Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 89/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. R. Š., H., zastúpenej advokátom JUDr. R. S., K., vo

veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na

spravodlivý proces podľa postupom Okresného

súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Nitre

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2008 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. R. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára

2009 doručená sťažnosť Mgr. R. Š., H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

JUDr. R. S., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu a na spravodlivý proces podľa (ďalej

len „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2008 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka podala okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhala určenia

neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo strany jej zamestnávateľa (ďalej

len „žalovaný“). Konanie bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. . Okresný

súd rozsudkom č. k. -248 z 31. marca 2008 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) zamietol žalobu sťažovateľky a uložil jej povinnosť nahradiť trovy konania

žalovanému.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie.

Krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľka v úvode sťažnosti ako porušovateľa svojho základného práva podľa

označila krajský súd, pričom v odôvodnení svojej sťažnosti uviedla, že

k porušeniu jej základného práva malo dôjsť tak rozsudkom okresného súdu, ako aj

rozsudkom krajského súdu, a podrobne uviedla, v čom vidí nesprávnosť právnych záverov

okresného súdu aj krajského súdu, ktorý sa stotožnil so závermi okresného súdu.

V návrhu na rozhodnutie ústavného súdu sťažovateľka uviedla: „... žiadam aby

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že konaním Okresného súdu Nitra vo veci

a Krajského súdu Nitra vo veci bolo porušené právo na

súdnu ochranu sťažovateľky… Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu Nitra spisová značka

v celom rozsahu a prikazuje sa Krajskému súdu Nitra, aby vo veci znova

konal a rozhodol.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená

situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 1. júna 1997 vymenovaním za riaditeľku

žalovaného vtedajším zriaďovateľom Okresným úradom v Komárne vznikol sťažovateľke

pracovný pomer so žalovaným (K. s. v H.). V súlade s sa

pracovný pomer sťažovateľky založený vymenovaním (dňom účinnosti

od 1. apríla 2002) zmenil na pracovný pomer založený pracovnou zmluvou, pričom jej

druh práce bol kvalifikovaný ako „riaditeľka“.

Po prechode zriaďovateľskej pôsobnosti žalovaného na Nitriansky samosprávny

kraj tento odvolal sťažovateľku z funkcie riaditeľky 30. júna 2004.

Sťažovateľka sa v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Galanta domáhala

voči Nitrianskemu samosprávnemu kraju určenia neplatnosti jej odvolania z funkcie

riaditeľky žalovaného. Okresný súd Galanta svojím rozsudkom č. k. -88

z 2. novembra 2005 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 11. októbra 2006 zamietol návrh sťažovateľky, pričom dôvodom

zamietnutia návrhu bolo nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na takomto určení

neplatnosti odvolania sťažovateľky z funkcie.

Sťažovateľka sa po odvolaní z funkcie riaditeľky v období od 1. júla 2004 do

30. septembra 2004 nedostavila na svoje pracovisko napriek opakovaným výzvam jej

zamestnávateľa – žalovaného.

Pre neospravedlnenú absenciu v práci od 1. júla 2004 do 29. septembra 2004 (ktorú

žalovaný vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny) žalovaný so

sťažovateľkou okamžite skončil pracovný pomer (sťažovateľke bolo okamžité skončenie

pracovného pomeru doručené 11. októbra 2004, pozn.).

Žalobou podanou Okresnému súdu Komárno 20. októbra 2004 sa sťažovateľka

domáhala voči žalovanému (K. s. v H.) určenia neplatnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru. Vec bola po vylúčení sudcov Okresného súdu Komárno prikázaná na

prerokovanie okresnému súdu. Okresný súd svojím rozsudkom zamietol žalobu

sťažovateľky a po odvolaní sťažovateľky krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok

okresného súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnymi

závermi všeobecného súdu (okresného súdu aj krajského súdu) v konaní o určenie

neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru so sťažovateľkou, ktoré sa podľa

nej opierajú o nesprávny výklad a aplikáciu zákonných ustanovení a sú v rozpore

so skutkovým stavom veci.

Sťažovateľka tvrdí, že neporušila závažným spôsobom pracovnú disciplínu tým, že

sa nedostavila na svoje pracovisko v období od 1. júla 2004 do 29. septembra 2004,

pretože jej neprítomnosť na pracovisku bola spôsobená prekážkou v práci na strane

žalovaného. Táto prekážka v práci mala spočívať v tom, že sťažovateľke nebolo umožnené

vykonávať druh práce dojednaný v jej pracovnej zmluve (riaditeľku). Tento druh práce sa

podľa jej tvrdenia odvolaním z funkcie zo strany zriaďovateľa žalovaného nezmenil.

Sťažovateľka namietala aj skutočnosť, že odvolaním z funkcie riaditeľky nezaniklo

jej postavenie štatutárneho zástupcu, pričom dôvodila, že uvedené vyplýva z nezmeneného

druhu práce v pracovnej zmluve, ku zmene ktorej odvolaním z funkcie nedošlo.

V nadväznosti na uvedené považovala sťažovateľka samotný právny úkon okamžitého

skončenia pracovného pomeru urobený novou riaditeľkou žalovaného za neplatný

z dôvodu, že ona bola štatutárnym orgánom odporcu, preto podľa

o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov s ňou mohol okamžite

skončiť pracovný pomer len Nitriansky samosprávny kraj ako zriaďovateľ.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: „Oddeľovanie druhu vykonávanej práce

od funkcie štatutárneho orgánu ako sa to v rozsudku snaží vysvetliť Krajský súd Nitra, je...

účelové vysvetlenie... ak je niekto riaditeľom organizácie oprávneným podľa náplne práce

organizáciu riadiť prijímať zamestnancov robiť za organizáciu právne úkony, potom je aj

jeho štatutárom... súdy... vôbec nerešpektovali ustanovenie... ... že obsah

pracovnej zmluvy možno zmeniť len dohodou zamestnanca a zamestnávateľa. Teda

vylučuje sa zmena pracovnej zmluvy odvolaním, čo je jednostranný právny úkon.

Nerešpektovali ani tú skutočnosť, že osoba ktorá urobila predmetný právny úkon nemala

naň oprávnenie.“

Ústavný súd v prvom rade uvádza, že preskúmanie postupu a rozsudku okresného

súdu patrilo do právomoci krajského súdu na základe opravného prostriedku prípustného

proti rozsudku okresného súdu, ktorý sťažovateľka aj využila. Preto sťažnosť sťažovateľky

smerujúcu voči postupu okresného súdu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol z dôvodu nedostatku jeho právomoci na jej preskúmanie.

V danej veci prináleží ústavnému súdu preskúmať len postup a rozsudok krajského

súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je v právomoci ústavného súdu

zásadne preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

( mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody ( mutatis mutandis , , ,

) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov

spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe

všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno

ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti skutkových a právnych

záverov namietaných sťažovateľkou alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom zistení

skutkového stavu veci, nesprávnych právnych záveroch, či nedostatočnom odôvodnení

záverov krajského súdu.

Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je veľmi

podrobné, dôsledné a vyčerpávajúce. Krajský súd sa vysporiadal so všetkými

skutočnosťami, ktoré tvoria obsah sťažnosti sťažovateľky. Sťažovateľka neuviedla

vo svojej sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť

a ústavnosť záverov krajského súdu.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento sa podrobne a dôsledne

vysporiadal so splnením zákonných podmienok okamžitého skončenia pracovného pomeru

zo strany žalovaného so sťažovateľkou, keď zdôraznil, že žiadne prekážky na strane

žalovaného nebránili sťažovateľke v splnení si pracovnej povinnosti spočívajúcej

vo včasnom príchode na pracovisko, a uviedol: „základným predpokladom plnenia jednej

zo základných právnych povinností zamestnanca... je včasný príchod na pracovisko, ako

miesto výkonu práce dohodnuté účastníkmi v pracovnej zmluve a povinnosť zamestnanca

byť k dispozícii zamestnávateľovi, ako základný predpoklad výkonu práce. Z hľadiska

naplnenia skutkovej podstaty pre okamžité skončenie pracovného pomeru... v danej veci

podstatná je skutočnosť, že od 1. 7. 2004 navrhovateľka do práce nenastúpila, nedostavila

sa na pracovisko a neplnila si svoje základné právne povinnosti zamestnanca, pričom jej

v tom nebránili prekážky na strane zamestnanca.“

Ústavný súd nevidí žiadne prvky arbitrárnosti ani v právnom závere krajského súdu

o zániku postavenia sťažovateľky ako štatutárneho orgánu, a to napriek tomu, že týmto

odvolaním dojednaný druh práce v pracovnej zmluve „riaditeľka“ zostal nezmenený.

Krajský súd v nadväznosti na tento záver uviedol: „odporca ako zamestnávateľ

navrhovateľky bol oprávnený na právny úkon – okamžitého skončenia pracovného pomeru

s navrhovateľkou ako zamestnankyňou, ktorá... v čase tohto právneho úkonu už nemala

postavenie štatutárneho orgánu... nebol dôvod na postup podľa

O výkone prác vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov.“

Podľa krajského súdu nebolo sporným, že odvolaním sťažovateľky z funkcie

riaditeľky žalovaného nedošlo ku skončeniu jej pracovného pomeru a ani ku zmene druhu

práce vyplývajúceho z pracovnej zmluvy. Krajský súd však dodal, že „navrhovateľka

odvolaním z funkcie riaditeľky, ako štatutárneho zástupcu odporcu, v postavení

zamestnanca odporcu, prestala spĺňať požiadavky na výkon tejto funkcie podľa § 42 ods. 2

... by bol daný dôvod výpovede zo strany zamestnávateľa podľa bod

2 , za predpokladu ustanoveného v , pokiaľ by však nedošlo medzi

účastníkmi k dohode o inej vhodnej práci pre navrhovateľku. S poukazom na… konanie

navrhovateľky dohoda o inej vhodnej práci medzi účastníkmi konania ani nebola reálne

možná. Nitriansky samosprávny kraj realizoval svoje zákonné právo, keď navrhovateľku

odvolal z funkcie. Toto jeho rozhodnutie je platné, nebolo zrušené alebo zmenené a bez

účasti NSK v konaní platnosť tohto rozhodnutia – uznesenia NSK – súd ako predbežnú

otázku ani riešiť nemohol. I keď v dôsledku tohto postupu navrhovateľka stratila pracovnú

náplň riaditeľky, jej pracovný pomer trval… Keďže sa však nesnažila riešiť s odporcom

svoje nové pracovné zaradenie, v tomto smere zostala pasívna, nevyvinula žiadnu aktivitu

ani tú minimálnu, aby chodila do práce, čo je základnou povinnosťou pracovníka

vyplývajúcou z pracovnej zmluvy. Za tejto situácie potom nie je možné vykladať na ťarchu

odporcu, že vytvoril navrhovateľke prekážky v práci.“.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje

s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu a ich právnym záverom, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského

súdu takýmto nie je.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej voči postupu a rozsudku krajského súdu

odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2009