Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 45/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. L., P., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a podľa , a

Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 7 Medzinárodného paktu

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -424 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. V. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra

2008 doručená sťažnosť Mgr. V. L., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. T. B., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

a (ďalej len „“) a podľa

ods. 1, čl. 28 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a podľa čl. 7 Medzinárodného paktu

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len „pakt“) uznesením Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -424 zo 14. augusta 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ako súdom ustanovený obhajca obvinenému

v trestnom konaní si po právoplatnom ukončení trestného konania uplatňoval odmenu

za poskytnuté právne služby a náhradu hotových výdavkov celkom v sume 51 736 Sk.

O jeho žiadosti rozhodol samosudca Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) uznesením č. k. -401 z 12. mája 2008 tak, že mu celkom priznal

za obhajobu klienta odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 25 463 Sk. Proti tomuto

uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením č. k. -424

zo 14. augusta 2008 zamietol. Týmto uznesením podľa sťažovateľa boli porušené jeho

základné ľudské práva, a keďže nemá k dispozícii žiadny ďalší opravný prostriedok, ktorý

by mohol využiť na odstránenie porušenia svojich základných ľudských práv, je nútený

podať sťažnosť ústavnému súdu.

V sťažnosti je ďalej uvedené: „Z uznesenia samosudcu je zrejmé, že zo všetkých

úkonov právnej pomoci, ktoré som preukázateľne uskutočnil, si samosudca svojvoľne vybral

niektoré, za ktoré mi nepriznal odmenu a paušálnu náhradu výdavkov... čo formálne

odôvodnil tým, že podľa jeho názoru boli tieto úkony právnej pomoci neúčelné.

Konkrétne, v priebehu celého trestného konania, od 6. 3. 2000, kedy som bol

obvinenému ustanovený za obhajcu, až do 12. 11. 2004, kedy bola vec právoplatne

skončená som uskutočnil s klientom obv. Ľ. L. celkom 18 porád, z čoho mi súd priznal

odmenu a rež. paušál iba za prvú poradu s klientom... Za všetky ostatné porady s klientom

mi odmenu a rež. paušál nepriznal, podľa neho z dôvodu neúčelnosti, ktorú súd odôvodnil

tým, že obvinený bol v konečnom dôsledku uznaný za vinného z trestného činu, pre ktorý sa

viedlo trestné stíhanie, a tým boli tieto porady bez akejkoľvek efektivity.

Ďalej mi súd pre údajnú neúčelnosť nepriznal odmenu a rež. paušál za písomné

podania...“ Sťažovateľ uvádza, že celkovo mu okresný súd nepriznal odmenu a k nej

patriaci paušál za 25 úkonov právnej pomoci vôbec, s poukazom na ich neúčelnosť.

Ďalej mu nepriznal odmenu za jeden úkon a k nemu patriaci režijný paušál, pretože dva

samostatné úkony nesprávne posúdil ako jeden úkon právnej pomoci, ďalší úkon právnej

pomoci nesprávne posúdil tak, že tento nie je úkonom právnej pomoci, tiež nesprávne

zaokrúhlil odmenu za úkon právnej pomoci, čím mu priznal odmenu v nižšej výške, ešte

mu nepriznal stratu času za časť skutočne stráveného času cestou zo sídla jeho advokátskej

kancelárie a napokon mu nepriznal odmenu a režijný paušál za jeden úkon právnej pomoci,

pretože ho opomenul preskúmať.

Sťažnosť sťažovateľa proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu krajský súd

zamietol. Podľa sťažovateľa „napadnutým uznesením porušovateľa a konaním, ktoré

mu predchádzalo, sa porušovateľ dopustil tých istých pochybení ako samosudca súdu

prvého stupňa, ktoré v konečnom dôsledku porušujú moje základné práva, označené v bode

IX. tejto ústavnej sťažnosti“.

Sťažovateľ rozvádza dôvody, pre ktoré považuje postup a rozhodnutie okresného

súdu aj krajského súdu za formalistický a arbitrárny. Namieta, že krajský súd

pri rozhodovaní o jeho sťažnosti sa jeho skutkovou a právnou argumentáciou vôbec

nezaoberal, k jeho námietkam sa nevyjadril a nezaujal k nim žiadne stanovisko. Namieta

najmä skutočnosť, že všeobecné súdy posudzovali otázku účelnosti a hospodárnosti úkonov

právnej pomoci. Podľa jeho názoru „pokiaľ by sme pripustili možnosť, aby orgán trestného

konania, ktorý rozhoduje o návrhu ustanoveného obhajcu na priznanie odmeny a náhrad,

mohol (spätne) posudzovať účelnosť jednotlivých úkonov právnej pomoci, vniesli by sme

do rozhodovania týchto orgánov prvok svojvôle, pripustili by sme možnosť, aby si tento

orgán svojvoľne vyberal úkony právnej pomoci, za ktoré obhajcovi odmenu prizná,

a za ktoré nie“.

Krajský súd podľa sťažovateľa porušil ním označené základné práva, pretože

„... aplikácia (v niektorých prípadoch neaplikácia) a výklad (interpretácia) advokátskych

taríf, ktoré použil porušovateľ, sú v rozpore s advokátskymi tarifami a uvedenými zákonmi,

v rozpore s ustálenou praxou všeobecných súdov (ústavne konformnou), teda aplikácia

a výklad advokátskych taríf sú zjavne arbitrárne, nesú znaky svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva a ústavného hľadiska sú neakceptovateľné a neudržateľné.

Rozhodnutím a postupom porušovateľa boli porušené moje základné ľudské práva

označené v bode IX. tejto ústavnej sťažnosti aj preto, lebo porušovateľ si nesplnil povinnosť

stanovenú mu zákonom v , keď riadne nepreskúmal správnosť výrokov

uznesenia samosudcu, proti ktorým som podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto

výrokom napadnutého uznesenia.“.

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho

sťažnosti uznesením prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci vydal

tento nález:

„1. Krajský súd Trenčín uznesením č. k. -424 zo dňa 14. 8. 2008

a v konaní vedenom na Krajskom súde Trenčín sp. zn. , ktoré tomuto

uzneseniu predchádzalo, porušil právo sťažovateľa Mgr. V. L., advokáta, na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

právo domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde Slovenskej republiky, zaručené v Slovenskej

republiky, právo domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo

vlastniť majetok, zaručení v a Listiny

základných práv a slobôd, právo na to, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi,

zaručené v , právo pokojne užívať svoj majetok

a právo na to, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu

a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva,

zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, právo na spravodlivú odmenu za prácu, zaručené v čl. 28 Listiny základných práv

a slobôd a právo každého človeka na spravodlivé a priaznivé pracovné podmienky

zabezpečujúce najmä: (a) odmenu, ktorá poskytuje ako minimum všetkým pracovníkom:

(1) spravodlivú mzdu za rovnakú prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvek rozlišovania.

Zaručené v čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

2. Uznesenie Krajského súdu Trenčín č. k. -424 zo dňa 14. 8. 2008

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

3. Mgr. V. L., advokátovi, sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

25 000,- Sk, ktoré je Krajský súd Trenčín povinný zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd Trenčín je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu všetkých trov

konania na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. T. B., do 3 dní od právoplatnosti

tohto nálezu.“

Na odôvodnenie žiadosti o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

sťažovateľ uviedol: „Vzhľadom na množstvo a charakter porušení mojich základných

ľudských práv porušovateľom, opísaných v tejto sťažnosti, na markantné nerešpektovanie

zákonov a právnych noriem jednoduchého práva, svojvôľu pri rozhodovaní, zjavne

nesprávnu, svojvoľnú interpretáciu, na vec sa vzťahujúcich advokátskych taríf, ktorých

správna interpretácia musela byť porušovateľovi dobre známa z jeho činnosti,

ako i s poukazom na to, že postup a rozhodnutie porušovateľa sú aj v rozpore s doterajšou

súdnou praxou samotného porušovateľa, navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

zaviazal porušovateľa zaplatiť mi primerané zadosťučinenie, pričom miere porušenia

mojich základných ľudských práv a zásade spravodlivosti, podľa môjho názoru, zodpovedá

primerané zadosťučinenie najmenej v sume 25 000,- Sk.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo

osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažovateľových námietok bolo tvrdenie, že uznesením krajského súdu

č. k. -424 došlo k porušeniu ním uvedených práv, pretože krajský súd, ktorý

konal o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. , zamietol jeho

sťažnosť, čím mu nebola priznaná odmena a náhrada hotových výdavkov za obhajobu

v sume ním vyčíslenej, a to z dôvodu, že niektoré úkony nepovažoval krajský súd za účelne

vynaložené, ako aj z dôvodov nesprávneho posúdenia niektorých úkonov, nesprávneho

zaokrúhlenia odmeny za úkon právnej pomoci, nepriznania straty času za časť skutočne

stráveného času a opomenutia preskúmať úkon právnej pomoci.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ ako súdom

ustanovený obhajca poskytol obvinenému Ľ. L. služby právnej pomoci v trestnej veci

vedenej pod sp. zn. na okresnom súde. Obžalovaný bol rozsudkom okresného

súdu uznaný za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1

účinného do 31. decembra 2005 a bol mu uložený trest odňatia slobody

vo výmere dvoch rokov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený. V konaní

o odvolaní krajský súd uznesením sp. zn. zamietol odvolanie obžalovaného.

Po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku sťažovateľ spracoval žiadosť

o priznanie trov obhajoby v sume 51 736 Sk, ktorú predložil okresnému súdu 12. novembra

2007. Okresný súd uznesením č. k. -401 z 12. mája 2008 rozhodol o jeho

žiadosti tak, že priznal sťažovateľovi odmenu a náhradu hotových výdavkov za obhajobu

v sume 25 463 Sk.

Uznesenie okresného súdu napadol sťažovateľ sťažnosťou, v ktorej predovšetkým

poukázal na úkony, ktoré v rámci obhajoby vykonal a za ktoré mu okresný súd nepriznal

odmenu - celkom za 17 porád s klientom, za písomné podania orgánom činným v trestnom

konaní a súdu a za štúdium preverovacieho spisu, a poukázal aj na ďalšie vady napadnutého

uznesenia. Jednotlivo sa vyjadril ku každému úkonu právnej pomoci, za ktorý mu nebola

priznaná odmena, a zdôvodňoval opodstatnenosť a potrebu ich vykonania.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k. -424

zo 14. augusta 2008, ktorým sťažnosť zamietol.

Krajský súd v napadnutom uznesení venoval pozornosť argumentácii súdu prvého

stupňa, ako aj námietkam sťažovateľa obsiahnutým v jeho podaní. Vychádzal pritom

z príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich odmenu

advokáta a náhradu hotových výdavkov za obhajobu účinných v čase rozhodovania o veci,

teda a vyhlášok Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci

(platnej do 31. marca 2002) a č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). V tejto súvislosti krajský súd

okrem iného uviedol: „Krajský súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že úkony,

za ktoré obhajcovi nebola priznaná odmena, boli v posudzovanom prípade vykonané

a uplatnené v rozpore so zásadou účelnosti a hospodárnosti, pričom však súd nehodnotí

ich kvalitu, ale posudzuje len účelnosť uskutočnených úkonov právnej služby ustanoveným

obhajcom z hľadiska hospodárnosti trestného konania, ktorého súčasťou je aj uskutočnenie

obhajoby. Súd prvého stupňa tiež správne prihliadol i na zložitosť tejto právnej veci, pričom

krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v danom prípade nijako neupiera, ani

neobmedzuje právo obvineného na obhajcu, ani neurčuje spôsob, či rozsah jeho realizácie,

ako to namietal vo svojej sťažnosti obhajca. Poukazuje na to, že advokát je povinný

pri poskytovaní právnych služieb, a to aj v rámci obhajoby obvineného (obžalovaného),

dbať na ich účelnosť a hospodárnosť ( platného do 31. 12. 2005,

o advokácii v znení platného do 31. 12. 2003

a o advokácii účinného od 01. 01. 2004). V zmysle

citovanej právnej úpravy je potom úlohou orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu,

ktorý rozhoduje o výške odmeny obhajcu, posúdiť opodstatnenosť vykázaného rozsahu

úkonov obhajoby, ktorú možno namietať, resp. preskúmať len v rámci rozhodovania podľa

“

Krajský súd súčasne odôvodnil nepriznanie uplatnenej odmeny za 17 ďalších porád

s klientom a za ďalšie úkony právnej služby, ktoré nepovažoval za účelne vykonané,

resp. opodstatnene vymáhané. Na základe zisteného skutkového stavu krajský súd vyslovil

takýto názor: „Na základe vyššie uvedeného krajský súd nepovažoval sťažnostné námietky

obhajcu Mgr. V. L. za opodstatnené a jeho sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietol.“

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ,

).

Ústavný súd ďalej uvádza, že ako nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti

mu prislúcha kontrola dodržiavania ústavných princípov a ich správnej aplikácie v postupe

a rozhodnutiach orgánov verejnej moci (v danom prípade všeobecného súdu). Ústavný súd

nezasahuje do postupov a rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré spĺňajú atribúty zákonnosti

a ústavnosti. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

ústavného súdu len za predpokladu, že sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň majú za následok

porušenie základného práva alebo slobody. V prípade, ak ústavný súd zistí, že skutkové

a právne závery všeobecného súdu obstoja v konfrontácii s , medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách či právnymi predpismi nižšej

právnej sily, nemá dôvod do jeho rozhodnutia zasahovať (obdobne napr. ,

).

V tejto súvislosti ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým

zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu,

resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného

práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo

na spravodlivý súdny proces podľa , podobne podľa listiny

a čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho

právnymi názormi. Podobne nie je možné považovať za porušenie základného práva

zamietnutie neopodstatnených nárokov jednotlivcov v súdnom konaní. Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny

a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. ,

, ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v namietanom prípade postupoval v súlade

s príslušnými ustanoveniami , zákona Slovenskej národnej rady

č. o advokácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a vykonávacej vyhlášky. Podľa je advokát pri výkone advokácie

povinný zachovávať ústavu, zákony a predpisy vydané na ich vykonanie, v ich medziach

sa riadiť príkazmi klienta, chrániť práva a oprávnené záujmy zastupovaného, dbať na to,

aby jeho právna pomoc bola účelná a hospodárna. Zásada účelnosti a hospodárnosti

sa vzťahuje aj na služby, ktoré poskytuje obhajca obvinenému na základe rozhodnutia súdu

o ustanovení obhajcu. V prípade ustanoveného obhajcu súdom vzniká v súvislosti

s uplatňovaním odmeny a náhrady hotových výdavkov medzi orgánom činným v trestnom

konaní a ustanoveným obhajcom osobitný trestno-procesný vzťah. Právnou skutočnosťou,

na základe ktorej vzniká tento osobitný trestno-procesný vzťah, je rozhodnutie súdu

o ustanovení obhajcu, na základe ktorého vznikajú v priebehu trestného stíhania práva

a povinnosti na strane orgánov činných v trestnom konaní, súdu a obhajcu smerujúce najmä

k úspešnému vykonaniu trestného stíhania. Posúdenie obsahu práv a povinností v rámci

tohto vzťahu je vecou orgánu, ktorý je oprávnený rozhodovať v danom štádiu trestného

konania v súlade s príslušnými právnymi predpismi. V tejto súvislosti treba konštatovať,

že úvahu krajského súdu pri posudzovaní účelnosti vykonaných úkonov a celkovej

správnosti návrhu na odmenu a náhrady s prihliadnutím na

účinného do 31. decembra 2005 možno hodnotiť ako legitímnu.

Z namietaného uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva

jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu.

V súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, ),

v nadväznosti na už uvedený záver a vychádzajúc z toho, že absencia porušenia

ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných

súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, ústavný súd

postupoval aj pri posudzovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

základného práva na ochranu majetku podľa , listiny a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd totiž v súlade so svojou stabilizovanou

judikatúrou (napr. ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

().

Namietané porušenie čl. 28 listiny nemá žiadnu priamu súvislosť s tvrdeniami

sťažovateľa, ako ani namietané porušenie čl. 7 paktu, ktorý nie je aplikovateľný na konanie

o porušovaní ústavných práv, ktoré označil sťažovateľ.

Ústavný súd sa nezaoberal otázkou namietaného porušenia , ktoré

bolo podľa sťažovateľa porušené tým, že o jeho návrhu na priznanie odmeny a náhrad

za jednotlivé úkony rozhodoval samosudca, a nie predseda senátu alebo ním poverený vyšší

súdny úradník v zmysle , pretože postup a rozhodnutie

okresného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho ústavných práv, sťažovateľ sťažnosťou

podanou ústavnému súdu nenapadol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2009