Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 146/08
PDF · 215.62 KB
No categories available
III. ÚS 146/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2008
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť J. K., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., pre namietané
porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 18/96 a takto
rozhodol:
1. Základné právo J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 18/96 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 18/96
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. J. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 120 000 Sk (slovom
stodvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť
mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť J. K. trovy konania v sume
7 752 Sk (slovom sedemtisícsedemstopäťdesiatdva slovenských korún) na účet jeho právnej
zástupkyne advokátky JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia
5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 146/08-15
zo 6. mája 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“)
pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 18/96 o rozvod
a úpravu práv a povinností k maloletým deťom.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Sťažovateľ vidí nesprávnosť postupu okresného súdu predovšetkým v tom,
že nepostupoval dostatočne dôrazne, nevyužíval opatrenia, ktoré má k dispozícii na to,
aby zabezpečil plynulosť konania a jeho efektívnosť aj za stavu, keď jeden z účastníkov
tohto konania (navrhovateľ - otec sťažovateľa) svojimi úkonmi sťažoval postup konania.
Odo dňa 1. 7. 1998 až do 12. 8. 2003 (deň doručenia znaleckého posudku Dr. P.)
vo veci nebolo vykonané znalecké dokazovanie, ktoré by tak zhodnotil psychický stav vtedy
maloletého dieťaťa – sťažovateľa, jeho vzťah k obidvom rodičov, jeho osobnostnú štruktúru,
ako aj by zistil štruktúru osobnosti obidvoch rodičov vtedy mal. dieťaťa s cieľom zistiť,
ktorý z nich má pre jeho výchovu lepšie osobnostné predpoklady.
Odo dňa 1. 7. 1998 až do 16. 5. 2001 sa súd prostredníctvom ustanoveného znalca
(pôvodne znalkyne) snažil vykonať dokazovanie, ktoré bolo podľa jeho názoru nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Navrhovateľ v uvedenom konaní sa tomuto dokazovaniu
nepodrobil, neustanovil sa k znalkyni a napriek tomu, jediným spôsobom, ktorým
sa odporca pokúsil navrhovateľa primeť, aby sa podrobil dokazovaniu, ktoré považoval
za potrebné, bolo uloženie poriadkovej pokuty na pojednávaní dňa 19. 2. 1999.
Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení zo dňa 10. 5. 2002 sp. zn. 18 Co 438/01,
ktorým zrušil rozsudok okresného súdu o rozvode manželstva účastníkov, v odôvodnení
uvádza: „Bude povinnosťou súdu I. stupňa okrem preverenia vyššie uvedených nových
skutočností nariadiť znalecké dokazovanie znalcom psychológom za účelom prešetrenia
zdravotného stavu maloletého a tiež za účelom zistenia osobnostných predpokladov
obidvoch rodičov pre výchovu detí“. Aj keď odvolací súd dáva potrebu vykonania nových
dôkazov do súvislosti s udalosťami, ktoré nastali po vyhlásení rozsudku okresným súdom,
názor sťažovateľa je taký, že od 1. 7. 1998 až do vynesenia zrušujúceho uznesenia
Krajského súdu v Košiciach okresný súd konal tak, že výsledkom jeho konania za toto
obdobie je potreba dokazovania, ktoré nariadil už dňa 1. 7. 1998, teda takmer 4 roky
predtým. (...)
Od 1. 9. 2002 je neuposlúchnutie príkazu súdu bez dostatočného ospravedlnenia
alebo nevyhovenie výzve súdu, trestným činom. Výzvou súdu je aj výzva znalca, povereného
vypracovaním znaleckého posudku na ustanovenie sa k nemu. Okresný súd mal teda
možnosť použitím poriadkových opatrení alebo podnetom orgánom činným v trestnom
konaní pôsobiť na účastníka konania tak, aby za nerešpektovanie výziev a predvolaní súdu
niesol aj zodpovednosť, ktorú podľa príslušných právnych predpisov znášať má. Okresný
súd však v tomto smere, podľa vedomostí sťažovateľa, nevykonal žiadne úkony. (...)
Domnieva sa, že doba, ktorá uplynula od podania návrhu až dosiaľ, doba 12 rokov
a takmer 3 mesiacov, je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná a v podstatnej miere
ju spôsobil okresný súd svojou nečinnosťou.»
Sťažovateľ je toho názoru, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn.
24 C 18/96 vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu nemožno hodnotiť
ako zložitú vec. Rovnako správanie sťažovateľa v tomto konaní nemožno hodnotiť
ako správanie sťažujúce postup súdu. Súdne konanie prebieha od roku 1996 a dosiaľ
nie je právoplatne skončené. V postupe okresného súdu vidí porušenie základného práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Požadované
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 300 000 Sk odôvodnil tým,
že vec dosiaľ nie je právoplatne skončená, čo u neho vyvoláva stav právnej neistoty.
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. 1SprV/277/2008
z 29. mája 2008 vyjadril predseda okresného súdu, v ktorom uviedol:
„Predmetom konania je rozvod a úprava rodičovských práv a povinností k deťom
pochádzajúcim z manželstva.
Návrh na rozvod podal na tunajšom súde sťažovateľ dňa 5. 1. 1996.
Rozsudkom č. k. 24 C 18/96-112 zo dňa 16. 5. 2001 súd manželstvo účastníkov
rozviedol a upravil práva a povinnosti k vtedy ešte maloletému J. K. Rozsudok, čo do
výroku o rozvode nadobudol právoplatnosť 3. 10. 2001.
Proti výroku o úprave rodičovských práv a povinností podala odvolanie odporkyňa.
Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 18 Co 438/01-179 zo dňa 10. 5. 2002 zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti o vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Okresný súd Košice I riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu vykonáva
rozsiahle dokazovanie ohľadne zárobkových schopností a možností rodičov,
ich majetkových pomerov a odôvodnených potrieb dieťaťa.
Ďalší termín pojednávania vo veci je vytýčený na 2. júl 2008.
V priebehu konania sa na Ústavný súd SR obrátila so sťažnosťou
odporkyňa D. K.
Ústavný súd SR nálezom č. II. 231/03-28 zo dňa 4. 3. 2004 rozhodol, že základné
právo D. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené nebolo.
Okresný súd Košice I v minulosti a aj po prijatí uvedeného Nálezu Ústavného súdu
SR, postupuje vo veci aktívne a so starostlivosťou primeranou povahe veci.
K neúmernému predlžovaniu konania dochádza v dôsledku procesných úkonov
samotných účastníkov (vznášané námietky zaujatosti voči konajúcim sudcom a znalcom,
návrhy na vydávanie predbežných opatrení, podávanie odvolaní proti všetkým
rozhodnutiam súdu a pod.)
Správanie sa účastníkov konania vyvoláva potrebu venovať sa im v takom rozsahu,
že nie je možné dosiahnuť právoplatné rozhodnutie vo veci samej.
Po oboznámení sa s obsahom spisu som dospel k záveru, že ústavné práva
sťažovateľa v tomto konaní porušené neboli.“
Predseda okresného súdu v podaní z 29. mája 2008 a právna zástupkyňa sťažovateľa
v podaní zo 6. júna 2008 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 253/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,
účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03,
II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným
rozhodnutím“.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu došlo k zbytočným
prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02), ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2)
a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva)
pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa.
Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.
24 C 18/96 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto
záverom:
1. Predmetom konania je úprava práv a povinností k maloletým deťom, ktorý tvorí
bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, a vec z právneho a skutkového
hľadiska nevykazuje znaky náročnosti. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania,
jeho priebehu a dosiaľ dosiahnutých výsledkov konštatuje, že nezistil také okolnosti,
ktoré by zdôvodňovali priebeh konania jeho zložitosťou.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú
závažnú skutočnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu. Sťažovateľ
bol v konaní aktívny a súčinnostný. Pri hodnotení správania sťažovateľa ako účastníka
súdneho konania dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ neprispel k predĺženiu
doterajšej doby konania.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu. Ústavný súd sa zaoberal postupom
okresného súdu v posudzovanej veci nielen z hľadiska sťažovateľom namietaných
(označených) období, ale aj z hľadiska celkového priebehu posudzovaného súdneho
konania.
Z rozboru veci vyplýva, že 5. januára 1996 bol okresnému súdu podaný návrh
na rozvod a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Dňa 16. mája 2001
okresný súd vyniesol rozsudok, ktorým bolo manželstvo účastníkov rozvedené a zároveň
bolo rozhodnuté o úprave práv a povinností k maloletým deťom. Proti výroku o úprave práv
a povinností k maloletým deťom 6. júla 2001 matka podala odvolanie. Pokiaľ ide o výrok
o rozvode, rozsudok nadobudol právoplatnosť 3. októbra 2001. Krajský súd v Košiciach
uznesením sp. zn. 18 Co 438/01 z 10. mája 2002 zrušil rozsudok prvostupňového súdu
v napadnutej časti a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ústavný súd zistil, že v tomto konaní okresný súd síce vykonával úkony vo veci,
avšak jeho činnosť bola neefektívna a nesústredená. Neefektívnosť činnosti okresného súdu
spočíva najmä v nedostatočnom využití poriadkových opatrení vo vzťahu k navrhovateľovi
za tým účelom, aby sa dostavil k znalcovi, aby bolo možné vykonať znalecké dokazovanie.
Nedostatočné využitie poriadkových opatrení voči navrhovateľovi viedlo k predĺženiu
celého súdneho konania.
Ústavný súd preto po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného
súdu, najmä s prihliadnutím na doterajšiu dobu konania a na skutočnosť, že konanie začalo
ešte v roku 1996, konštatuje, že celková dĺžka konania - 12 rokov - nemôže byť považovaná
za zodpovedajúcu požiadavke konania bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote,
ako to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené okolnosti
sú dostatočné na to, aby oprávnili ústavný súd k záveru, že postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 18/96 bolo porušené základné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci
konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na to
ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 18/96 konal
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha.
Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk
voči okresnému súdu poukazujúc najmä na doterajšiu dĺžku konania pred ním.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba čakala
12 rokov na výsledok konania o rozvod manželov a úpravu práv a povinností k maloletým
deťom, ktoré dosiaľ nie je právoplatne skončené. U sťažovateľa oprávnene takýto postup
okresného súdu vyvoláva stav právnej neistoty. Vychádzajúc z tohto pohľadu na pozíciu
sťažovateľa, z princípov spravodlivosti a spôsobu zavŕšenia ochrany základných práv
sťažovateľa, ako aj z konkrétnych okolností tohto prípadu ústavný súd dospel k záveru,
že finančné zadosťučinenie v sume 120 000 Sk, ktoré je okresný súd povinný zaplatiť
v súlade s výrokom tohto nálezu sťažovateľovi, je primeraným zadosťučinením spojeným
s porušením jeho označených práv.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré
mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa
sťažovateľa si v podaní zo 6. júna 2008 uplatnila trovy konania v sume 7 752 Sk vrátane
DPH, ktoré bližšie špecifikovala.
Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk
a v prvom polroku 2007 v sume 19 056 Sk.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu
trov konania uplatnenú jeho právnou zástupkyňou v sume 7 752 Sk z dôvodu trov právneho
zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby - za prvý úkon v sume 2 970 Sk a za druhý
úkon v sume 3 176 Sk (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti)
zvýšené o 19 % DPH, pretože právna zástupkyňa je platcom DPH. Ďalej ústavný súd podľa
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
priznal právnej zástupkyni sťažovateľa dvakrát náhradu režijného paušálu - za jeden úkon
178 Sk a za druhý úkon 190 Sk. Ústavný súd vyslovil povinnosť okresného súdu uhradiť
trovy právneho zastúpenia právnej zástupkyni sťažovateľa.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2008