Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 25/09
PDF · 257.99 KB
No categories available
IV. ÚS 25/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 25/09-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. O., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., vo
veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl.
47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 293/2007 a jeho rozsudkom z 27. februára 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2008
doručená sťažnosť Ing. M. O., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.
T., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl.
46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 5 Co 293/2007 z 27. februára 2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení žalovaného
účastníkom konania vedeného Okresným súdom Michalovce (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 6 C 2050/1999. Predmetom označeného konania bolo rozhodovanie o žalobe
o ochranu osobnosti žalobcu Mgr. Ing. I. I. (ďalej len „žalobca“). Žalobca sa v konaní
domáhal ochrany svojich osobnostných práv a tvrdil, že k neoprávnenému zásahu do jeho
práv malo dôjsť konaním sťažovateľa, ktorý sa mal o žalobcovi pred svedkami Ing. P. Š.
a M. Š. vyjadriť tak, že žalobca je podvodník, pretože sa dopúšťa podvodov, a sťažovateľ sa
postará o to, aby žalobca bol za svoje podvody zatvorený. Žalobca žiadal, aby okresný súd
zaviazal sťažovateľa k povinnosti zdržať sa týchto tvrdení a ospravedlniť sa za ne listom,
ktorý sťažovateľ zašle Ing. P. Š. a M. Š. Zároveň požadoval od sťažovateľa náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 50 000 Sk a náhradu trov konania.
Sťažovateľ popieral, že by sa bol pred Ing. P. Š. a M. Š. vyjadril už uvedeným
spôsobom o žalobcovi, a tvrdil, že s Ing. P. Š. a M. Š. sa stretával len služobne, keďže je
pracovníkom úradu finančnej polície a ako taký preveroval trestné oznámenia o spáchaní
trestného činu žalobcom. V rámci preverovania skutočností uvedených v trestnom oznámení
sa sťažovateľ opakovane stretol s Ing. P. Š. a M. Š.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 2050/1999 z 5. februára 2003 bola žaloba
zamietnutá a okresný súd zaviazal žalobcu nahradiť sťažovateľovi trovy konania. Na
základe odvolania žalobcu krajský súd uznesením sp. zn. 15 Co 348/2004 z 28. apríla 2005
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd nariadil
súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie buď výsluchom svedkov Ing. T. K. a M. K., alebo
oboznámením zápisníc o ich výsluchu súdom prerokúvajúcim žaloby žalobcu, ktorých
fotokópie sú v spise okresného súdu (fotokópie žalôb žalobcu).
Po doplnení dokazovania oboznámením zápisníc o výsluchu svedkov Ing. T. K. a M.
K. v konaní o ochranu osobnosti vedenom žalobcom proti sťažovateľovi na Okresnom súde
Kežmarok pod sp. zn. 2 C 531/1999 okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 2050/1999 z 10.
júla 2007 žalobe vyhovel a zaviazal sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia
doručiť Ing. P. Š. a M. Š. list tohto znenia: „Vážený pane, pokiaľ som sa pred Vami
vyjadril, že Mgr. Ing. I. I. je podvodník, a ja sa postarám o to, aby za svoje podvody bol
zatvorený, hovoril som nepravdu. Takýmito výrokmi som neoprávnene a hrubým spôsobom
zasiahol do osobnostných práv Mgr. Ing. I. I., pretože ide o výroky nepravdivé
a zavádzajúce. Tým, že som sa pred Vami takto vyjadril, došlo u menovaného k zníženiu
jeho dôstojnosti a vážnosti pred Vami, za čo sa Vám i jemu ospravedlňujem a vyslovujem
poľutovanie nad týmito výrokmi.“ V prevyšujúcej časti okresný súd žalobu zamietol
a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, ktoré odôvodnil
dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“), teda že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP, že rozhodnutie súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP, keďže v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. d) OSP, t. j. v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 293/2007 z 27. februára 2008 rozsudok
okresného súdu zmenil okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku
o trovách konania tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku odoslať na adresu Ing. P. Š. list tohto znenia: „Pokiaľ som sa pred Vami vyjadril,
že pán I. je podvodník a v krátkej dobe bude za mrežami za svoje podvody, hovoril som
nepravdu, týmito výrokmi som neoprávnene zasiahol do osobnostných práv Mgr. Ing. I. I.,
pretože ide o výroky nepravdivé, za čo sa mu ospravedlňujem a vyslovujem poľutovanie nad
týmito výrokmi.“ Krajský súd tiež rozhodol, že sťažovateľ je povinný do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku odoslať na adresu M. Š. list tohto znenia: „Pokiaľ som sa pred
Vami vyjadril, že pán I. je podvodník, hovoril som nepravdu, týmto výrokom som
neoprávnene zasiahol do osobnostných práv Mgr. Ing. I. I., pretože ide o výrok nepravdivý,
za čo sa mu ospravedlňujem a vyslovujem poľutovanie nad týmto výrokom.“ V prevyšujúcej
časti krajský súd žalobu zamietol a žalobcovi ani sťažovateľovi nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku postupne rozobral všetky odvolacie
dôvody, ktoré sťažovateľ vo svojom odvolaní uviedol, a dospel k záveru, že
v prerokovávanej veci je daný len jeden odvolací dôvod tvrdený sťažovateľom, aj to len
sčasti. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP uviedol, že súd prvého
stupňa vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp.
vyšli počas konania najavo, a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov
vyplynula, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti, zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 OSP. Názor sťažovateľa, že výsluchy Ing. T. K.
a M. K. nemožno v prerokovávanej veci použiť tak, ako to urobil okresný súd, nie je
správny, lebo okresný súd vykonal dôkaz zápisnicami o pojednávaní, na ktorom uvedení
svedkovia boli vypočutí, podľa § 129 ods. 1 OSP ako dôkaz listinou.
K námietke sťažovateľa, že okresný súd nevyhodnotil jeho písomné vyjadrenia
a ním predložené listiny, krajský súd v odôvodnení označeného rozsudku uviedol, že
vzhľadom na to, že sťažovateľ v odvolaní nekonkretizuje, o ktoré vyjadrenia, resp. listiny
ide, a tiež neuvádza, ako ich mal okresný súd vyhodnotiť, nebolo možné z jeho strany brať
na tieto výčitky sťažovateľa zreteľ. Z hľadiska opodstatnenosti žaloby nie je podľa
krajského súdu relevantná sťažovateľova námietka, kedy presne došlo k stretnutiam
sťažovateľa s Ing. P. Š. a M. Š., lebo významné je iba to, že sa pred nimi vyjadril
o žalobcovi hanlivo.
K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 písm. d) OSP, teda že v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, odvolací súd uviedol, že v konaní
k takejto vade nedošlo, lebo o tú istú vec by šlo len v tom prípade, ak by boli aj skutkové
okolnosti rovnaké, teda sťažovateľ by sa o žalobcovi vyjadroval pred rovnakým okruhom
osôb, čo však vo veciach, na ktoré sťažovateľ poukazuje, nie je splnené.
K poslednému sťažovateľom uvádzanému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2
písm. f) OSP, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
krajský súd v odôvodnení označeného rozsudku uviedol, že súd prvého stupňa použil
správny právny predpis, v podstate ho aj správne vyložil a na daný skutkový stav ho
i správne aplikoval. Okresný súd pochybil podľa názoru krajského súdu len v tom, že
ospravedlnenie, na odoslanie ktorého zaviazal sťažovateľa, malo začínať oslovením
„Vážený pane“, keďže žiaden právny predpis neukladá nijakému pisateľovi listu, aby list
začínal takýmto formálny oslovením. Krajský súd vo svojom zmeňujúcom rozhodnutí tiež
vypustil ospravedlnenie sa Ing. P. Š. a M. Š., keďže sťažovateľ podľa jeho názoru nemá
žiaden dôvod, aby sa Ing. P. Š. a M. Š. ospravedlňoval za vyjadrenia o žalobcovi.
Sťažovateľ namieta, že postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 293/2007
z 27. februára 2008 boli porušené jeho práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny.
Sťažovateľ v sťažnosti podrobne a v zásade identicky ako vo svojom odvolaní proti
rozsudku okresného súdu napáda hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa,
ako aj súdom druhého stupňa. Sťažovateľ je toho názoru, že v konaní nebol doložený žiaden
dôkaz o tom, že sa stretol s Ing. P. Š. a M. Š. a že sa pred nimi vyjadroval hanlivo
o žalobcovi. Jediným takým dôkazom sú podľa sťažovateľa tvrdenia Š. a Š., pričom ich
výpovede mal okresný súd podľa jeho názoru hodnotiť ako nevierohodné, lebo svedkovia sú
v príbuzenskom a pracovnom vzťahu so žalobcom, a navyše, z podnetu sťažovateľa bolo
proti Š. a Š. začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie a Š. bol aj obžalovaný. Sťažovateľ
súdu tiež vyčíta, že neskúmal eventuálny motív sťažovateľovho zásahu do práv žalobcu (nie
je zrejmé, či táto výčitka sa vzťahuje na súd prvého stupňa alebo na odvolací súd)
a nezaoberal sa vierohodnosťou dôkazov predložených sťažovateľom. Sťažovateľ ďalej
prvostupňovému súdu vyčíta, že nevyhodnotil jeho výpoveď v súvislostiach s inými
dôkazmi. Takýmto konaním došlo podľa neho k porušeniu princípu rovnosti účastníkov
konania. Podľa názoru sťažovateľa „súd rozhodol svojvoľne bez právneho dôvodu a bez
dôkazov, čím zasiahli do môjho súkromného života pre výkon oprávnení policajta ktorý je
výkonom štátnej moci“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal takýto nález:
„... v konaní na Krajskom súde v Košiciach, vedenom vo veci žalobcu Mgr. Ing. I. I.
proti mojej osobe, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/293/2007, bolo porušené moje
ústavné právo na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2, na súdnu a inú právnu ochranu
zakotvené v článku 46 ods. 1 čl. 47 ods. 3 a 48 ods. 2, Zákona č. 460/1992 Zb., Ústavy
Slovenskej republiky, v znení neskorších predpisov, a čl. 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských právach č. 209/1992 článku č. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd, uverejnenej v Zbierke zákonov pod č. 23/1991 Zb. Nakoľko Krajský súd
v Košiciach v označenom konaní porušili moje ústavné práva v tom, že hodnotenie dôkazov
nebolo vykonané v súlade s občianskym súdnym poriadkom, nakoľko súd pri ich hodnotení
priznal protistrane viac práv ako mne, čím ma bezdôvodne zaviazal k povinnostiam bez
právneho dôvodu.
Súčasne žiadam, aby ústavný súd rozsudok na Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
5 Co 293/07 zrušil ako nezákonný, nakoľko nimi boli porušené moje ústavné práva.
Súčasne žiadam, aby ústavný súd zaviazal Krajský súd v Košiciach, zaplatiť mi trovy
konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia na účet môjho právneho zástupcu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenej sťažnosti možno podľa konštantnej judikatúry ústavného
súdu hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva a slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh posúdil sťažnosť sťažovateľa,
v ktorej namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj svojho
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.
Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného
súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach ochrany osobnosti patrí
do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim
o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
Ústavný súd vo vzťahu k uvedenému vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že vo
veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05 atď.).
Ak nie sú splnené uvedené predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných
súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými
základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecného súdu
a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za
zjavne neopodstatnené a z tohto dôvodu ich odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd nariadil vo veci odvolacie
pojednávanie na 27. február 2008. Sťažovateľ ani jeho právny zástupca sa na odvolacie
pojednávanie nedostavili ani neospravedlnili svoju neúčasť a nežiadali ani o odročenie
pojednávania. Rovnako sa odvolacieho pojednávania nezúčastnil žalobca ani jeho právny
zástupca, avšak právny zástupca žalobcu svoju neúčasť ospravedlnil, súhlasil
s pojednávaním v jeho neprítomnosti a žiadal rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.
Krajský súd rozhodoval v súlade so zákonom v neprítomnosti účastníkov a ich právnych
zástupcov. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že sťažovateľ v sťažnosti
nenamietal vykonanie odvolacieho pojednávania v jeho neprítomnosti, resp. v neprítomnosti
jeho právneho zástupcu.
Sťažovateľ v odvolaní v zásade namietal nesprávne, resp. nezákonné hodnotenie
dôkazov okresným súdom.
Podľa § 132 OSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Krajský súd pri
hodnotení dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané, postupoval v zmysle tohto ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, keď vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo, pričom podľa názoru ústavného
súdu neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli
najavo inak. Vykonané dôkazy vyhodnotili okresný súd aj krajský súd tak, že z týchto mali
za preukázané, že sťažovateľ sa hanlivo vyjadroval o žalobcovi pred Ing. P. Š. a M. Š.
Vierohodnosť výpovedí Ing. P. Š. a M. Š. považoval okresný súd aj krajský súd za
preukázanú listinným dôkazom - zápisnicami z výsluchu svedkov Ing. T. K. a M. K.
v konaní vedenom na Okresnom súde Kežmarok sp. zn. 2 C 531/1999.
Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu namietal, že okresný súd vo
svojom rozhodnutí nevyhodnotil nové dôkazy predložené sťažovateľom, a to jeho písomné
a ústne vyjadrenia a ním predložené listiny, a tiež nekonkretizoval, o ktoré vyjadrenia
a listiny ide. Krajský súd sa s touto námietkou sťažovateľa vysporiadal tak, že nebral na
tieto jeho výčitky zreteľ, pretože sťažovateľ v odvolaní nekonkretizuje, o ktoré vyjadrenia,
resp. listiny ide, a tiež neuvádza, ako ich mal okresný súd vyhodnotiť. Tiež uviedol, že
„ostatné skutočnosti uvedené v odvolaní sú iba účelovými tvrdeniami a nemajú pre
posúdenie veci nijaký právny význam“.
Skutočnosť, že krajský súd vyhodnotil dôkazy, ktoré navrhol žalobca, ako tie, ktoré
podporujú dôvodnosť žaloby, a naopak, neakceptoval sťažovateľom navrhnuté dôkazy,
resp. ich nevyhodnotil tak, ako si sťažovateľ predstavoval, nemožno hodnotiť ako porušenie
princípu rovnosti účastníkov konania, ktorý tvorí jeden z prvkov spravodlivého súdneho
konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 38 ods. 2 listiny.
Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na
súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka
konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym
právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na
spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich
vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za
predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté
v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces (m. m. napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).
Sťažovateľ nekonkretizuje v sťažnosti, ktoré zložky (prvky) práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 38 ods. 2 listiny napáda, teda
či ide o právo na verejné prerokovanie veci, právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, právo na prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľa, právo vyjadriť sa
k všetkým vykonávaným dôkazom. Z obsahu sťažnosti vyplýva len to, že sťažovateľ napáda
len porušenie princípu rovnosti účastníkov konania, resp. princípu rovnosti zbraní.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36
ods. 1 listiny, sťažovateľ neuvádza v sťažnosti nijaké skutočnosti, z ktorých by porušenie
predmetných práv malo vyplývať. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo
na zákonu zodpovedajúce odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157
ods. 2 OSP a táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 OSP). Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (m. m. napr.
K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2
ústavy ústavný súd zdôrazňuje, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom,
a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1
ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho
subsumcia pod právne normy (napr. II. ÚS 78/05, m. m. tiež IV. ÚS 326/07).
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna vecná súvislosť medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými základnými právami podľa čl. 26
ods. 1 a 2 ústavy.
Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že rozhodnutie krajského súdu a jeho
odôvodnenie, ako aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, neobsahujú také skutočnosti,
ktoré by signalizovali, že v danom prípade mohlo dôjsť k porušeniu označených základných
práv sťažovateľa, pričom na základe posúdenia namietaného rozhodnutia nemožno dospieť
k záveru, že je zjavne nedôvodné alebo arbitrárne.
Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2009