Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 300/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra

2008 predbežne prerokoval sťažnosť F. S. a M. S., obaja bytom P., zastúpených advokátom

JUDr. J. T., P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4

a , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. 9 C 224/2000-

487 z 26. februára 2007 a postupom Krajského súdu v Prešove v odvolacom konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -516 z 10. apríla

2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. S. a M. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2008

doručená sťažnosť F. S. a M. S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie práva

„podľa a dohovoru na verejné prerokovanie pred nezávislým

a nestranným súdom, ako aj podľa , 4 vlastniť majetok a

dodatkového protokolu na pokojné užívanie majetku“ (v ďalšom texte namiesto

Slovenskej republiky len „ústava“, namiesto Dohovor o ochrane ľudských práv

a základných slobôd len „dohovor“, namiesto Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu

Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom č. k. -487 z 26. februára 2007 a postupom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -516 z 10. apríla 2008.

1. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia sú žalobcami

v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. týkajúcom sa „zrušenia

a vysporiadania podielového spoluvlastníctva a určenia podielového spoluvlastníctva“,

v ktorom okresný súd rozhodol rozsudkom z 26. februára 2007 tak, že určil, že sporná

nehnuteľnosť patrí do podielového spoluvlastníctva, a stanovil spoluvlastnícke podiely

žalobcu a žalovaných v prvom až treťom rade. Žalobu o zrušenie a vysporiadanie

podielového spoluvlastníctva vylúčil na samostatné konanie.

O odvolaní sťažovateľov proti prvostupňovému rozsudku rozhodol krajský súd

rozsudkom z 10. apríla 2008 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Keďže sťažovatelia jednoznačne neuviedli, v čom spočíva, resp. akým postupom

alebo konaním menované všeobecné súdy porušili označené základné práva (a ľudské

práva), ústavný súd z jednotlivých myšlienkových fragmentov vyplývajúcich z textu

odôvodnenia ich sťažnosti usúdil, že sťažovatelia namietajú nesprávne právne posúdenie

v konaní zisteného skutkového stavu a z toho vyplývajúce nesprávne právne závery vo veci

konajúcimi súdmi (napr. „... záver súdu, že iba dom plnil funkciu rodinného domu a iba

tento mohol byť predmetom dedičstva, nezodpovedá dôkazom v spise..., žiadny dôkaz o tom,

že by dom, zapísaný vo vl. 4111 PK neexistoval, nebol v konaní produkovaný, preto záver

súdov o tom, že bol pojednaný nový dom, je v rozpore s dôkazmi. Aj keby bol takýto záver

podložený dôkazmi, záver súdu o nadobudnutí dedičstva žalovanými k tomuto domu, je

v rozpore s § 150 Obč. zák. o vysporiadaní BSM. ... Súd za právne najvýznamnejší dôkaz

o existencii dohody o spoločnej výstavbe domu považoval kúpnu zmluvu z 18. mája 1962. ...

Je nelogické, aby v čase, keď bola už postavená hrubá stavba... sa účastníci dohodli na tom,

že si spoločne postavia dom... Dohodu o spoločnej výstavbe možno platne uzatvoriť iba

pred začatím výstavby...“).

Podľa názoru sťažovateľov:

„Odvolací a prvostupňový súd rozhodnutiami a konaniami, ktoré im predchádzali,

porušili Ústavné právo sťažovateľov vlastniť majetok a pokojne ho užívať, pretože ich

zbavili majetku spôsobom, ktorý je v rozpore s zaručeným právom na spravodlivé

súdne konanie.

Podľa je obsahom práva na domáhanie sa stanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na to, aby sa

jeho záležitosť spravodlivo prejednala pred nezávislým a nestranným orgánom to, že súd

bude postupovať a rozhodovať tak, že bude hodnotiť a prihliadať na všetky dôkazy a tieto aj

nestranne vyhodnotí, pričom dôkaz vykonaný rozhodnutím iného štátneho orgánu by mal

mať nesporne vyššiu silu než iný listinný dôkaz minimálne dovtedy, kým jednoznačne

nebude preukázaný opak ako toho, čo vyplýva z rozhodnutia štátneho orgánu.

Obsahom práva na spravodlivé prejednanie je také prerokovanie, ktoré rešpektuje

všetky zákonné zásady vedenia procesu, uvedené v , teda aj právo účastníka na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, čo je

vyjadrené v

...

Sťažovatelia od r. 1964 v dome bývajú nerušene a nikto ich v tomto užívaní ako

vlastníkov nerušil, ani žalovaní po dedičskom konaní v r. 1976, kedy mali nadobudnúť

spoluvlastnícke podiely, ku ktorým sa nikdy nehlásili a ktoré získali až s pomocou súdu na

základe rozhodnutí, vydaných na základe konania v rozpore s vyššie uvedenými ústavnými

zásadami.“

2. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd „vydal tento nález:

V konaní pred Okresným súdom Prešov, č. k. v spojení s konaním pred

Krajským súdom Prešov, č. k. , právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2

a dohovoru na verejné prerokovanie pred nezávislým a nestranným

súdom, ako aj podľa , 4 vlastniť majetok a dodatkového

protokolu na pokojné užívanie majetku, bolo porušené.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 26. 2. 2007, č. k.

-487 a rozsudok Krajského súdu Prešov, č. k. -516 z 10. 4. 2008

a vec vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.

Odporcovia sú povinní zaplatiť sťažovateľom trovy konania... spoločne a nerozdielne

na účet právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ako to vyplýva z petitu sťažnosti, t. j. základu, z ktorého ústavný súd vychádza

a o ktorom rozhoduje, sťažovatelia kvalifikovane právne zastúpení advokátom namietajú

„v konaní pred“ menovanými všeobecnými súdmi porušenie ich práva „podľa čl. 48 ods. 2

a dohovoru na verejné prerokovanie pred nezávislým a nestranným

súdom“, ako aj porušenia ich práva „podľa , 4 vlastniť majetok“

a práva podľa „čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu na pokojné užívanie majetku“.

1. K časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia označených základných

práv a ľudských práv rozsudkom okresného súdu č. k. -487 z 26. februára

2007

Podľa je právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti daná

len vtedy, ak o ochrane tých práv a slobôd, ktorých ochrany sa sťažovateľ domáha pred

ústavným súdom, nekoná iný súd. Spomínané ustanovenia určujú hranice právomoci

ústavného súdu a zakotvujú podstatnú časť princípu subsidiarity, podľa ktorého sa možno

ochrany práva pred ústavným súdom domáhať až vtedy, keď v Slovenskej republike

neexistuje iný orgán verejnej moci, na ktorý sa môže sťažovateľ priamo obrátiť, a tento má

právomoc mu aj účinnú ochranu poskytnúť.

Sťažovatelia mohli podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 26. februára

2007, čo aj urobili. Preto ústavný súd nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,

v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľov rozsudkom okresného súdu.

Nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie a rozhodnutie sťažnosti

nemožno odstrániť.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených základných práv

a ľudských práv postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 10. apríla 2008

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným

dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovatelia jednoznačne neuviedli,

ktoré zo základných práv zaručených v (a ani nepredložili dôkazy, na

základe ktorých by bolo možné výkladom obsahu sťažnosti dôjsť k jednoznačnému záveru

o možnom porušení týchto základných práv) mal krajský súd v rámci odvolacieho konania

porušiť, odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, lebo nezistil

žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom krajského súdu a týmito

základnými právami označenými v petite sťažnosti, ktorých porušenie sťažovatelia

namietali.

Pokiaľ sťažovatelia namietajú porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný

súd z tvrdení sťažovateľov uvedených v sťažnosti usudzuje, že sťažovatelia, aj keď to

v petite sťažnosti neuviedli, namietajú porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré bolo

spôsobené nesprávnym právnym posúdením v konaní zisteného skutkového stavu, a najmä

z toho vyplývajúcimi právnymi závermi vo veci konajúcich všeobecných súdov.

[Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia sťažnosti (najmä z uvedenej citácie ustanovenia

) je dôvodné usudzovať aj o možnom namietaní porušenia ním

zaručeného základného práva, a to v spojitosti s namietaným porušením práva na

spravodlivý proces zaručený čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.]

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnou zmluvou podľa ().

V posudzovanom prípade sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 10. apríla 2008 bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti sťažovateľov zistiť, či sú právne závery, o ktoré krajský súd oprel svoj rozsudok,

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné. Za tým účelom ústavný súd preskúmal odôvodnenie napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -487

z 26. februára 2007.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po uvedení obsahu prvostupňového

rozsudku uviedol:

„Proti... rozsudku a to konkrétne proti výroku o určení podielového spoluvlastníctva

k rodinnému domu podali v zákonom stanovenej lehote odvolania žalobcovia. Navrhli

rozsudok zmeniť tak, aby vzájomná žaloba žalovaných na určenie podielového

spoluvlastníctva k rodinnému domu bola zamietnutá. Ako dôvod uviedli, že vykonané

dôkazy neboli správne vyhodnotené a nevykonali sa ani všetky navrhované dôkazy. Aj za

predpokladu existencie spoluvlastníckeho práva vzájomnú žalobu žalovaných bolo potrebné

zamietnuť. Ak sa vo veci rozhodlo inak, došlo tým k porušeniu ustanovenia § 460

o nadobúdaní dedičstva. Žalovaní spoluvlastnícky podiel neb. J. S.

mohli nadobudnúť až po prejednaní dedičstva. Podiel ¼ z rozostavaného domu je

spomínaný iba v zápisnici zo dňa 15. 6. 1976, avšak v samotnom dedičskom rozhodnutí

prejednaný nebol. Právnu záväznosť môže mať výlučne výrok rozhodnutia a nie zápisnica

o prejednaní dedičstva. Okrem toho kúpna zmluva zo dňa 18. 5. 1962 nebola uzatváraná

s cieľom výstavby spoločného rodinného domu, ale s tým, aby si žalovaná v 2. rade s otcom

žalobcu postavili vlastný rodinný dom, k čomu ale doposiaľ nedošlo. V čase uzatvárania

kúpnej zmluvy sa rodinný dom nachádzal v pokročilom štádiu výstavby, kedy už bola

zrealizovaná hrubá stavba, pričom táto mohla slúžiť pre potreby núdzového bývania.

V takomto štádiu výstavby platná dohoda o spoločnej výstavbe rodinného domu uzatvorená

byť nemohla.“

Následne krajský súd konkretizoval v konaní zistené relevantné právne skutočnosti,

z ktorých vychádzal pri aplikovaní na vec sa vzťahujúcich právnych noriem a pri

rozhodovaní v merite veci:

„Odvolací súd... zistil, že odvolania žalobcov nie sú opodstatnené.

V čase započatia výstavby rodinného domu súpisné č. 3555 na prelome rokov 1961

a 1962 bol účinný Tento právny predpis umožňoval

nadobudnúť podielové spoluvlastníctvo k rodinnému domu jeho výstavbou. Možnosť

takéhoto nadobudnutia spoluvlastníctva k veci pripúšťa i v súčasnosti platný Občiansky

zákonník. Tento originárny spôsob nadobúdania vlastníckeho práva je výnimočný tým, že

vlastník, resp. spoluvlastník svoje právo neodvodzuje od žiadneho právneho predchodcu.

Pre posúdenie vzniku podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu postavenému

spoločnou činnosťou viacerých osôb je rozhodujúca dohoda uzavretá medzi nimi o založení

spoluvlastníckych vzťahov. Táto dohoda nemusí byť písomná. Nie je ani potrebné, aby sa

v nej účastníci vopred dohodli o veľkosti spoluvlastníckych podielov pred dokončením

stavby. Ak podiely spoluvlastníkov neboli dohodnuté inak, sú rovnaké (§ 133 Občianskeho

a a v súčasnosti platného ).

V danom prípade pre záver o existencii dohody o spoločnej výstavbe rodinného

domu za právne najvýznamnejší dôkaz je potrebné považovať kúpnu zmluvu z 18. 5. 1962.

Touto zmluvou žalobca v 1. rade previedol svoj spoluvlastnícky podiel ½ k nehnuteľnostiam

v zmluve uvedeným rovným dielom na svojho otca J. S. a žalovanú v 2. rade. Obe zmluvné

strany v nej zhodne skonštatovali, že nie sú schopné si každá pre seba vybudovať rodinný

dom, a preto rodinný dom vybudujú spoločným úsilím. Tento listinný dôkaz, aj keď bol

vyhotovený po začatí výstavby rodinného domu jednoznačne podporuje tvrdenia žalovaných

o uzatvorení dohody o výstavbe rodinného domu medzi žalobcom v 1. rade, žalovanou

v 2. rade a J. S. do ich podielového spoluvlastníctva a to v rozsahu 1/2 v prospech žalobcu

v 1. rade a v rozsahu ½ v prospech J. S. a žalovanej v 2. rade. Za situácie, keď

spoluvlastnícke podiely boli medzi účastníkmi výstavby rodinného domu dohodnuté,

skúmanie, výšky investícií vynaložených jednotlivými podielovými spoluvlastníkmi nie je

právne významné. V tomto smere je totiž rozhodujúca dohoda spoluvlastníkov.

Oporu vo vykonanom dokazovaní nemá ani spochybňovanie prejednania dedičstva

po neb. J. S. vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu ¼ k rodinnému domu, súpisné č. 3555,

teda k novému rodinnému domu. V zápisnici o prerokovaní dedičstva po J. S. zo dňa 15. 6.

1976 dedičia medzi ktorými bol i žalobca v 1. rade zhodne označiť majetok poručiteľa.

Tento v prípade nehnuteľnosti mal pozostávať zo spoluvlastníckeho podielu ¼ k parcelám

oceneného na 8.070,- Sk a zo spoluvlastníckeho podielu ¼ k ešte nedokončenému celkom

v podkroví rodinnému domu pozostávajúcemu z troch obytných miestností, suterénu a

jednej kuchyne oceneného na 15.000,- Sk. Následne Štátne notárstvo rozhodnutím určilo ku

dňu smrti poručiteľa všeobecnú cenu majetku sumou 23.070,- Sk. Starý rodinný dom vôbec

oceňovaný nebol a dedičia ho do súpisu aktív ani neuviedli. Rozhodnutie o vyporiadaní

dedičstva zo dňa 15. 6. 1976 nadväzujúce na rozhodnutie o určení všeobecnej ceny majetku

sa preto mohlo vzťahovať len na rodinný dom nový, nakoľko jedine táto nehnuteľnosť v čase

dedenia plnila funkciu rodinného domu a vyhovovala aj označeniu celkom nedokončenej

stavby. V rámci vyporiadania dedičstva spoluvlastnícky podiel ¼ k rodinnému domu

nadobudli dedičia poručiteľa, t. j. žalobca v 1. rade a žalovaní v 1., 2. a 3. rade rovnakým

dielom. Opätovné prejednanie dedičstva k tomu istému rodinnému domu v súčasnosti

označenému súpisným č. 3555 už nie je možné.

Po zohľadnení dohody o spoločnej výstavbe rodinného domu uzatvorenej medzi

žalobcom v 1. rade, žalovanou v 2. rade a J. S. a výsledku dedičského konania po neb. J. S.

patrí žalobcovi v 1, rade spoluvlastnícky podiel v rozsahu 27/48-in, žalovanému v 1. rade

spoluvlastnícky podiel v rozsahu 3/48-in, žalovanej v 2. rade spoluvlastnícky podiel

v rozsahu 15/48-in a žalovanej v 3. rade spoluvlastnícky podiel 3/48-in tak ako to určil súd

prvého stupňa. Takto zistený skutkový stav pritom nezodpovedá údajom katastra, ktoré sa

v zmysle ust. považujú za hodnoverné a záväzné do doby kým

sa nepreukáže opak. Takýto opak sa dá preukázať podaním určovacej žaloby.

Keďže na strane žalovaných existoval naliehavý právny záujem vyplývajúci z ust.

na podanie vzájomnej žaloby na určenie spoluvlastníctva takto

uplatnenému nároku muselo byť vyhovené. Odvolací súd preto postupom opierajúcim sa

o ust. rozsudok potvrdil.

Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie o určení podielového spoluvlastníctva k rodinnému

domu odstraňuje rozpory účastníkov ohľadne rozsahu majetku patriaceho do ich

podielového spoluvlastníctva, rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa prenechalo

konečnému rozhodnutiu vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva.“

Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu

nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na

spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov

konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje

znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením práva

sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (eventuálne aj základného práva podľa čl. 46

ods. 1 ).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom

prípade sú zlučiteľné so sťažovateľmi označenými právami, sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovatelia taktiež namietali porušenie práva „podľa , 4

vlastniť majetok a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu na pokojné užívanie majetku“

postupom krajského súdu v už označenom odvolacom konaní. Ani v tomto prípade však

porušenie označených práv náležite nekonkretizovali.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa

ustanovenia ods. 4 vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba

v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

(resp. dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až 48 ,

resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa

(resp. podľa dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať

zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až 50 ,

resp. v spojení s ich porušením.

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa

(resp. podľa čl. 1 dodatkového protokolu) možno v konaní pred ústavným súdom zásadne

namietať len v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov podľa až 48 . Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň

spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných

súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov (v danom prípade

v zneniach citovaných v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí

krajského súdu).

Ústavnému súdu v zásade neprináleží hodnotiť spôsob, akým všeobecné súdy

postupovali v predmetnom spore a nemôže nahradzovať všeobecné súdy pri ich

rozhodovaní v rozsahu ich právomocí upravených . V posudzovanom prípade je teda

na všeobecnom súde, aby rozhodol, či sú splnené všetky zákonné podmienky podľa

príslušných (v danom čase aktuálnych) ustanovení .

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. ).

Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutie krajského súdu bolo

svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade

s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani

oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľov preto podľa

názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo pre

nich nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného práva na

ochranu ich vlastníctva a práva vlastniť majetok, resp. ho nerušene užívať podľa čl. 20

ods. 1 (resp. dodatkového protokolu), ktoré nemôže samo osebe nastať

rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.

Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie krajského súdu, ako aj dôvody

uvádzané sťažovateľmi v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili

o porušení ústavnoprocesných princípov podľa až 50 , a teda ani základného

práva sťažovateľov podľa (resp. dodatkového protokolu).

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov

v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

4. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

5. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľov ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa ich ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných

všeobecných súdov a priznanie náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008