Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 25/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. O., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl.

47 ods. 3 a a podľa a

Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. februára 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2008

doručená sťažnosť Ing. M. O., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.

T., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl.

46 ods. 1, a (ďalej len „“)

a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 27. februára 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení žalovaného

účastníkom konania vedeného Okresným súdom Michalovce (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. 6 C 2050/1999. Predmetom označeného konania bolo rozhodovanie o žalobe

o ochranu osobnosti žalobcu Mgr. Ing. I. I. (ďalej len „žalobca“). Žalobca sa v konaní

domáhal ochrany svojich osobnostných práv a tvrdil, že k neoprávnenému zásahu do jeho

práv malo dôjsť konaním sťažovateľa, ktorý sa mal o žalobcovi pred svedkami Ing. P. Š.

a M. Š. vyjadriť tak, že žalobca je podvodník, pretože sa dopúšťa podvodov, a sťažovateľ sa

postará o to, aby žalobca bol za svoje podvody zatvorený. Žalobca žiadal, aby okresný súd

zaviazal sťažovateľa k povinnosti zdržať sa týchto tvrdení a ospravedlniť sa za ne listom,

ktorý sťažovateľ zašle Ing. P. Š. a M. Š. Zároveň požadoval od sťažovateľa náhradu

nemajetkovej ujmy v sume 50 000 Sk a náhradu trov konania.

Sťažovateľ popieral, že by sa bol pred Ing. P. Š. a M. Š. vyjadril už uvedeným

spôsobom o žalobcovi, a tvrdil, že s Ing. P. Š. a M. Š. sa stretával len služobne, keďže je

pracovníkom úradu finančnej polície a ako taký preveroval trestné oznámenia o spáchaní

trestného činu žalobcom. V rámci preverovania skutočností uvedených v trestnom oznámení

sa sťažovateľ opakovane stretol s Ing. P. Š. a M. Š.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 5. februára 2003 bola žaloba

zamietnutá a okresný súd zaviazal žalobcu nahradiť sťažovateľovi trovy konania. Na

základe odvolania žalobcu krajský súd uznesením sp. zn. z 28. apríla 2005

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd nariadil

súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie buď výsluchom svedkov Ing. T. K. a M. K., alebo

oboznámením zápisníc o ich výsluchu súdom prerokúvajúcim žaloby žalobcu, ktorých

fotokópie sú v spise okresného súdu (fotokópie žalôb žalobcu).

Po doplnení dokazovania oboznámením zápisníc o výsluchu svedkov Ing. T. K. a M.

K. v konaní o ochranu osobnosti vedenom žalobcom proti sťažovateľovi na Okresnom súde

Kežmarok pod sp. zn. okresný súd rozsudkom sp. zn. z 10.

júla 2007 žalobe vyhovel a zaviazal sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia

doručiť Ing. P. Š. a M. Š. list tohto znenia: „Vážený pane, pokiaľ som sa pred Vami

vyjadril, že Mgr. Ing. I. I. je podvodník, a ja sa postarám o to, aby za svoje podvody bol

zatvorený, hovoril som nepravdu. Takýmito výrokmi som neoprávnene a hrubým spôsobom

zasiahol do osobnostných práv Mgr. Ing. I. I., pretože ide o výroky nepravdivé

a zavádzajúce. Tým, že som sa pred Vami takto vyjadril, došlo u menovaného k zníženiu

jeho dôstojnosti a vážnosti pred Vami, za čo sa Vám i jemu ospravedlňujem a vyslovujem

poľutovanie nad týmito výrokmi.“ V prevyšujúcej časti okresný súd žalobu zamietol

a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, ktoré odôvodnil

dôvodmi podľa

(ďalej aj „OSP“), teda že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, podľa , že rozhodnutie súdu vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci a podľa , keďže v konaní

došlo k vadám uvedeným v , t. j. v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 27. februára 2008 rozsudok

okresného súdu zmenil okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku

o trovách konania tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť do 30 dní od právoplatnosti

rozsudku odoslať na adresu Ing. P. Š. list tohto znenia: „Pokiaľ som sa pred Vami vyjadril,

že pán I. je podvodník a v krátkej dobe bude za mrežami za svoje podvody, hovoril som

nepravdu, týmito výrokmi som neoprávnene zasiahol do osobnostných práv Mgr. Ing. I. I.,

pretože ide o výroky nepravdivé, za čo sa mu ospravedlňujem a vyslovujem poľutovanie nad

týmito výrokmi.“ Krajský súd tiež rozhodol, že sťažovateľ je povinný do 30 dní od

právoplatnosti rozsudku odoslať na adresu M. Š. list tohto znenia: „Pokiaľ som sa pred

Vami vyjadril, že pán I. je podvodník, hovoril som nepravdu, týmto výrokom som

neoprávnene zasiahol do osobnostných práv Mgr. Ing. I. I., pretože ide o výrok nepravdivý,

za čo sa mu ospravedlňujem a vyslovujem poľutovanie nad týmto výrokom.“ V prevyšujúcej

časti krajský súd žalobu zamietol a žalobcovi ani sťažovateľovi nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku postupne rozobral všetky odvolacie

dôvody, ktoré sťažovateľ vo svojom odvolaní uviedol, a dospel k záveru, že

v prerokovávanej veci je daný len jeden odvolací dôvod tvrdený sťažovateľom, aj to len

sčasti. K odvolaciemu dôvodu podľa uviedol, že súd prvého

stupňa vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp.

vyšli počas konania najavo, a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov

vyplynula, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je

logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti, zákonnosti, pravdivosti,

eventuálne vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené

spôsobom vyplývajúcim z až . Názor sťažovateľa, že výsluchy Ing. T. K.

a M. K. nemožno v prerokovávanej veci použiť tak, ako to urobil okresný súd, nie je

správny, lebo okresný súd vykonal dôkaz zápisnicami o pojednávaní, na ktorom uvedení

svedkovia boli vypočutí, podľa ako dôkaz listinou.

K námietke sťažovateľa, že okresný súd nevyhodnotil jeho písomné vyjadrenia

a ním predložené listiny, krajský súd v odôvodnení označeného rozsudku uviedol, že

vzhľadom na to, že sťažovateľ v odvolaní nekonkretizuje, o ktoré vyjadrenia, resp. listiny

ide, a tiež neuvádza, ako ich mal okresný súd vyhodnotiť, nebolo možné z jeho strany brať

na tieto výčitky sťažovateľa zreteľ. Z hľadiska opodstatnenosti žaloby nie je podľa

krajského súdu relevantná sťažovateľova námietka, kedy presne došlo k stretnutiam

sťažovateľa s Ing. P. Š. a M. Š., lebo významné je iba to, že sa pred nimi vyjadril

o žalobcovi hanlivo.

K odvolaciemu dôvodu podľa , že v konaní došlo k vadám

uvedeným v , teda že v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, odvolací súd uviedol, že v konaní

k takejto vade nedošlo, lebo o tú istú vec by šlo len v tom prípade, ak by boli aj skutkové

okolnosti rovnaké, teda sťažovateľ by sa o žalobcovi vyjadroval pred rovnakým okruhom

osôb, čo však vo veciach, na ktoré sťažovateľ poukazuje, nie je splnené.

K poslednému sťažovateľom uvádzanému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2

písm. f) , že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

krajský súd v odôvodnení označeného rozsudku uviedol, že súd prvého stupňa použil

správny právny predpis, v podstate ho aj správne vyložil a na daný skutkový stav ho

i správne aplikoval. Okresný súd pochybil podľa názoru krajského súdu len v tom, že

ospravedlnenie, na odoslanie ktorého zaviazal sťažovateľa, malo začínať oslovením

„Vážený pane“, keďže žiaden právny predpis neukladá nijakému pisateľovi listu, aby list

začínal takýmto formálny oslovením. Krajský súd vo svojom zmeňujúcom rozhodnutí tiež

vypustil ospravedlnenie sa Ing. P. Š. a M. Š., keďže sťažovateľ podľa jeho názoru nemá

žiaden dôvod, aby sa Ing. P. Š. a M. Š. ospravedlňoval za vyjadrenia o žalobcovi.

Sťažovateľ namieta, že postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 27. februára 2008 boli porušené jeho práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a , dohovoru a a listiny.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne a v zásade identicky ako vo svojom odvolaní proti

rozsudku okresného súdu napáda hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa,

ako aj súdom druhého stupňa. Sťažovateľ je toho názoru, že v konaní nebol doložený žiaden

dôkaz o tom, že sa stretol s Ing. P. Š. a M. Š. a že sa pred nimi vyjadroval hanlivo

o žalobcovi. Jediným takým dôkazom sú podľa sťažovateľa tvrdenia Š. a Š., pričom ich

výpovede mal okresný súd podľa jeho názoru hodnotiť ako nevierohodné, lebo svedkovia sú

v príbuzenskom a pracovnom vzťahu so žalobcom, a navyše, z podnetu sťažovateľa bolo

proti Š. a Š. začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie a Š. bol aj obžalovaný. Sťažovateľ

súdu tiež vyčíta, že neskúmal eventuálny motív sťažovateľovho zásahu do práv žalobcu (nie

je zrejmé, či táto výčitka sa vzťahuje na súd prvého stupňa alebo na odvolací súd)

a nezaoberal sa vierohodnosťou dôkazov predložených sťažovateľom. Sťažovateľ ďalej

prvostupňovému súdu vyčíta, že nevyhodnotil jeho výpoveď v súvislostiach s inými

dôkazmi. Takýmto konaním došlo podľa neho k porušeniu princípu rovnosti účastníkov

konania. Podľa názoru sťažovateľa „súd rozhodol svojvoľne bez právneho dôvodu a bez

dôkazov, čím zasiahli do môjho súkromného života pre výkon oprávnení policajta ktorý je

výkonom štátnej moci“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal takýto nález:

„... v konaní na Krajskom súde v Košiciach, vedenom vo veci žalobcu Mgr. Ing. I. I.

proti mojej osobe, v konaní vedenom pod sp. zn. , bolo porušené moje

ústavné právo na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2, na súdnu a inú právnu ochranu

zakotvené v článku 46 ods. 1 a 48 ods. 2, ,

Slovenskej republiky, v znení neskorších predpisov, a čl. 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských právach č. 209/1992 článku č. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd, uverejnenej v Zbierke Nakoľko Krajský súd

v Košiciach v označenom konaní porušili moje ústavné práva v tom, že hodnotenie dôkazov

nebolo vykonané v súlade s , nakoľko súd pri ich hodnotení

priznal protistrane viac práv ako mne, čím ma bezdôvodne zaviazal k povinnostiam bez

právneho dôvodu.

Súčasne žiadam, aby ústavný súd rozsudok na Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zrušil ako nezákonný, nakoľko nimi boli porušené moje ústavné práva.

Súčasne žiadam, aby ústavný súd zaviazal Krajský súd v Košiciach, zaplatiť mi trovy

konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia na účet môjho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenej sťažnosti možno podľa konštantnej judikatúry ústavného

súdu hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva a slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh posúdil sťažnosť sťažovateľa,

v ktorej namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46

ods. 1, a a a listiny, ako aj svojho

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného

súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach ochrany osobnosti patrí

do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim

o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Ústavný súd vo vzťahu k uvedenému vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že vo

veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou (mutatis mutandis , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, atď.).

Ak nie sú splnené uvedené predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných

súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými

základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecného súdu

a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za

zjavne neopodstatnené a z tohto dôvodu ich odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd nariadil vo veci odvolacie

pojednávanie na 27. február 2008. Sťažovateľ ani jeho právny zástupca sa na odvolacie

pojednávanie nedostavili ani neospravedlnili svoju neúčasť a nežiadali ani o odročenie

pojednávania. Rovnako sa odvolacieho pojednávania nezúčastnil žalobca ani jeho právny

zástupca, avšak právny zástupca žalobcu svoju neúčasť ospravedlnil, súhlasil

s pojednávaním v jeho neprítomnosti a žiadal rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

Krajský súd rozhodoval v súlade so zákonom v neprítomnosti účastníkov a ich právnych

zástupcov. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že sťažovateľ v sťažnosti

nenamietal vykonanie odvolacieho pojednávania v jeho neprítomnosti, resp. v neprítomnosti

jeho právneho zástupcu.

Sťažovateľ v odvolaní v zásade namietal nesprávne, resp. nezákonné hodnotenie

dôkazov okresným súdom.

Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na

všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Krajský súd pri

hodnotení dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané, postupoval v zmysle tohto ustanovenia

, keď vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo, pričom podľa názoru ústavného

súdu neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, jeho skutkové

zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení

dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli

najavo inak. Vykonané dôkazy vyhodnotili okresný súd aj krajský súd tak, že z týchto mali

za preukázané, že sťažovateľ sa hanlivo vyjadroval o žalobcovi pred Ing. P. Š. a M. Š.

Vierohodnosť výpovedí Ing. P. Š. a M. Š. považoval okresný súd aj krajský súd za

preukázanú listinným dôkazom - zápisnicami z výsluchu svedkov Ing. T. K. a M. K.

v konaní vedenom na Okresnom súde Kežmarok sp. zn. .

Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu namietal, že okresný súd vo

svojom rozhodnutí nevyhodnotil nové dôkazy predložené sťažovateľom, a to jeho písomné

a ústne vyjadrenia a ním predložené listiny, a tiež nekonkretizoval, o ktoré vyjadrenia

a listiny ide. Krajský súd sa s touto námietkou sťažovateľa vysporiadal tak, že nebral na

tieto jeho výčitky zreteľ, pretože sťažovateľ v odvolaní nekonkretizuje, o ktoré vyjadrenia,

resp. listiny ide, a tiež neuvádza, ako ich mal okresný súd vyhodnotiť. Tiež uviedol, že

„ostatné skutočnosti uvedené v odvolaní sú iba účelovými tvrdeniami a nemajú pre

posúdenie veci nijaký právny význam“.

Skutočnosť, že krajský súd vyhodnotil dôkazy, ktoré navrhol žalobca, ako tie, ktoré

podporujú dôvodnosť žaloby, a naopak, neakceptoval sťažovateľom navrhnuté dôkazy,

resp. ich nevyhodnotil tak, ako si sťažovateľ predstavoval, nemožno hodnotiť ako porušenie

princípu rovnosti účastníkov konania, ktorý tvorí jeden z prvkov spravodlivého súdneho

konania podľa a dohovoru, resp. listiny.

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na

súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka

konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym

právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na

spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich

vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za

predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté

v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý

proces (m. m. napr. , ).

Sťažovateľ nekonkretizuje v sťažnosti, ktoré zložky (prvky) práva na spravodlivé

konanie podľa , dohovoru a listiny napáda, teda

či ide o právo na verejné prerokovanie veci, právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, právo na prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľa, právo vyjadriť sa

k všetkým vykonávaným dôkazom. Z obsahu sťažnosti vyplýva len to, že sťažovateľ napáda

len porušenie princípu rovnosti účastníkov konania, resp. princípu rovnosti zbraní.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie , resp.

ods. 1 listiny, sťažovateľ neuvádza v sťažnosti nijaké skutočnosti, z ktorých by porušenie

predmetných práv malo vyplývať. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo

na zákonu zodpovedajúce odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157

ods. 2 a táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (m. m. napr.

).

K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2

ústavný súd zdôrazňuje, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z až .

V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom,

a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumcia pod právne normy (napr. , m. m. tiež ).

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna vecná súvislosť medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými základnými právami podľa čl. 26

ods. 1 a 2 .

Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že rozhodnutie krajského súdu a jeho

odôvodnenie, ako aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, neobsahujú také skutočnosti,

ktoré by signalizovali, že v danom prípade mohlo dôjsť k porušeniu označených základných

práv sťažovateľa, pričom na základe posúdenia namietaného rozhodnutia nemožno dospieť

k záveru, že je zjavne nedôvodné alebo arbitrárne.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2009