Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 71/09
PDF · 220.99 KB
No categories available
IV. ÚS 71/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 71/09-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. B., H., zastúpeného advokátom Mgr. R. M., H.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 6/2008 z 18. februára 2008,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. Š. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2008
doručená sťažnosť Ing. Š. B., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R.
M., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 6/2008 z 18. februára 2008.
Prípisom z 2. júla 2008 doručeným ústavnému súdu 4. júla 2008 sťažovateľ doplnil
chýbajúcu listinnú dokumentáciu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 30. mája 2006 podal Okresnému súdu
Michalovce (ďalej len „okresný súd“) žalobu o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru
proti obchodnej spoločnosti CH., a. s., S. (ďalej len „žalovaná“). Ako jeden z hlavných
dôvodov neplatnosti výpovede sťažovateľ uviedol rozpor „so Smernicou generálneho
riaditeľa S-05/2003-OR.
Podľa Smernice S-05/2003-OR bod 5.7.10 Morálno spoločenské ocenenie pôvodcov
V a D, ÚVz a zlepšovateľov:
5.7.10.1. Vedenie spoločnosti oceňuje pôvodcov V, ÚVz, D a ZN na základe
dosiahnutých výsledkov z titulu dosahovania ekonomických prínosov v spoločnosti rôznymi
spôsobmi. Okrem toho vedenie spoločnosti za inak rovnakých podmienok pre všetkých
zamestnancov zvýhodňuje pôvodcov vynálezov a zlepšovateľov za riešenia, ktorými sa
dosiahol prínos najmenej 1 mil. Sk takto:
5.7.10.5. Garantuje sa zamestnanosť v spoločnosti zlepšovateľom v prípade
prepúšťania z organizačných dôvodov.
Z doslovného výkladu ustanovení tejto smernice jednoznačne vyplýva, že
zamestnanec žalovanej spoločnosti resp. pôvodca vynálezu, ktorého riešenie má pre
žalovanú spoločnosť prínos nad 1 mil. Sk, má garantovanú zamestnanosť v spoločnosti.“.
Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 11 C 87/2006 z 11. septembra
2007 zamietol.
Podľa sťažovateľa odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu, že „vo funkcii,
v akej bol žalobca na danom úseku pred ukončením pracovného pomeru boli ďalší dvaja
zamestnanci, ktorí boli takisto zlepšovateľmi, vynálezcami, a záleží výlučne na žalovanej
s kým ukončí pracovný pomer, neobstojí. Taká istá ochrana v zmysle smernice by bola
poskytnutá týmto dvom zamestnancom iba v tom prípade, ak by ich vynálezcovská
a zlepšovateľská činnosť znamenala pre spoločnosť prínos nad 1 milión korún. Táto
skutočnosť zo strany žalovanej nebola žiadnym spôsobom preukázaná a nie je zrejmé na
základe akých skutočností dospel súd k týmto zisteniam.“.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 6/2008 z 18. februára 2008 o odvolaní
sťažovateľa rozhodol tak, že napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd nesprávne rozhodol, keď mu nepriznal ochranu
garantovanú vnútropodnikovým predpisom. Namietajúc závery odvolacieho súdu týkajúce
sa právnej záväznosti vnútropodnikových smerníc sťažovateľ argumentoval, že „je vecou
zamestnávateľa, ak garantuje zamestnanosť v spoločnosti zlepšovateľom, ktorých prínos
predstavuje suma nad 1 milión korún slovenských a na vydanie tejto vnútropodnikovej
smernice odkazuje aj kolektívna zmluva. Na základe tejto skutočnosti bol sťažovateľ
motivovaný vo svojej práci aby prínos jeho vynálezu spĺňal kritéria, na základe ktorých
by mu bola garantovaná zamestnanosť.“.
Podľa názoru sťažovateľa „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach
považujem za zjavne neodôvodnené a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, majúce za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu.“.
V súvislosti s uvedeným sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 5 Co 6/2008 z 18. februára 2008, zrušil predmetný rozsudok
krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Predseda krajského súdu sa na výzvu ústavného súdu v prípise sp. zn.
1 SprV/872/2008 z 30. decembra 2008 doručenom ústavnému súdu 8. januára 2009 vyjadril
k sťažnosti, pričom navrhol, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel s poukazom
na nedostatok príčinnej súvislosti „medzi konaním Krajského súdu v Košiciach a možným
porušením základného práva navrhovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach
a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo
chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí najskôr poukázal na obsah odvolaním
napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý zamietol žalobu (sťažovateľa). Okrem iného
uviedol, že „predmetom sporu je neplatnosť výpovede daná žalobcovi žalovanou z dôvodu
nadbytočnosti podľa cit. ust. §-u 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu, že žalobca
sa stal pre ňu nadbytočným v dôsledku organizačnej zmeny a zníženiu stavu zamestnancov
s cieľom zvýšiť efektívnosť práce. K tejto organizačnej zmene v organizačnej štruktúre
žalovanej došlo na základe uznesenia predstavenstva žalovanej č. 256/2005 zo zasadnutia
predstavenstva žalovanej dňa 4. 11. 2005, ktorým bola schválená s účinnosťou od 1. 12.
2005 (č. 1. 65), ku ktorej došlo z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce. V dôsledku tejto
organizačnej zmeny u žalovanej došlo k zníženiu stavu zamestnancov žalovanej a teda
k rozviazaniu pracovného pomeru nielen so žalobcom, ale aj s ďalšími pracovníkmi o čom
svedčí aj príloha č. 1 žiadosti na prerokovanie výpovede zo 16. 11. 2005 adresovanej A.
Ch., a. s. S., t. j. zoznam zamestnancov na prerokovanie výpovede (č. 1. 23, 24). Je teda
nepochybné, že k organizačnej zmene u žalovanej došlo a v dôsledku nej došlo aj
k skončeniu pracovného pomeru so žalobcom. Z vyššie označených listinných dôkazov
vyplýva, že po tejto organizačnej zmene došlo k zníženiu stavu zamestnancov na odbore
výskumu a vývoja kde pôsobil žalobca vo funkcii Špecialistu - seniora pre F. a N., keď došlo
k zrušeniu tejto funkcie (č. 1. 20, 22). Tvrdenie žalobcu, že jeho funkcia zrušená nebola a že
ju naďalej vykonával iný pracovník žalovanej Ing. M. v konaní preukázaná nebola. Ako
vyplýva z jeho popisu práce zo dňa 1. 1. 2006 (č. 1. 11) Ing. R. M. po 1. 1. 2006 vykonával
u žalovanej funkciu špecialista - technológ pre rozvoj aldehydovej chémie a ani z tohto
popisu práce nevyplýva, žeby nahradil žalobcu a vykonával pracovné úlohy, ktorými bol
poverený dovtedy žalobca. Ani ďalšie dôkazy navrhované žalobcom, a to záznamy
z laboratórnych denníkov (č. 1. 73 - 160), výpovede svedkov Ing. M. (č. 1. 163), Ing. M. B.
(č. 1. 167), RNDr. I. Ch. (č. 1. 182), Ing. M. J. nepotvrdili, žeby namiesto žalobcu bol
prijatý na jeho miesto Ing. M. a teda, že sa nestal pre žalovanú nadbytočným. Naopak
vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že na základe organizačnej zmeny
u žalovanej došlo k zníženiu pracovných miest s cieľom zefektívniť jej prácu a v dôsledku
toho bol skončený pracovný pomer so žalobcom výpoveďou. Je teda na rozhodnutí
samotného zamestnávateľa - žalovanej, s ktorými z pracovníkov z uvedeného dôvodu skončí
pracovný pomer a preto v tomto prípade neobstojí tvrdenie žalobcu, že to bolo z toho
dôvodu, že neakceptoval navrhované podmienky žalovanej týkajúce sa jeho odmeňovania za
ním objavené patenty a táto skutočnosť v konaní preukázaná nebola. Pokiaľ ide o tvrdenie
žalobcu, že žalovaná s ním nemohla ukončiť pracovný pomer z dôvodu organizačných
zmien, pretože Smernica generálneho riaditeľa S-05/2003-OR bod 5.7.10.5 zo dňa 9. 4.
2003 (č. 1. 8) mu garantuje ako zlepšovateľovi zamestnanosť u žalovanej, pričom on je
pôvodcom niekoľkých vynálezov u žalovanej vo funkcii v akej bol žalobca na danom úseku
pred ukončením pracovného pomeru boli ďalší dvaja zamestnanci, ktorí boli takisto
zlepšovateľmi, vynálezcami ako aj žalobca a keďže v dôsledku organizačnej zmeny došlo
k zníženiu stavu týchto pracovníkov nie je možné mu takúto ochranu zo strany
zamestnávateľa poskytnúť a závisí výlučne na ňom, s ktorým z nich skončí pracovný pomer.
Vzhľadom k tomu, že žalovaná nemala pre žalobcu inú vhodnú prácu v mieste výkonu práce
o čom svedčí aj skutočnosť, ktorú potvrdil samotný žalobca, že v čase plynutia výpovednej
doby mu poskytla platené voľno, pretože pre neho nemala vhodnú prácu tak s ním pracovný
pomer ukončila. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že výpoveď bola riadne
v súlade s ust. §-u 74 Zákonníka práce prerokovaná so zástupcami zamestnancov, v tomto
prípade A. Ch., a. s. S. dňa 25. 11. 2005 (č. 1. 24, 25). Súd teda na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že výpoveď daná žalobcovi žalovanou listom zo dňa 2. 12.
2005 č. 6000/Da/259, ktorá bola doručená žalobcovi 5. 12. 2005 z dôvodu vyššie uvedených
je platná a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.“.
Následne krajský súd poukázal na svoje zistenia a právne závery:
„Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Z cit. zák. ust. vyplýva, že výklad právnych predpisov zabezpečuje svojím
rozhodovaním Ústavný súd SR. Ústavné zákony, zákony a ďalšie všeobecne záväzné právne
predpisy bez ohľadu na štátny orgán, ktorý ich schválil zostávajú v platnosti s možnosťou
prieskumu ich súladu s Ústavou SR. O neplatnosti všeobecne záväzných právnych predpisov
by mohol rozhodnúť len Ústavný súd. V uvedenom článku v ods. 4 sa uplatňuje výkladové
pravidlo, podľa ktorého je možné uplatniť toto výkladové pravidlo iba u všeobecne
záväzných právnych predpisov s právnou silou nižšou ako Ústava sama. Medzi ostatné
všeobecne záväzné právne predpisy patria vyhlášky, nariadenia vlády SR, oznámenia, ktoré
boli publikované v zbierke zákonov.
Medzi všeobecne záväzné právne predpisy však nepatria smernice a ani smernica
vydaná pod č. S-05/2003-OR (bod 5.7.10 Morálno-spoločenské ocenenie pôvodcov VaD,
Úvz a zlepšovateľov) nie je záväzným právnym predpisom a je len praktickou úpravou,
ktorá platí dovnútra spoločnosti Ch. a. s. S.
Keďže výpoveď daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce o rozviazaní
pracovného pomeru a o jeho nadbytočnosti je zákonná a má všetky náležitosti, správne
rozhodol súd prvého stupňa, keď žalobu žalobcu zamietol. Smernice generálneho riaditeľa
S-05/2003-OR zo dňa 9. 4. 2003 nemôže poskytovať a zabezpečovať zvýšenú ochranu
zamestnancom než Zákonník práce vydaný zák. č. 311/2001 Z. z., lebo aplikácia § 63 ods. 1
písm. b) Zák. práce by potom nebola efektívna a použiteľná a poskytovanie nadštandardnej
ochrany by bolo v rozpore so Zák. práce.
Odvolacie námietky aj so zreteľom na § 120 ods. 4 a vyhodnotenie dôkazov podľa
§ 132 O. s. p. súdom prvého stupňa neboli opodstatnené a odvolací súd podľa § 219 O. s. p.
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 O. s. p.“
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade,
ak účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou
ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Z obsahu sťažnosti vzťahujúceho sa na túto jej časť vyplýva, že jej podstatou je
nesúhlas sťažovateľa s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou
a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho právnej veci.
V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.
5 Co 6/2008 z 18. februára 2008 bol svojvoľný a že by jeho právne závery zasahovali do
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou
skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami
účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové
a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal a rozhodoval v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci primeraným spôsobom interpretoval a aplikoval,
pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,
že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,
aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne
napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich
porušeniu. Preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu), keďže
rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2
prvá veta ústavy).
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. marca 2009