Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 184/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. mája 2009

predbežne prerokoval sťažnosť J. H., K., zastúpenej advokátkou Mgr. M. D., K., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 18 ods. 1, čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 2. novembra 2006 a postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. októbra

2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2009 doručená faxom a 21. januára 2009 doplnená v origináli poštou sťažnosť J. H. (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 18 ods. 1,

) a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. novembra 2006 a postupom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 7. októbra 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou

okresnému súdu 31. mája 2002 pôvodne proti právnemu predchodcovi žalovaného –

Okresnému úradu... (ďalej len „okresný úrad“) domáhala určenia neplatnosti jej prevedenia

do P. prípisom jej zamestnávateľa z 3. apríla 2002 s tým, že jej pracovný pomer naďalej

trvá. Namietala tiež, že uvedeným prípisom došlo aj k zmene podstatných náležitostí jej

pracovnej zmluvy. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 2. novembra 2006

bol zamietnutý jej žalobný návrh a zároveň bola zaviazaná nahradiť žalovanému trovy

konania. Sťažovateľka podala proti zamietajúcemu rozsudku okresného súdu odvolanie,

v ktorom navrhla zmeniť napadnutý prvostupňový rozsudok a vyhovieť jej návrhu v celom

rozsahu. Odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) a f)

(ďalej len „OSP“). V podanom odvolaní namietala, že

postupom právneho predchodcu žalovaného – okresného úradu ako jej zamestnávateľa

došlo pri rozhodovaní o delimitácii k porušeniu, resp. obchádzaniu

platného a účinného do 1. apríla 2002 (ďalej len „“), a to

konkrétne k porušeniu § 35 ods. 1 písm. a), § 36 ods. 1 a 2, § 37 ods. 3 a 4 a § 251 ods. 1.

Uviedla, že „po delimitácii jej novým zamestnávateľom nebola a ani nemohla byť

prideľovaná práca dohodnutá v pracovnej zmluve a pracovnej náplni na Okresnom úrade...

a došlo bez jej súhlasu ako zamestnanca k zmene miesta výkonu práce z P... na miesto

výkonu práce H...“. Sťažovateľka v odvolaní poukázala na to, že jej pracovná náplň, ktorú

pred delimitáciou vykonávala na okresnom úrade na odbore iných odvetvových vzťahov na

úseku... politiky, štátneho fondu rozvoja bývania, sa zmenila na prácu v podateľni a bola jej

„prideľovaná práca, ktorá nebola pre ňu vhodná, nezodpovedala jej schopnostiam

a kvalifikácii, a to vypracovanie aktualizačných listov nehnuteľných kultúrnych pamiatok“.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podrobne rozviedla dôvody podaného odvolania, na ktorých

je založená aj jej sťažnosť podaná ústavnému súdu.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 7. októbra 2008 rozhodol o odvolaní

sťažovateľky tak, že napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka tvrdí, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu „nedáva jasne

a zrozumiteľne odpovede na otázky sťažovateľky, u ktorej došlo postupom zamestnávateľa

bez jej súhlasu k zmene druhu práce, miesta výkonu práce a dojednaných mzdových

pracovných podmienok a následkom takého postupu zamestnávateľa bolo, že bola novým

zamestnávateľom prepustená zo štátnej služby, lebo nebola odborne spôsobilá...“.

Sťažovateľka považuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu, že „záver súdu

prvého stupňa o tom, že nie je podstatné, či percentuálne žalobkyňa viac pracovala

v oblasti... politiky, alebo v oblasti činnosti súvisiacej so štátnou... starostlivosťou, je vecne

správny“, za zjavne neodôvodnené, ktoré nemá oporu v zákone. Podľa sťažovateľky

v pracovnoprávnych sporoch pre posúdenie, akú pracovnú činnosť sťažovateľka

vykonávala, nie je právne významné, čo zamestnávateľ formálne uvádzal v písomnej

pracovnej náplni zamestnanca, ale ktoré pracovné činnosti zamestnanec na základe pokynov

zamestnávateľa na pracovisku skutočne vykonával.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom,

v ktorom vysloví, že:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a Okresný

súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. vo veci navrhovateľky J. H. proti

odporcovi Obvodnému... porušili právo sťažovateľa podľa SR a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa a podľa čl. 18 ods. 1,

) .

2. Výrok rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -264 zo dňa

7. 10. 2008, ktorým Krajský súd v Košiciach potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II

a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi na účet právneho zástupcu JUDr. A. T.

náhradu trov odvolacieho konania v sume 3.482,-Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a

výrok rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. , ktorým súd zamietol návrh

sťažovateľky a zaviazal ju na náhradu trov konania vo výške 10.909,- Sk, zrušuje a vec

vracia porušovateľovi na ďalšie konanie, aby o nej znovu konal a rozhodol.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

3.319,39 EUR...

4. Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice II sú povinní spoločne

a nerozdielne sťažovateľovi J. H. zaplatiť náhradu trov konania vo výške 245,70 EUR...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené

služby.

Podľa ) zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce

pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä... ochranu proti svojvoľnému

prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Podľa domáhať sa práv uvedených v čl... 36... až tejto

sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Základné práva na prácu a na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu

zo zamestnania patria medzi základné hospodárske, sociálne a kultúrne práva zaručené

v piatom oddiele druhej hlavy . Podrobnosti týkajúce sa ich obsahu a podmienok

uplatnenia, resp. zabezpečenia sú špecifikované v zákonoch prijatých na ich vykonanie,

pričom domáhať sa ich ochrany možno taktiež iba v medziach týchto osobitných zákonov

( ). Ochranu základnému právu na prácu a na ochranu proti svojvoľnému

prepúšťaniu zo zamestnania preto poskytujú predovšetkým všeobecné súdy a iné orgány

právnej ochrany v zmysle uvedenej osobitnej zákonnej úpravy.

V súlade s uvedenou právnou úpravou sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich

práv žalobou v civilnom konaní pred všeobecnými súdmi. Podstata jej námietok

obsiahnutých v sťažnosti, ktorou sa následne obrátila na ústavný súd, spočíva v tvrdení, že

súdna ochrana, ktorej sa domáhala, jej nebola zo strany všeobecných súdov (predovšetkým

zo strany krajského súdu, ktorý rozhodoval vo veci ako súd posledného stupňa) poskytnutá

ústavne konformným spôsobom.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať v medziach

a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

, ).

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 18 ods. 1,

) a a práva podľa dohovoru postupom

okresného súdu sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. novembra 2006

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich

označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 2. novembra 2006, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa

. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to

tým spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základného práva

na ústavnom súde iba v prípade, ak jej túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd vychádzal z toho, že v uvedenej právnej veci okresný súd rozhodol

rozsudkom z 2. novembra 2006 tak, že návrh sťažovateľky zamietol a zároveň zaviazal

sťažovateľku na náhradu trov konania. Podaným odvolaním sťažovateľka napadla

správnosť oboch výrokov rozsudku.

Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia základných práv sťažovateľky

v podobe odvolania smerujúca proti rozhodnutiu okresného súdu bola predmetom

rozhodovania krajského súdu. V rámci tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací

rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku sp. zn.

zo 7. októbra 2008.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie rozsudku okresného súdu a postupu,

ktorý jeho vydaniu prechádzal, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania

patrilo do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označených

práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu

krajského súdu (obdobne napr. m. m. , , ).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu

okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 18 ods. 1,

) a a práva podľa dohovoru postupom

krajského súdu sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. októbra 2008

K a dohovoru

Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade,

ak účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou

ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ).

Z obsahu sťažnosti vzťahujúceho sa na túto jej časť vyplýva, že jej podstatou je

nesúhlas sťažovateľky s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou

a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku najskôr poukázal na obsah odôvodnenia

odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým zamietol žalobu sťažovateľky,

stotožňujúc sa so závermi súdu prvého stupňa v celom rozsahu a zároveň na ne odkazujúc.

V prvostupňovom rozsudku sa okrem iného uvádza:

«Na základe vykonaného dokazovania mal súd v tomto konaní preukázané, že

žalobkyňa pracovala u právneho predchodcu žalovaného, kde nastúpila do práce dňa

1. 5. 1997 s miestom výkonu práce Okresný úrad..., dojednaný druh práce bol – komplexné

zabezpečovanie správnej a ekonomickej agendy, od 1. 8. 1997 – súhrnné práce pri

zabezpečovaní výkonu štátnej správy. Súd mal ďalej preukázané, že dňa 14. 2. 2000

a 1. 2. 2002 došlo k písomnému určeniu pracovnej náplne žalobkyne u právneho

predchodcu žalovaného.

Pokiaľ žalobkyňa v tomto konaní poukazuje na to, že z hľadiska skutočne

vykonávaných činností u nej prevažovali činnosti týkajúce sa štátnej... politiky (podľa

svedeckej výpovede Ing. T. Č. väčšina činnosti žalobkyne, pokiaľ pracovali spolu na

pracovisku do doby jej delimitácie na Krajský úrad..., bola... politika), určenie

percentuálneho rozsahu činnosti v jej prípade je právne irelevantné vo vzťahu k predmetu

konania. Skutočnosť, že zamestnanec si neplní svoje povinnosti vyplývajúce z dojednaného

druhu práce a pracovnej náplne, nemôže spôsobovať zmenu dojednaných pracovných

podmienok, ktoré by ho následne oprávňovali domáhať sa výkonu inej práce než bola

dohodnutá v pracovnej zmluve a bližšie špecifikovaná v pracovnej náplni. V tomto prípade

bola od 1. 8. 1997 žalobkyňa povinná v zmysle pracovnej zmluvy vykonávať súhrnné práce

pri zabezpečovaní výkonu štátnej správy, ktoré boli bližšie špecifikované v pracovných

náplniach zo dňa 14. 2. 2000 a 1. 2. 2002, t. j. bola zodpovedná za činnosti súvisiace so

štátnou... starostlivosťou. Z uvedených dôvodov preto súd nevykonával ďalšie dokazovanie

v smere zisťovania skutočného rozsahu žalobkyňou vykonávaných prác, keďže mal

preukázané, že bola zodpovedná len za činnosti súvisiace so štátnou... starostlivosťou.

Aj skutočnosť tvrdená žalobkyňou, že právny predchodca neplnil svoje povinnosti

vyplývajúce z harmonogramu úloh, ktoré vydalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

a Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky k prechodu práv a povinnosti a realizácie

súboru ekonomických a organizačných úloh na vytvorenie špecializovanej Štátnej správy

na úseku ochrany... fondu, je právne irelevantná v jej prípade vo vzťahu k predmetu

konania. Neplnenie úloh vyplývajúcich z harmonogramu úloh, či už zo strany právneho

predchodcu žalovaného alebo P. nemôže spôsobovať neplatnosť prechodu práv a povinností

z pracovnoprávneho vzťahu na „preberajúceho“ zamestnávateľa, pretože k prechodu práv

a povinností dochádza zo zákona. Nesplnenie úloh vyplývajúcich z harmonogramu úloh

môže u vedúcich zamestnancov právneho predchodcu žalovaného alebo P. zabezpečujúcich

realizáciu prechodu práv a povinností spôsobovať porušenie ich pracovných povinnosti vo

vzťahu ku svojmu zamestnávateľovi, nie však neplatnosť prechodu práv a povinností. Z

uvedených dôvodov preto súd nevykonával dokazovanie v smere zisťovania, ako O. T., O.

S., resp. K. K. zabezpečovali plnenie úloh vyplývajúcich z harmonogramu úloh, ako

navrhovala žalobkyňa.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobkyňa bola

naposledy zamestnaná u právneho predchodcu žalovaného na odbore iných odvetvových

vzťahov a ako jediná z tohto odboru plnila úlohy na úseku štátnej... starostlivosti, čo

vyplýva z vypracovaných a žalobkyňou podpísaných pracovných náplní zo dňa 14. 2. 2000 a

1. 2. 2002. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobkyňa bola zodpovedná

za činnosti súvisiace so štátnou... starostlivosťou a len v rámci zastupiteľnosti vykonávala

práce týkajúce sa štátnej... politiky, čo tiež vyplýva z pracovnej náplne zo dňa 14. 2. 2000 a

dňa 1. 2. 2002, ako aj výpovede svedkov – RSDr. J. J. a Ing. J. K. Súd mal ďalej

preukázané, že žalobkyňa mala najneskôr z oznámenia P. zo dňa 22. 3. 2002, ktorý prevzala

dňa 25. 3. 2002, vedomosť o tom, že činnosti súvisiace so štátnou... starostlivosťou

prechádzajú dňom 1. 4. 2002 na P. s tým, že miesto výkonu žalobkyne je na K. v K. Z

vykonaného dokazovania – listu právneho predchodcu žalovaného zo dňa 3. 4. 2002, ktorý

žalobkyňa prevzala dňa 6. 4. 2002, a obsahu podanej žaloby má súd ďalej preukázané, že

žalobkyni bol zo strany právneho predchodcu žalovaného oznámený prechod práv a

povinností (bolo hovorené na poradách, mala som výhrady a pripomienky), pretože od

25. 3. 2002 (čo vyplýva z výpovede žalobkyne a listu právneho predchodcu žalovaného)

bola práceneschopná a nesplnila si svoje povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávneho

vzťahu k právnemu predchodcovi žalovaného (skompletizovanie registratúrnych záznamov,

delimitačný protokol registratúry).

Vzhľadom na vyššie uvedené u žalobkyne, ktorá bola povinná podľa pracovnej

zmluvy vykonávať súhrnné práce pri zabezpečovaní výkonu štátnej správy, ktoré boli bližšie

špecifikované v pracovných náplniach zo dňa 14. 2. 2000 a 1. 2. 2002 (zabezpečovala

činnosti súvisiace so štátnou... starostlivosťou), došlo v zmysle § 45 ods. 4 zákona

č. k prechodu práv. a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, preto súd

žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v prípade žalobkyne nedochádza k žiadnej

zmene pracovných podmienok dojednaných v pracovnej zmluve, ide o prechod práv

a povinností k inému zamestnávateľovi na základe zákona. U žalobkyne ako zamestnankyne

nedochádzalo ani k žiadnemu nútenému výkonu práce, ako uvádza žalobkyňa, pretože táto

vykonávala prácu podľa svojej pracovnej zmluvy a pracovnej náplne, kedykoľvek mohla

ukončiť svoj pracovný pomer s „preberajúcim“ zamestnávateľom – P. Ak žalobkyňa tvrdí,

že u „preberajúceho“ zamestnávateľa (P.) mala vykonávať činnosti, ktorá nezodpovedali

jej vzdelaniu, pracovnej náplni a predchádzajúcim skúsenostiam, nič jej nebránilo v tom,

aby sa u neho domáhala vykonávať činnosti, ktoré podľa nej zodpovedajú jej pracovnej

náplni u predchádzajúceho zamestnávateľa, t. j. ani nemusela podpísať novú pracovnú

náplň, ktorá bližšie špecifikuje jej pracovné povinnosti.»

Krajský súd okrem iného ďalej konštatoval, že „dôvody podaného odvolania sú

v celom rozsahu neopodstatnené. Pokiaľ ide o dôvod odvolania, s poukazom na ust. § 205

ods. 2 písm. c) so žiadosťou o doplnenie dokazovania, odvolací súd sa stotožňuje

so záverom súdu prvého stupňa, že návrh na ďalšie dokazovanie nie je dôvodný, keďže

ďalšie dokazovanie nemôže priniesť nič nové v zistenom skutkovom stave. Záver súdu

prvého stupňa v tom, že nie je podstatné, či percentuálne žalobkyňa viac pracovala

v oblasti... politiky, alebo v oblasti činnosti súvisiacej so štátnou... starostlivosťou je vecne

správny. Podstatné je, že v zmysle náplne práce, ktorá je prílohou pracovnej zmluvy, bola

žalobkyňa predovšetkým zodpovedná za činnosť súvisiacu s... starostlivosťou, kde od

1. 2. 2002 mala určených 43 konkrétnych pracovných činností a na úseku... politiky iba

registráciu spoločenstiev a zastupovanie Ing. Č. Na úseku iných činností zastupovanie A. Č.

a povinnosti ako členky tímu a konzultačnú činnosť. S poukazom na takto koncipovanú

náplň práce je nepochybné, že žalobkyňa vykonávala činnosti súvisiace so štátnou...

starostlivosťou, a preto správne súd prvého stupňa ďalšie dokazovanie pominul.

Odvolacie námietky týkajúce sa porušeniu ust. § 36 ods. 1 a 2, § 37 ods. 3 sú

neodôvodnené, lebo nejde v danom prípade zo strany žalovaného ani o preradenie, ani

o preloženie.

Námietka týkajúca sa ust. v tom smere, že

zamestnávateľ je povinný najneskoršie jeden mesiac predtým, ako dôjde k prechodu práv

a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, písomne informovať zamestnancov, ktorých sa

tento prechod týka, nespôsobuje neplatnosť takéhoto prechodu, lebo takáto sankcia v tomto

ustanovení uvedená nie je.

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom odvolateľky ani v tom smere, že v danom

prípade by išlo o nútenú prácu tak, ako to žalobkyňa tvrdí, keďže žalobkyňa mohla

pracovný pomer kedykoľvek skončiť. Preto takéto závery nie je možné prijať.

Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd s poukazom na ust. rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

(aj s prihliadnutím na obšírne odôvodnenie rozsudku okresného súdu z 2. novembra 2006,

na ktoré sa krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku odvoláva a stotožňuje sa s ním,

a ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov

krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Z odôvodnenia uvedených rozhodnutí je zrejmé, že oba súdy svoje rozhodnutia

opreli o skutočnosť, že nie je podstatné, či sťažovateľka percentuálne viac pracovala

v oblasti... politiky alebo v oblasti činnosti súvisiacej so štátnou... starostlivosťou, pretože

podstatné bolo to, čo mala v náplni práce, ktorá tvorila prílohu jej pracovnej zmluvy, a to

bola predovšetkým činnosť súvisiaca s... starostlivosťou (43 konkrétnych pracovných

činností). Na úseku... politiky to bola iba činnosť súvisiaca s registráciou spoločenstiev

a zastupovanie Ing. Č. a na úseku iných činností to bolo zastupovanie A. Č., konzultačná

činnosť a povinnosti ako členky tímu. Skutočnosť, že si zamestnanec neplní svoje

povinnosti tak, ako vyplývali z pracovnej náplne, nemôže podľa súdov spôsobiť zmenu

dojednaných podmienok, ktoré by ho následne oprávňovali domáhať sa výkonu inej práce,

než bola dohodnutá v pracovnej zmluve. Okresný súd skonštatoval, že v sťažovateľkinom

prípade nejde o preradenie ani o preloženie, ale o prechod práv a povinností

z pracovnoprávnych vzťahov podľa o ochrane... fondu

v znení neskorších predpisov, podľa ktorého práva a povinnosti z pracovnoprávnych

vzťahov zamestnancov okresného úradu a krajského úradu, ktorí zabezpečujú činnosti

súvisiace so štátnou... starostlivosťou, prechádzajú od 1. apríla 2002 na p. úrad.

S uvedeným vyjadril súhlas aj krajský súd, keď uviedol, že namietané porušenie

a a (preradenie a preloženia zamestnanca)

je nedôvodné, pretože u sťažovateľky nedošlo k preradeniu ani preloženiu.

Krajský súd sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa porušenia

(povinnosť písomne informovať najneskoršie jeden mesiac

predtým, ako dôjde k prechodu práv a povinností, o tejto skutočnosti zamestnancov, ktorých

sa to týka), keď uviedol, že nesplnenie tejto povinnosti nespôsobuje neplatnosť takéhoto

prechodu, pretože takáto sankcia nie je v uvedená. Odôvodnenie

namietaného rozsudku krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu ústavne

aprobovateľné.

V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 7. októbra 2008 bol svojvoľný a že by jeho právne závery zasahovali

do základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru nemôže byť porušené iba tou

skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové

a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade

ústavný súd nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať

porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a základným právom podľa a právom podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich

porušeniu. Preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K a )

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka zakladá porušenie svojich

základných práv podľa a ) na tvrdenej arbitrárnosti

záverov rozsudku krajského súdu. Z toho dôvodu už ústavný súd nepovažoval za potrebné

zaoberať sa týmito ďalšími článkami , ktoré mali byť podľa sťažovateľky porušené.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom a rozsudkom

krajského súdu a sťažovateľkou označeným základným právom na súdnu ochranu podľa

a 2 , resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k namietanému porušeniu ďalších jej

označených základných práv.

Z toho vyplýva, že sťažnosť je aj v zostávajúcej časti zjavne neopodstatnená, a z toho

dôvodu ju ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde taktiež odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a okresného

súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody

( prvá veta ).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2009