Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1S/57/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej LL.M., v právnej veci žalobcu: Ing. Mgr. I. A., E.. XX.XX.XXXX, XXX XX G. XX, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: SEĽUZ-58-1/2017 zo dňa 27.02.2017, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému súd právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I.

Administratívne konanie

1. Dňa 10.10.2016 bol vyhotovený záznam priebehu pohotovosti člena pohotovostnej skupiny Vojenského spravodajstva (ďalej aj ako „VS“) pre teritórium Západ, vykonaný o 07:16:02 (ďalej aj ako „záznam priebehu pohotovosti člena pohotovostnej skupiny VS zo dňa 10.10.2016“), v ktorom sa uvádza, že „dňa 08.10.2016 o 02:38 hod. hlásil SOD VP Trenčín zadržanie kpt. Mgr. Ing. I. A., pravdepodobne príslušníka VS, príslušníkmi PZ SR. Po overení totožnosti bolo zistené, že SOD prijal správu od OR PZ Žiar nad Hronom. Menovaný bol počas vedenia súkromného osobného vozidla zastavený policajnou hliadkou a odmietol sa podrobiť dychovej skúške na alkohol.“ 2. Dňa 10.10.2016 bol vyhotovený záznam priebehu pohotovosti náčelníka skupiny riadenia Vojenského spravodajstva, vykonaný o 07:54:19, v ktorom sa uvádza, že bola „prijatá telefonická správa o udalosti týkajúcej sa príslušníka VS kpt. Mgr. Ing. I. A.D..“. X. Prílohou oboch vyššie uvedených záznamov bola „Informácia pre VS.docx“, v ktorej sa uvádza, že „dňa 08.10.2016 o 01:35 hodine, kpt. Mgr. Ing. I. A., príslušník VÚ 2013 I., v obci Ž. po Z. ulici v smere od cesty XX/XXX na G. G. viedol ako vodič osobné motorové vozidlo značky škoda Octavia, ev. č. Y., pričom bol pred Mestským úradom v obci Žarnovica zastavený príslušníkmi Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru Banská Bystrica a vyzvaný k predloženiu dokladov. (...) ďalej bol vyzvaný, aby sa podrobil dychovej skúške na zistenie prítomnosti alkoholu v jeho dychu, čo odmietol a bol vyzvaný a poučený, aby sa podrobil lekárskemu vyšetreniu na zistenie množstva alkoholu v krvi, čo taktiež opakovane odmietol.“ 4. Riaditeľ Vojenského spravodajstva listom č. zo dňa 11.11.2016, Riaditeľstvo Vojenskej polície požiadal o zaujatie stanoviska vo veci týkajúcej kpt. Mgr. Ing. I. A. (ďalej aj ako „žalobca), ktorý sa ako vodič motorového vozidla pri cestnej kontrole odmietol príslušníkom Policajného zboru Slovenskej

republiky (ďalej aj ako PZ SR“), podrobiť úkonom súvisiacich so zisťovaním prítomnosti alkoholu v organizme. 5. Vojenská polícia Trenčín zaslala Vojenskému spravodajstvu oznámenie č.p.: ČVS:VPTN-34/OdV- -2016 zo dňa 11.11.2016, ktorým ho informovala o udalosti zo dňa 08.10.2016 týkajúcej sa príslušníka Vojenského spravodajstva. 6. Riaditeľ Vojenského spravodajstva listom č. VSA-48-140/2016 zo dňa 15.11.2016 oznámil žalobcovi podľa ust. o štátnej službe profesionálnych vojakov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „“), že bolo začaté konanie o jeho prepustení zo služobného pomeru profesionálneho vojaka a to dňom 08.10.2016 podľa ust. s poukazom na ust. tohto zákona s tým, že bol zároveň vyzvaný na zaslanie vyjadrenia, prípadne pripomienok relevantných k meritu veci, a to podľa ust. , ust. , v spojení s ust. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Správny poriadok“). Predmetné podanie bolo žalobcovi doručené dňa 22.11.2016. 7. Riaditeľ Vojenského spravodajstva o začatí konania o prepustení žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka č. VSA-48-141/2016 zo dňa 15.11.2016 s poukazom na ust. doručil oznámenie plk. Ing. O. Z., veliteľovi a garantovi vojenskej odbornosti a ktorý bol podľa ust. vyzvaný k povinnosti oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka vydaním personálneho rozkazu. 8. Žalobca zaslal Vojenskému spravodajstvu prostredníctvom právneho zástupcu žalobcu, vyjadrenie č. zo dňa 24.11.2016, zaevidované pod č. dňa 29.11.2016, v ktorom uviedol, že bolo deklarované spáchanie trestného činu hoci nebol ešte uznaný vinným právoplatným rozhodnutím súdu pre spáchame daného skutku. Poukázal na fakultatívnosť znenia ust. a teda na možnosť skončenia štátnej služby a nie povinnosť jej skončenia. Mal za to, že nie je daná a zároveň žiadnym spôsobom preukázaná existencia ani jedného dôvodu skončenia štátnej služby na jeho prepustenie zo služobného pomeru ako profesionálneho vojaka, čo odôvodňoval najmä tvrdením, že predmetné motorové vozidlo neriadil a že nebolo preukázané, že bol pod vplyvom alkoholu. Ďalej tvrdil, že nebol príslušníkmi PZ vyzvaný k tomu, aby sa podrobil úkonom súvisiacim so zisťovaním prítomnosti alkoholu alebo metabolitov omamných alebo psychotropných látok v organizme, a teda ani nemohol odmietnuť podrobiť sa týmto úkonom. Žiadal, aby bolo voči nemu zastavené konanie o jeho prepustení zo služobného pomeru. 9. V predmetnej veci zaujal stanovisko v nadväznosti na list č. VSA-48-141/2016 z 15.11.2016 plk. Ing. O. Z., v ktorom uviedol, že konanie žalobcu považuje za nezlučiteľné s jeho ďalším pôsobením v štátnej službe a že nie sú mu známe ďalšie skutočnosti, ktoré by mali význam v predmetnom konaní. Riaditeľ Vojenského spravodajstva (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“) vydal dňa 12.12.2016 personálny rozkaz č. 481 (ďalej aj ako „personálny rozkaz“ alebo aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka v zmysle ust. a to z dôvodu podľa ust. a ktorý sa skončil podľa ust. dňom jeho doručenia, t.j. dňa 21.12.2016. 10. V odôvodnení personálneho rozkazu prvostupňový orgán okrem iných skutočností uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal žiadnym relevantným dôkazom, že v čase danej udalosti neriadil motorové vozidlo a preto považoval jeho identifikáciu (konkrétneho profesionálneho vojaka) na základe oznámenia policajného orgánu za dostatočnú a nespochybniteľnú. Dôvodil, že v danom prípade boli dodržané zákonné podmienky zo strany služobného úradu - Vojenského spravodajstva (ďalej aj ako „služobný úrad“) v konaní o jeho prepustení zo služobného pomeru profesionálneho vojaka. Uviedol, že preto nie je pochybnosť o správnosti a zákonnosti služobného úradu v postupe pri začatí konania a konaní o jeho prepustení. Nesúhlasil s jeho argumentáciou, že len prebieha trestné konanie, ktoré ešte nie je ukončené, nakoľko vydanie rozhodnutia v trestnej veci nie je prekážkou na konanie o jeho prepustení zo služobného pomeru profesionálneho vojaka. Zdôraznil, že v trestnom konaní sa osobitne posudzuje trestnosť činu, v danom prípade trestnosť podľa ust. (ohrozenie pod vplyvom návykovej látky). Dôvodil, že v konaní o prepustení zo služobného pomeru sa osobitne posudzuje skončenie štátnej služby prepustením zo služobného pomeru z dôvodu, či došlo k naplneniu zákonných predpokladov, ktorými sa zakladá povinnosť služobného úradu ex offo vo veci konať a rozhodnúť spôsobom tak, ako to ustanovuje zákon. Z uvedeného vyplýva, že uvedené konania (personálne a trestné) sú samostatné a od seba sú navzájom oddelené, pričom každé z nich je vedené za iným účelom a na základe iného právneho predpisu a ktoré nie sú na sebe navzájom závislé a to vrátane konečných rozhodnutí vo veci samej. Ohľadom ust.

Z. z. prvostupňový orgán uviedol, že je to jeden z radu osobitných dôvodov na skončenie štátnej služby prepustením zo služobného pomeru profesionálneho vojaka a ktorým je aj vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu alebo iných omamných alebo psychotropných látok, t.j. preukázané požitie týchto látok alebo ak sa v súvislosti s vedením motorového vozidla profesionálny vojak odmietol podrobiť úkonom súvisiacim so zisťovaním prítomnosti alkoholu alebo metabolitov omamných alebo psychotropných látok v organizme, t.j. preukázané odmietnutie podrobiť sa kontrole. Prvostupňový orgán zastával názor, že žiadny z uvedených dôvodov týkajúcich sa prepustenia žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka nemá súvislosť s trestným konaním a nie je ani závislým od výsledku trestného konania. Konanie menovaného považoval za konanie, ktoré je v rozpore so zákonom, ktorým nedodržal služobnú disciplínu ustanovenú v ust. . Nedodržanie služobnej disciplíny menovaným spočívalo v jeho konaní, ktoré bolo v rozpore s čl. 3 ods. 1 a 2 Služobného predpisu hlavného služobného úradu č. 86/2015 (Etický kódex profesionálneho vojaka v znení služobného predpisu č. 36/2016.) Personálny rozkaz bol žalobcovi doručený dňa 21.12.2016. 11. Žalobca podal voči personálnemu rozkazu dňa 03.01.2017 odvolanie, v ktorom poukázal na legislatívne znenie ust. a to s dôrazom na fakultatívnosť tohto ustanovenia, t.j. možnosť skončenia štátnej služby prepustením. Namietal, že personálny rozkaz, neobsahuje žiadne úvahy, ktorými bol služobný úrad Vojenského spravodajstva vedený pri jeho vydaní, neobsahuje ani žiadne dôkazy, ktoré hodnotil a z ktorých by bolo preukázané, že bola naplnená skutková podstata ust. . Zdôraznil, že sa opiera iba o jediné oznámenie vojenskej polície, pričom samotné naplnenie tohto dôvodu skončenia služobného pomeru profesionálneho vojaka nebolo vôbec preukázané. Odvolával sa na svedeckú výpoveď policajta npor. A. P. zo dňa 02.12.2016. Dôvodil, že nebol vyzvaný príslušníkmi PZ, aby sa podrobil úkonom súvisiacim so zisťovaním prítomnosti alkoholu alebo metabolitov omamných alebo psychotropných látok v organizme, a teda ani nemohol odmietnuť podrobiť sa týmto úkonom. Záverom namietal, že služobný úrad žiadnym spôsobom nezohľadnil trvanie jeho služobného pomeru profesionálneho vojaka ako aj odmeny za príkladný výkon služobného pomeru, ktoré mu boli počas jeho výkonu udelené. Ak by tak bol vykonal, bol by zistil, že štátnu službu vykonával svedomito a vždy riadne v súlade so zákonom. Zdôraznil, že mu nikdy nebolo zistené požitie alkoholických nápojov alebo porušenie služobnej disciplíny z tohto dôvodu. 12. Riaditeľ Vojenského spravodajstva považoval podané odvolanie zo dňa 03.01.2017 za neopodstatnené a preto sa rozhodol mu v rámci autoremedúry nevyhovieť a dňa 03.02.2017 ho predložil odvolaciemu orgánu prípisom č. podľa ust. Správneho poriadku na rozhodnutie, ktorým je podľa ust. minister obrany Slovenskej republiky. Uvedenú skutočnosť oznámil žalobcovi listom č. VSA-25-10/2017 zo dňa 08.02.2017. 13. Na základe oznámenia riaditeľa Vojenského spravodajstva č. SEĽUZ-58-1/2017 zo dňa 09.02.2017, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 13.02.2017, bol tento informovaný, že podľa ust. Správneho poriadku sa dňom doručenia odvolania začalo vo veci odvolacie konanie pred odvolacím orgánom, s tým, že podľa ust. Správneho poriadku mal žalobca možnosť pred vydaním rozhodnutia sa vyjadriť k veci, t.j. k podkladom rozhodnutia a prípadne navrhnúť ich doplnenie a to v lehote 5 pracovných dní od doručenia tohto oznámenia spolu aj s poučením o práve nazerať do spisu podľa ust. Správneho poriadku. 14. Generálny riaditeľ sekcie ľudských zdrojov Ministerstva obrany Slovenskej republiky požiadal Riaditeľstvo Vojenskej polície listom č. SEĽUZ-58-1/2017 zo dňa 14.02.2017 o vyjadrenie k veci týkajúcej sa žalobcu v súvislosti s jeho prepustením zo služobného pomeru profesionálneho vojaka a to z dôvodu presného a úplného zistenia skutočného stavu veci podľa ust. Správneho poriadku. 15. Poverený príslušník Vojenskej polície listom č. ČVS: VPTN-34/OdV-S-2016 zo 16.02.2017 a ktorý bol doručený Generálnemu riaditeľovi sekcie ľudských zdrojov Ministerstva obrany Slovenskej republiky dňa 20.02.2017, podal vyjadrenie k veci týkajúcej sa žalobcu v súvislosti s jeho prepustením zo služobného pomeru profesionálneho vojaka a v ktorom uviedol, že vo veci žalobcu je vedené trestné konanie pre prečin ohrozenia pod vplyvnom návykovej látky podľa ust. , vedenej na Oddelení vyšetrovania Vojenskej polície pod spisovou značkou ČVS: VPTN-34/OdV-S-2016 a že nedošlo k zmene skutočností uvedených v liste adresovanom riaditeľovi Vojenského spravodajstva pod číslom ČVS: VPTN-34/OdV-S-2016 zo dňa 10.11.2016 ako aj, že skrátené vyšetrovanie nebolo ku dňu 15.02.2017 skončené. 16. Minister obrany Slovenskej republiky (ďalej aj ako „druhostupňový orgán“) rozhodnutím č. SEĽUZ-58-1/2017 zo dňa 27.02.2017 (ďalej aj ako „druhostupňové rozhodnutie“) rozhodol tak, že odvolanie žalobcu proti personálnemu rozkazu č. 481 z 12.12.2016, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka v zmysle ust. Z.

z. a to z dôvodu podľa ust. , zamietol a podľa ust. Správneho poriadku potvrdil personálny rozkaz, nakoľko z vecného ako aj právneho hľadiska a na základe preukázaných skutočností skonštatoval, že rozhodnutie, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka, bolo vydané v súlade so ako aj Správnym poriadkom. Uviedol, že nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo potrebné toto rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť. 17. Žalobca doručil Ministerstvu obrany Slovenskej republiky návrh na obnovu konania zo dňa 22.03.2017, ktorý bol rozhodnutím ministra obrany Slovenskej republiky č. SEĽUZ-72-6/2017 zo dňa 02.05.2017 podľa ust. Správneho poriadku zamietnutý a obnova konania o prepustení žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka nebola povolená. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.05.2017. II. Žaloba

18. Včas podanou žalobou zo dňa 22.03.2017, doručenou na Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo aj ako „správny súd“) dňa 22.03.2017, sa žalobca domáhal voči žalovanému preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia ministra obrany Slovenskej republiky č.: SEĽUZ-58-1/2017 zo dňa 27.02.2017 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým zamietol odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu - personálnemu rozkazu č. 481 zo dňa 12.12.2016 vydaným riaditeľom Vojenského spravodajstva, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka v zmysle ust. a to z dôvodu podľa ust. a ktorý sa skončil podľa ust. dňom jeho doručenia, t.j. dňa 02.12.2016 a ktoré potvrdil, ako aj postup, ktorý predchádzal vydaniu tohto rozhodnutia. Žalobca navrhoval, aby správny súd zrušil obidve rozhodnutia orgánov verejnej správy a aby vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. 19. Žalobca namietal, že orgán verejnej správy nedostatočne zistil a objasnil skutkový stav veci na základe čoho, nesprávne právne posúdil vec, keďže nebol daný zákonný dôvod jeho prepustenia zo služobného pomeru profesionálneho vojaka. Napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je preto nezákonné ako z procesnoprávneho hľadiska, tak aj hľadiska hmotnoprávneho. 20. Argumentoval, že pri rozhodnutí o jeho prepustení zo služobného pomeru profesionálneho vojaka, orgán verejnej správy vychádzal výlučne z jediného dôkazu a to, z oznámenia Vojenskej polície Trenčín č. p.: ČVS:VPTN-34/OdV-S-2016 zo dňa 11.11.2016. Orgán verejnej správy v konaní o jeho prepustenie zo služobného pomeru profesionálneho vojaka nezaobstaral žiadne iné dôkazy, ale ani nevzal do úvahy ním navrhované dôkazy a skutočnosti, ktoré by preukázali, že nebol naplnený zákonný dôvod na jeho prepustenie zo služobného pomeru. Orgán verejnej správy bol v konaní o jeho prepustenie zo služobného pomeru absolútne pasívny a nečinný, v dôsledku čoho možno jeho procesný postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého ako aj prvostupňového rozhodnutia, považovať za nezákonný, čo má za následok aj nezákonnosť rozhodnutia vo veci samej. 21. Žalobca namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré videl najmä v porušení:

- ust. - personálny rozkaz vydáva služobný úrad a musí byť v súlade s právnymi predpismi a musí vychádzať zo skutočného stavu veci,

- ust. Správneho poriadku - orgán verejnej správy porušil jedno zo základných pravidiel správneho konania, ktorý bol povinný s odkazom na ust. , plne rešpektovať (v zmysle ust. Správneho poriadku musí rozhodnutie orgánov verejnej správy vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci,

- ust. § 32 ods. 1 Správneho poriadku - orgán verejnej správy je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, pričom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania (orgán verejnej správy pri rozhodovaní o prepustení zo štátnej služby nerešpektoval citované ust. § 32 ods. 1 Správneho poriadku), čo malo za následok nezákonnosť rozhodnutia o jeho prepustení zo služobného pomeru. 22. Zdôraznil, že orgán verejnej správy je povinný vykonať zisťovania z úradnej povinnosti, nemôže byť odkázaný len na podklady, ktoré mu poskytne účastník konania. 23. Ďalej žalobca namietal, orgán verejnej správy porušil viaceré zákonné ustanovenia, pretože si nesplnil povinnosť vyplývajúcu z právneho predpisu a to zistiť skutkový stav presne a úplne a s týmto cieľom obstarať podklady potrebné pre rozhodnutie. Uviedol, že zabezpečil len jeden listinný dôkaz, ktorý mu doručila Vojenská polícia a ďalej, že jediným úkonom zo strany orgánu verejnej správy, bola mu adresovaná výzva - návrh na označenie a vykonanie dôkazov. Uviedol, že jemu známe vykonanie dôkazov orgánu verejnej správy navrhol, ale tento ich nevykonal. Dôvodil, že nie je úlohou

účastníka správneho konania začatého ex officio preukázať, že zákonný dôvod na prepustenie zo služobného pomeru naplnený nebol, ale je povinnosťou orgánu verejnej správy dokázať, že skutočne a bez pochybností došlo k naplneniu zákonného dôvodu na prepustenie zo služobného pomeru. Poukázal na to, že z komentárov odborníkov, ako aj z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jasne vyplýva, že orgán verejnej správy je povinný aktívne vyhľadávať dôkazy, a to v takom rozsahu, aby bol náležite zistený a objasnený skutkový stav veci a neboli žiadne pochybnosti o tom, že dôvod na prepustenie zo služobného pomeru je skutočne daný a preukázaný. 24. Vo vzťahu k vyššie uvedenému žalobca poukázal na to, že orgán verejnej správy neakceptoval navrhované dôkazy a to prevažne s odôvodnením, že sú to dôkazy získané v priebehu trestného konania, ktoré sú s odkazom na ustálenú súdnu judikatúru samostatné a od seba navzájom oddelené konania, pričom každé z nich je vedené za iným účelom a na základe iného právneho predpisu a nie sú na sebe navzájom závislé, čo sa týka konečných rozhodnutí vo veci. 25. Žalobca zdôraznil, že v jeho prípade je nevyhnutné vychádzať aj z dôkazov, ktoré boli vykonané v rámci trestného konania a ktoré navrhoval vykonať aj v konaní o jeho prepustenie zo služobného pomeru, keďže tieto dôkazy sú nevyhnutné na poznanie objektívnej pravdy, na náležité zistenie a objasnenie skutočného stavu veci a vydanie zákonného rozhodnutia. 26. Namietal, že v trestnom konaní už vykonané dôkazy nepreukazujú, resp. výrazne spochybňujú to, či bol vodičom motorového vozidla v čase, keď motorové vozidlo bolo vedené po pozemnej komunikácii. Tvrdil, že motorové vozidlo nešoféroval a uznal, že svojou nerozvážnosťou a hlúposťou, sa ocitol na mieste vodiča po zastavení motorového vozidla a sedel tam v čase vykonávania policajnej kontroly. Zdôraznil, že neexistuje žiadny relevantný dôkaz, ktorý by preukázal, že motorové vozidlo skutočne riadil s tým, že sedenie na mieste vodiča nie je možné považovať za vedenie motorového vozidla. A práve v trestnom konaní, na ktoré poukazoval, boli vykonané dôkazy, ktoré preukazujú, že on motorové vozidlo nešoféroval. Orgán verejnej správy mal v zmysle Správneho poriadku legálnu možnosť vyžiadať si informácie a podklady, ktoré boli získané v priebehu trestného konania a ktoré by prispeli k úplnému a presnému zisteniu skutočného stavu veci v konaní o jeho prepustenie zo služobného pomeru profesionálneho vojaka. 27. Ďalej žalobca namietal, že v jeho prípade orgán verejnej správy rozhodol nielen nezákonne, ale aj neprimerane prísne, nespravodlivo a nehumánne. Argumentoval, že podľa ust. , štátnu službu profesionálneho vojaka v dočasnej štátnej službe a stálej štátnej službe možno skončiť prepustením, ak viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu alebo iných omamných alebo psychotropných látok, ak nejde o prípad uvedený v ust. až d) citovaného zákona, alebo ak sa v súvislosti s vedením motorového vozidla odmietol podrobiť úkonom súvisiacim so zisťovaním prítomnosti alkoholu alebo metabolitov omamných alebo psychotropných látok v organizme. Poukázal na to, že uvedené ustanovenie má na rozdiel od dôvodov prepustenia zo služobného pomeru uvedených v ust. , a , kedy je orgán verejnej správy povinný prepustiť profesionálneho vojaka zo služobného pomeru, fakultatívny charakter, čo znamená, že ak sa vojak v súvislosti s vedením motorového vozidla odmietol podrobiť úkonom súvisiacim so zisťovaním alkoholu alebo metabolitov omamných alebo psychotropných látok v organizme, orgán verejnej správy môže, ale nemusí profesionálneho vojaka prepustiť zo služobného pomeru profesionálneho vojaka. 28. Namietal, že orgán verejnej správy aj napriek existencii odôvodnených pochybností o tom, či bol naplnený zákonný dôvod na jeho prepustenie zo služobného pomeru bez potrebných dôkazov a argumentácie aplikoval ust. a nezákonne rozhodol o jeho prepustení zo služobného pomeru. V prípade pochybností o tom, či spáchal predmetný skutok, mal orgán verejnej správy možnosť neprepustiť ho zo služobného pomeru, ale počkať na výsledok trestného konania a až v prípade, ak bude v trestnom konaní právoplatným rozhodnutím uznaný vinným zo spáchania úmyselného trestného činu, až potom ho mal prepustiť, pretože už by išlo o obligatórny dôvod na prepustenie vojaka zo služobného pomeru. 29. Nebral do úvahy jeho doterajší priebeh vykonávania služobného pomeru a to najmä s ohľadom na investície, ktoré do neho Slovenská republika v zastúpení Ministerstva obrany Slovenskej republiky, vložila. 30. Dôvodil, že počas trvania jeho služobného pomeru mu nebolo uložené žiadne disciplinárne opatrenie, neviedlo sa proti nemu žiadne disciplinárne konanie, povinnosti vojaka ustanovené zákonom o štátnej službe profesionálnych vojakov ako aj ostatnými právnymi predpismi a internými predpismi si plnil vždy riadne, zodpovedne a včas, dodržiaval služobnú disciplínu, vždy sa zdržal konania, ktoré by mohlo viesť ku konfliktu verejného záujmu s osobnými záujmami, nikdy nezneužil informácie nadobudnuté pri vykonávaní štátnej služby na vlastný prospech alebo v prospech blízkych osôb, vždy zachovával

mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s vykonávaním štátnej služby a ktoré v záujme ozbrojených síl nemožno oznamovať iným osobám a to, aj po skončení služobného pomeru. Doposiaľ nikdy právny ani interný predpis neporušil a neporušil ho ani dňa 08.10.2016. Jedine, čo vtedy urobil bolo to, že spanikáril a zachoval sa absolútne nesprávne. Incident, keď sedel na mieste vodiča motorového vozidla sa udial v čase mimo výkonu štátnej služby. Teda počas výkonu štátnej služby nikdy neužil omamné látky, psychotropné látky, nikdy nenastúpil v služobnom čase na výkon štátnej služby pod vplyvom alkoholu, nikdy neviedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu alebo iných omamných alebo psychotropných látok v dôsledku čoho by došlo k dopravnej nehode. V čase výkonu služby aj mimo neho sa vždy správal v súlade s právnymi a internými predpismi a vždy sa zdržal konania, ktoré je v zmysle právnych predpisov a interných predpisov neprípustné. 31. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím má nenapraviteľné a veľmi vážne dopady nielen na jeho osobu ale aj na jeho rodinu, keďže do splnenia podmienok na výsluhový dôchodok mu zostával len jeden rok. 32. Žalobca zastával názor, že uvedeným konaním nijako neohrozil alebo neporušil dôveryhodnosť a dobré meno ozbrojených síl Slovenskej republiky, keďže celý skutok, ktorý sa mu kladie za vinu, sa odohral v prítomnosti niekoľkých osôb a nie na verejnosti, nebol prezentovaný v médiách, na sociálnych sieťach, ani v obdobných zariadeniach. 33. Žalobca uviedol, že v správnom konaní o jeho prepustenie zo služobného pomeru profesionálneho vojaka navrhoval vykonať dokazovanie, ktoré však orgán verejnej správy neakceptoval v konaní a to dôkazy, ktoré nemohol navrhnúť počas konania, pretože o nich nemal vedomosť a dozvedel sa o nich len v súvislosti s prebiehajúcim trestným konaním a preto, nemohol navrhnúť ich vykonanie v priebehu prvostupňového ani druhostupňového konania pred orgánom verejnej správy. Žalobca navrhol vypočuť svedkov - vodiča motorového vozidla Š. D., príslušníka Policajného zboru npor. A. P., Z. P., vyžiadať kamerový záznam mestskej polície a vykonať rekonštrukciu danej udalosti za účelom preukázania jeho tvrdenia a to, že motorové vozidlo neriadil, nakoľko vodič motorového vozidla si presadol z miesta vodiča na zadné sedadlo. III. Vyjadrenie žalovaného

34. K správnej žalobe sa vyjadril žalovaný písomným vyjadrením zo dňa 18.07.2017, doručeným správnemu súdu dňa 21.07.2017 a to zhodne s odôvodnením prvostupňového orgánu ako aj druhostupňového orgánu a v nadväznosti na všetky uvedené skutočnosti, navrhol žalobu ako nedôvodnú v plnom rozsahu zamietnuť podľa ust. . 35. Žalovaný namietal na svojej strane nedostatok pasívnej vecnej legitimácie a tvrdil, že nemôže vystupovať ako účastník tohto konania na strane žalovaného, nakoľko nie je v zmysle ust. prvá veta orgánom verejnej správy, ktorý rozhodoval o riadnom opravnom prostriedku žalobcu, nemá postavenie odvolacieho orgánu podľa ust. . Uviedol, že žalobca ho nesprávne označil, pričom správne mal byť žalovaným minister obrany Slovenskej republiky, ktorý je tým orgánom, ktorý napadnuté druhostupňové rozhodnutie vydal a preto, jedine on môže vystupovať ako žalovaný v predmetnej právnej veci, nakoľko mu zveril kompetenciu priamo a to, rozhodovať o odvolaní voči personálnemu rozkazu. Zdôraznil, že len minister obrany Slovenskej republiky disponuje procesnou subjektivitou a procesnou spôsobilosťou stanovenou mu zákonom mu v tejto veci. Preto v kontexte uvádzaných súvislostí žalovaný už len z týchto dôvodov žiada žalobu žalobcu v celom zamietnuť. 36. Žalovaný namietal, že nakoľko žalobca svoju žalobu nesmeroval voči orgánu verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, dvojmesačná lehota na podanie správnej žaloby od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje, a teda voči ministrovi obrany Slovenskej republiky, prekludovala. 37. Žalovaný k meritu veci uviedol, že z intencií neobligatórneho zákonného znenia ust. jednoznačne vyplýva, že pre naplnenie tohto fakultatívneho dôvodu je v predmetnej právnej veci rozhodujúce, či sa profesionálny vojak v dočasnej štátnej službe a stálej štátnej službe odmietol alebo neodmietol v súvislosti s vedením motorového vozidla podrobiť sa úkonom súvisiacim so zisťovaním prítomnosti alkoholu alebo metabolitov omamných alebo psychotropných látok v organizme, a to ako jedného z dvoch alternatívne naplnených fakultatívnych dôvodov na skončenie štátnej služby prepustením, ktorý rezultuje z daného ustanovenia. Dôvodil, že aj napriek tomu, že ust. vyjadruje možnosť prepustenia profesionálneho vojaka, citovaný zákon ďalej upravuje obligatórny postup riaditeľa Vojenského spravodajstva v ust. ods.

2 písm. e) - o určení začatia konania o prepustení, v ust. - o určení lehoty na spracovanie návrhu na prepustenie a v ust. - o určení lehoty, v rozmedzí ktorej má byť o prepustení profesionálneho vojaka rozhodnuté. 38. Ďalej žalovaný uviedol, že riaditeľ Vojenského spravodajstva, ktorý rozhodol v prvom stupni, ako aj minister obrany Slovenskej republiky, ktorý rozhodol o odvolaní žalobcu, vychádzali pri svojej rozhodovacej činnosti okrem iného aj zo záznamov priebehu pohotovosti člena pohotovostnej skupiny Vojenského spravodajstva zo dňa 10.10.2016, ktorých prílohou bola informácia pre Vojenské spravodajstvo. Predmetné dokumenty zhodne deklarovali, že žalobca v súvislosti s vedením motorového vozidla sa opakovane odmietol podrobiť úkonom súvisiacich so zisťovaním prítomnosti alkoholu alebo metabolitov omamných alebo psychotropných látok v organizme a to bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu, pričom skutočnosti v nich uvedené, boli následne potvrdené aj v liste zaslaným vojenskou políciou ČVS: VPTN-34/OdV-S-2016 zo dňa 11.11.2016. 39. Z vyššie uvedeného vyplýva, že konanie žalobcu nebolo riaditeľom Vojenského spravodajstva ako aj ministrom obrany Slovenskej republiky vyhodnotené len na podklade jedného dôkazu a to listu ČVS: VPTN-34/OdV-S-2016 zo dňa 11.11.2016, ale bolo tiež posúdené aj ako konanie, ktoré je v rozpore so a to podľa ust. - odmietnutie sa v súvislosti s vedením motorového vozidla podrobiť úkonom súvisiacim so zisťovaním prítomnosti alkoholu alebo metabolitov omamných alebo psychotropných látok v organizme a podľa ust. - porušenie služobnej disciplíny. Zároveň bolo konanie žalobcu v rozpore so služobným predpisom hlavného služobného úradu č. 86/2015 Eticky kódex profesionálneho vojaka zo dňa 07.12.2015, ktorý nadobudol účinnosť 01.01.2016, v znení služobného predpisu hlavného služobného úradu č. 36/2016, ktorým sa dopĺňa služobný predpis hlavného služobného úradu č. 86/2015 Etický kódex profesionálneho vojaka zo dňa 21.06.2016 a ktorý nadobudol účinnosť 01.07.2016 (ďalej len ako „Etický kódex profesionálneho vojaka“). 40. Uviedol, že aj napriek tomu, že žalobcovi bola daná možnosť prostredníctvom listu č. VSA-48-140/2016 zo dňa 15.11.2016 podľa ust. Správneho poriadku, aby sa pred vydaním prvostupňového rozhodnutia mohol vyjadriť k jeho podkladom, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, žalobca vo vyjadrení č. zo dňa 24.11.2016 nepoukázal na také skutočnosti a ani nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, ktoré by boli k meritu veci akokoľvek relevantné a prispeli by tak k zisteniu skutočného, či spoľahlivo zisteného stavu veci, aj napriek tomu, že žalobca v žalobe tvrdí opak. Zdôraznil, že mu bola poskytnutá rovnaká možnosť vyjadrenia sa pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu aj k spôsobu jeho zistenia a navrhnutia jeho doplnenia podľa ust. Správneho poriadku aj v odvolacom konaní a to, na základe oznámenia č. SEĽUZ-58-1/2017 zo dňa 09.02.2017, na ktorú však žalobca žiadnym spôsobom nereagoval. 41. K námietke žalobcu, že orgán verejnej správy nevzal do úvahy dôkazy, ktoré boli vykonané v trestnom konaní a nerealizoval také dôkazy, ktoré by boli v prospech neho, žalovaný uviedol, že orgány verejnej správy sa vysporiadali s predloženými dôkazmi v dostatočnom rozsahu a ktoré identifikáciu žalobcu ako konkrétneho profesionálneho vojaka považovali na základe oznámenia policajného orgánu za dostatočnú a nespochybniteľnú. 42. Taktiež žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že dôkazy, resp. dôkazné prostriedky sú len jedným z podkladov pre rozhodnutie orgánu verejnej správy, avšak nie jediným a preto zastával názor, že v správnom konaní má ísť o dosiahnutie takej pravdy, ktorá objektívne umožňuje vo veci riadne rozhodnúť a to aj s podpornou citáciou z Beckovej edície komentovaných zákonov k ust. Správneho poriadku „domnievame sa však, že kombinácia slov „presne a úplne“ by sa mala v súčasnosti interpretovať tak, že nemá ísť o dosiahnutie absolútnej pravdy, ale pravdy, ktorá správnemu orgánu objektívne umožňuje vo veci riadne rozhodnúť“. 43. Zároveň žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12.02.2009, z ktorého vyplýva, že „povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa o správnom konaní nad rámec rozsahu vlastného zisťovania má žalovaný a prvostupňový správny orgán len v rozsahu dôvodov a skutočností (vrátane návrhov na vykonanie dôkazov), ktoré žalobca v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému a prvostupňovému správnemu orgánu vznikla povinnosť, aby sami domýšľali právne relevantné dôvody svedčiace v prospech žalobcu, ktoré ním neboli uplatnené a následne k týmto dôvodom vykonávali príslušné skutkové zistenia.“ 44. Konštatoval, že žalobca v žalobe úplne odlišne opísal skutkový stav v predmetnej právnej veci než ako ho pôvodne uviedol vo svojom vyjadrení č. zo dňa 24.11.2016 alebo aj v odvolaní. Zároveň žalovaný poukázal na to, že žalobca v žalobe neuviedol žiadne nové skutočnosti, o ktorých

by v čase konania o prepustení nevedel. Preto žalovaný považoval zmenu tvrdeného skutkového stavu žalobcom v žalobe pre účely samotného konania pred správnym súdom za irelevantnú. 45. Žalovaný opätovne poukázal na tú skutočnosť, ktorá bola prezentovaná tak v personálnom rozkaze ako aj v druhostupňovom rozhodnutí, že trestné konanie a správne konanie sú samostatnými navzájom nezávislými konaniami, každé z nich je vedené za iným účelom a na základe iných právnych predpisov, pričom dané konania nie sú na sebe navzájom závislé, a to aj vrátene konečných rozhodnutí vo veci samej a v tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 03.05.2011 v ktorom sa uvádza: že „súd (...) sa stotožnil s tvrdením žalovaného o oddelenosti a nezávislosti personálneho konania od trestného konania vedeného pre skutok majúci ten istý základ, ktoré podporil vo viacerých svojich rozhodnutiach aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (napr. ). Zákonné predpoklady prepustenia zo služobného pomeru dané v čase rozhodovania o prepustení nie sú závislé od výsledku trestného konania.“ 46. K návrhu žalobcu, aby správny súd vykonal dokazovanie a to jednak dôkazy, ktoré neakceptoval orgán verejnej správy v konaní o jeho prepustení zo služobného pomeru, jednak dôkazy ktoré nemohol navrhnúť počas konania, pretože o nich nemal vedomosť a dozvedel sa o nich len v súvislosti s prebiehajúcim trestným konaním a vykonávaním dokazovania v priebehu trestného konania a ktoré nepoznal počas správneho konania a preto nemohol navrhnúť ich vykonanie v priebehu prvostupňového ani druhostupňového konania pred orgánom verejnej správy, pričom ide o dôkazy, ktoré preukazujú, že orgán verejnej správy rozhodol nezákonne, žalovaný uviedol, že tento návrh na vykonanie ním navrhovaných dôkazov, by mal za následok posudzovanie zmeny skutkového stavu ním tvrdeného v tejto žalobe pred správnym súdom v komparácii so skutkovým stavom, ktorý bol žalobcom uvádzaný v čase konania o jeho prepustení zo služobného pomeru a to aj vrátane odvolacieho konania a z ktorého, vychádzali orgány verejnej správy v čase konania, ktorý posudzovali a na základe ktorého, aj vo veci samej rozhodli. Zastával názor, že zmenu skutkového stavu v žalobe, vrátane vykonania ním navrhovaných dôkazov, nie je možné posudzovať ako nové skutočnosti, ktoré by mu neboli známe v čase jeho porušenia povinnosti ako profesionálneho vojaka, ako ani počas konania o jeho prepustení zo služobného pomeru a odvolacieho konania, pretože ako sám uvádza v žalobe, už v čase konania o prepustení mal vedomosť o všetkých skutočnostiach vzťahujúcich sa k predmetnému skutku, len ich nevedel bližšie identifikovať. 47. Záverom žalovaný tvrdil, že v správnom konaní o prepustení žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka z dôvodu, že v súvislosti s vedením motorového vozidla sa odmietol podrobiť úkonom súvisiacim so zisťovaním prítomnosti alkoholu alebo metabolitov omamných alebo psychotropných látok v organizme, boli splnené tak hmotnoprávne, ako aj procesné podmienky jeho prepustenia zo služobného pomeru. Zdôraznil, že orgány verejnej správy postupovali pri svojej rozhodovacej činnosti len v intenciách určených zákonom, vychádzali z náležite zisteného skutkového stavu veci a správnej aplikácie vzťahujúcich sa právnych predpisov k danej veci a obidve rozhodnutia orgánov verejnej správy sú zrozumiteľné a riadne odôvodnené. 48. V kontexte vyššie uvedených zákonných ustanovení, skutočností a faktov zastával žalovaný názor, že orgány verejnej správy rozhodli v súlade so zákonom a neobsahujú žiadne vady, pre ktoré by mali byť zrušené. V. Právne posúdenie veci

49. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (, ), po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím v rozsahu dôvodov správnej žaloby dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 50. Vo veci bol vyhlásený rozsudok bez nariadenia pojednávania postupom podľa ustanovenia dňa 13.01.2022, nakoľko žalobca v žalobe nežiadal nariadenie pojednávania a žalovaný sa v podaní zo dňa 02.12.2021 doručeným krajskému súdu dňa 03.12.2021 vyjadril, že súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. 51. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie postupu a zákonnosti napadnutého rozhodnutia ministra obrany Slovenskej republiky č.: SEĽUZ-58-1/2017 zo dňa 27.02.2017 ktorým zamietol odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu - personálnemu rozkazu č. 481 zo dňa 12.12.2016 vydaným riaditeľom Vojenského spravodajstva, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka v zmysle ust. a to z dôvodu podľa ust. a ktorý sa skončil podľa ust. dňom jeho doručenia, t.j. dňa 02.12.2016.

52. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd ( ). 53. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti o správnych žalobách. 54. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ustanovenia súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle ustanovenia rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je orgán verejnej správy oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 55. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd teda skúma aj procesné pochybenia orgánu verejnej správy namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred orgánom verejnej správy, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 56. Podľa , v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 57. Podľa , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 58. Podľa , správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 59. Podľa , služobný úrad na účely tohto zákona je Vojenské spravodajstvo pre profesionálnych vojakov vyčlenených na plnenie úloh Vojenského spravodajstva. 60. Podľa , na účely tohto zákona vedúcim služobného úradu je riaditeľ Vojenského spravodajstva v služobnom úrade podľa, . 61. Podľa , vo veciach týkajúcich sa služobného pomeru profesionálnych vojakov vyčlenených na plnenie úloh Vojenského spravodajstva a v právnych vzťahoch s ním súvisiacich rozhoduje riaditeľ Vojenského spravodajstva. 62. Podľa , štátnu službu profesionálneho vojaka v dočasnej štátnej službe a stálej štátnej službe možno skončiť prepustením, ak viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu alebo iných omamných alebo psychotropných látok, ak nejde o prípad uvedený v až d), alebo ak sa v súvislosti s vedením motorového vozidla odmietol podrobiť úkonom súvisiacim so zisťovaním prítomnosti alkoholu alebo metabolitov omamných alebo psychotropných látok v organizme. 63. Podľa , personálny rozkaz sa vydáva pri skončení štátnej služby prepustením podľa , a až 6, a . 64. Podľa , personálny rozkaz podľa odseku 1 písm. b) až d) obsahuje a) označenie služobného úradu, b) výrok vo veci s uvedením ustanovení právnych predpisov, podľa ktorých sa personálny rozkaz vydal, c) vojenskú hodnosť, titul, meno a priezvisko profesionálneho vojaka, d) dátum a miesto narodenia profesionálneho vojaka, c) funkciu a miesto výkonu štátnej služby profesionálneho vojaka, d) evidenčné a štatistické údaje, e) odôvodnenie, v ktorom sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre personálny rozkaz, akými úvahami bol vedený služobný úrad, ktorý personálny rozkaz vydal pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, f) poučenie o tom, či je personálny rozkaz konečný, či a v akej lehote sa možno proti nemu odvolať, komu a kde možno odvolanie podať a či je personálny rozkaz preskúmateľný súdom,

g) dátum vydania personálneho rozkazu a odtlačok okrúhlej pečiatky so štátnym znakom, h) meno, priezvisko, funkcia a podpis vedúceho služobného úradu, ktorý personálny rozkaz vydal; ak ide o profesionálneho vojaka aj vojenskú hodnosť, i) dátum vydania personálneho rozkazu a odtlačok okrúhlej pečiatky so štátnym znakom, j) meno, priezvisko, funkcia a podpis vedúceho služobného úradu, ktorý personálny rozkaz vydal; ak ide o profesionálneho vojaka aj vojenskú hodnosť.

65. Podľa , personálny rozkaz podľa odseku 1 môže obsahovať aj iné údaje súvisiace s výkonom štátnej služby. 66. Podľa , s dôvodmi na vydanie personálneho rozkazu podľa odseku 1 písm. b) až d) musí byť profesionálny vojak vopred preukázateľne oboznámený. 67. Podľa prvá veta , personálny rozkaz musí byť profesionálnemu vojakovi doručený. 68. Podľa , proti personálnemu rozkazu podľa odseku 1 písm. a), b) a d) sa nemožno odvolať; proti personálnemu rozkazu podľa odseku 1 písm. c) sa možno odvolať. Personálny rozkaz, proti ktorému sa nemožno odvolať, je právoplatný. 69. Podľa , personálny rozkaz podľa odseku 1 písm. a), b) a d) nie je preskúmateľný súdom a personálny rozkaz podľa odseku 1 písm. c) je preskúmateľný súdom. 70. Podľa , konanie o prepustení zo služobného pomeru (ďalej len „“) sa začína na žiadosť profesionálneho vojaka, na návrh veliteľa alebo na podnet služobného úradu. 71. Podľa , konanie o prepustení je začaté dňom keď služobný úrad zistil dôvod na prepustenie a nejde o prípady uvedené v písmenách a) až d). 72. Podľa , o začatí konania o prepustení služobný úrad oboznámi profesionálneho vojaka a veliteľa profesionálneho vojaka, o ktorého prepustení sa koná. 73. Podľa , návrh na prepustenie spracuje veliteľ do 30 dní odo dňa, keď zistil dôvod na prepustenie podľa až g), a , a , až g) a . 74. Podľa , v lehotách podľa odseku 1 veliteľ profesionálneho vojaka aj preukázateľne oboznámi s návrhom na prepustenie a návrh odošle služobnému úradu. 75. Podľa , na požiadanie služobného úradu je veliteľ a garant vojenskej odbornosti povinný oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie o prepustení a vydanie personálneho rozkazu. 76. Podľa , o prepustení profesionálneho vojaka rozhodne služobný úrad z dôvodu podľa a najneskôr do troch mesiacov odo dňa začatia konania o prepustení, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. 77. Podľa , ak bolo rozhodnuté o prepustení z dôvodu podľa, až f), , až q), , , až g), alebo podľa , služobný pomer sa skončí dňom doručenia personálneho rozkazu. Deň doručenia sa vyznačí v personálnom rozkaze. 78. Podľa , proti personálnemu rozkazu o prepustení sa môže profesionálny vojak písomne odvolať v lehote do 15 dní odo dňa doručenia personálneho rozkazu o prepustení. 79. Podľa , odvolanie sa podáva služobnému úradu, ktorý personálny rozkaz o prepustení vydal. 80. Podľa , ak personálny rozkaz o prepustení vydal vedúci služobného úradu ministerstva, náčelník generálneho štábu, náčelník vojenskej kancelárie prezidenta, riaditeľ Vojenského spravodajstva, riaditeľ Vojenskej polície alebo rektor vojenskej vysokej školy, odvolacím orgánom proti tomuto personálnemu rozkazu je minister. V ostatných prípadoch odvolania proti personálnemu rozkazu o prepustení je odvolacím orgánom náčelník generálneho štábu. 81. Podľa , podanie odvolania proti personálnemu rozkazu o prepustení má odkladný účinok okrem skončenia služobného pomeru z dôvodov podľa až f, , , až q), , , , alebo . 82. Podľa , služobná disciplína je povinnosť dodržiavať , ústavné zákony, právne záväzné akty Európskej únie, zákony, ostatné všeobecne záväzné právne predpisy a vojenskú prísahu. Služobná disciplína je aj povinnosť dodržiavať vojenské rozkazy, nariadenia, príkazy a pokyny veliteľov, Etický kódex profesionálneho vojaka, vojenské predpisy, služobné predpisy a ostatné interné predpisy, s ktorými bol profesionálny vojak riadne oboznámený.

83. Podľa , profesionálny vojak je povinný dodržiavať služobnú disciplínu. 84. Podľa , profesionálny vojak nesmie užiť omamné alebo psychotropné látky. 85. Podľa , profesionálny vojak nesmie nastúpiť v služobnom čase na výkon štátnej služby pod vplyvom alkoholu, 86. Podľa , profesionálny vojak nesmie požiť alkoholické nápoje v služobnom čase alebo počas vyslania na plnenie úloh mimo územia Slovenskej republiky podľa a alebo podľa . 87. Podľa , profesionálny nesmie viesť motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu alebo iných omamných alebo psychotropných látok a v dôsledku toho spôsobiť dopravnú nehodu. 88. Podľa , na právne vzťahy profesionálneho vojaka sa v prípadoch uvedených v § ust. 91 ods. 1 písm. c) primerane vzťahujú ustanovenia , , , a , , , , až 15, , , , až 24, , , , až 33, , až 43, , , , , až 60 a až 70 všeobecného predpisu o správnom konaní. 89. Správny súd sa v prvom rade zaoberal námietkou žalovaného, že vo veci nie je pasívne vecne legitimovaný z dôvodu, že žalobca v žalobe nesprávne ako žalovaného označil Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, pričom správne mal byť označený ako žalovaný - minister obrany Slovenskej republiky. Správny súd pri posudzovaní predmetnej otázky vychádzal z ustálenej judikatúry a dospel k záveru, že žalovaný bol žalobcom označený správne a teda je vo veci pasívne legitimovaný. V tejto súvislosti poukazuje na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý už v minulosti jasne signalizoval, že nebude tolerovať prehnaný formalizmus v situácii, keď je žalobcom ako žalovaná strana označený len orgán oprávnený v mene štátu konať, keďže z obsahu podania vyplýva, že žaloba v skutočnosti smeruje proti štátu Uvedené platí aj naopak. (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). 90. Protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere verejnosti v spravodlivé súdne konanie a v súdny systém ako taký. Ak účastník pri podaní žaloby a označení žalovaného subjektu konal s dôverou v skoršie právoplatné súdne rozhodnutie a postupoval plne v súlade s tam uvedeným právnym názorom týkajúcim sa toho, kto je v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom, bolo povinnosťou krajského súdu prijať taký výklad príslušných zákonných ustanovení, ktorý by zachoval právo na súdnu ochranu sťažovateľa. Zodpovednosť za nejasne nastavené pravidlá týkajúce sa konania štátu nie je v okolnostiach posudzovaného prípadu možné prenášať na sťažovateľa, ale mal by ich niesť v prvom rade štát. Tým, že všeobecné súdy k otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného zaujali protirečiaci si právny názor a v oboch prípadoch žalobu pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie zamietli, vytvorili situáciu, ktorú nie je možné nazvať inak než absurdnou. (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17.10.2018). 91. Skutočnosť, že všeobecný súd konal so stranou v konaní v postavení žalovaného a žalobe vyhovel, znamená, že dospel k záveru, že žalovaný je pasívne vecne legitimovaný, pričom nie je nevyhnuté, aby túto skutočnosť v rozhodnutí výslovne (expresis verbis) konštatoval. Ak žalovaný v spore nenamieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie a jeho obrana spočíva v tvrdení, že pasívne vecne legitimované sú aj iné subjekty, musí túto skutočnosť jednoznačne tvrdiť a na jej preukázanie predložiť dôkazy. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13.11.2018) 92. S ohľadom na vyššie uvedené, správny súd potom nemôže súhlasiť ani s názorom žalovaného, že žaloba bola podaná oneskorene len z dôvodu, že mala smerovať voči subjektu, ktorý nie je podľa neho vo veci pasívne legitimovaný. 93. Úlohou správneho súdu bolo potrebné primárne posúdiť či v danom prípade bol žalovaným a prvostupňovým orgánom zákonným spôsobom zistený skutkový stav veci a na základe zákonne získaných dôkazov a teda, či nastali také skutočnosti v dôsledku ktorých došlo k naplneniu zákonných podmienok podľa ust. a to, či žalobca svojim konaním zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú disciplínu a služobnú povinnosť profesionálneho vojaka a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby a teda, či vznikol zákonný dôvod na jeho prepustenie zo služobného pomeru profesionálneho vojaka podľa vyššie citovaného ustanovenia. 94. K námietke žalobcu, že orgán verejnej správy nevzal do úvahy dôkazy, ktoré boli vykonané v trestnom konaní a ďalej, že nerealizoval dôkazy, ktoré by boli v prospech neho, správny súd uvádza, že obidva orgány verejnej správy sa s predloženými dôkazmi v dostatočnom rozsahu vysporiadali

a identifikáciu žalobcu ako konkrétneho profesionálneho vojaka považovali na základe oznámenia policajného orgánu za dostatočnú a nespochybniteľnú. Správny súd podotýka, že žiaden právny predpis neukladá orgánu verejnej správy, aby v prípade, že sa v súbehu s personálnym konaním, resp. disciplinárnym konaním, vedie aj trestné konanie, mal čakať na ich výsledky. V tejto súvislosti, správny súd poukazuje na skutočnosť, že trestné konanie a správne konanie sú samostatnými navzájom nezávislými konaniami, každé z nich je vedené za iným účelom a na základe iných právnych predpisov, pričom dané konania nie sú na sebe navzájom závislé, a to aj vrátane konečných rozhodnutí vo veci samej. Vo vzťahu k vyššie uvedenému správny súd zdôrazňuje, že konanie vo veci prepustenia profesionálneho vojaka zo služobného pomeru je teda samostatným konaním s osobitnou právnou úpravou, tak ako aj trestné konanie, a preto v konaní o jeho prepustení nemožno vydanie rozhodnutia viazať a podmieňovať rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní a na druhej strane porušenie služobnej povinnosti nie je možné stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Predmetom a účelom konania o prepustení profesionálneho vojaka nie je posúdenie otázky jeho viny alebo neviny zo spáchania trestného činu, ale otázky, či sú splnené . Personálne opatrenie za služobnej povinnosti nie je možné stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Preto správny súd považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. 95. Správny súd vo vzťahu k vyššie uvedenému poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z ktorej vyplýva, že nadriadený policajta/profesionálneho vojaka nerieši otázku, či tento spáchal alebo nespáchal priestupok alebo trestný čin (rozsudky NS SR sp.zn. Sž 53/03, sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp. zn. , sp.zn. ). 96. K námietke žalobcu, že orgán verejnej správy neakceptoval ním navrhované dôkazy vo vzťahu k prebiehajúcemu trestnému konaniu, t.j. že v jeho prípade bolo nevyhnutné vychádzať aj z dôkazov, ktoré boli vykonané v rámci trestného konania a ktoré navrhoval vykonať aj v konaní, keďže tieto dôkazy sú nevyhnutné na poznanie objektívnej pravdy, na náležité zistenie a objasnenie skutočného stavu veci a vydanie zákonného rozhodnutia, správny súd uvádza, že v zmysle ust. súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy v rozhodnom čase. Preto správny súd považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. 97. K námietke žalobcu, že orgán verejnej správy nedostatočne zistil a objasnil skutkový stav veci na základe čoho nesprávne právne posúdil vec, keďže podľa jeho názoru nebol daný zákonný dôvod prepustenia zo služobného pomeru, a teda rozhodnutie o jeho prepustení zo služobného pomeru je preto nezákonné ako z procesnoprávneho hľadiska, tak aj z hľadiska hmotnoprávneho a že žalovaný vychádzal výlučne a len z jedného jediného dôkazu a z vlastnej iniciatívy nezaobstaral žiadne iné dôkazy, hoci je na to zo zákona povinný a nevzal do úvahy ani vykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom, správny súd uvádza, že orgány verejnej správy sa zaoberali každým dôkazom, ktorý v odôvodnení personálneho rozkazu ako aj v druhostupňovom rozhodnutí v dostatočnom rozsahu vyhodnotili a obsahovali všetky formálne aj obsahové zákonné náležitosti, najmä ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutí, akými úvahami sa orgány verejnej správy riadili pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovali a v predmetnej právnej veci postupovali v intenciách príslušných zákonných noriem, vo veci zistili skutočný stav a zo skutkových okolností vyvodili aj správny právny záver. Správny súd zdôrazňuje, že získané dôkazy orgánmi verejnej správy jednoznačne potvrdzujú žalobcovo protiprávne konanie, ktorý sa v súvislosti s vedením motorového vozidla dňa 08.10.2016 odmietol podrobiť úkonom súvisiacich so zisťovaním prítomnosti alkoholu alebo metabolitov omamných alebo psychotropných látok v organizme, t.j. v konaní bolo preukázané jeho odmietnutie podrobiť sa uvedenému, čo mal preukázané z administratívneho spisu a to zo záznamu priebehu pohotovosti člena pohotovostnej skupiny Vojenského spravodajstva pre teritórium Západ vykonaný o 07:16:02 zo dňa 10.10.2016, v ktorom sa uvádza, že „dňa 08.10.2016 o 02:38 hod. hlásil SOD VP Trenčín zadržanie kpt. Mgr. Ing. I. A., pravdepodobne príslušníka VS, príslušníkmi PZ SR. Po overení totožnosti bolo zistené, že SOD prijal správu od OR PZ Žiar nad Hronom. Menovaný bol počas vedenia súkromného osobného vozidla zastavený policajnou hliadkou a odmietol sa podrobiť dychovej skúške na alkohol“ ako aj zo záznamu priebehu pohotovosti náčelníka skupiny riadenia Vojenského spravodajstva zo dňa 10.10.2016 vykonaný o 07:54:19, v ktorom sa uvádza, že bola „prijatá telefonická správa o udalosti týkajúcej sa príslušníka VS I. A..“ Ďalej mal správny súd uvedené protiprávne konanie žalobcu preukázané z oznámenia Vojenskej polície Trenčín č. p.: ČVS:VPTN-34/OdV-S-2016 zo dňa 11.11.2016, ktorým informovala služobný úrad žalobcu o jeho protiprávnom konaní dňa 08.10.2016, ako aj z listu Vojenskej polície č. ČVS: VPTN-34/OdV-S-2016 zo 16.02.2017, v ktorom sa uvádza, že

vo veci žalobcu je vedené trestné konanie pre prečin ohrozenia pod vplyvnom návykovej látky podľa ust. , vedenej na Oddelení vyšetrovania Vojenskej polície pod spisovou značkou ČVS: VPTN-34/OdV-S-2016. Správny súd dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané žiadnym vierohodným dôkazom, že motorové vozidlo šoférovala iná osoba. Naopak z vyššie uvedených dôkazov jednoznačne vyplynulo, že motorové vozidlo v danom čase šoféroval žalobca a to pod vplyvom alkoholu, ktorý túto skutočnosť aj potvrdil v žalobe (viď časť II. žaloby str. 2 s. sp.). Zároveň správny súd konštatuje, že konanie žalobcu ako profesionálneho vojaka nezodpovedá príkladnosti a čestnosti profesionálneho vojaka, pretože jeho správanie aj mimo výkonu štátnej služby má byť príkladom pre verejnosť a svoje postavenie nesmie zneužiť. Na základe uvedeného, správny súd má za to, že žalovaný vykonal potrebné dôkazy pre ustálenie skutkového stavu danej veci a že sa vysporiadal so spornými skutkovými okolnosťami a teda zistil riadne skutkový stav veci, ktorý preukazoval, že žalobca svojim konaním zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú disciplínu a služobnú povinnosť (, ), a ktorý konal v rozpore so služobným predpisom hlavného služobného úradu - Etickým kódexom profesionálneho vojaka a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, a teda nemožno prihliadať na jeho pracovné výsledky a dovtedy svedomité plnenie úloh podľa ustanovenia podľa ust. . Správny súd zastáva názor, že orgány verejnej správy postupovali pri svojej rozhodovacej činnosti len v intenciách určených zákonom, vychádzali z náležite zisteného skutkového stavu veci a správnej aplikácie vzťahujúcich sa právnych predpisov k danej veci. Preto správny súd považuje túto námietku za nedôvodnú. 98. Z ustanovení a ani z čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 listiny nemožno vyvodiť právo účastníka konania a tomu zodpovedajúcu povinnosť orgánu verejnej moci konajúceho vo veci vykonať všetky dôkazy označené účastníkom konania. Zásada voľného hodnotenia dôkazov v spojení s princípom legality a zásadou spravodlivého rozhodnutia umožňujú orgánu verejnej moci vykonať iba tie dôkazy, ktoré sú podľa jeho úvah potrebné na objasnenie právne významných skutkových okolností relevantných pre spravodlivé rozhodnutie v danej veci (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -11). 99. K námietke žalobcu, že orgán verejnej správy rozhodol nezákonne a v jeho prípade rozhodol tiež neprimerane prísne, nespravodlivo a nehumánne, keďže nevzal do úvahy jeho doterajšie svedomité plnenie pracovných úloh, a to s dôrazom na fakultatívne znenie ust. , správny súd uvádza, že orgány verejnej správy vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, čo prezentovali aj v odôvodneniach vydaných rozhodnutí a v danom prípade nemožno prihliadať na jeho pracovné výsledky a dovtedy svedomité plnenie úloh, nakoľko uvedené skutočnosti nemajú vplyv na vzniknuté protiprávne konanie žalobcu z dôvodu ním porušenej služobnej disciplíny a služobnej povinnosti (, ). Správny súd dodáva, že svedomité plnenie služobných povinností a dôsledné dodržiavanie služobnej disciplíny je základnou povinnosťou každého profesionálneho vojaka a teda, nemožno prihliadať na jeho pracovné výsledky a dovtedy svedomité plnenie úloh a to aj s poukazom na služobnú disciplínu profesionálneho vojaka, či samotný Eticky kódex profesionálneho vojaka. Preto správny súd považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. 100. K návrhu žalobcu, aby správny súd vykonal dokazovanie výsluchom svedkov - vodiča motorového vozidla Š. D.U., príslušníka Policajného zboru npor. A. P., Z. P., ďalej vyžiadaním kamerového záznamu Mestskej polície a vykonaním rekonštrukcie, s tým, že sa jedná jednak o dôkazy, ktoré neakceptoval orgán verejnej správy v konaní o jeho prepustení zo služobného pomeru a jednak o dôkazy, ktoré nemohol navrhnúť počas konania, pretože o nich nemal vedomosť a dozvedel sa o nich len v súvislosti s prebiehajúcim trestným konaním a preto nemohol navrhnúť ich vykonanie, správny súd uvádza, že navrhnuté dokazovanie nevykonal, nakoľko nie je súdom skutkovým, ale súdom vykonávajúcim prieskum súdnych rozhodnutí z hľadiska hmotného a procesného práva s tým, že úlohou súdov v správnom súdnictve je súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej moci podľa zákonom stanoveného postupu a nie vyhľadávanie dôkazov, ktoré mal účastník alebo orgán verejnej správy vykonať (uplatniť) v administratívnom konaní. Preto správny súd považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. 101. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy (právny názor napr. ÚS SR sp. zn. -21, NS SR napr. sp. zn. - , , , a ). 102. Správny súd dospel k názoru, že prvostupňový orgán aplikoval voči žalobcovi zákonné ustanovenie podľa ust. v súlade so zákonom a ktoré mu dáva ako

oprávnenému orgánu pri splnení zákonom stanovených podmienok možnosť správnej úvahy, či prepustí profesionálneho vojaka zo služobného pomeru. Ide o prejav diskrečnej právomoci, kedy sa orgánu verejnej správy necháva možnosť voľnej úvahy, či využije tieto dôvody, alebo nie a je teda iba na jeho výlučnom rozhodnutí, či voči profesionálnemu vojakovi, ktorý spĺňa všetky zákonné podmienky, rozhodne o jeho prepustení zo služobného pomeru v štátnej službe. Aplikácia práva ako jedna z foriem realizácie práva je procesným právom upravený postup a činnosť orgánov verejnej správy s príslušnou právomocou, ktorá vyúsťuje vydávaním aktov aplikácie práva - individuálnych právnych aktov, ktoré sa vzťahujú na konkrétne prípady a zaväzujú určité (individuálne) právne subjekty. 103. Článok 2 ods. 2 určuje miesto a postavenie štátnej moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť Ústave a zákonom a v uvedenom smere upravuje princíp právneho štátu, t.j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci dochádza (môže dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu alebo zákon dovoľuje. ustanovuje, že zákon ustanoví aj spôsob, akým štátne orgány smú štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré možno použiť v prípade neplnenia rozhodnutí orgánov štátu. V dôsledku „uvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony upravujúce ich postavenie a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní nad rámec zákona, t. j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Zákonom ustanovený rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu je stabilný a k jeho zmene môže dôjsť len v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy. Ten orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto konanie príslušný právny predpis neupravuje“ (z uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. ) 104. Citované ustanovenie vytvára právnu istotu tiež v tom, že žiaden orgán štátu (odlišný od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy rozhodnúť, kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným spôsobom. Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho štátu podľa preto nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. 105. V nadväznosti na vyššie uvedené, správny súd uvádza, že zákonom povolená správna úvaha v zmysle ust. , predstavuje oprávnenie orgánu verejnej správy vydať rozhodnutie bez toho, aby zákon exaktne špecifikoval podmienky, za ktorých tak môže urobiť. Predstavuje autonómnu mieru vytvárania úsudku. Využitie diskrečnej právomoci použitím správnej úvahy predstavuje možnosť orgánu verejnej správy vybrať pri rozhodovaní jedno z viacerých dovolených riešení, na ktorom potom spočíva preskúmavané rozhodnutie. V takých prípadoch, v ktorých orgán verejnej správy môže alebo nemôže - je správny súd oprávnený preskúmať len to, či došlo k výberu z niektorých dovolených možností, ale výber sám zásadne prieskumu nepodlieha. Preskúmanie sa vykoná podľa kritérií, ktoré pre správne uváženie uvádza zákon, a ktoré tvoria nevyhnutné východiská pre výsledok správneho uváženia premietnutý do rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vychádza sa nielen z týchto kritérií, ale aj z účelu zákona, ktorý tvorí významné interpretačné hľadisko. 106. Podstatou ustanovenia je „ustanovenie medzí“ pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu vydaného alebo uskutočneného na základe správnej úvahy. Za správnu úvahu je pritom potrebné pokladať „autonómne pásmo“, v rámci ktorého sa orgán verejnej správy pohybuje v administratívnom konaní, resp. pri výkone verejnej správy. Inak povedané, správna úvaha umožňuje orgánu verejnej správy, aby si v rámci určitého právneho priestoru a podľa možností vybral tú cestu, ktorú považuje za najefektívnejšiu, pre úpravu príslušných právnych vzťahov rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom. Správna úvaha je pritom typickým manévrovacím prostriedkom orgánu verejnej správy pri realizácii exekutívnej moci v štáte. Je totiž výlučným oprávnením orgánov výkonnej moci, medzi ktoré patria aj orgány verejnej správy, aby v rámci normatívne určených mantinelov pri svojej verejno-správnej pôsobnosti rozhodli alebo upravili určitú vec. Len výnimočne totiž právny poriadok spája výkon verejnej správy s takým postupom, pri ktorom je určitý stav spojený s jediným právnym riešením bez možnosti výberu. Zároveň si je nutné uvedomiť, že o správnu úvahu nejde vtedy, ak pôjde o uplatnené právo fakultatívnej povahy, keď účastník administratívneho konania ani pri splnení požadovaných podmienok nemá nárok na priznanie príslušného práva. (Fečík M. C. H. Beck ISBN 978-80-7400-678-4 str. 212). 107. Vo vzťahu k uvedenému, správny súd dodáva, že pokiaľ zákonodarca zveruje do právomoci orgánu verejnej správy rozhodovanie o určitých otázkach pri splnení zákonom stanovených podmienok

(v danom prípade prepustenie profesionálneho vojaka zo služobného pomeru podľa ust. ), t.j. možnosť správnej úvahy, na základe správneho uváženia, mu neprislúcha, aby nad rámec vlastných právomoci vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie orgánu verejnej správy, pretože by tak vstupoval do právomoci iných orgánov štátnej moci. 108. Správny súd zastáva názor, že orgány verejnej správy predložili relevantné dôkazy na podporu svojich tvrdení, a preto možno prijať záver, že konanie žalobcu v súvislosti s vedením motorového vozidla keď sa odmietol podrobiť úkonom súvisiacim so zisťovaním prítomnosti alkoholu alebo metabolitov omamných alebo psychotropných látok v organizme, je zvlášť hrubým porušením služobnej disciplíny a služobnej povinnosti a je dôvodom na jeho prepustenie zo služobného pomeru profesionálneho vojaka. Boli tak splnené hmotnoprávne ako aj procesné podmienky jeho prepustenia zo služobného pomeru. Orgány verejnej správy postupovali pri svojej rozhodovacej činnosti len v intenciách určených zákonom, vychádzali z náležite zisteného skutkového stavu veci a správnej aplikácie vzťahujúcich sa právnych predpisov k danej veci a rozhodnutia riadne odôvodnili a v ktorých uviedli skutočnosti, ktoré boli ich podkladom, akými úvahami boli vedené orgány verejnej správy pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali. 109. Správny súd poukazuje na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach už opakovane vyslovil názor, že každé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu, a to v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemerný adresát musí mať možnosť z predloženého odôvodnenia pochopiť správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k záveru obsiahnutom vo výrokovej časti. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ). 110. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (, , ). 111. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29.05.1997, Recueil III/1997). 112. Správny súd uvádza, že orgán verejnej správy v rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé konanie (m. m. , , -12). Na ústavnosť odôvodnenia nie je potrebné, aby sa v ňom uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné (uznesenie ÚS SR č.k. -41 zo dňa 27.08.2003). 113. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a po oboznámení sa s pripojeným administratívnym spisom, správny súd dospel k záveru, že postup ako aj rozhodnutia orgánov verejnej správy v oboch inštanciách považoval za vydané v súlade so zákonom, že sa s posudzovanou vecou dôsledne zaoberali a vyvodili správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnili a s ktorými sa správny súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje, že v konaní, ani v rozhodnutiach týchto orgánov nezistil porušenie žiadneho z ustanovení zákonov a teda, že rozhodnutia oboch inštancií obsahujú všetky náležitosti v zmysle zákona a že v odôvodnení uviedli skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutí ako aj, že akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov a ako sa vyrovnali s návrhmi a námietkami žalobcu. 114. Správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie boli vydané na základe presne a úplne zisteného skutočného stavu veci, pričom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, preto niet dôvodu na jeho zrušenie. 115. S poukazom na vyššie uvedené dôvody správny súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a preto ju s poukazom na ust. zamietol. 116. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ust. , avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 117. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 ( v znení ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave ( ). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa a ; je žalovaným Centrum právnej pomoci.