Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 45/09
PDF · 252.1 KB
No categories available
III. ÚS 45/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. L., P., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1, čl. 28 a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 7 Medzinárodného paktu
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 3 Tos 32/2008-424 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. V. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra
2008 doručená sťažnosť Mgr. V. L., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. T. B., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11
ods. 1, čl. 28 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a podľa čl. 7 Medzinárodného paktu
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len „pakt“) uznesením Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos 32/2008-424 zo 14. augusta 2008.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ako súdom ustanovený obhajca obvinenému
v trestnom konaní si po právoplatnom ukončení trestného konania uplatňoval odmenu
za poskytnuté právne služby a náhradu hotových výdavkov celkom v sume 51 736 Sk.
O jeho žiadosti rozhodol samosudca Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný
súd“) uznesením č. k. 1 T 210/2002-401 z 12. mája 2008 tak, že mu celkom priznal
za obhajobu klienta odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 25 463 Sk. Proti tomuto
uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením č. k. 3 Tos 32/2008-424
zo 14. augusta 2008 zamietol. Týmto uznesením podľa sťažovateľa boli porušené jeho
základné ľudské práva, a keďže nemá k dispozícii žiadny ďalší opravný prostriedok, ktorý
by mohol využiť na odstránenie porušenia svojich základných ľudských práv, je nútený
podať sťažnosť ústavnému súdu.
V sťažnosti je ďalej uvedené: „Z uznesenia samosudcu je zrejmé, že zo všetkých
úkonov právnej pomoci, ktoré som preukázateľne uskutočnil, si samosudca svojvoľne vybral
niektoré, za ktoré mi nepriznal odmenu a paušálnu náhradu výdavkov... čo formálne
odôvodnil tým, že podľa jeho názoru boli tieto úkony právnej pomoci neúčelné.
Konkrétne, v priebehu celého trestného konania, od 6. 3. 2000, kedy som bol
obvinenému ustanovený za obhajcu, až do 12. 11. 2004, kedy bola vec právoplatne
skončená som uskutočnil s klientom obv. Ľ. L. celkom 18 porád, z čoho mi súd priznal
odmenu a rež. paušál iba za prvú poradu s klientom... Za všetky ostatné porady s klientom
mi odmenu a rež. paušál nepriznal, podľa neho z dôvodu neúčelnosti, ktorú súd odôvodnil
tým, že obvinený bol v konečnom dôsledku uznaný za vinného z trestného činu, pre ktorý sa
viedlo trestné stíhanie, a tým boli tieto porady bez akejkoľvek efektivity.
Ďalej mi súd pre údajnú neúčelnosť nepriznal odmenu a rež. paušál za písomné
podania...“ Sťažovateľ uvádza, že celkovo mu okresný súd nepriznal odmenu a k nej
patriaci paušál za 25 úkonov právnej pomoci vôbec, s poukazom na ich neúčelnosť.
Ďalej mu nepriznal odmenu za jeden úkon a k nemu patriaci režijný paušál, pretože dva
samostatné úkony nesprávne posúdil ako jeden úkon právnej pomoci, ďalší úkon právnej
pomoci nesprávne posúdil tak, že tento nie je úkonom právnej pomoci, tiež nesprávne
zaokrúhlil odmenu za úkon právnej pomoci, čím mu priznal odmenu v nižšej výške, ešte
mu nepriznal stratu času za časť skutočne stráveného času cestou zo sídla jeho advokátskej
kancelárie a napokon mu nepriznal odmenu a režijný paušál za jeden úkon právnej pomoci,
pretože ho opomenul preskúmať.
Sťažnosť sťažovateľa proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu krajský súd
zamietol. Podľa sťažovateľa „napadnutým uznesením porušovateľa a konaním, ktoré
mu predchádzalo, sa porušovateľ dopustil tých istých pochybení ako samosudca súdu
prvého stupňa, ktoré v konečnom dôsledku porušujú moje základné práva, označené v bode
IX. tejto ústavnej sťažnosti“.
Sťažovateľ rozvádza dôvody, pre ktoré považuje postup a rozhodnutie okresného
súdu aj krajského súdu za formalistický a arbitrárny. Namieta, že krajský súd
pri rozhodovaní o jeho sťažnosti sa jeho skutkovou a právnou argumentáciou vôbec
nezaoberal, k jeho námietkam sa nevyjadril a nezaujal k nim žiadne stanovisko. Namieta
najmä skutočnosť, že všeobecné súdy posudzovali otázku účelnosti a hospodárnosti úkonov
právnej pomoci. Podľa jeho názoru „pokiaľ by sme pripustili možnosť, aby orgán trestného
konania, ktorý rozhoduje o návrhu ustanoveného obhajcu na priznanie odmeny a náhrad,
mohol (spätne) posudzovať účelnosť jednotlivých úkonov právnej pomoci, vniesli by sme
do rozhodovania týchto orgánov prvok svojvôle, pripustili by sme možnosť, aby si tento
orgán svojvoľne vyberal úkony právnej pomoci, za ktoré obhajcovi odmenu prizná,
a za ktoré nie“.
Krajský súd podľa sťažovateľa porušil ním označené základné práva, pretože
„... aplikácia (v niektorých prípadoch neaplikácia) a výklad (interpretácia) advokátskych
taríf, ktoré použil porušovateľ, sú v rozpore s advokátskymi tarifami a uvedenými zákonmi,
v rozpore s ustálenou praxou všeobecných súdov (ústavne konformnou), teda aplikácia
a výklad advokátskych taríf sú zjavne arbitrárne, nesú znaky svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva a ústavného hľadiska sú neakceptovateľné a neudržateľné.
Rozhodnutím a postupom porušovateľa boli porušené moje základné ľudské práva
označené v bode IX. tejto ústavnej sťažnosti aj preto, lebo porušovateľ si nesplnil povinnosť
stanovenú mu zákonom v § 192 ods. 1 Tr. por., keď riadne nepreskúmal správnosť výrokov
uznesenia samosudcu, proti ktorým som podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto
výrokom napadnutého uznesenia.“.
Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho
sťažnosti uznesením prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci vydal
tento nález:
„1. Krajský súd Trenčín uznesením č. k. 3 Tos 32/2008-424 zo dňa 14. 8. 2008
a v konaní vedenom na Krajskom súde Trenčín sp. zn. 3 Tos 32/2008, ktoré tomuto
uzneseniu predchádzalo, porušil právo sťažovateľa Mgr. V. L., advokáta, na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
právo domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde Slovenskej republiky, zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, právo domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo
vlastniť majetok, zaručení v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, právo na to, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi,
zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo pokojne užívať svoj majetok
a právo na to, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva,
zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, právo na spravodlivú odmenu za prácu, zaručené v čl. 28 Listiny základných práv
a slobôd a právo každého človeka na spravodlivé a priaznivé pracovné podmienky
zabezpečujúce najmä: (a) odmenu, ktorá poskytuje ako minimum všetkým pracovníkom:
(1) spravodlivú mzdu za rovnakú prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvek rozlišovania.
Zaručené v čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.
2. Uznesenie Krajského súdu Trenčín č. k. 3 Tos 32/2008-424 zo dňa 14. 8. 2008
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Trenčín na ďalšie konanie.
3. Mgr. V. L., advokátovi, sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
25 000,- Sk, ktoré je Krajský súd Trenčín povinný zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd Trenčín je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu všetkých trov
konania na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. T. B., do 3 dní od právoplatnosti
tohto nálezu.“
Na odôvodnenie žiadosti o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
sťažovateľ uviedol: „Vzhľadom na množstvo a charakter porušení mojich základných
ľudských práv porušovateľom, opísaných v tejto sťažnosti, na markantné nerešpektovanie
zákonov a právnych noriem jednoduchého práva, svojvôľu pri rozhodovaní, zjavne
nesprávnu, svojvoľnú interpretáciu, na vec sa vzťahujúcich advokátskych taríf, ktorých
správna interpretácia musela byť porušovateľovi dobre známa z jeho činnosti,
ako i s poukazom na to, že postup a rozhodnutie porušovateľa sú aj v rozpore s doterajšou
súdnou praxou samotného porušovateľa, navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky
zaviazal porušovateľa zaplatiť mi primerané zadosťučinenie, pričom miere porušenia
mojich základných ľudských práv a zásade spravodlivosti, podľa môjho názoru, zodpovedá
primerané zadosťučinenie najmenej v sume 25 000,- Sk.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo
osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažovateľových námietok bolo tvrdenie, že uznesením krajského súdu
č. k. 3 Tos 32/2008-424 došlo k porušeniu ním uvedených práv, pretože krajský súd, ktorý
konal o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 210/2002, zamietol jeho
sťažnosť, čím mu nebola priznaná odmena a náhrada hotových výdavkov za obhajobu
v sume ním vyčíslenej, a to z dôvodu, že niektoré úkony nepovažoval krajský súd za účelne
vynaložené, ako aj z dôvodov nesprávneho posúdenia niektorých úkonov, nesprávneho
zaokrúhlenia odmeny za úkon právnej pomoci, nepriznania straty času za časť skutočne
stráveného času a opomenutia preskúmať úkon právnej pomoci.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ ako súdom
ustanovený obhajca poskytol obvinenému Ľ. L. služby právnej pomoci v trestnej veci
vedenej pod sp. zn. 1 T 210/2002 na okresnom súde. Obžalovaný bol rozsudkom okresného
súdu uznaný za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1
Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a bol mu uložený trest odňatia slobody
vo výmere dvoch rokov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený. V konaní
o odvolaní krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 353/02 zamietol odvolanie obžalovaného.
Po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku sťažovateľ spracoval žiadosť
o priznanie trov obhajoby v sume 51 736 Sk, ktorú predložil okresnému súdu 12. novembra
2007. Okresný súd uznesením č. k. 1 T/210/2002-401 z 12. mája 2008 rozhodol o jeho
žiadosti tak, že priznal sťažovateľovi odmenu a náhradu hotových výdavkov za obhajobu
v sume 25 463 Sk.
Uznesenie okresného súdu napadol sťažovateľ sťažnosťou, v ktorej predovšetkým
poukázal na úkony, ktoré v rámci obhajoby vykonal a za ktoré mu okresný súd nepriznal
odmenu - celkom za 17 porád s klientom, za písomné podania orgánom činným v trestnom
konaní a súdu a za štúdium preverovacieho spisu, a poukázal aj na ďalšie vady napadnutého
uznesenia. Jednotlivo sa vyjadril ku každému úkonu právnej pomoci, za ktorý mu nebola
priznaná odmena, a zdôvodňoval opodstatnenosť a potrebu ich vykonania.
O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k. 3 Tos 32/2008-424
zo 14. augusta 2008, ktorým sťažnosť zamietol.
Krajský súd v napadnutom uznesení venoval pozornosť argumentácii súdu prvého
stupňa, ako aj námietkam sťažovateľa obsiahnutým v jeho podaní. Vychádzal pritom
z príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich odmenu
advokáta a náhradu hotových výdavkov za obhajobu účinných v čase rozhodovania o veci,
teda Trestného poriadku a vyhlášok Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci
(platnej do 31. marca 2002) a č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). V tejto súvislosti krajský súd
okrem iného uviedol: „Krajský súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že úkony,
za ktoré obhajcovi nebola priznaná odmena, boli v posudzovanom prípade vykonané
a uplatnené v rozpore so zásadou účelnosti a hospodárnosti, pričom však súd nehodnotí
ich kvalitu, ale posudzuje len účelnosť uskutočnených úkonov právnej služby ustanoveným
obhajcom z hľadiska hospodárnosti trestného konania, ktorého súčasťou je aj uskutočnenie
obhajoby. Súd prvého stupňa tiež správne prihliadol i na zložitosť tejto právnej veci, pričom
krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v danom prípade nijako neupiera, ani
neobmedzuje právo obvineného na obhajcu, ani neurčuje spôsob, či rozsah jeho realizácie,
ako to namietal vo svojej sťažnosti obhajca. Poukazuje na to, že advokát je povinný
pri poskytovaní právnych služieb, a to aj v rámci obhajoby obvineného (obžalovaného),
dbať na ich účelnosť a hospodárnosť (§ 41 Tr. por. platného do 31. 12. 2005, § 13 ods. 3
zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení zák. č. 302/1999 Z. z. platného do 31. 12. 2003
a § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii účinného od 01. 01. 2004). V zmysle
citovanej právnej úpravy je potom úlohou orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu,
ktorý rozhoduje o výške odmeny obhajcu, posúdiť opodstatnenosť vykázaného rozsahu
úkonov obhajoby, ktorú možno namietať, resp. preskúmať len v rámci rozhodovania podľa
Krajský súd súčasne odôvodnil nepriznanie uplatnenej odmeny za 17 ďalších porád
s klientom a za ďalšie úkony právnej služby, ktoré nepovažoval za účelne vykonané,
resp. opodstatnene vymáhané. Na základe zisteného skutkového stavu krajský súd vyslovil
takýto názor: „Na základe vyššie uvedeného krajský súd nepovažoval sťažnostné námietky
obhajcu Mgr. V. L. za opodstatnené a jeho sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1
písm. c) Tr. por. zamietol.“
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07,
Ústavný súd ďalej uvádza, že ako nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti
mu prislúcha kontrola dodržiavania ústavných princípov a ich správnej aplikácie v postupe
a rozhodnutiach orgánov verejnej moci (v danom prípade všeobecného súdu). Ústavný súd
nezasahuje do postupov a rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré spĺňajú atribúty zákonnosti
a ústavnosti. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
ústavného súdu len za predpokladu, že sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň majú za následok
porušenie základného práva alebo slobody. V prípade, ak ústavný súd zistí, že skutkové
a právne závery všeobecného súdu obstoja v konfrontácii s ústavou, medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách či právnymi predpismi nižšej
právnej sily, nemá dôvod do jeho rozhodnutia zasahovať (obdobne napr. I. ÚS 13/00,
V tejto súvislosti ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného
súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým
zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu,
resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného
práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny
a čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho
právnymi názormi. Podobne nie je možné považovať za porušenie základného práva
zamietnutie neopodstatnených nárokov jednotlivcov v súdnom konaní. Je v právomoci
všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny
a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04,
III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v namietanom prípade postupoval v súlade
s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, zákona Slovenskej národnej rady
č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“)
a vykonávacej vyhlášky. Podľa § 13 zákona o advokácii je advokát pri výkone advokácie
povinný zachovávať ústavu, zákony a predpisy vydané na ich vykonanie, v ich medziach
sa riadiť príkazmi klienta, chrániť práva a oprávnené záujmy zastupovaného, dbať na to,
aby jeho právna pomoc bola účelná a hospodárna. Zásada účelnosti a hospodárnosti
sa vzťahuje aj na služby, ktoré poskytuje obhajca obvinenému na základe rozhodnutia súdu
o ustanovení obhajcu. V prípade ustanoveného obhajcu súdom vzniká v súvislosti
s uplatňovaním odmeny a náhrady hotových výdavkov medzi orgánom činným v trestnom
konaní a ustanoveným obhajcom osobitný trestno-procesný vzťah. Právnou skutočnosťou,
na základe ktorej vzniká tento osobitný trestno-procesný vzťah, je rozhodnutie súdu
o ustanovení obhajcu, na základe ktorého vznikajú v priebehu trestného stíhania práva
a povinnosti na strane orgánov činných v trestnom konaní, súdu a obhajcu smerujúce najmä
k úspešnému vykonaniu trestného stíhania. Posúdenie obsahu práv a povinností v rámci
tohto vzťahu je vecou orgánu, ktorý je oprávnený rozhodovať v danom štádiu trestného
konania v súlade s príslušnými právnymi predpismi. V tejto súvislosti treba konštatovať,
že úvahu krajského súdu pri posudzovaní účelnosti vykonaných úkonov a celkovej
správnosti návrhu na odmenu a náhrady s prihliadnutím na § 151 Trestného poriadku
účinného do 31. decembra 2005 možno hodnotiť ako legitímnu.
Z namietaného uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva
jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu.
V súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07),
v nadväznosti na už uvedený záver a vychádzajúc z toho, že absencia porušenia
ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných
súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, ústavný súd
postupoval aj pri posudzovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd totiž v súlade so svojou stabilizovanou
judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(II. ÚS 71/07).
Namietané porušenie čl. 28 listiny nemá žiadnu priamu súvislosť s tvrdeniami
sťažovateľa, ako ani namietané porušenie čl. 7 paktu, ktorý nie je aplikovateľný na konanie
o porušovaní ústavných práv, ktoré označil sťažovateľ.
Ústavný súd sa nezaoberal otázkou namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré
bolo podľa sťažovateľa porušené tým, že o jeho návrhu na priznanie odmeny a náhrad
za jednotlivé úkony rozhodoval samosudca, a nie predseda senátu alebo ním poverený vyšší
súdny úradník v zmysle § 553 ods. 3 Trestného poriadku, pretože postup a rozhodnutie
okresného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho ústavných práv, sťažovateľ sťažnosťou
podanou ústavnému súdu nenapadol.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2009