Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 71/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. B., H., zastúpeného advokátom Mgr. R. M., H.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 18. februára 2008,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Š. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2008

doručená sťažnosť Ing. Š. B., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R.

M., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 18. februára 2008.

Prípisom z 2. júla 2008 doručeným ústavnému súdu 4. júla 2008 sťažovateľ doplnil

chýbajúcu listinnú dokumentáciu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 30. mája 2006 podal Okresnému súdu

Michalovce (ďalej len „okresný súd“) žalobu o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru

proti obchodnej spoločnosti CH., a. s., S. (ďalej len „žalovaná“). Ako jeden z hlavných

dôvodov neplatnosti výpovede sťažovateľ uviedol rozpor „so Smernicou generálneho

riaditeľa S-05/2003-OR.

Podľa Smernice S-05/2003-OR bod 5.7.10 Morálno spoločenské ocenenie pôvodcov

V a D, ÚVz a zlepšovateľov:

5.7.10.1. Vedenie spoločnosti oceňuje pôvodcov V, ÚVz, D a ZN na základe

dosiahnutých výsledkov z titulu dosahovania ekonomických prínosov v spoločnosti rôznymi

spôsobmi. Okrem toho vedenie spoločnosti za inak rovnakých podmienok pre všetkých

zamestnancov zvýhodňuje pôvodcov vynálezov a zlepšovateľov za riešenia, ktorými sa

dosiahol prínos najmenej 1 mil. Sk takto:

5.7.10.5. Garantuje sa zamestnanosť v spoločnosti zlepšovateľom v prípade

prepúšťania z organizačných dôvodov.

Z doslovného výkladu ustanovení tejto smernice jednoznačne vyplýva, že

zamestnanec žalovanej spoločnosti resp. pôvodca vynálezu, ktorého riešenie má pre

žalovanú spoločnosť prínos nad 1 mil. Sk, má garantovanú zamestnanosť v spoločnosti.“.

Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 11. septembra

2007 zamietol.

Podľa sťažovateľa odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu, že „vo funkcii,

v akej bol žalobca na danom úseku pred ukončením pracovného pomeru boli ďalší dvaja

zamestnanci, ktorí boli takisto zlepšovateľmi, vynálezcami, a záleží výlučne na žalovanej

s kým ukončí pracovný pomer, neobstojí. Taká istá ochrana v zmysle smernice by bola

poskytnutá týmto dvom zamestnancom iba v tom prípade, ak by ich vynálezcovská

a zlepšovateľská činnosť znamenala pre spoločnosť prínos nad 1 milión korún. Táto

skutočnosť zo strany žalovanej nebola žiadnym spôsobom preukázaná a nie je zrejmé na

základe akých skutočností dospel súd k týmto zisteniam.“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 18. februára 2008 o odvolaní

sťažovateľa rozhodol tak, že napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd nesprávne rozhodol, keď mu nepriznal ochranu

garantovanú vnútropodnikovým predpisom. Namietajúc závery odvolacieho súdu týkajúce

sa právnej záväznosti vnútropodnikových smerníc sťažovateľ argumentoval, že „je vecou

zamestnávateľa, ak garantuje zamestnanosť v spoločnosti zlepšovateľom, ktorých prínos

predstavuje suma nad 1 milión korún slovenských a na vydanie tejto vnútropodnikovej

smernice odkazuje aj kolektívna zmluva. Na základe tejto skutočnosti bol sťažovateľ

motivovaný vo svojej práci aby prínos jeho vynálezu spĺňal kritéria, na základe ktorých

by mu bola garantovaná zamestnanosť.“.

Podľa názoru sťažovateľa „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach

považujem za zjavne neodôvodnené a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, majúce za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu.“.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 18. februára 2008, zrušil predmetný rozsudok

krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Predseda krajského súdu sa na výzvu ústavného súdu v prípise sp. zn.

z 30. decembra 2008 doručenom ústavnému súdu 8. januára 2009 vyjadril

k sťažnosti, pričom navrhol, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel s poukazom

na nedostatok príčinnej súvislosti „medzi konaním Krajského súdu v Košiciach a možným

porušením základného práva navrhovateľa upraveného v a

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať v medziach

a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia , , ,

, ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo

chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí najskôr poukázal na obsah odvolaním

napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý zamietol žalobu (sťažovateľa). Okrem iného

uviedol, že „predmetom sporu je neplatnosť výpovede daná žalobcovi žalovanou z dôvodu

nadbytočnosti podľa cit. ust. §-u 63 ods. 1 písm. b) z dôvodu, že žalobca

sa stal pre ňu nadbytočným v dôsledku organizačnej zmeny a zníženiu stavu zamestnancov

s cieľom zvýšiť efektívnosť práce. K tejto organizačnej zmene v organizačnej štruktúre

žalovanej došlo na základe uznesenia predstavenstva žalovanej č. 256/2005 zo zasadnutia

predstavenstva žalovanej dňa 4. 11. 2005, ktorým bola schválená s účinnosťou od 1. 12.

2005 (č. 1. 65), ku ktorej došlo z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce. V dôsledku tejto

organizačnej zmeny u žalovanej došlo k zníženiu stavu zamestnancov žalovanej a teda

k rozviazaniu pracovného pomeru nielen so žalobcom, ale aj s ďalšími pracovníkmi o čom

svedčí aj príloha č. 1 žiadosti na prerokovanie výpovede zo 16. 11. 2005 adresovanej A.

Ch., a. s. S., t. j. zoznam zamestnancov na prerokovanie výpovede (č. 1. 23, 24). Je teda

nepochybné, že k organizačnej zmene u žalovanej došlo a v dôsledku nej došlo aj

k skončeniu pracovného pomeru so žalobcom. Z vyššie označených listinných dôkazov

vyplýva, že po tejto organizačnej zmene došlo k zníženiu stavu zamestnancov na odbore

výskumu a vývoja kde pôsobil žalobca vo funkcii Špecialistu - seniora pre F. a N., keď došlo

k zrušeniu tejto funkcie (č. 1. 20, 22). Tvrdenie žalobcu, že jeho funkcia zrušená nebola a že

ju naďalej vykonával iný pracovník žalovanej Ing. M. v konaní preukázaná nebola. Ako

vyplýva z jeho popisu práce zo dňa 1. 1. 2006 (č. 1. 11) Ing. R. M. po 1. 1. 2006 vykonával

u žalovanej funkciu špecialista - technológ pre rozvoj aldehydovej chémie a ani z tohto

popisu práce nevyplýva, žeby nahradil žalobcu a vykonával pracovné úlohy, ktorými bol

poverený dovtedy žalobca. Ani ďalšie dôkazy navrhované žalobcom, a to záznamy

z laboratórnych denníkov (č. 1. 73 - 160), výpovede svedkov Ing. M. (č. 1. 163), Ing. M. B.

(č. 1. 167), RNDr. I. Ch. (č. 1. 182), Ing. M. J. nepotvrdili, žeby namiesto žalobcu bol

prijatý na jeho miesto Ing. M. a teda, že sa nestal pre žalovanú nadbytočným. Naopak

vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že na základe organizačnej zmeny

u žalovanej došlo k zníženiu pracovných miest s cieľom zefektívniť jej prácu a v dôsledku

toho bol skončený pracovný pomer so žalobcom výpoveďou. Je teda na rozhodnutí

samotného zamestnávateľa - žalovanej, s ktorými z pracovníkov z uvedeného dôvodu skončí

pracovný pomer a preto v tomto prípade neobstojí tvrdenie žalobcu, že to bolo z toho

dôvodu, že neakceptoval navrhované podmienky žalovanej týkajúce sa jeho odmeňovania za

ním objavené patenty a táto skutočnosť v konaní preukázaná nebola. Pokiaľ ide o tvrdenie

žalobcu, že žalovaná s ním nemohla ukončiť pracovný pomer z dôvodu organizačných

zmien, pretože Smernica generálneho riaditeľa S-05/2003-OR bod 5.7.10.5 zo dňa 9. 4.

2003 (č. 1. 8) mu garantuje ako zlepšovateľovi zamestnanosť u žalovanej, pričom on je

pôvodcom niekoľkých vynálezov u žalovanej vo funkcii v akej bol žalobca na danom úseku

pred ukončením pracovného pomeru boli ďalší dvaja zamestnanci, ktorí boli takisto

zlepšovateľmi, vynálezcami ako aj žalobca a keďže v dôsledku organizačnej zmeny došlo

k zníženiu stavu týchto pracovníkov nie je možné mu takúto ochranu zo strany

zamestnávateľa poskytnúť a závisí výlučne na ňom, s ktorým z nich skončí pracovný pomer.

Vzhľadom k tomu, že žalovaná nemala pre žalobcu inú vhodnú prácu v mieste výkonu práce

o čom svedčí aj skutočnosť, ktorú potvrdil samotný žalobca, že v čase plynutia výpovednej

doby mu poskytla platené voľno, pretože pre neho nemala vhodnú prácu tak s ním pracovný

pomer ukončila. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že výpoveď bola riadne

v súlade s ust. §-u 74 prerokovaná so zástupcami zamestnancov, v tomto

prípade A. Ch., a. s. S. dňa 25. 11. 2005 (č. 1. 24, 25). Súd teda na základe vykonaného

dokazovania dospel k záveru, že výpoveď daná žalobcovi žalovanou listom zo dňa 2. 12.

2005 č. 6000/Da/259, ktorá bola doručená žalobcovi 5. 12. 2005 z dôvodu vyššie uvedených

je platná a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.“.

Následne krajský súd poukázal na svoje zistenia a právne závery:

„Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Z cit. zák. ust. vyplýva, že výklad právnych predpisov zabezpečuje svojím

rozhodovaním Ústavný súd SR. Ústavné zákony, zákony a ďalšie všeobecne záväzné právne

predpisy bez ohľadu na štátny orgán, ktorý ich schválil zostávajú v platnosti s možnosťou

prieskumu ich súladu s SR. O neplatnosti všeobecne záväzných právnych predpisov

by mohol rozhodnúť len Ústavný súd. V uvedenom článku v ods. 4 sa uplatňuje výkladové

pravidlo, podľa ktorého je možné uplatniť toto výkladové pravidlo iba u všeobecne

záväzných právnych predpisov s právnou silou nižšou ako sama. Medzi ostatné

všeobecne záväzné právne predpisy patria vyhlášky, nariadenia vlády SR, oznámenia, ktoré

boli publikované v zbierke zákonov.

Medzi všeobecne záväzné právne predpisy však nepatria smernice a ani smernica

vydaná pod č. S-05/2003-OR (bod 5.7.10 Morálno-spoločenské ocenenie pôvodcov VaD,

Úvz a zlepšovateľov) nie je záväzným právnym predpisom a je len praktickou úpravou,

ktorá platí dovnútra spoločnosti Ch. a. s. S.

Keďže výpoveď daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce o rozviazaní

pracovného pomeru a o jeho nadbytočnosti je zákonná a má všetky náležitosti, správne

rozhodol súd prvého stupňa, keď žalobu žalobcu zamietol. Smernice generálneho riaditeľa

S-05/2003-OR zo dňa 9. 4. 2003 nemôže poskytovať a zabezpečovať zvýšenú ochranu

zamestnancom než , lebo aplikácia

písm. b) Zák. práce by potom nebola efektívna a použiteľná a poskytovanie nadštandardnej

ochrany by bolo v rozpore so Zák. práce.

Odvolacie námietky aj so zreteľom na § 120 ods. 4 a vyhodnotenie dôkazov podľa

súdom prvého stupňa neboli opodstatnené a odvolací súd podľa

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa “

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade,

ak účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou

ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

Z obsahu sťažnosti vzťahujúceho sa na túto jej časť vyplýva, že jej podstatou je

nesúhlas sťažovateľa s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou

a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho právnej veci.

V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 18. februára 2008 bol svojvoľný a že by jeho právne závery zasahovali do

základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru nemôže byť porušené iba tou

skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové

a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal a rozhodoval v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci primeraným spôsobom interpretoval a aplikoval,

pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,

aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne

napr. , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a základným právom podľa a právom podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich

porušeniu. Preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu), keďže

rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2

prvá veta ).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2009