Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 89/09
PDF · 184.09 KB
No categories available
I. ÚS 89/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. R. Š., H., zastúpenej advokátom JUDr. R. S., K., vo
veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na
spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného
súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 10/2005 a postupom Krajského súdu v Nitre
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 122/2008 a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2008 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. R. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára
2009 doručená sťažnosť Mgr. R. Š., H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
JUDr. R. S., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 C 10/2005 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 122/2008 a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2008 (ďalej
len „rozsudok krajského súdu“).
Sťažovateľka podala okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhala určenia
neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo strany jej zamestnávateľa (ďalej
len „žalovaný“). Konanie bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 17 C 10/2005. Okresný
súd rozsudkom č. k. 17 C 10/2005-248 z 31. marca 2008 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“) zamietol žalobu sťažovateľky a uložil jej povinnosť nahradiť trovy konania
žalovanému.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie.
Krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.
Sťažovateľka v úvode sťažnosti ako porušovateľa svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy označila krajský súd, pričom v odôvodnení svojej sťažnosti uviedla, že
k porušeniu jej základného práva malo dôjsť tak rozsudkom okresného súdu, ako aj
rozsudkom krajského súdu, a podrobne uviedla, v čom vidí nesprávnosť právnych záverov
okresného súdu aj krajského súdu, ktorý sa stotožnil so závermi okresného súdu.
V návrhu na rozhodnutie ústavného súdu sťažovateľka uviedla: „... žiadam aby
Ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že konaním Okresného súdu Nitra vo veci
17C/10/2005 a Krajského súdu Nitra vo veci 8 Co/122/2008 bolo porušené právo na
súdnu ochranu sťažovateľky… Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu Nitra spisová značka
8 Co/122/2008 v celom rozsahu a prikazuje sa Krajskému súdu Nitra, aby vo veci znova
konal a rozhodol.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom
v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená
situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 1. júna 1997 vymenovaním za riaditeľku
žalovaného vtedajším zriaďovateľom Okresným úradom v Komárne vznikol sťažovateľke
pracovný pomer so žalovaným (K. s. v H.). V súlade s § 252 ods. 1 Zákonníka práce sa
pracovný pomer sťažovateľky založený vymenovaním (dňom účinnosti Zákonníka práce
od 1. apríla 2002) zmenil na pracovný pomer založený pracovnou zmluvou, pričom jej
druh práce bol kvalifikovaný ako „riaditeľka“.
Po prechode zriaďovateľskej pôsobnosti žalovaného na Nitriansky samosprávny
kraj tento odvolal sťažovateľku z funkcie riaditeľky 30. júna 2004.
Sťažovateľka sa v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Galanta domáhala
voči Nitrianskemu samosprávnemu kraju určenia neplatnosti jej odvolania z funkcie
riaditeľky žalovaného. Okresný súd Galanta svojím rozsudkom č. k. 8 C 255/2004-88
z 2. novembra 2005 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
11 Co 13/2006 z 11. októbra 2006 zamietol návrh sťažovateľky, pričom dôvodom
zamietnutia návrhu bolo nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na takomto určení
neplatnosti odvolania sťažovateľky z funkcie.
Sťažovateľka sa po odvolaní z funkcie riaditeľky v období od 1. júla 2004 do
30. septembra 2004 nedostavila na svoje pracovisko napriek opakovaným výzvam jej
zamestnávateľa – žalovaného.
Pre neospravedlnenú absenciu v práci od 1. júla 2004 do 29. septembra 2004 (ktorú
žalovaný vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny) žalovaný so
sťažovateľkou okamžite skončil pracovný pomer (sťažovateľke bolo okamžité skončenie
pracovného pomeru doručené 11. októbra 2004, pozn.).
Žalobou podanou Okresnému súdu Komárno 20. októbra 2004 sa sťažovateľka
domáhala voči žalovanému (K. s. v H.) určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru. Vec bola po vylúčení sudcov Okresného súdu Komárno prikázaná na
prerokovanie okresnému súdu. Okresný súd svojím rozsudkom zamietol žalobu
sťažovateľky a po odvolaní sťažovateľky krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok
okresného súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnymi
závermi všeobecného súdu (okresného súdu aj krajského súdu) v konaní o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru so sťažovateľkou, ktoré sa podľa
nej opierajú o nesprávny výklad a aplikáciu zákonných ustanovení a sú v rozpore
so skutkovým stavom veci.
Sťažovateľka tvrdí, že neporušila závažným spôsobom pracovnú disciplínu tým, že
sa nedostavila na svoje pracovisko v období od 1. júla 2004 do 29. septembra 2004,
pretože jej neprítomnosť na pracovisku bola spôsobená prekážkou v práci na strane
žalovaného. Táto prekážka v práci mala spočívať v tom, že sťažovateľke nebolo umožnené
vykonávať druh práce dojednaný v jej pracovnej zmluve (riaditeľku). Tento druh práce sa
podľa jej tvrdenia odvolaním z funkcie zo strany zriaďovateľa žalovaného nezmenil.
Sťažovateľka namietala aj skutočnosť, že odvolaním z funkcie riaditeľky nezaniklo
jej postavenie štatutárneho zástupcu, pričom dôvodila, že uvedené vyplýva z nezmeneného
druhu práce v pracovnej zmluve, ku zmene ktorej odvolaním z funkcie nedošlo.
V nadväznosti na uvedené považovala sťažovateľka samotný právny úkon okamžitého
skončenia pracovného pomeru urobený novou riaditeľkou žalovaného za neplatný
z dôvodu, že ona bola štatutárnym orgánom odporcu, preto podľa zákona č. 552/2003 Z. z.
o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov s ňou mohol okamžite
skončiť pracovný pomer len Nitriansky samosprávny kraj ako zriaďovateľ.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: „Oddeľovanie druhu vykonávanej práce
od funkcie štatutárneho orgánu ako sa to v rozsudku snaží vysvetliť Krajský súd Nitra, je...
účelové vysvetlenie... ak je niekto riaditeľom organizácie oprávneným podľa náplne práce
organizáciu riadiť prijímať zamestnancov robiť za organizáciu právne úkony, potom je aj
jeho štatutárom... súdy... vôbec nerešpektovali ustanovenie... Zákonníka práce... že obsah
pracovnej zmluvy možno zmeniť len dohodou zamestnanca a zamestnávateľa. Teda
vylučuje sa zmena pracovnej zmluvy odvolaním, čo je jednostranný právny úkon.
Nerešpektovali ani tú skutočnosť, že osoba ktorá urobila predmetný právny úkon nemala
naň oprávnenie.“
Ústavný súd v prvom rade uvádza, že preskúmanie postupu a rozsudku okresného
súdu patrilo do právomoci krajského súdu na základe opravného prostriedku prípustného
proti rozsudku okresného súdu, ktorý sťažovateľka aj využila. Preto sťažnosť sťažovateľky
smerujúcu voči postupu okresného súdu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol z dôvodu nedostatku jeho právomoci na jej preskúmanie.
V danej veci prináleží ústavnému súdu preskúmať len postup a rozsudok krajského
súdu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je v právomoci ústavného súdu
zásadne preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov
spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe
všeobecných súdov.
Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno
ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti skutkových a právnych
záverov namietaných sťažovateľkou alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom zistení
skutkového stavu veci, nesprávnych právnych záveroch, či nedostatočnom odôvodnení
záverov krajského súdu.
Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je veľmi
podrobné, dôsledné a vyčerpávajúce. Krajský súd sa vysporiadal so všetkými
skutočnosťami, ktoré tvoria obsah sťažnosti sťažovateľky. Sťažovateľka neuviedla
vo svojej sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť
a ústavnosť záverov krajského súdu.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento sa podrobne a dôsledne
vysporiadal so splnením zákonných podmienok okamžitého skončenia pracovného pomeru
zo strany žalovaného so sťažovateľkou, keď zdôraznil, že žiadne prekážky na strane
žalovaného nebránili sťažovateľke v splnení si pracovnej povinnosti spočívajúcej
vo včasnom príchode na pracovisko, a uviedol: „základným predpokladom plnenia jednej
zo základných právnych povinností zamestnanca... je včasný príchod na pracovisko, ako
miesto výkonu práce dohodnuté účastníkmi v pracovnej zmluve a povinnosť zamestnanca
byť k dispozícii zamestnávateľovi, ako základný predpoklad výkonu práce. Z hľadiska
naplnenia skutkovej podstaty pre okamžité skončenie pracovného pomeru... v danej veci
podstatná je skutočnosť, že od 1. 7. 2004 navrhovateľka do práce nenastúpila, nedostavila
sa na pracovisko a neplnila si svoje základné právne povinnosti zamestnanca, pričom jej
v tom nebránili prekážky na strane zamestnanca.“
Ústavný súd nevidí žiadne prvky arbitrárnosti ani v právnom závere krajského súdu
o zániku postavenia sťažovateľky ako štatutárneho orgánu, a to napriek tomu, že týmto
odvolaním dojednaný druh práce v pracovnej zmluve „riaditeľka“ zostal nezmenený.
Krajský súd v nadväznosti na tento záver uviedol: „odporca ako zamestnávateľ
navrhovateľky bol oprávnený na právny úkon – okamžitého skončenia pracovného pomeru
s navrhovateľkou ako zamestnankyňou, ktorá... v čase tohto právneho úkonu už nemala
postavenie štatutárneho orgánu... nebol dôvod na postup podľa § 4 Zák. č. 552/2003 Z. z.
O výkone prác vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov.“
Podľa krajského súdu nebolo sporným, že odvolaním sťažovateľky z funkcie
riaditeľky žalovaného nedošlo ku skončeniu jej pracovného pomeru a ani ku zmene druhu
práce vyplývajúceho z pracovnej zmluvy. Krajský súd však dodal, že „navrhovateľka
odvolaním z funkcie riaditeľky, ako štatutárneho zástupcu odporcu, v postavení
zamestnanca odporcu, prestala spĺňať požiadavky na výkon tejto funkcie podľa § 42 ods. 2
ZP... by bol daný dôvod výpovede zo strany zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod
2 ZP, za predpokladu ustanoveného v § 63 ods. 2 ZP, pokiaľ by však nedošlo medzi
účastníkmi k dohode o inej vhodnej práci pre navrhovateľku. S poukazom na… konanie
navrhovateľky dohoda o inej vhodnej práci medzi účastníkmi konania ani nebola reálne
možná. Nitriansky samosprávny kraj realizoval svoje zákonné právo, keď navrhovateľku
odvolal z funkcie. Toto jeho rozhodnutie je platné, nebolo zrušené alebo zmenené a bez
účasti NSK v konaní platnosť tohto rozhodnutia – uznesenia NSK – súd ako predbežnú
otázku ani riešiť nemohol. I keď v dôsledku tohto postupu navrhovateľka stratila pracovnú
náplň riaditeľky, jej pracovný pomer trval… Keďže sa však nesnažila riešiť s odporcom
svoje nové pracovné zaradenie, v tomto smere zostala pasívna, nevyvinula žiadnu aktivitu
ani tú minimálnu, aby chodila do práce, čo je základnou povinnosťou pracovníka
vyplývajúcou z pracovnej zmluvy. Za tejto situácie potom nie je možné vykladať na ťarchu
odporcu, že vytvoril navrhovateľke prekážky v práci.“.
Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje
s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu a ich právnym záverom, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského
súdu takýmto nie je.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej voči postupu a rozsudku krajského súdu
odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2009