Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 169/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008

predbežne prerokoval sťažnosť J. R., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š.,

vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 4 a základných práv

podľa , , 2, 3 a 5, , a

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. zo 4. januára

2008 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 22. januára 2008 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. marca 2008

doručené podanie J. R., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Ľ. Š., Š., v ktorej namieta porušenie práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17

ods. 1, 2, 3 a 5, , a uznesením Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 4. januára 2008 (ďalej aj

„uznesenie zo 4. januára 2008“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) a jemu predchádzajúcim

postupom, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3

Tpo 4/08 z 22. januára 2008 (ďalej aj „uznesenie z 22. januára 2008“ alebo „napadnuté

rozhodnutie“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením zo 4. januára 2008

rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „zistené

skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie sa stal, má

znaky trestného činu, sú v tomto štádiu konania dôvody na podozrenie, že ich spáchal

obvinený (sťažovateľ, pozn.), pričom existuje dôvodná obava, že v prípade prepustenia zo

zadržania, by sa... skrýval alebo by ušiel, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu najmä, ak mu

v prípade uznania viny hrozí vysoký trest“.

Krajský súd uznesením z 22. januára 2008 rozhodol o zamietnutí sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 4. januára 2008, pričom svoje rozhodnutie

odôvodnil okrem iného aj tým, že „po prejednaní veci dospel k záverom, ktoré majú oporu

vo výpovedi utajeného svedka a v súlade s jeho výpoveďou doposiaľ zadokumentovaných

listinných dôkazov, a teda že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre

ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôkazy na

podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený (sťažovateľ, pozn.) a spol.“. V rámci

odôvodnenia tohto rozhodnutia dospel krajský súd rovnako ako okresný súd k záveru, že

„existujú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že obvinený R. je občanom L.,

nemá tu rodinné zázemie, v súčasnosti je stíhaný za obdobný trestný čin a je teda dôvodná

obava, že v prípade jeho prepustenia na slobodu hrozí, že by mohol ujsť alebo sa skrývať,

aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu“.

Právny zástupca sťažovateľa s poukazom na znenie a „

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ (ďalej len „dohovor“), ako aj na

účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „“)

v spojení s v sťažnosti uviedol, že zadržanie sťažovateľa považuje

za nezákonné, pretože „V zmysle , podľa ktorého bolo zadržanie

vykonané je jednoznačne stanovené, že policajt môže obvineného zadržať, len v prípade, ak

vec neznesie odklad, a súčasne rozhodnutie o väzbe nebolo možné zadovážiť vopred.

Z predloženého spisu vyplýva, že ide o vykonštruované trestné stíhanie vedené pod sp. zn.

PPZ-29/BOK-C-2007, ktoré sa taktiež opiera len o jedného utajovaného svedka č. 1,

ktorého hodnovernosť doposiaľ taktiež nebola preukázaná. Ide o trestné stíhanie začaté už

v roku 1999, ktoré bolo niekoľkokrát prerušované z dôvodu, že neexistovali skutočnosti

odôvodňujúce vznesenie obvinenia voči konkrétnej osobe. K výpovedi tohto utajovaného

svedka č. 1 malo dôjsť 6. 6. 2007, v následnej rekognícii identifikoval V. P. ako osobu, ktorá

udrela S. a J. R. ako osobu, ktorá strieľala. Z uvedeného vyplýva, že z poskytnutej výpovede

orgány činné v trestnom konaní už v lete 2007 mali možnosť začať trestné stíhanie voči

konkrétnej osobe, avšak svoje rozhodnutie úmyselne posúvali na vhodnejšie obdobie, a to

na čas, kedy uplynie maximálna prípustná lehota trvania väzby môjmu klientovi“. Za

účelom preukázania uvedených tvrdení sťažovateľ poukázal na obsah vyjadrenia Krajskej

prokuratúry v Bratislave v návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby z 1. januára 2008.

Podľa sťažovateľa k odôvodneniu napadnutých uznesení, v ktorom poukazujú na

dôvodnú obavu z toho, že ujde alebo sa bude skrývať s cieľom vyhnúť sa trestnému

stíhaniu, najmä preto, že nemá stále bydlisko, je treba uviesť, že „takáto obava je na mieste

len vtedy, ak došlo napríklad k zadržaniu obvineného v blízkosti hraníc s pozmeneným

cestovným pasom alebo jeho vyhlásením, že ujde, a v tej istej súvislosti je napríklad zaistený

list obvineného adresovaný jeho rodine, prípadne ak obvinený prevedie majetok na iného,

alebo sa preukáže občianskym preukazom na iné meno a pod., obvinený nemá stále

bydlisko, ak nemá kde bývať, alebo má kde bývať, ale v tomto bydlisku sa nezdržiava,

prípadne toto bydlisko často mení, bez toho, aby to oznámil orgánom činných v trestnom

konaní alebo súdu“.

V uvedenom spoločnom trestnom konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-29/BOK-C-2007

väzba sťažovateľa podľa jeho názoru „neplní svoj účel, nakoľko ide o zmanipulované

trestné stíhania, ktoré sleduje jediný cieľ, a to udržanie osoby sťažovateľa vo väzbe až do

právoplatného rozhodnutia v inej trestnej veci a to napriek tomu, že už prípustná

maximálna lehota trvania väzby uplynula... Keďže väzba nutne zasahuje do inak v zásade

neporušiteľných oblastí súkromia a dôstojnosti jednotlivca, v prípade jej nezákonnosti

dochádza k porušovaniu aj uvedených základných práv a slobôd“.

Dňa 31. decembra 2007 uplynula sťažovateľovi maximálna lehota trvania väzby

(4 roky) v predmetnej veci a práve v tento deň došlo k jeho zadržaniu „políciou, a to

v rozpore s a následnému opätovnému umiestneniu do väzby v inej trestnej

veci“. Uvedený postup orgánov činných v trestnom konaní považuje sťažovateľ za účelový

„s jediným cieľom a to zamedziť pobytu obvineného (sťažovateľa pozn.) na slobode“. Podľa

sťažovateľa ide «o obdobu postupu tej istej policajnej súčasti Prezídia PZ, konkrétne

vyšetrovateľa Prezídia PZ, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odbor

vyšetrovania, Bratislava, ČVS: PPZ-12/BOK-C-2006 voči obv. Y. a obv. P., ktoré trestné

stíhanie bolo následne zastavené KP v Trnave, sp. zn. zo dňa 19. 6. 2007. Tu

obdobne vystupoval utajený svedok č. 1, ktorého tvrdenia sa ukázali jednoznačne

vyfabrikované políciou, o čom svedčí fakt, že do dnešného dňa nebol vyvodený žiadny, či už

trestno-právny alebo disciplinárny postih voči tomuto utajenému svedkovi č. 1 alebo

vyšetrovateľovi, ktorý takéto účelové trestné stíhanie viedol opäť len s jediným úmyslom,

a to udržať obžalovaného „za každú cenu“ vo väzbe.

4-ročná prípustná lehota trvania väzby, počas ktorej je osoba obmedzená vo svojej

osobnej slobode (pričom sa voči nej neustále uplatňuje prezumpcia neviny) je dostačujúca

na to, aby súd na základe vykonaných dôkazov vo veci už rozhodol, alebo obžalovaného

prepustil a viedol voči nemu trestné stíhanie na slobode. Počas tejto doby sa nepreukázali

skutočnosti uvádzané v uzneseniach vydaných orgánmi činnými v trestnom konaní (v inej

trestnej veci, ktorá do dnešného dňa nie je právoplatne skončené a pri ktorej je toľký

záujem orgánov činných v trestnom konaní a súdu na udržaní osoby sťažovateľa vo väzbe, a

to aj na úkor porušovania jeho základných ľudských práv a slobôd) a preto súdy v úmysle

obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa rozhodli o umiestnení do väzby, hoci sa tak stalo

pod zámienkou vykonštruovaných nových trestných činov.

Z vyššie uvedených tvrdení vyplýva zjavne sledovanie jediného cieľa, a to predĺžiť

väzbu obžalovaného (sťažovateľa pozn.) v inej trestnej veci nad zákonom ustanovený

časový limit jej trvania a tým dochádza k porušovaniu , 5 ,

písm. c), čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a slobodách».

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby

v predmetnej veci vydal nález, v ktorom rozhodne, že uznesením zo 4. januára 2008 a jemu

predchádzajúcim postupom okresného súdu, ako aj uznesením z 22. januára 2008 a jemu

predchádzajúcim postupom krajského súdu došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 2 ods. 2 a

a základných práv podľa , , 2, 3 a 5,

ods. 1, a , zaviaže krajský súd prepustiť ho ihneď z väzby na

slobodu, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a náhradu trov

konania.

II.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno

zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď

oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu

alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných

trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej

prepustení na slobodu.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa bol ústavný súd viazaný návrhom na začatie

konania ( ). Porušenie práv zaručených dohovorom ako

aj Listinou základných práv a slobôd, na ktoré sťažovateľ poukazoval

v odôvodnení sťažnosti, chápal ústavný súd ako súčasť širšej argumentácie sťažovateľa,

o ktorej nežiadal výslovne (vzhľadom na rozsah stanovený v petite sťažnosti) rozhodnúť.

Uvedený názor ústavného súdu umocňuje skutočnosť, že sťažovateľa v konaní pred

ústavným súdom zastupoval kvalifikovaný právny zástupca.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 4. januára 2008 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením

krajského súdu sp. zn. z 22. januára 2008 a jemu predchádzajúcim postupom

boli porušené jeho práva zaručené a a základné práva

zaručené čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, ods. 2, 3 a 5, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

.

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľových základných práv uznesením

okresného súdu zo 4. januára 2008

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je stíhaný pre trestný

čin vraždy podľa a v znení

neskorších predpisov účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „“) spáchaný

spolupáchateľstvom podľa a bol vzatý do väzby uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 4. januára 2008 z dôvodov uvedených v ustanovení

v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ proti

uvedenému uzneseniu podal sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 22. januára 2008.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je

kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne

, , , ).

V prvostupňovom konaní vedenom okresným súdom mal sťažovateľ možnosť

dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 83, § 185 až 195

) na krajskom súde, ktorému prináleží právomoc zrušiť napádané

rozhodnutie okresného súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie alebo sám rozhodnúť [§ 194

ods. 1 písm. a) a b) ]. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva

z citovaného , ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozhodnutie

okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol

o sťažnosti sťažovateľa proti uvedenému rozhodnutiu. Z tohto dôvodu bolo potrebné

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ústavný súd sa obsahom uznesenia okresného súdu zo 4. januára 2008 a jemu

predchádzajúcim postupom zaoberal iba v rozsahu, v ktorom sa s ním stotožnil krajský súd.

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2 a 5

uznesením krajského súdu z 22. januára 2008

Podstatou námietok v tejto časti sťažnosti je spochybnenie dôvodov väzby

sťažovateľa uvedených v uzneseniach súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci,

v dôsledku ním tvrdeného nezákonného zadržania orgánmi činnými v trestnom konaní,

neexistencie dôvodov obavy z úteku alebo skrývania sa u sťažovateľa, resp. dôvodov

útekovej väzby u neho, ako aj v dôsledku „vykonštruovaného“, resp. „zmanipulovaného“

trestného stíhania vedeného proti nemu s cieľom udržať ho vo väzbe až do právoplatného

rozhodnutia v inej trestnej veci.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , , ).

V súvislosti s už uvedenými námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa nedostatočného

podopretia dôvodov väzby ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu z 22. januára

2008, ktorý v rámci jeho odôvodnenia vo vzťahu k dôvodom väzby sťažovateľa a k jeho

obrane (resp. k argumentácii jeho obhajcu) v ňom uviedol: „Po prejednaní veci zistil, že

doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie

boli spáchané, majú znaky trestného činu a sú dôkazy na podozrenie, že tieto skutky

spáchali obvinení. Takéto závery majú oporu vo výpovediach utajených svedkov a v súlade

s ich výpoveďou doposiaľ zadokumentovaných listinných dôkazoch.

Trestné stíhanie vo veci ohľadom skutku, ktorý mal byť spáchaný dňa 6. 11. 1999

(pošk. Ch.) bolo začaté toho istého dňa a ohľadom skutku, ktorý sa mal stať na jeseň roku

2001 (poškodený G.) bolo začaté trestné stíhanie dňa 28. 12. 2007. Od tejto doby bolo

vykonaných vo veci množstvo úkonov, ktoré tvoria vecný základ pre vznesenie obvinenia

obvineným.

Väzba je zaisťovací inštitút, predmetom ktorého nie je rozhodovať o vine či nevine

obvinených. Z tohto dôvodu pri rozhodovaní o vzatí obvinených do väzby súdu neprislúcha

hodnotiť vinu obvinených, obhajobu obvinených a dôkazov spôsobom upraveným v § 2

ods. 12 , ale len materiálne a formálne podmienky pre rozhodnutie o väzbe.

Vyšetrovanie vo vzťahu k obvineným je iba v počiatočnom štádiu konania a preto

nebolo možné zabezpečiť všetky úkony ohľadne všetkých obvinených a spoluobvinených,

konkrétne výsluch V. Y. Bude vecou ďalšieho dokazovania, či dôvodnosť pre podozrenie sa

rozptýli alebo nie, a to v súvislosti s preverovaním svedeckých výpovedi utajovaných

svedkov.

K námietke obhajoby, že v inej trestnej veci bolo trestné stíhanie proti obvinenému P.

napriek výpovedi utajeného svedka zastavené, nemožno podľa názoru krajského súdu

paušalizovať a už dopredu prejudikovať, že tomu tak bude i v predmetnej veci.

Pokiaľ boli zo strany obhajoby vznesené námietky, že spisový materiál neobsahuje

dôkaz o tom, že poškodený P. G. je mŕtvy, k tomu je potrebné uviesť, že aj v tomto smere

boli na označenom mieste nájdené kostrové nálezy a balistické stopy, ktoré sa toho času

odborne skúmajú a vyhodnocujú...

Pri preskúmaní dôvodov väzby obvinených v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a)

Dospel krajský súd k zhodnému záveru so súdom prvého stupňa, že existujú

konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že obvinení by mohli ujsť alebo sa skrývať,

aby sa vyhli trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno ich totožnosť ihneď zistiť,

ak nemajú stále bydlisko alebo ak im hrozí vysoký trest...

Obvinený J. R., prezývaný K., je cudzí štátny občan, ktorý nepreukázal svoju

totožnosť žiadnym dokladom a teda jeho identita nie je preukázaná. Nie je známa krajina

z ktorej pochádza a preto nemožno zistiť kde má trvalé alebo prechodné bydlisko prípadne

iné miesta, kde sa zdržiava. Vystupuje pod menom, ktoré po preskúmaní jeho odtlačkov

prstov, podľa obsahu spisového materiálu, sa zhodovalo s menom V. J. G. s rovnakým

dátumom narodenia a krajinou pôvodu L. Sám sa k tejto skutočnosti vyjadril tak, aby bol

i naďalej považovaný za J. R.“

Krajský súd sa stotožnil v rámci svojho rozhodnutia s uznesením okresného súdu zo

4. januára 2008, v odôvodnení ktorého k dôvodom väzby sťažovateľa okresný súd uviedol,

že sťažovateľ je dôvodne podozrivý zo spáchania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, čo

„vyplýva najmä z doposiaľ zadovážených svedeckých výpovedí utajených svedkov č. 1 a č. 2,

A. K., N. G., znaleckých posudkov a listinných dôkazov zadokumentovaných v spise“.

Následne okresný súd uviedol, že preskúmaním spisového materiálu zistil, že sťažovateľ je

v súčasnosti stíhaný krajským súdom aj pre ďalšiu obzvlášť závažnú trestnú činnosť, je

„cudzím štátnym príslušníkom bez trvalého, či prechodného pobytu na území Slovenskej

republiky, nemá žiaden doklad totožnosti a doposiaľ sa nepodarilo zistiť jeho pravú

totožnosť“. Na základe uvedeného okresný súd dospel k záveru, že „doteraz zistené

skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie sa stali, majú

znaky trestných činov a sú v tomto štádiu konania dôvody na podozrenie, že ich spáchali

obvinení, pričom z vyššie uvedených skutočností vyplýva odôvodnená obava, že v prípade

prepustenia zo zadržania by sa skrývali alebo by ušli, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu ,

najmä, ak v prípade uznania viny im hrozí vysoký trest a u obvineného R. aj vzhľadom na

to, že je bez dokladu totožnosti a sú tu pochybnosti o jeho totožnosti, pod ktorou vystupuje,

čím je daný dôvod tzv. útekovej väzby podľa u všetkých troch

obvinených“.

Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie

skutkových a právnych otázok relevantných na rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby)

vychádzal zo skutkového a právneho stavu uvedeného v uznesení okresného súdu, ktorý

konštatoval existenciu materiálnych podmienok väzby, a teda, že doteraz zistené skutočnosti

nasvedčujú spáchaniu skutku, pre ktorý bolo trestné stíhanie začaté, ďalej že tento skutok

má znaky trestného činu a že existujú dôvody na podozrenie, že skutok spáchal obvinený

(sťažovateľ), ako aj súčasné splnenie podmienky existencie dôvodu „útekovej“ väzby.

Okresný súd tieto svoje závery vyvodil z dosiaľ v konaní získaných konkrétnych dôkazov,

na ktoré vo svojom rozhodnutí poukázal. Záver o existencii dôvodu útekovej väzby

u sťažovateľa oprel okresný súd o skutočnosť, že je v súčasnosti stíhaný krajským súdom aj

pre ďalšiu obzvlášť závažnú trestnú činnosť, a následne za účelom podopretia svojho záveru

poukázal na fakt, že sťažovateľ je cudzí štátny príslušník bez dokladu totožnosti, bez

trvalého či prechodného pobytu na území Slovenskej republiky a s dosiaľ nezistenou pravou

totožnosťou.

Popísanú argumentáciu skutkových a právnych záverov okresného súdu krajský súd

akceptoval a stotožnil sa s ňou. Tiež konštatoval existenciu materiálnych podmienok väzby

v zmysle ustanovenia a reagoval aj na argumentáciu

sťažovateľa o relevantnosti dôkazov preukazujúcich spáchanie skutku. Tieto považoval

za dostatočne relevantné (prihliadnuc aj na štádium prípravného konania) pre vyvodenie

záverov o naplnení podmienky požadovanej ustanovením –

zistenie takých skutočností, ktoré nasvedčujú spáchaniu skutku.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 22. januára 2008 nemožno vyvodiť, že by

sa v ňom tento súd nevysporiadal náležite s existenciou dôvodov väzby sťažovateľa alebo

s jeho právne relevantnou argumentáciou adekvátne a preskúmateľne, a preto ho možno

podľa právneho názoru ústavného súdu považovať za ústavnoprávne akceptovateľné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

II.C K namietanému porušeniu práv podľa a

a základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 3, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 uznesením krajského súdu z 22. januára 2008

Vzhľadom na predchádzajúce závery ústavný súd už nepovažoval za potrebné

zaoberať sa osobitne namietaným porušením , keďže toto ustanovenie

neobsahuje úpravu základných práv a slobôd a spravidla je porušené iba v prípadoch, keď

ústavný súd súčasne zistí a vysloví porušenie niektorého základného práva alebo slobody

podľa druhej hlavy (obdobne , ).

Ústavný súd v závere tiež poznamenáva, že zároveň zistil nedostatok relevantných

súvislostí medzi obsahom námietok sťažovateľa a niektorými článkami , ktorých

porušenie sťažovateľ namieta (čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 3, čl. 19 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 ) a vyvodzuje záver (bez toho aby podrobnejšie interpretoval obsah uvedených

článkov), že uvedené námietky spojené s týmito článkami sa už od počiatku javili ako

zjavne neopodstatnené.

Pokiaľ ide o namietaný , ústavný súd osobitne pripomína, že

uvedený článok sa spravidla vzťahuje na konanie vo veci samej, teda v danom

prípade ratione materiae do obsahu tohto článku sťažovateľom namietané

skutočnosti nespadajú. Uvedená námietka sa preto už od počiatku javila tiež ako zjavne

neopodstatnená

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008