Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 184/09
PDF · 334.38 KB
No categories available
IV. ÚS 184/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. mája 2009
predbežne prerokoval sťažnosť J. H., K., zastúpenej advokátkou Mgr. M. D., K., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 18 ods. 1, čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.
30 C 412/2002 a jeho rozsudkom z 2. novembra 2006 a postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 71/2008 a jeho rozsudkom zo 7. októbra
2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára
2009 doručená faxom a 21. januára 2009 doplnená v origináli poštou sťažnosť J. H. (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 18 ods. 1,
čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 30 C 412/2002 a jeho rozsudkom z 2. novembra 2006 a postupom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Co 71/2008 a jeho rozsudkom zo 7. októbra 2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou
okresnému súdu 31. mája 2002 pôvodne proti právnemu predchodcovi žalovaného –
Okresnému úradu... (ďalej len „okresný úrad“) domáhala určenia neplatnosti jej prevedenia
do P. prípisom jej zamestnávateľa z 3. apríla 2002 s tým, že jej pracovný pomer naďalej
trvá. Namietala tiež, že uvedeným prípisom došlo aj k zmene podstatných náležitostí jej
pracovnej zmluvy. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 30 C 412/2002 z 2. novembra 2006
bol zamietnutý jej žalobný návrh a zároveň bola zaviazaná nahradiť žalovanému trovy
konania. Sťažovateľka podala proti zamietajúcemu rozsudku okresného súdu odvolanie,
v ktorom navrhla zmeniť napadnutý prvostupňový rozsudok a vyhovieť jej návrhu v celom
rozsahu. Odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) a f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V podanom odvolaní namietala, že
postupom právneho predchodcu žalovaného – okresného úradu ako jej zamestnávateľa
došlo pri rozhodovaní o delimitácii k porušeniu, resp. obchádzaniu zákona č. 65/1965 Zb.
Zákonníka práce platného a účinného do 1. apríla 2002 (ďalej len „Zákonník práce“), a to
konkrétne k porušeniu § 35 ods. 1 písm. a), § 36 ods. 1 a 2, § 37 ods. 3 a 4 a § 251 ods. 1.
Uviedla, že „po delimitácii jej novým zamestnávateľom nebola a ani nemohla byť
prideľovaná práca dohodnutá v pracovnej zmluve a pracovnej náplni na Okresnom úrade...
a došlo bez jej súhlasu ako zamestnanca k zmene miesta výkonu práce z P... na miesto
výkonu práce H...“. Sťažovateľka v odvolaní poukázala na to, že jej pracovná náplň, ktorú
pred delimitáciou vykonávala na okresnom úrade na odbore iných odvetvových vzťahov na
úseku... politiky, štátneho fondu rozvoja bývania, sa zmenila na prácu v podateľni a bola jej
„prideľovaná práca, ktorá nebola pre ňu vhodná, nezodpovedala jej schopnostiam
a kvalifikácii, a to vypracovanie aktualizačných listov nehnuteľných kultúrnych pamiatok“.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podrobne rozviedla dôvody podaného odvolania, na ktorých
je založená aj jej sťažnosť podaná ústavnému súdu.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 71/2008 zo 7. októbra 2008 rozhodol o odvolaní
sťažovateľky tak, že napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Sťažovateľka tvrdí, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu „nedáva jasne
a zrozumiteľne odpovede na otázky sťažovateľky, u ktorej došlo postupom zamestnávateľa
bez jej súhlasu k zmene druhu práce, miesta výkonu práce a dojednaných mzdových
pracovných podmienok a následkom takého postupu zamestnávateľa bolo, že bola novým
zamestnávateľom prepustená zo štátnej služby, lebo nebola odborne spôsobilá...“.
Sťažovateľka považuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu, že „záver súdu
prvého stupňa o tom, že nie je podstatné, či percentuálne žalobkyňa viac pracovala
v oblasti... politiky, alebo v oblasti činnosti súvisiacej so štátnou... starostlivosťou, je vecne
správny“, za zjavne neodôvodnené, ktoré nemá oporu v zákone. Podľa sťažovateľky
v pracovnoprávnych sporoch pre posúdenie, akú pracovnú činnosť sťažovateľka
vykonávala, nie je právne významné, čo zamestnávateľ formálne uvádzal v písomnej
pracovnej náplni zamestnanca, ale ktoré pracovné činnosti zamestnanec na základe pokynov
zamestnávateľa na pracovisku skutočne vykonával.
V súvislosti s uvedeným sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom,
v ktorom vysloví, že:
„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/71/2008 a Okresný
súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C/412/2002 vo veci navrhovateľky J. H. proti
odporcovi Obvodnému... porušili právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa a podľa čl. 18 ods. 1,
čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
2. Výrok rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co/71/2008-264 zo dňa
7. 10. 2008, ktorým Krajský súd v Košiciach potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II
a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi na účet právneho zástupcu JUDr. A. T.
náhradu trov odvolacieho konania v sume 3.482,-Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a
výrok rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 30 C/412/2002, ktorým súd zamietol návrh
sťažovateľky a zaviazal ju na náhradu trov konania vo výške 10.909,- Sk, zrušuje a vec
vracia porušovateľovi na ďalšie konanie, aby o nej znovu konal a rozhodol.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
3.319,39 EUR...
4. Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice II sú povinní spoločne
a nerozdielne sťažovateľovi J. H. zaplatiť náhradu trov konania vo výške 245,70 EUR...“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 18 ods. 1 ústavy nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené
služby.
Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä... ochranu proti svojvoľnému
prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane
ustanoví zákon.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl... 36... až čl. 46 tejto
ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Základné práva na prácu a na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu
zo zamestnania patria medzi základné hospodárske, sociálne a kultúrne práva zaručené
v piatom oddiele druhej hlavy ústavy. Podrobnosti týkajúce sa ich obsahu a podmienok
uplatnenia, resp. zabezpečenia sú špecifikované v zákonoch prijatých na ich vykonanie,
pričom domáhať sa ich ochrany možno taktiež iba v medziach týchto osobitných zákonov
(čl. 51 ods. 1 ústavy). Ochranu základnému právu na prácu a na ochranu proti svojvoľnému
prepúšťaniu zo zamestnania preto poskytujú predovšetkým všeobecné súdy a iné orgány
právnej ochrany v zmysle uvedenej osobitnej zákonnej úpravy.
V súlade s uvedenou právnou úpravou sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich
práv žalobou v civilnom konaní pred všeobecnými súdmi. Podstata jej námietok
obsiahnutých v sťažnosti, ktorou sa následne obrátila na ústavný súd, spočíva v tvrdení, že
súdna ochrana, ktorej sa domáhala, jej nebola zo strany všeobecných súdov (predovšetkým
zo strany krajského súdu, ktorý rozhodoval vo veci ako súd posledného stupňa) poskytnutá
ústavne konformným spôsobom.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach
a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 18 ods. 1,
čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu sp. zn. 30 C 412/2002 a jeho rozsudkom z 2. novembra 2006
Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich
označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 412/2002
a jeho rozsudkom z 2. novembra 2006, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu
a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to
tým spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základného práva
na ústavnom súde iba v prípade, ak jej túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Ústavný súd vychádzal z toho, že v uvedenej právnej veci okresný súd rozhodol
rozsudkom z 2. novembra 2006 tak, že návrh sťažovateľky zamietol a zároveň zaviazal
sťažovateľku na náhradu trov konania. Podaným odvolaním sťažovateľka napadla
správnosť oboch výrokov rozsudku.
Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia základných práv sťažovateľky
v podobe odvolania smerujúca proti rozhodnutiu okresného súdu bola predmetom
rozhodovania krajského súdu. V rámci tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací
rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku sp. zn.
3 Co 71/2008 zo 7. októbra 2008.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie rozsudku okresného súdu a postupu,
ktorý jeho vydaniu prechádzal, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania
patrilo do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označených
práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu
krajského súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu
okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 18 ods. 1,
čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu sp. zn. 3 Co 71/2008 a jeho rozsudkom zo 7. októbra 2008
K čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade,
ak účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou
ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, IV. ÚS 71/09).
Z obsahu sťažnosti vzťahujúceho sa na túto jej časť vyplýva, že jej podstatou je
nesúhlas sťažovateľky s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou
a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku najskôr poukázal na obsah odôvodnenia
odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým zamietol žalobu sťažovateľky,
stotožňujúc sa so závermi súdu prvého stupňa v celom rozsahu a zároveň na ne odkazujúc.
V prvostupňovom rozsudku sa okrem iného uvádza:
«Na základe vykonaného dokazovania mal súd v tomto konaní preukázané, že
žalobkyňa pracovala u právneho predchodcu žalovaného, kde nastúpila do práce dňa
1. 5. 1997 s miestom výkonu práce Okresný úrad..., dojednaný druh práce bol – komplexné
zabezpečovanie správnej a ekonomickej agendy, od 1. 8. 1997 – súhrnné práce pri
zabezpečovaní výkonu štátnej správy. Súd mal ďalej preukázané, že dňa 14. 2. 2000
a 1. 2. 2002 došlo k písomnému určeniu pracovnej náplne žalobkyne u právneho
predchodcu žalovaného.
Pokiaľ žalobkyňa v tomto konaní poukazuje na to, že z hľadiska skutočne
vykonávaných činností u nej prevažovali činnosti týkajúce sa štátnej... politiky (podľa
svedeckej výpovede Ing. T. Č. väčšina činnosti žalobkyne, pokiaľ pracovali spolu na
pracovisku do doby jej delimitácie na Krajský úrad..., bola... politika), určenie
percentuálneho rozsahu činnosti v jej prípade je právne irelevantné vo vzťahu k predmetu
konania. Skutočnosť, že zamestnanec si neplní svoje povinnosti vyplývajúce z dojednaného
druhu práce a pracovnej náplne, nemôže spôsobovať zmenu dojednaných pracovných
podmienok, ktoré by ho následne oprávňovali domáhať sa výkonu inej práce než bola
dohodnutá v pracovnej zmluve a bližšie špecifikovaná v pracovnej náplni. V tomto prípade
bola od 1. 8. 1997 žalobkyňa povinná v zmysle pracovnej zmluvy vykonávať súhrnné práce
pri zabezpečovaní výkonu štátnej správy, ktoré boli bližšie špecifikované v pracovných
náplniach zo dňa 14. 2. 2000 a 1. 2. 2002, t. j. bola zodpovedná za činnosti súvisiace so
štátnou... starostlivosťou. Z uvedených dôvodov preto súd nevykonával ďalšie dokazovanie
v smere zisťovania skutočného rozsahu žalobkyňou vykonávaných prác, keďže mal
preukázané, že bola zodpovedná len za činnosti súvisiace so štátnou... starostlivosťou.
Aj skutočnosť tvrdená žalobkyňou, že právny predchodca neplnil svoje povinnosti
vyplývajúce z harmonogramu úloh, ktoré vydalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
a Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky k prechodu práv a povinnosti a realizácie
súboru ekonomických a organizačných úloh na vytvorenie špecializovanej Štátnej správy
na úseku ochrany... fondu, je právne irelevantná v jej prípade vo vzťahu k predmetu
konania. Neplnenie úloh vyplývajúcich z harmonogramu úloh, či už zo strany právneho
predchodcu žalovaného alebo P. nemôže spôsobovať neplatnosť prechodu práv a povinností
z pracovnoprávneho vzťahu na „preberajúceho“ zamestnávateľa, pretože k prechodu práv
a povinností dochádza zo zákona. Nesplnenie úloh vyplývajúcich z harmonogramu úloh
môže u vedúcich zamestnancov právneho predchodcu žalovaného alebo P. zabezpečujúcich
realizáciu prechodu práv a povinností spôsobovať porušenie ich pracovných povinnosti vo
vzťahu ku svojmu zamestnávateľovi, nie však neplatnosť prechodu práv a povinností. Z
uvedených dôvodov preto súd nevykonával dokazovanie v smere zisťovania, ako O. T., O.
S., resp. K. K. zabezpečovali plnenie úloh vyplývajúcich z harmonogramu úloh, ako
navrhovala žalobkyňa.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobkyňa bola
naposledy zamestnaná u právneho predchodcu žalovaného na odbore iných odvetvových
vzťahov a ako jediná z tohto odboru plnila úlohy na úseku štátnej... starostlivosti, čo
vyplýva z vypracovaných a žalobkyňou podpísaných pracovných náplní zo dňa 14. 2. 2000 a
1. 2. 2002. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobkyňa bola zodpovedná
za činnosti súvisiace so štátnou... starostlivosťou a len v rámci zastupiteľnosti vykonávala
práce týkajúce sa štátnej... politiky, čo tiež vyplýva z pracovnej náplne zo dňa 14. 2. 2000 a
dňa 1. 2. 2002, ako aj výpovede svedkov – RSDr. J. J. a Ing. J. K. Súd mal ďalej
preukázané, že žalobkyňa mala najneskôr z oznámenia P. zo dňa 22. 3. 2002, ktorý prevzala
dňa 25. 3. 2002, vedomosť o tom, že činnosti súvisiace so štátnou... starostlivosťou
prechádzajú dňom 1. 4. 2002 na P. s tým, že miesto výkonu žalobkyne je na K. v K. Z
vykonaného dokazovania – listu právneho predchodcu žalovaného zo dňa 3. 4. 2002, ktorý
žalobkyňa prevzala dňa 6. 4. 2002, a obsahu podanej žaloby má súd ďalej preukázané, že
žalobkyni bol zo strany právneho predchodcu žalovaného oznámený prechod práv a
povinností (bolo hovorené na poradách, mala som výhrady a pripomienky), pretože od
25. 3. 2002 (čo vyplýva z výpovede žalobkyne a listu právneho predchodcu žalovaného)
bola práceneschopná a nesplnila si svoje povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávneho
vzťahu k právnemu predchodcovi žalovaného (skompletizovanie registratúrnych záznamov,
delimitačný protokol registratúry).
Vzhľadom na vyššie uvedené u žalobkyne, ktorá bola povinná podľa pracovnej
zmluvy vykonávať súhrnné práce pri zabezpečovaní výkonu štátnej správy, ktoré boli bližšie
špecifikované v pracovných náplniach zo dňa 14. 2. 2000 a 1. 2. 2002 (zabezpečovala
činnosti súvisiace so štátnou... starostlivosťou), došlo v zmysle § 45 ods. 4 zákona
č. 49/2002 Z. z. k prechodu práv. a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, preto súd
žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v prípade žalobkyne nedochádza k žiadnej
zmene pracovných podmienok dojednaných v pracovnej zmluve, ide o prechod práv
a povinností k inému zamestnávateľovi na základe zákona. U žalobkyne ako zamestnankyne
nedochádzalo ani k žiadnemu nútenému výkonu práce, ako uvádza žalobkyňa, pretože táto
vykonávala prácu podľa svojej pracovnej zmluvy a pracovnej náplne, kedykoľvek mohla
ukončiť svoj pracovný pomer s „preberajúcim“ zamestnávateľom – P. Ak žalobkyňa tvrdí,
že u „preberajúceho“ zamestnávateľa (P.) mala vykonávať činnosti, ktorá nezodpovedali
jej vzdelaniu, pracovnej náplni a predchádzajúcim skúsenostiam, nič jej nebránilo v tom,
aby sa u neho domáhala vykonávať činnosti, ktoré podľa nej zodpovedajú jej pracovnej
náplni u predchádzajúceho zamestnávateľa, t. j. ani nemusela podpísať novú pracovnú
náplň, ktorá bližšie špecifikuje jej pracovné povinnosti.»
Krajský súd okrem iného ďalej konštatoval, že „dôvody podaného odvolania sú
v celom rozsahu neopodstatnené. Pokiaľ ide o dôvod odvolania, s poukazom na ust. § 205
ods. 2 písm. c) O. s. p. so žiadosťou o doplnenie dokazovania, odvolací súd sa stotožňuje
so záverom súdu prvého stupňa, že návrh na ďalšie dokazovanie nie je dôvodný, keďže
ďalšie dokazovanie nemôže priniesť nič nové v zistenom skutkovom stave. Záver súdu
prvého stupňa v tom, že nie je podstatné, či percentuálne žalobkyňa viac pracovala
v oblasti... politiky, alebo v oblasti činnosti súvisiacej so štátnou... starostlivosťou je vecne
správny. Podstatné je, že v zmysle náplne práce, ktorá je prílohou pracovnej zmluvy, bola
žalobkyňa predovšetkým zodpovedná za činnosť súvisiacu s... starostlivosťou, kde od
1. 2. 2002 mala určených 43 konkrétnych pracovných činností a na úseku... politiky iba
registráciu spoločenstiev a zastupovanie Ing. Č. Na úseku iných činností zastupovanie A. Č.
a povinnosti ako členky tímu a konzultačnú činnosť. S poukazom na takto koncipovanú
náplň práce je nepochybné, že žalobkyňa vykonávala činnosti súvisiace so štátnou...
starostlivosťou, a preto správne súd prvého stupňa ďalšie dokazovanie pominul.
Odvolacie námietky týkajúce sa porušeniu ust. § 36 ods. 1 a 2, § 37 ods. 3 sú
neodôvodnené, lebo nejde v danom prípade zo strany žalovaného ani o preradenie, ani
o preloženie.
Námietka týkajúca sa ust. § 251d ods. 1 Zákonníka práce v tom smere, že
zamestnávateľ je povinný najneskoršie jeden mesiac predtým, ako dôjde k prechodu práv
a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, písomne informovať zamestnancov, ktorých sa
tento prechod týka, nespôsobuje neplatnosť takéhoto prechodu, lebo takáto sankcia v tomto
ustanovení uvedená nie je.
Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom odvolateľky ani v tom smere, že v danom
prípade by išlo o nútenú prácu tak, ako to žalobkyňa tvrdí, keďže žalobkyňa mohla
pracovný pomer kedykoľvek skončiť. Preto takéto závery nie je možné prijať.
Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd s poukazom na ust. § 219 O. s. p. rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu
(aj s prihliadnutím na obšírne odôvodnenie rozsudku okresného súdu z 2. novembra 2006,
na ktoré sa krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku odvoláva a stotožňuje sa s ním,
a ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov
krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Z odôvodnenia uvedených rozhodnutí je zrejmé, že oba súdy svoje rozhodnutia
opreli o skutočnosť, že nie je podstatné, či sťažovateľka percentuálne viac pracovala
v oblasti... politiky alebo v oblasti činnosti súvisiacej so štátnou... starostlivosťou, pretože
podstatné bolo to, čo mala v náplni práce, ktorá tvorila prílohu jej pracovnej zmluvy, a to
bola predovšetkým činnosť súvisiaca s... starostlivosťou (43 konkrétnych pracovných
činností). Na úseku... politiky to bola iba činnosť súvisiaca s registráciou spoločenstiev
a zastupovanie Ing. Č. a na úseku iných činností to bolo zastupovanie A. Č., konzultačná
činnosť a povinnosti ako členky tímu. Skutočnosť, že si zamestnanec neplní svoje
povinnosti tak, ako vyplývali z pracovnej náplne, nemôže podľa súdov spôsobiť zmenu
dojednaných podmienok, ktoré by ho následne oprávňovali domáhať sa výkonu inej práce,
než bola dohodnutá v pracovnej zmluve. Okresný súd skonštatoval, že v sťažovateľkinom
prípade nejde o preradenie ani o preloženie, ale o prechod práv a povinností
z pracovnoprávnych vzťahov podľa § 45 ods. 4 zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane... fondu
v znení neskorších predpisov, podľa ktorého práva a povinnosti z pracovnoprávnych
vzťahov zamestnancov okresného úradu a krajského úradu, ktorí zabezpečujú činnosti
súvisiace so štátnou... starostlivosťou, prechádzajú od 1. apríla 2002 na p. úrad.
S uvedeným vyjadril súhlas aj krajský súd, keď uviedol, že namietané porušenie
§ 36 ods. 1 a 2 a § 37 ods. 3 Zákonníka práce (preradenie a preloženia zamestnanca)
je nedôvodné, pretože u sťažovateľky nedošlo k preradeniu ani preloženiu.
Krajský súd sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa porušenia
§ 251d Zákonníka práce (povinnosť písomne informovať najneskoršie jeden mesiac
predtým, ako dôjde k prechodu práv a povinností, o tejto skutočnosti zamestnancov, ktorých
sa to týka), keď uviedol, že nesplnenie tejto povinnosti nespôsobuje neplatnosť takéhoto
prechodu, pretože takáto sankcia nie je v Zákonníku práce uvedená. Odôvodnenie
namietaného rozsudku krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu ústavne
aprobovateľné.
V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.
3 Co71/2008 zo 7. októbra 2008 bol svojvoľný a že by jeho právne závery zasahovali
do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou
skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami
účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové
a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade
ústavný súd nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať
porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich
porušeniu. Preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky
v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K čl. 18 ods. 1 a čl. 36 písm. b) ústavy
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka zakladá porušenie svojich
základných práv podľa čl. 18 ods. 1 a čl. 36 písm. b) ústavy na tvrdenej arbitrárnosti
záverov rozsudku krajského súdu. Z toho dôvodu už ústavný súd nepovažoval za potrebné
zaoberať sa týmito ďalšími článkami ústavy, ktoré mali byť podľa sťažovateľky porušené.
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom a rozsudkom
krajského súdu a sťažovateľkou označeným základným právom na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k namietanému porušeniu ďalších jej
označených základných práv.
Z toho vyplýva, že sťažnosť je aj v zostávajúcej časti zjavne neopodstatnená, a z toho
dôvodu ju ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde taktiež odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a okresného
súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody
(čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. mája 2009