navrhnutých dôkazov odňal navrhovateľovi možnosť preukázať, že v prípade ním

navrhnutých svedkov odporca 1) a2) postupoval odlišne ako v prípade navrhovateľa.»

V sťažnosti ďalej sťažovateľ uvádza:

«Odvolávajúc sa na príslušnú judikatúru Súdneho dvora, právny zástupca

sťažovateľa poukázal na to, že zásada rovnosti má všeobecné použitie a platí pre

zamestnávanie vo verejných službách rozhodnutia členských štátov so zreteľom na

prístup k zamestnaniu, odbornú prípravu a pracovné podmienky v ozbrojených silách s

cieľom zabezpečiť ich efektívnosť nepatria úplne mimo pôsobnosť komunitárneho práva

(právna vec Sirdar C -273/97 z 26.10.1999, právna vec Kreil C- 285/98 z 11. 1. 2000).

Členským štátom prináleží zabezpečiť účinné súdne preskúmanie dodržiavania

uplatniteľných ustanovení práva Spoločenstva a vnútroštátnej právnej úpravy

zameranej na prebratie práv zakotvených v smernici.

Právny zástupca sťažovateľa v ústnom prejave opätovne upozornil na potrebu

aplikácie osobitnej právnej úpravy dôkazného bremena v diskriminačných veciach (§ 11

ods. 2 antidiskriminačného zákona), kedy sa dôkazná povinnosť presúva na odporcu za

predpokladu, že navrhovateľ predloží súdu také dôkazy, z ktorých možno dôvodne

usudzovať, že zásada rovnakého zaobchádzania bola porušená.

Odvolací súd rozsudkom zo dňa 12. 09. 2007, sp. zn. -138 z 12. 9.

2007 (…) nevyhovel odvolaniu sťažovateľa a potvrdil rozsudok prvostupňového súdu. (...)

Prvostupňový súd ako aj odvolací súd pritom nesprávne vyložili jednu zo základných

zásad teórie práva - lex speciali derogat legi generali, podľa ktorej ak určitú parciálnu

otázku neupravuje osobitný zákon, použije sa príslušné ustanovenie všeobecného zákona. Vo

svojom rozsudku odvolací súd uviedol: „V § 2a zákona ostatnej službe policajtov nie je

uvedená diskriminácia z dôvodu zdravotného postihnutia a teda z toho vyplýva, že takúto

formu diskriminácie u príslušníkov ozbrojených zborov nepripúšťa."

Vzhľadom k tomu, že § 2a zákona o štátnej službe policajtov predstavuje vo vzťahu k

§ 6 ods. 1 AntZ osobitnú právnu úpravu, ak nie je zákonný dôvod zdravotného postihnutia

pri aplikácii zásady rovnakého zaobchádzania upravený v zákone o štátnej službe

policajtov, použije sa všeobecná úprava zákazu diskriminácie z dôvodu zdravotného

postihnutia v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov podľa

antidiskriminačného zákona. Tento záver potvrdzuje i judikatúra Súdneho dvora, podľa

ktorej sa zásada rovnosti v istej miere aplikuje aj v ozbrojených silách.»

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností žiada, aby ústavný súd vyniesol tento

nález:

„1. Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom zo dňa 17. 05. 2007, sp. zn. 16 C

59/2006 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že v predmetnom konaní

neprihliadol a riadne neaplikoval ustanovenia platnej a účinnej právnej úpravy najmä

pokiaľ ide o časť obráteného dôkazného bremena a tým, že svoj rozsudok riadne

neodôvodnil.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. -138 z 12. 9. 2007

porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR a právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd tým, že svoj rozsudok riadne neodôvodnil.

3. Rozsudok Krajského súd v Banskej Bystrici sp. zn. -138 zo dňa 12. 9.

2007 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, alebo návrhy podané oneskorene, ako aj

návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd a krajský súd

zamietnutím jeho návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením zásady

rovnakého zaobchádzania zo strany odporcov Krajského riaditeľstva Policajného zboru

v Banskej Bystrici a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky porušili jeho základné právo

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru. Všeobecné súdy svoje rozhodnutia riadne neodôvodnili a podľa

sťažovateľa sa vôbec nevysporiadali s aplikáciou platného antidiskriminačného zákona na

jeho prípad.

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ

napadol jednak rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu. Avšak vzhľadom

na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného , ústavný súd nemá

právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože tieto preskúmal

v dôsledku odvolania sťažovateľa krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť

v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom a rozhodnutím okresného súdu,

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

2. Pokiaľ ide časť sťažnosti týkajúcu sa namietaného porušenia základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru krajským súdom,

ktorou sa zároveň domáhal zrušenia jeho rozsudku z 12. septembra 2007, ústavný súd túto

časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti teda vyplýva, že jej podstatou v časti namietajúcej porušenie

týchto práv krajským súdom je nesúhlas sťažovateľa s jeho právnym názorom, ktorý v danej

veci potvrdil vo veci samej rozsudok okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba

sťažovateľa o zaplatenie nemajetkovej ujmy s prísl. Podľa sťažovateľa „v právnej veci

sťažovateľa nemožno posudzovať príslušné vnútroštátne právo izolovane, pretože

antidiskriminačná legislatíva sa netýka výlučne vnútroštátneho práva, ale zasahuje do

pôsobnosti primárneho a sekundárneho práva bývalých Európskych spoločenstiev a dnešnej

Európskej únie“.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania,

resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

ústavnoprávnych princípov konania ( až 50 ). Táto právomoc ústavného súdu

však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť názory všeobecných

súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad

a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (). Reálne

uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo

na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania

( mutatis mutandis , ).

Vychádzajúc z týchto úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením obsahu napadnutého

rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd a tiež okresný súd

na argumentáciu sťažovateľa reagovali primeraným spôsobom, vysporiadali sa s

rozhodujúcimi okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia a do odôvodnenia ich rozsudkov uviedli

postup, akým dospeli k svojmu rozhodnutiu.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu vôbec nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím

(postupom) orgánu štátu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ).

Právo sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď, ale musí reagovať len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(napr. , ).

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa

preskúmal, či postup krajského súdu nebol svojvoľný a či mal oporu v zákone.

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh ústavný súd zistil, že krajský súd svoje

rozhodnutie riadne odôvodnil. V tomto rozhodnutí sú uvedené skutkové okolnosti a dôvody,

na základe ktorých odvolaniu sťažovateľa nebolo vyhovené a prečo bolo potvrdené

rozhodnutie okresného súdu sp. zn. zo 17. mája 2007.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 12. septembra 2007 odvolaniu

sťažovateľa nevyhovel, keď po vyhodnotení právnej situácie okrem iného konštatoval:

«Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči

odporcom 1/ a 2/ zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 400.000,- Sk s príslušenstvom, z

dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, vyplývajúcej z antidiskriminačného

zákona, pričom uvedená nemajetková ujma mu mala vzniknúť diskriminačným postupom

zo strany odporcov, v dôsledku jeho zdravotného stavu. Uvedeného nároku sa teda

domáhal jednoznačne na základe o rovnakom zaobchádzaní

v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon). Za

tohto stavu je teda potrebné vyriešiť základnú otázku či sa navrhovateľ v tomto prípade (t. j.

za vyššie uvedených skutkových okolností) môže úspešne domáhať uplatňovaného nároku

podľa uvedeného zákona.

Antidiskriminačný zákon upravuje uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania a

ustanovuje prostriedky právnej ochrany, ak dôjde k porušeniu tejto zásady (§ 1). Vzhľadom

na rozmanitý charakter a účel právnych vzťahov vznikajúcich v oblasti súkromného i

verejného práva nie je objektívne možné, aby táto zásada platila bezvýhradne, t. j.

absolútne. Výnimky z tejto zásady sú však v právnom štáte prípustné (akceptovateľné) len

vtedy, ak sú odôvodnené sledovaním legitímneho cieľa. Zákonodarca túto výnimku upravil

expressis verbis v § 4 uvedeného zákona.

Z ustanovenia § 4 ods. 1, písm. b) antidiskriminačného zákona vyplýva, že uvedený

zákon sa nevzťahuje /okrem prípadov definovaných v § 4 ods. 1, písm. a)/ani na rozdielne

zaobchádzanie z dôvodu zdravotného postihnutia alebo veku, ktoré vyplýva z ustanovení

osobitných predpisov upravujúcich služobný pomer príslušníkov ozbrojených síl,

ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov, (...).

Keďže z obsahu spisu je nesporné, že k predmetnej diskriminácii navrhovateľa malo

dôjsť v dobe, keď bol príslušníkom PZ SR (teda bol v služobnom pomere, nie v

pracovnoprávnom vzťahu) a malo ísť o diskrimináciu v súvislosti s jeho nepriaznivým

zdravotným stavom, resp. z dôvodu jeho zdravotného postihnutia, z citovaného ustanovenia

jednoznačne vyplýva, že antidiskriminačný zákon sa na neho nevzťahuje. Okrem toho

odvolací súd poukazuje na to, že antidiskriminačný zákon priamo pripúšťa rozdielne

zaobchádzanie, resp. v § 8 definuje kedy rozdielne zaobchádzanie nie je diskrimináciou.

Podľa § 8 ods. 5 „diskriminácia z dôvodu zdravotného postihnutia nie je objektívne

odôvodnené rozdielne zaobchádzanie, ktoré spočíva v ustanovení podmienky zdravotnej

spôsobilosti na prístup k zamestnaniu alebo podmienky na výkon určitých

činnosti v zamestnaní, ak to vyžaduje povaha tohto zamestnania alebo činnosti“. Teda

inak povedané, za diskrimináciu z dôvodu zdravotného postihnutia nemožno považovať

objektívne odôvodnené rozdielne zaobchádzanie, ktoré spočíva v ustanovení podmienky

zdravotnej spôsobilosti na prístup k zamestnaniu alebo podmienky na výkon

určitých činností v zamestnaní, ak to vyžaduje povaha tohto zamestnania alebo

povaha činnosti. V prejednávanej veci je nesporné, že povaha zamestnania navrhovateľa

(služobný pomer príslušníka PZ SR) vyžadovala, aby počas celého výkonu služobného

pomeru spĺňal zákonom predpísané podmienky podľa o štátnej

službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a

justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, teda aby bol i zdravotne,

telesne a duševne spôsobilý na výkon služby. Ustanovenie tejto zákonnej podmienky

zdravotnej spôsobilosti nie je podľa citovaného ustanovenia § 8 ods. 5

antidiskriminačného zákona diskrimináciou. Keďže túto, osobitným zákonom ustanovenú

podmienku zdravotnej spôsobilosti na výkon služobného pomeru príslušníka PZ SR

navrhovateľ stratil, jeho prepustenie zo služobného pomeru logicky nemôže byť

diskrimináciou.

Uvedenú interpretáciu v konečnom dôsledku nepriamo potvrdzuje i ustanovenie § 2a

ods. 1 (...).

„V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z

dôvodu, manželského stavu ;a rodinného stavu, farby pleti, jazyka; politického alebo iného

zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo

iného postavenia". V citovanom ustanovení nie je uvedená diskrimináciu z dôvodu

zdravotného postihnutia a teda z toho vyplýva, že takúto formu diskriminácie u

príslušníkov ozbrojených zborov nepripúšťa.

Z vyššie uvedeného odôvodnenia teda jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ sa

nemôže úspešne domáhať uplatňovaného nároku podľa antidiskriminačného zákona.

Z tohto dôvodu je preto irelevantný i jeho argumenty uvedený v odvolaní, týkajúci sa

postupu odporcu 1/ a 2/, ktorý predchádzal jeho prepusteniu zo stálej štátnej služby

príslušníka PZ SR, ktorý mal byť podľa jeho názoru diskriminačný vtom, že bol odlišný

s postupom, ktorý odporcovia zvolili voči iným príslušníkom PZ SR, ktorí sa nachádzali

v porovnateľnej situácii, a ktorým bol umožnený výkon služby v PZ SR s obmedzeniami

v zdravotnej klasifikácii C. Teoreticky, ak by v tomto prípade bolo možno aplikovať

antidiskriminačný zákon, samotná skutočnosť že odporcovia iným príslušníkom PZ SR,

ktorí sa nachádzali „v porovnateľnej situácii" umožnili výkon služby v PZ SR s

obmedzeniami v zdravotnej klasifikácii C, nie je sama osebe/skutočnosťou,

preukazujúcou diskrimináciu, pretože zdravotný stav, resp. zdravotné postihnutie je tak

vysoko individualizovanou kategóriou, že fakticky „porovnateľná situácia" u rozdielnych

osôb nemôže nastať. Dokonca v tomto prípade navrhovateľ porovnával svoj zdravotný stav

so zdravotným stavom osôb s úplne odlišnými diagnózami.

Z hľadiska tohto konania sú právne irelevantné i argumenty navrhovateľa

spochybňujúce (administratívnoprávny) proces, ktorý predchádzal jeho prepusteniu zo

služobného pomeru a i argumenty, že okresný súd sa v tomto konaní nezaoberal všetkými

aspektmi tohto procesu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že postup

okresného súdu (vzhľadom na vyššie uvedený právny názor) bol správny. Okresný súd v

tomto konaní nemal nie len dôvod, ale vzhľadom na charakter uplatneného nároku

(občianskoprávna žaloba), ani možnosť, aby skúmal a hodnotil predmetné rozhodnutia

lekárskych komisií, ktoré boli podkladom vydania personálneho rozkazu, ktorým bol

prepustený zo stálej služby príslušníka PZ SR. Ak mal navrhovateľ výhrady voči

personálnemu rozkazu, resp. voči rozhodnutiam z ktorých vychádzal, mal postupovať podľa

a podať na súd návrh na preskúmanie právoplatného rozhodnutia

vydaného nadriadeným podľa piatej časti (t. j. v rámci

správneho súdnictva), kde mohol na základe efektívne

realizovať svoje základné právo na súdnu ochranu, zakotvené v Slovenskej

republiky. Navrhovateľ však toto právo nevyužil a faktickej revízie, resp.

spochybnenia administratívnoprávnych rozhodnutí sa domáhal v rámci tohto

občianskoprávneho konania, čo je právne neakceptovateľné a teda nemožné.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil.“

Z citovaného rozhodnutia krajského súdu s prihliadnutím na obsah odôvodnenia

rozhodnutia súdu prvého stupňa je pritom podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tento sa

zaoberal námietkami sťažovateľa. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti na rozdiel

od sťažovateľa nezistil, že by závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné

kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom

označenými článkami a dohovoru.

Preto ústavný súd uzavrel, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu neobsahuje také

skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru alebo ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných

princípov ( až 50 ).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu takým

rozhodnutím krajského súdu, ktorý zjavne nie je v príčinnej súvislosti so žiadnym

porušovaním označených práv. Sťažovateľ bol v označenom spore žalobcom, krajský súd

svoje rozhodnutie náležite odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a

hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež nepreukázal príčinnú súvislosť medzi uplatňovaním jeho

práv na zaplatenie nemajetkovej ujmy a nesprávnou aplikáciou „smernice Rady č.

96/97/ES, ktorá mení a dopĺňa smernicu 86/378/EHS o uplatnení zásady rovnakého

zaobchádzania s mužmi a ženami v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia,

smernica č. 2000/43/EC o zásade rovnakého zaobchádzania bez ohľadu na rasový alebo

etnický pôvod a smernica Rady č. 2000/78/EC, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre

rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní“.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľovi bola poskytnutá dostatočná ochrana jeho

základným právam a slobodám v konaní pred krajským súdom, ktorého rozhodnutie podľa

názoru ústavného súdu nie je arbitrárne a samotný neúspech v konaní pred všeobecným

súdom nemožno považovať za dôvod na domáhanie sa ochrany jeho označených práv

v konaní pred ústavným súdom.

Preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu k rozhodnutiu krajského

súdu) odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2008