Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 75/09
PDF · 163.35 KB
No categories available
I. ÚS 75/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L. P., a. s., B., zastúpenej advokátom
JUDr. J. F., K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany vo veciach jej
podaní z 24. júla 2006 až 19. októbra 2006 urobených elektronickou formou a podpísaných
zaručeným elektronickým podpisom a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L. P., a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 18505/08 až
sp. zn. Rvp 19705/08 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosť obchodnej spoločnosti L. P., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 15. júla 2008
doručených 1201 sťažností obchodnej spoločnosti L. P., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre
namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej
len „okresný súd“) v rovnakých veciach podaných na tento súd 24. júla 2006 až 19.
októbra 2006 elektronickou formou.
2. Z ich obsahu vyplýva, že sťažovateľka podala okresnému súdu návrhy na vydanie
platobných rozkazov, ktorými sa domáhala zaplatenia peňažných súm od viacerých
dlžníkov. Návrhy na vydanie platobných rozkazov boli podané podľa § 42 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) elektronickou formou a podpísané
zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona.
Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažností ústavnému súdu okresný súd
nevykonal vo veciach žiaden relevantný procesný úkon (výzva na zaplatenie súdneho
poplatku, príp. vydanie platobného rozkazu a pod.), takže možno s určitosťou tvrdiť, že
riešenie sporovej veci stagnuje takmer dva roky, hoci predmetom konaní je po skutkovej aj
právnej stránke jednoduchá vec (uplatnenie „relatívne nízkej“ peňažnej pohľadávky
osvedčenej listinami prostredníctvom návrhu na vydanie platobného rozkazu).
3. V sťažnostiach sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, priznal jej finančné
zadosťučinenie v sume 20 000 Sk v každej z uvedených vecí, ako aj úhradu trov konania.
4. Označené sťažnosti ústavný súd spojil v záujme hospodárnosti na spoločné
konanie podľa § 112 ods. 1 OSP v spojení s § 31a zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. Keďže zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie
o spojení vecí, ústavný súd na tento prípad primerane aplikoval spojenie vecí podľa § 112
ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
6. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje bez
prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitostí a či nie
sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
9. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na
konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj vo vzťahu k čl. 6
ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta
v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak
dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03,
10. Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľky na ochranu pred
postupom okresného súdu, ktorým boli podľa nej spôsobené zbytočné prieťahy a porušené
jej označené práva vo všetkých 1201 veciach začatých formou návrhov v elektronickej
podobe.
11. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03,
IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu
všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí, aj pokiaľ ide
o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku
(napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),
alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,
12. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami a po posúdení
charakteru a rozsahu sťažností, s ktorými sa sťažovateľka v podobných veciach obrátila na
ústavný súd, dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.
13. Doterajšie dĺžka konania vedeného okresným súdom (približne 2 roky) spolu
s (a najmä) charakterom veci zatiaľ vylučuje, aby konania vedené okresným súdom bolo
možné pokladať za konania so zbytočnými prieťahmi.
14. Právny názor ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti vychádza
z vyhodnotenia celkovej doby trvania konaní pred okresným súdom, a to až ku dňu podania
sťažností, t. j. 15. júla 2008, správania sťažovateľky, ako aj charakteru posudzovaných vecí,
ktorý zo strany ústavného súdu nebolo možné nezohľadniť. V tejto súvislosti treba uviesť,
že:
- namietaná nečinnosť okresného súdu v konaní je podľa názoru ústavného súdu
nevyhnutným dôsledkom (sprievodným javom) jednak toho, že okresný súd nedisponoval
potrebnými technickými prostriedkami na „zhmotnenie“ elektronických podaní, ale najmä
toho, že sťažovateľka sa po ich doručení vôbec nezaujímala o svoje ďalšie procesné
povinnosti (napr. zaplatenie poplatku, ktorý bol splatný nie na výzvu súdu, ale spolu
s podaním návrhu, a pod.),
- sťažovateľka žalobami vymáha pohľadávky, t. j. majetkové práva, ktoré od začiatku
boli spochybnené. Tieto pohľadávky jej boli totiž postúpené Slovenským rozhlasom, ktoré
sa stali spornými v konaní pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 7 C 144/2006, a tým
aj neistými pre rozhodnutie okresného súdu ešte predtým, ako sťažovateľka podala návrhy
na vydanie platobných rozkazov – S. r. totiž 12. októbra 2006 podal na Okresnom súde
Bratislava I žalobu o určenie neplatnosti uvedených zmlúv, z ktorých sťažovateľka
uplatňovala svoje nároky, 12. októbra 2006. Túto skutočnosť Slovenský rozhlas oznámil
listom jeho generálnej riaditeľky zo 7. novembra 2006 všetkým (v tom čase 45) okresným
súdom v Slovenskej republike, pričom zároveň navrhol prerušenie konaní o návrhoch
sťažovateľky. Z uvedeného vyplýva, že bezprostrednou príčinou pretrvávania stavu právnej
neistoty sťažovateľky týkajúcej sa ňou uplatňovaných majetkových práv preto nie je
namietaná nečinnosť okresného súdu vo veciach jej podaní, ale skutočnosť, že konanie
vedené pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 7 C 144/2006, v ktorom sa riešila
predbežná otázka dôležitá pre rozhodnutie v sťažovateľkiných veciach a ktoré začalo 12.
októbra 2006, nebolo do podania sťažnosti právoplatne skončené. Vzhľadom na množstvo
sťažovateľkiných žalôb a na skutočnosť, že po právoplatnom rozhodnutí o otázke platnosti
postúpenia sporných pohľadávok možno o sťažovateľkou uplatňovaných právach rozhodnúť
pomerne rýchlo, bol procesný postup súdov, ktoré o návrhoch sťažovateľky meritórne
rozhodnú až po právoplatnom skončení konania vedeného v prvom stupni pred Okresným
súdom Bratislava I pod sp. zn. 7 C 144/2006, primeraný a štandardný okolnostiam
prerokúvaných vecí. Samotná existencia sporu „o vlastníctvo uvedených pohľadávok“,
ktorý sa riešil, zároveň spochybňuje sťažovateľkino tvrdenie o obmedzení jej vlastníckych
práv v dôsledku neskončenia konaní vedených na základe návrhov podaných elektronickou
formou, keďže dosiaľ nie je zrejmé, či ňou uplatnené pohľadávky vôbec patria do jej
majetku. Sťažovateľka bola zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, a teda mala
možnosť jednak využiť iný rovnocenný spôsob uplatnenia svojich práv, prostredníctvom
ktorého by sa mohla účinne domáhať súdnej ochrany, a jednak mala využiť všetky účinné
prostriedky na ochranu svojich domnelých práv. Nevyužitie ďalších zákonom ustanovených
spôsobov uplatnenia práva (sťažnosti predsedovi súdu) viedlo k spochybneniu skutočného
záujmu účastníka konania na ochranu svojich práv v konaní pred súdom a zároveň aj na
dosiahnutie účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým
je odstránenie stavu právnej neistoty.
15. Ústavný súd už viackrát rozhodol (I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že
účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ
preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa § 3 ods. 7
a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil
z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
16. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle
zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv,
ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základných právom na
konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého
právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj
znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje
povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj
disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)
a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že
„Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní“.
V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý
vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.
Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán
poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí
vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté
nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.
V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných
práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných
predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda
podmienkou konania o veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným
súdom.
17. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj
v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady
subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť
iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom
rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do
úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
18. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd nevidel v namietanom postupe
okresného súdu porušenie sťažovateľkiných práv, ako tvrdila v sťažnostiach podaných
ústavnému súdu. Preto senát ústavného súdu sťažnosť bez ústneho pojednávania a bez
prítomnosti účastníkov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (aj § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde) ako návrh zjavne neopodstatnený. Vzhľadom na odmietnutie
sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.
19. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po
splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade
zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu v nej dochádza k zbytočným
prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. marca 2009