Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 149/08
PDF · 239.55 KB
No categories available
III. ÚS 149/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2008
predbežne prerokoval sťažnosť V. A., R., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., B., vo veci
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn.
16 C 59/2006 zo 17. mája 2007 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 167/07
z 12. septembra 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. A. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára
2008 doručená sťažnosť V. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) zo 17. mája 2007 sp. zn. 16 C 59/2006
a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 12. septembra
2007 sp. zn. 17 Co 167/07.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou okresnému súdu domáhal od
odporcov v prvom a druhom rade zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
mu porušením zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„antidiskriminačný zákon“).
Okresný súd rozsudkom zo 17. mája 2007 návrh sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ podal 26. júna 2007 proti jeho rozsudku odvolanie, v ktorom okrem
iného uviedol:
«Prvostupňový súd sa v odôvodnení vôbec nezaoberal argumentáciou
navrhovateľa v žalobe a v jeho vyjadrení na pojednávaní 17. 5. 2007, osobitnou právnou
úpravou zákazu diskriminácie vo vzťahu k príslušníkom Policajného zboru Slovenskej
republiky (ďalej len „PZ SR") podľa § 2a a zákonnou možnosťou uloženia obmedzení
výkonu štátnej služby podľa § 192 ods. 1 písm. b), ods. 3 a § 223 ods. 2 zákona č. 73/1998
Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších
predpisov (...).
Prvostupňový súd podľa názoru navrhovateľa nesprávne interpretoval
výnimku z osobnej pôsobnosti § 4 v spojení s § 8 ods. 5 antidiskriminačného zákona, ktorým
boli do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaná smernica Rady č.
96/97/ES, ktorá mení a dopĺňa smernicu 86/378/EHS o uplatnení zásady rovnakého
zaobchádzania s mužmi a ženami v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia,
smernica č. 2000/43/EC o zásade rovnakého zaobchádzania bez ohľadu na rasový alebo
etnický pôvod a smernica Rady č. 2000/78/EC, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre
rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní.
Navrhovateľ tiež poukazuje na to, že súd prvého stupňa vôbec nezohľadnil a
neaplikoval v prejednávanej veci relevantnú právnu normu, konkrétne § 11 ods. 2
antidiskriminačného zákona, ktorý predstavuje osobitnú právnu úpravu dôkaznej povinností
odporcu vo vzťahu k všeobecnej úprave dokazovania upravenej v OSP, tak ako to vyžadujú
vyššie citované smernice. (...)
Za diskrimináciu svojej osoby považuje navrhovateľ postup odporcu 1) a 2), ktorý
predchádzal jeho prepusteniu zo stálej štátnej služby príslušníka PZ SR v
porovnaní s niektorými inými príslušníkmi PZ SR, ktorí sa nachádzali v porovnateľnej
situácii. Navrhovateľ sa už v žalobe vyjadril, že si bol vedomý zmeny svojej zdravotnej
spôsobilosti na výkon doterajšieho zamestnania, mal však naďalej záujem o ďalšie
pôsobenie v služobnom pomere v PZ SR. (...)
Prvostupňový súd sa navrhovanými dôkazmi zo strany navrhovateľa vôbec
nezaoberal a nevykonal ich; taktiež nezohľadnil ani písomné dôkazy založené do spisu na
pojednávaní 17. 5. 2007. Prvostupňový súd ignoroval povinnosť odporcu 1) a 2) vyvrátiť
domnienku diskriminácie navrhovateľa (prenesené obrátené bremeno), pričom nevykonaním
navrhnutých dôkazov odňal navrhovateľovi možnosť preukázať, že v prípade ním
navrhnutých svedkov odporca 1) a2) postupoval odlišne ako v prípade navrhovateľa.»
V sťažnosti ďalej sťažovateľ uvádza:
«Odvolávajúc sa na príslušnú judikatúru Súdneho dvora, právny zástupca
sťažovateľa poukázal na to, že zásada rovnosti má všeobecné použitie a platí pre
zamestnávanie vo verejných službách rozhodnutia členských štátov so zreteľom na
prístup k zamestnaniu, odbornú prípravu a pracovné podmienky v ozbrojených silách s
cieľom zabezpečiť ich efektívnosť nepatria úplne mimo pôsobnosť komunitárneho práva
(právna vec Sirdar C -273/97 z 26.10.1999, právna vec Kreil C- 285/98 z 11. 1. 2000).
Členským štátom prináleží zabezpečiť účinné súdne preskúmanie dodržiavania
uplatniteľných ustanovení práva Spoločenstva a vnútroštátnej právnej úpravy
zameranej na prebratie práv zakotvených v smernici.
Právny zástupca sťažovateľa v ústnom prejave opätovne upozornil na potrebu
aplikácie osobitnej právnej úpravy dôkazného bremena v diskriminačných veciach (§ 11
ods. 2 antidiskriminačného zákona), kedy sa dôkazná povinnosť presúva na odporcu za
predpokladu, že navrhovateľ predloží súdu také dôkazy, z ktorých možno dôvodne
usudzovať, že zásada rovnakého zaobchádzania bola porušená.
Odvolací súd rozsudkom zo dňa 12. 09. 2007, sp. zn. 17 Co/l67/07-138 z 12. 9.
2007 (…) nevyhovel odvolaniu sťažovateľa a potvrdil rozsudok prvostupňového súdu. (...)
Prvostupňový súd ako aj odvolací súd pritom nesprávne vyložili jednu zo základných
zásad teórie práva - lex speciali derogat legi generali, podľa ktorej ak určitú parciálnu
otázku neupravuje osobitný zákon, použije sa príslušné ustanovenie všeobecného zákona. Vo
svojom rozsudku odvolací súd uviedol: „V § 2a zákona ostatnej službe policajtov nie je
uvedená diskriminácia z dôvodu zdravotného postihnutia a teda z toho vyplýva, že takúto
formu diskriminácie u príslušníkov ozbrojených zborov nepripúšťa."
Vzhľadom k tomu, že § 2a zákona o štátnej službe policajtov predstavuje vo vzťahu k
§ 6 ods. 1 AntZ osobitnú právnu úpravu, ak nie je zákonný dôvod zdravotného postihnutia
pri aplikácii zásady rovnakého zaobchádzania upravený v zákone o štátnej službe
policajtov, použije sa všeobecná úprava zákazu diskriminácie z dôvodu zdravotného
postihnutia v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov podľa
antidiskriminačného zákona. Tento záver potvrdzuje i judikatúra Súdneho dvora, podľa
ktorej sa zásada rovnosti v istej miere aplikuje aj v ozbrojených silách.»
Sťažovateľ na základe uvedených skutočností žiada, aby ústavný súd vyniesol tento
nález:
„1. Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom zo dňa 17. 05. 2007, sp. zn. 16 C
59/2006 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že v predmetnom konaní
neprihliadol a riadne neaplikoval ustanovenia platnej a účinnej právnej úpravy najmä
pokiaľ ide o časť obráteného dôkazného bremena a tým, že svoj rozsudok riadne
neodôvodnil.
2. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 17 Co/167/07-138 z 12. 9. 2007
porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd tým, že svoj rozsudok riadne neodôvodnil.
3. Rozsudok Krajského súd v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co/167/07-138 zo dňa 12. 9.
2007 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, alebo návrhy podané oneskorene, ako aj
návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
bez ústneho pojednávania.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd a krajský súd
zamietnutím jeho návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením zásady
rovnakého zaobchádzania zo strany odporcov Krajského riaditeľstva Policajného zboru
v Banskej Bystrici a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky porušili jeho základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl.
6 ods. 1 dohovoru. Všeobecné súdy svoje rozhodnutia riadne neodôvodnili a podľa
sťažovateľa sa vôbec nevysporiadali s aplikáciou platného antidiskriminačného zákona na
jeho prípad.
1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ
napadol jednak rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu. Avšak vzhľadom
na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá
právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože tieto preskúmal
v dôsledku odvolania sťažovateľa krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť
v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím okresného súdu,
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
2. Pokiaľ ide časť sťažnosti týkajúcu sa namietaného porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom,
ktorou sa zároveň domáhal zrušenia jeho rozsudku z 12. septembra 2007, ústavný súd túto
časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z obsahu sťažnosti teda vyplýva, že jej podstatou v časti namietajúcej porušenie
týchto práv krajským súdom je nesúhlas sťažovateľa s jeho právnym názorom, ktorý v danej
veci potvrdil vo veci samej rozsudok okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba
sťažovateľa o zaplatenie nemajetkovej ujmy s prísl. Podľa sťažovateľa „v právnej veci
sťažovateľa nemožno posudzovať príslušné vnútroštátne právo izolovane, pretože
antidiskriminačná legislatíva sa netýka výlučne vnútroštátneho práva, ale zasahuje do
pôsobnosti primárneho a sekundárneho práva bývalých Európskych spoločenstiev a dnešnej
Európskej únie“.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).
Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania,
resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu
ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu
však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť názory všeobecných
súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad
a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (II. ÚS 54/02). Reálne
uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo
na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania
(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 17/01, II. ÚS 22/05).
Vychádzajúc z týchto úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením obsahu napadnutého
rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd a tiež okresný súd
na argumentáciu sťažovateľa reagovali primeraným spôsobom, vysporiadali sa s
rozhodujúcimi okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia a do odôvodnenia ich rozsudkov uviedli
postup, akým dospeli k svojmu rozhodnutiu.
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu vôbec nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím
(postupom) orgánu štátu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).
Právo sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa
je súd povinný dať podrobnú odpoveď, ale musí reagovať len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(napr. II. ÚS 44/03, IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa
preskúmal, či postup krajského súdu nebol svojvoľný a či mal oporu v zákone.
Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh ústavný súd zistil, že krajský súd svoje
rozhodnutie riadne odôvodnil. V tomto rozhodnutí sú uvedené skutkové okolnosti a dôvody,
na základe ktorých odvolaniu sťažovateľa nebolo vyhovené a prečo bolo potvrdené
rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 16 C 59/2006 zo 17. mája 2007.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 17 Co 167/07 z 12. septembra 2007 odvolaniu
sťažovateľa nevyhovel, keď po vyhodnotení právnej situácie okrem iného konštatoval:
«Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči
odporcom 1/ a 2/ zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 400.000,- Sk s príslušenstvom, z
dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, vyplývajúcej z antidiskriminačného
zákona, pričom uvedená nemajetková ujma mu mala vzniknúť diskriminačným postupom
zo strany odporcov, v dôsledku jeho zdravotného stavu. Uvedeného nároku sa teda
domáhal jednoznačne na základe zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon). Za
tohto stavu je teda potrebné vyriešiť základnú otázku či sa navrhovateľ v tomto prípade (t. j.
za vyššie uvedených skutkových okolností) môže úspešne domáhať uplatňovaného nároku
podľa uvedeného zákona.
Antidiskriminačný zákon upravuje uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania a
ustanovuje prostriedky právnej ochrany, ak dôjde k porušeniu tejto zásady (§ 1). Vzhľadom
na rozmanitý charakter a účel právnych vzťahov vznikajúcich v oblasti súkromného i
verejného práva nie je objektívne možné, aby táto zásada platila bezvýhradne, t. j.
absolútne. Výnimky z tejto zásady sú však v právnom štáte prípustné (akceptovateľné) len
vtedy, ak sú odôvodnené sledovaním legitímneho cieľa. Zákonodarca túto výnimku upravil
expressis verbis v § 4 uvedeného zákona.
Z ustanovenia § 4 ods. 1, písm. b) antidiskriminačného zákona vyplýva, že uvedený
zákon sa nevzťahuje /okrem prípadov definovaných v § 4 ods. 1, písm. a)/ani na rozdielne
zaobchádzanie z dôvodu zdravotného postihnutia alebo veku, ktoré vyplýva z ustanovení
osobitných predpisov upravujúcich služobný pomer príslušníkov ozbrojených síl,
ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov, (...).
Keďže z obsahu spisu je nesporné, že k predmetnej diskriminácii navrhovateľa malo
dôjsť v dobe, keď bol príslušníkom PZ SR (teda bol v služobnom pomere, nie v
pracovnoprávnom vzťahu) a malo ísť o diskrimináciu v súvislosti s jeho nepriaznivým
zdravotným stavom, resp. z dôvodu jeho zdravotného postihnutia, z citovaného ustanovenia
jednoznačne vyplýva, že antidiskriminačný zákon sa na neho nevzťahuje. Okrem toho
odvolací súd poukazuje na to, že antidiskriminačný zákon priamo pripúšťa rozdielne
zaobchádzanie, resp. v § 8 definuje kedy rozdielne zaobchádzanie nie je diskrimináciou.
Podľa § 8 ods. 5 „diskriminácia z dôvodu zdravotného postihnutia nie je objektívne
odôvodnené rozdielne zaobchádzanie, ktoré spočíva v ustanovení podmienky zdravotnej
spôsobilosti na prístup k zamestnaniu alebo podmienky na výkon určitých
činnosti v zamestnaní, ak to vyžaduje povaha tohto zamestnania alebo činnosti“. Teda
inak povedané, za diskrimináciu z dôvodu zdravotného postihnutia nemožno považovať
objektívne odôvodnené rozdielne zaobchádzanie, ktoré spočíva v ustanovení podmienky
zdravotnej spôsobilosti na prístup k zamestnaniu alebo podmienky na výkon
určitých činností v zamestnaní, ak to vyžaduje povaha tohto zamestnania alebo
povaha činnosti. V prejednávanej veci je nesporné, že povaha zamestnania navrhovateľa
(služobný pomer príslušníka PZ SR) vyžadovala, aby počas celého výkonu služobného
pomeru spĺňal zákonom predpísané podmienky podľa § 14 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej
službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a
justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, teda aby bol i zdravotne,
telesne a duševne spôsobilý na výkon služby. Ustanovenie tejto zákonnej podmienky
zdravotnej spôsobilosti nie je podľa citovaného ustanovenia § 8 ods. 5
antidiskriminačného zákona diskrimináciou. Keďže túto, osobitným zákonom ustanovenú
podmienku zdravotnej spôsobilosti na výkon služobného pomeru príslušníka PZ SR
navrhovateľ stratil, jeho prepustenie zo služobného pomeru logicky nemôže byť
diskrimináciou.
Uvedenú interpretáciu v konečnom dôsledku nepriamo potvrdzuje i ustanovenie § 2a
ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. (...).
„V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z
dôvodu, manželského stavu ;a rodinného stavu, farby pleti, jazyka; politického alebo iného
zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo
iného postavenia". V citovanom ustanovení nie je uvedená diskrimináciu z dôvodu
zdravotného postihnutia a teda z toho vyplýva, že takúto formu diskriminácie u
príslušníkov ozbrojených zborov nepripúšťa.
Z vyššie uvedeného odôvodnenia teda jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ sa
nemôže úspešne domáhať uplatňovaného nároku podľa antidiskriminačného zákona.
Z tohto dôvodu je preto irelevantný i jeho argumenty uvedený v odvolaní, týkajúci sa
postupu odporcu 1/ a 2/, ktorý predchádzal jeho prepusteniu zo stálej štátnej služby
príslušníka PZ SR, ktorý mal byť podľa jeho názoru diskriminačný vtom, že bol odlišný
s postupom, ktorý odporcovia zvolili voči iným príslušníkom PZ SR, ktorí sa nachádzali
v porovnateľnej situácii, a ktorým bol umožnený výkon služby v PZ SR s obmedzeniami
v zdravotnej klasifikácii C. Teoreticky, ak by v tomto prípade bolo možno aplikovať
antidiskriminačný zákon, samotná skutočnosť že odporcovia iným príslušníkom PZ SR,
ktorí sa nachádzali „v porovnateľnej situácii" umožnili výkon služby v PZ SR s
obmedzeniami v zdravotnej klasifikácii C, nie je sama osebe/skutočnosťou,
preukazujúcou diskrimináciu, pretože zdravotný stav, resp. zdravotné postihnutie je tak
vysoko individualizovanou kategóriou, že fakticky „porovnateľná situácia" u rozdielnych
osôb nemôže nastať. Dokonca v tomto prípade navrhovateľ porovnával svoj zdravotný stav
so zdravotným stavom osôb s úplne odlišnými diagnózami.
Z hľadiska tohto konania sú právne irelevantné i argumenty navrhovateľa
spochybňujúce (administratívnoprávny) proces, ktorý predchádzal jeho prepusteniu zo
služobného pomeru a i argumenty, že okresný súd sa v tomto konaní nezaoberal všetkými
aspektmi tohto procesu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že postup
okresného súdu (vzhľadom na vyššie uvedený právny názor) bol správny. Okresný súd v
tomto konaní nemal nie len dôvod, ale vzhľadom na charakter uplatneného nároku
(občianskoprávna žaloba), ani možnosť, aby skúmal a hodnotil predmetné rozhodnutia
lekárskych komisií, ktoré boli podkladom vydania personálneho rozkazu, ktorým bol
prepustený zo stálej služby príslušníka PZ SR. Ak mal navrhovateľ výhrady voči
personálnemu rozkazu, resp. voči rozhodnutiam z ktorých vychádzal, mal postupovať podľa
zák. č. 73/1998 Z. z. a podať na súd návrh na preskúmanie právoplatného rozhodnutia
vydaného nadriadeným podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (t. j. v rámci
správneho súdnictva), kde mohol na základe § 248 zák. č. 73/1998 Z. z. efektívne
realizovať svoje základné právo na súdnu ochranu, zakotvené v čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky. Navrhovateľ však toto právo nevyužil a faktickej revízie, resp.
spochybnenia administratívnoprávnych rozhodnutí sa domáhal v rámci tohto
občianskoprávneho konania, čo je právne neakceptovateľné a teda nemožné.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdil.“
Z citovaného rozhodnutia krajského súdu s prihliadnutím na obsah odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvého stupňa je pritom podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tento sa
zaoberal námietkami sťažovateľa. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti na rozdiel
od sťažovateľa nezistil, že by závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné
kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom
označenými článkami ústavy a dohovoru.
Preto ústavný súd uzavrel, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu neobsahuje také
skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru alebo ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných
princípov (čl. 46 až 50 ústavy).
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu takým
rozhodnutím krajského súdu, ktorý zjavne nie je v príčinnej súvislosti so žiadnym
porušovaním označených práv. Sťažovateľ bol v označenom spore žalobcom, krajský súd
svoje rozhodnutie náležite odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a
hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež nepreukázal príčinnú súvislosť medzi uplatňovaním jeho
práv na zaplatenie nemajetkovej ujmy a nesprávnou aplikáciou „smernice Rady č.
96/97/ES, ktorá mení a dopĺňa smernicu 86/378/EHS o uplatnení zásady rovnakého
zaobchádzania s mužmi a ženami v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia,
smernica č. 2000/43/EC o zásade rovnakého zaobchádzania bez ohľadu na rasový alebo
etnický pôvod a smernica Rady č. 2000/78/EC, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre
rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní“.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľovi bola poskytnutá dostatočná ochrana jeho
základným právam a slobodám v konaní pred krajským súdom, ktorého rozhodnutie podľa
názoru ústavného súdu nie je arbitrárne a samotný neúspech v konaní pred všeobecným
súdom nemožno považovať za dôvod na domáhanie sa ochrany jeho označených práv
v konaní pred ústavným súdom.
Preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu k rozhodnutiu krajského
súdu) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2008