Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 129/08
PDF · 234.52 KB
No categories available
III. ÚS 129/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2008
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka, zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť J. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. C., Advokátska kancelária,
T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.
19 C 192/1995 a takto
rozhodol:
1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 192/1995 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Trnava p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C
192/1995 konať bez zbytočných prieťahov.
3. J. B. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 90 000 Sk (slovom
deväťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava p o v i n n ý zaplatiť mu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť J. B. trovy konania v sume 6 732
Sk (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún) do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. R. C.,
Advokátska kancelária, T.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti J. B. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2008
doručená sťažnosť J. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 192/1995.
Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedol:
„Dňa 24.8.1995 podal navrhovateľ - Západoslovenský zdroj, š.p. na Okresný súd
Trnava návrh na vydanie platobného rozkazu. Týmto návrhom sa domáhal, aby som bol
zaviazaný zaplatiť mu sumu 21 205,- Sk s príslušenstvom, a to titulom zodpovednosti za škodu vo
forme schodku na zverených hodnotách, za ktorú som mal, ako jeho vtedajší zamestnanec,
zodpovedať.
Súd v priebehu konania do dnešného dňa uskutočnil nasledujúce úkony:
- prvé pojednávanie sa vo veci uskutočnilo dňa 16.11.1995,
- pojednávanie dňa 7.12.1995
- pojednávanie dňa 18.1.1996
- pojednávanie dňa 8.2.1996,
- pojednávanie dňa 25.3.1996,
- pojednávanie nariadené pôvodne na deň 26.6.1996 bolo na žiadosť môjho
právneho zástupcu zrušené,
- pojednávanie dňa 18.10.1996,
- 18.2.1997 - súd ustanovil znalca na posúdenie odborných otázok z odboru ekonomika
hospodárstva,
- 23.1.1998 mi súd doručil znalecký posudok,
- pojednávanie vytýčené na termín 27.3.1998 bolo na žiadosť môjho právneho
zástupcu zrušené (nakoľko súd opomenul upovedomiť môjho právneho zástupcu
o termíne pojednávania)
- pojednávanie dňa 29.5.1998,
- pojednávanie dňa 28.10.1998,
- pojednávanie dňa 27.1.1999,
- pojednávanie dňa 10.5.1999,
- výzva súdu adresovaná navrhovateľovi na vyjadrenie,
- pojednávanie dňa 16.3.2007 (o ktorom súd ani mňa ani môjho právneho zástupcu
neupovedomil, a na ktoré sme sa preto nemohli dostaviť),
- vydanie uznesenia zo dňa 19.6.2007 o priznaní znalečného znalcovi (toto uznesenie mi
nebolo do dnešného dňa doručené),
- súd dožiadal dňa 25.4.2007 Krajský súd Bratislava o zaslanie rozhodnutia
o zrušení konkurzu na majetok navrhovateľa,
- súd požiadal dňa 31.8.2007 OO PZ Bratislava - Ružinov o doručenie
zásielky navrhovateľovi,
- súd spravil dopyt vo februári 2008 na Fond národného majetku o predloženie
dokladov a poskytnutie informácií o navrhovateľovi.
Okresný súd Trnava teda od začatia konania v roku 1995 uskutočnil síce
dvanásť pojednávaní, avšak do dnešného dňa, t.j. ani po dvanástich rokoch a šiestich
mesiacoch od podania návrhu vo veci nerozhodol.“
Po prijatí sťažnosti 23. apríla 2008 uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 129/08-7
na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 30. apríla 2008 predsedu okresného súdu,
aby sa k sťažnosti vyjadril, aby ústavnému súdu zaslal predmetný súdny spis a aby mu
oznámil, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vyjadrenie predsedu
okresnému súdu spolu s vyžiadaným súdnym spisom bolo ústavnému súdu doručené
26. mája 2008.
V doručenom vyjadrení predseda okresného súdu uviedol, že predmetné konanie
bolo „prerušené z dôvodu konkurzu vedeného na majetok navrhovateľa. Po zrušení
konkurzu a z dôvodu, že bolo rozhodnuté o zrušení pôvodného navrhovateľa bez právneho
nástupcu, bolo zisťované, na koho prešli práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov,
ktoré sú predmetom konania.“. Predseda okresného súdu ďalej zdôraznil, že v konaní došlo
viackrát k zmene zákonného sudcu, a že „je nepochybné, že zákonná sudkyňa Mgr. A. T.,
ktorej bola vec pridelená dňa 30. 5. 2002, vo veci nekonala bez zbytočných prieťahov“.
V závere svojho vyjadrenia predseda okresného súdu súhlasil s konaním o podanej sťažnosti
bez ústneho pojednávania.
Právny zástupca sťažovateľa reagoval na základe výzvy z 2. júna 2008 na vyjadrenie
predsedu okresného súdu podaním doručeným ústavnému súdu 12. júna 2008. Poukázal
v ňom na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej zmena zákonného sudcu nie je
okolnosťou ospravedlňujúcou vznik prieťahov. Vyhlásenie konkurzu na majetok
navrhovateľa „je síce okolnosťou spôsobilou predĺžiť priebeh konania, avšak samotné
konkurzné konanie prebiehalo relatívne krátku dobu a k celkovej dĺžke tohto súdneho
konania (viac ako 12 rokov) prispelo iba malou mierou“. Právny zástupca sťažovateľa
zotrval na pôvodnom sťažnostnom návrhu a súhlasil s upustením od ústneho pojednávania
vo veci.
Ústavný súd preskúmal predmetný súdny spis okresného súdu a o priebehu
napadnutého konania zistil v podstate rovnaké skutočnosti ako uviedli účastníci konania,
a navyše zistil, že v preskúmavanom konaní bolo ďalšie pojednávanie, ktoré sa malo
uskutočniť 18. júna 2008, odročené na 24. september 2008.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.
Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie
ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval
(III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka konania a postup okresného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,
I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.
Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná
právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetné konanie vedené
okresným súdom, v rámci ktorého namieta sťažovateľ zbytočné prieťahy, možno hodnotiť
ako konanie, ktoré po právnej stránke nie je zložité, hoci priebeh dokazovania môže
so sebou priniesť väčšiu časovú náročnosť na objasnenie skutočného stavu veci (potreba
znaleckého dokazovania pri posudzovaní písomných podkladov preukazujúcich vznik
schodku na zverených hodnotách). Takéto objasňovanie skutočného stavu veci nemôže
podľa názoru ústavného súdu za žiadnych okolností spôsobiť v konaní komplikácie,
ktoré budú mať za následok trvanie sporu v dĺžke viac ako 13 rokov.
Pri posudzovaní druhého kritéria používaného na hodnotenie prípadných zbytočných
prieťahov v konaní ústavný súd po preštudovaní vyžiadaného súdneho spisu dospel
k záveru, že správanie sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu čiastočne prispelo
k celkovej dĺžke konania, a to neúčasťou sťažovateľa alebo jeho právneho zástupcu
na pojednávaniach (spolu šesťkrát) s následkom ich odročenia. Treba však uviesť, že v troch
z týchto prípadov k nevyhnutnosti odročenia termínu pojednávania prispela aj iná
skutočnosť (neprítomnosť navrhovateľa, resp. jeho právneho zástupcu). Inak sťažovateľ
i jeho právny zástupca včas a riadne reagovali na výzvy okresného súdu.
Postup okresného súdu ako tretie kritérium posúdenia porušenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup,
ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.
Postup žalovaného súdu sa vyznačoval výrazným obdobím súvislej nečinnosti,
a to v čase od 27. januára 2003, keď okresný súd dovŕšil proces objasňovania skutočností
o konkurznom konaní vedenom proti navrhovateľovi v predmetnom konaní a o právnych
následkoch konkurzného konania, do 7. januára 2007, keď okresný súd nariadil
pojednávanie vo veci. Nečinnosť okresného súdu v uvedenom období predstavovala takmer
štyri roky.
V postupe okresného súdu zistil ústavný súd aj kratšie obdobia nečinnosti. Išlo
predovšetkým o obdobie od 1. februára 2001, keď okresný súd zaslal informácie získané
od navrhovateľa a od správcu konkurznej podstaty odporcom, do 22. novembra 2002,
keď okresný súd doručoval Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žiadosť
o doručenie uznesenia o zrušení konkurzu na majetok navrhovateľa (takmer jeden rok
a desať mesiacov).
Kratším obdobím nečinnosti v priebehu predmetného konania bol tiež časový úsek
od 24. februára 1997, keď okresný súd doručil znalcovi uznesenie o jeho ustanovení,
do 3. novembra 1997, keď okresný súd ustanovenému znalcovi doručil súdny spis (viac ako
osem mesiacov). Ustanovený znalec pritom požadoval doručenie súdneho spisu už 22. júla
1997. Päťmesačným obdobím nečinnosti bolo aj obdobie od pojednávania konaného
29. mája 1998 do ďalšieho pojednávania konaného 28. októbra 1998.
Podľa názoru ústavného súdu treba okresnému súdu pričítať aj súvislú nečinnosť
v dĺžke 11 a pol mesiaca v období od začiatku roka 2000 do 18. decembra 2000, keď
okresný súd adresoval výzvy navrhovateľovi a predpokladanému správcovi konkurznej
podstaty. V čase od 11. mája 1999 do konca roka 1999 sa okresný súd dvakrát neúspešne
pokúšal doručiť právnemu zástupcovi navrhovateľa výzvu na podanie informácií
potrebných na ďalší priebeh konania. Túto fázu ústavný súd z hľadiska prípadných
prieťahov nehodnotil vzhľadom na v tom čase prebiehajúci konkurz na majetok
navrhovateľa (právoplatne zrušený 30. decembra 1999). Avšak v období po začiatku roka
2000 okresnému súdu nebránili v doručovaní výzvy právnemu zástupcovi navrhovateľa
žiadne procesné prekážky, čo platí o to viac, že okresný súd v tomto období nemal
k dispozícii informácie o konkurznom konaní vedenom na majetok navrhovateľa (tie získal
až 30. novembra 2000 z telefonátu bývalého právneho zástupcu navrhovateľa).
Ústavný súd pričítal konajúcemu súdu aj predĺženie konania o jeden rok v čase
od 16. marca 2007, keď sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, do 5. marca 2008,
keď okresný súd doručil Fondu národného majetku Slovenskej republiky žiadosť o zaslanie
písomných podkladov. V uvedenom období síce okresný súd realizoval niektoré procesné
úkony, ústavný súd ich však s ohľadom na okolnosti posudzovaného prípadu nehodnotí
ako úkony smerujúce k nastoleniu právnej istoty účastníkov konania, a teda aj sťažovateľa,
vo vzťahu k predmetu sporu. Doručovanie žiadosti krajskému súdu o zaslanie uznesenia
o zrušení konkurzu na majetok navrhovateľa nemožno považovať za úkon smerujúci
k nastoleniu právnej istoty účastníkov posudzovaného konania okrem iného aj z toho
dôvodu, že toto uznesenie už krajským súdom bolo okresnému súdu doručené 9. decembra
2002. Ďalšie procesné úkony okresného súdu v období od marca 2007 až do marca 2008
súviseli s priznávaním znalečného ustanovenému znalcovi a s doručovaním uznesenia
o priznaní znalečného. Povaha týchto procesných úkonov ich vylučuje z okruhu procesnej
aktivity konajúceho súdu smerujúcej k meritórnemu rozhodnutiu v prerokúvanej kauze.
Na celkovej dĺžke predmetného konania v rozsahu takmer 12 rokov a osem mesiacov
(po odpočítaní päť a pol mesiaca trvajúceho konkurzného konania) sa tak okresný súd
podieľal nečinnosťou v dĺžke viac ako osem rokov a desať mesiacov.
Ústavný súd pritom nepripočítal konajúcemu súdu niektoré kratšie obdobia, ktoré sa
nevyznačovali postupom smerujúcim k nastoleniu právnej istoty účastníkov konania
a prispeli tak k predĺženiu konania. Išlo predovšetkým o obdobie od 28. októbra 1998
do 29. marca 1999. V uvedenom časovom úseku sa uskutočnili dve pojednávania, obe však
museli byť odročené z dôvodov spočívajúcich na strane účastníkov konania (ospravedlnené
neúčasti). K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj pokiaľ ide o odročenie pojednávaní
nariadených na 16. marec 2007 a na 18. jún 2008.
Pri preskúmaní vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že v postupe
okresného súdu sa vyskytli procesné úkony svedčiace o procesne neefektívnom konaní.
Pritom ústavný súd stabilne judikuje, že pre splnenie účelu práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je právne významné akékoľvek správanie štátneho orgánu.
To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou
zaručeného práva podľa čl. 48 ods. 2, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu
právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby
o jej veci rozhodol (I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99).
Uvedená nesprávna činnosť sa v konaní žalovaného súdu vyskytla pri opätovnom
urgovaní ustanoveného súdneho znalca o podanie znaleckého posudku 11. februára 1998,
hoci požadovaný znalecký posudok znalec okresnému súdu doručil už 16. decembra 1997.
Rovnako tak žiadosť doručená krajskému súdu 2. mája 2007 o zaslanie uznesenia krajského
súdu o zrušení konkurzu na majetok navrhovateľa je podľa názoru ústavného súdu dôkazom
neefektívneho a nesústredeného postupu okresného súdu v predmetnom konaní. Žiadané
uznesenie bolo totiž okresnému súdu doručené krajským súdom už 9. decembra 2002.
Všetky uvedené zistenia podľa názoru ústavného súdu dosahujú relevanciu
pre konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci
bez zbytočných prieťahov, a to aj napriek zisteniu, že k celkovej dĺžke konania čiastočne
prispeli svojím správaním i účastníci konania. Preto ústavný súd rozhodol o porušení
základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov
a vzhľadom na to, že v obsahu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98),
aj o porušení práva sťažovateľa na prejednanie jeho veci v primeranej lehote (1. bod výroku
tohto nálezu)
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol takéto rozhodnutie, preto ústavný súd prikázal
okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (2. bod výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa
garantovaného mu čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy
najmä charakter predmetu konania (v časti týkajúcej sa sťažovateľa ide o zaplatenie sumy
21 205 Sk s príslušenstvom), obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie počas
predmetného konania a aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie základného
práva.
Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 180 000 Sk.
Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu považuje za primerané priznať mu
sumu 90 000 Sk (3. bod výroku tohto nálezu).
Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd
pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.
IV.
Podľa § 36 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom
JUDr. R. C. Advokát vykonal dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu
zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Obidva úkony boli vykonané v roku 2008.
Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len
„vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky
1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 19 056 Sk pre úkony v roku
2008), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2008 odmenu vo výške 3 176 Sk. K tejto sume
bolo treba pripočítať režijný paušál za dva úkony právnej pomoci, teda dvakrát 190 Sk.
Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 732 Sk
(4. bod výroku nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2008