Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 372/08

Legal thesis Official

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2009 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka

v konaní o sťažnosti T., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K., vo veci porušenia

jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. T. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e

Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť T. trovy právneho zastúpenia

v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jej právneho

zástupcu JUDr. M. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2008

doručená sťažnosť T. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) vo veci

vedenej pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že k namietanému porušeniu označených

práv malo dôjsť v napadnutom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 C

313/1994, ktoré sa začalo 17. júna 1994 na základe návrhu na začatie konania žalobcu V. L.,

pričom sťažovateľka vystupovala v tomto konaní v postavení žalovaného. V predmetnej

veci sa žalobca domáhal odstránenia podľa jeho tvrdenia neoprávnenej stavby sťažovateľky

postavenej na pozemku parc. číslo 6993/2, zapísanom v katastri nehnuteľností na liste

vlastníctva (ďalej len „LV“) č. 11648, katastr. územie K., ktorý bol podľa názoru nezákonne

vyvlastnený. V priebehu konania žalobca zmenou návrhu žiadal eventuálne zriadiť vecné

bremeno za náhradu v prospech žalobcov. Následne konajúci súd v priebehu obdobia rokov

2000 – 2007 uskutočnil viacero procesných úkonov vo veci (pripustenie ďalších účastníkov

do konania na strane žalovaného, nariadenie predbežného opatrenia vo veci samej,

nariadenie znaleckého dokazovania), avšak bez meritórneho rozhodnutia vo veci.

Napriek tomu, že od podania návrhu na začatie konania 17. júna 1994

až do doručenia sťažnosti ústavnému súdu 30. júna 2008 uplynulo už štrnásť rokov, vec nie

je zatiaľ právoplatne skončená.

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej názore, že „Okresný súd vo veci

v dlhšom časovom úseku, a to 13. 07. 1994, kedy vykonal jednoduchý úkon vo veci

do vykonania ďalšieho jednoduchého úkonu vo veci v roku dňa 24. 08. 2000, kedy dožiadal

Okresný úrad Košice, t. j. takmer 6 rokov nevykonal žiaden úkon“.

Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentovala, že uvedená nečinnosť konajúceho

súdu „nie je ničím ospravedlniteľná“, a taktiež poukazoval na to, že «tieto prieťahy sú takej

intenzity, závažnosti a rozsahu, že ich nemožno kvalifikovať inak ako „zbytočné prieťahy“,

ktorými došlo postupom zo strany okresného súdu Košice I k porušeniu základného práva

sťažovateľa upraveného v SR».

Čo sa týka namietaného porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2

, sťažovateľka sa domnievala, že konanie vedené pod sp. zn.

na okresnom súde prebieha neprimerane dlho, t. j. už 14 rokov, a to „hlavne v dôsledku

absolútnej nečinnosti súdu v dĺžke 6 rokov od podania návrhu v roku 1994 až do nariadenia

pojednávania v roku 2001 a v dôsledku neefektívnej práce a ďalšej nečinnosti súdu až do

roku 2003, čo možno už len na základe týchto skutočností považovať za nezlučiteľné

s imperatívom ustanoveným v “.

Podľa nej došlo postupom okresného súdu v namietanom konaní k porušeniu

jej základného práva podľa a tiež práva podľa dohovoru,

a preto navrhuje, aby vo veci jej sťažnosti ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Košice 1 v konaní vedenom pod sp. zn. porušené

bolo.

2. Okresnému súdu Košice 1 prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. konať

vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk (slovom:

dvestotisíc slovenských korún), ktorú mu je Okresný súd Košice 1 povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. T. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 6.732,- Sk ( za dva úkony právnej

služby á 3.176,- Sk + 190,- Sk paušál), ktorú je Okresný súd Košice 1 povinný vyplatiť na

účet advokáta JUDr. M. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č. k. -10

z 5. novembra 2008 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľky

a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril

k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu oznámili, že netrvajú

na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, keďže

od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu č. 1 Spr. V/282/2008 z 5. februára 2009 bolo

ústavnému súdu doručené 12. februára 2009 a je v ňom uvedené:

„Keďže súdny spor trvá už takmer 15 rokov a vo veci ešte nebolo meritórne

rozhodnuté, musím konštatovať, že k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov došlo. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že vec je po skutkovej

stránke zložitejšia a vyžiadala si rozsiahle znalecké dokazovanie.“

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn.

zistil tento priebeh a stav konania:

„...V. L... podal na tunajšom súde dňa 17. júna 1994 žalobu proti žalovanému...,

o odstránenie neoprávnenej stavby postavenej na ich pozemku... .“

Uznesením z 31. júla 2002 okresný súd pripustil, aby do konania na strane

žalovaného pristúpil ďalší účastník, a to Mesto K. ako žalovaný v 2. rade.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 17. januára 2001.

Ďalšie pojednávania sa uskutočnili 16. októbra 2003 a 1. apríla 2004.

Uznesením zo 17. júna 2004 okresný súd pripustil do konania na strane žalovaných

ďalšieho účastníka, a to spoločnosť T. s. r. o.

Od 11. novembra 2004 boli viaceré veci na základe uznesenia č. k. -150

na účely znaleckého dokazovania spojené do spoločného konania pod sp. zn. .

Uznesením č. k. -150 z 11. novembra 2004 bolo vo veci nariadené

znalecké dokazovanie.

Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 3. mája 2007, ktoré bolo odročené

na 3. júl 2007 na doplnenie dokazovania.

Dňa 16. mája 2007 okresný súd uznesením sp. zn. vylúčil vec sp. zn.

na samostatné konanie.

Okresný súd do momentu podania sťažnosti ústavnému súdu vo veci meritórne

nerozhodol.

Prehľad úkonov okresného súdu vykonaných v konaní vyplývajúci zo spisu sa

zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu. Pri celkovom hodnotení prieťahov

konania však ústavný súd bral do úvahy všetku dokumentáciu obsiahnutú v predložených

spisoch a všetky okolnosti, ktoré z nej vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri

výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu

týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu.“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd

aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania vedeného

okresným súdom je rozhodovanie o nároku žalobcov na odstránenie neoprávnenej stavby,

resp. alternatívne o zriadení vecného bremena proti sťažovateľke ako odporkyni. Vzhľadom

na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších

účastníkov do konania v súvislosti s právnym nástupníctvom po zomrelých žalobcoch

možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú skutkovú

zložitosť (na ktorú poukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 4. júna 2008 aj predseda

okresného súdu) však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného

súdu. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov

a ktorá nie je právne zložitá, ako to už skonštatoval ústavný súd v náleze č. k.

z 15. marca 2006: „... pretože výklad a používanie platnej právnej úpravy

sú stabilizované v judikatúre vyšších súdov“.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní

pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou

by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva podľa dohovoru, bol postup samotného

okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu

uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti,

že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (,

). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na ,

podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby

vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore, v ktorom

bola sťažovateľka v postavení odporkyne, v podstate nečinný. Nečinnosť okresného súdu

charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. (predtým vedené pod sp. zn.

) ako celok, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť jeho

sporadické úkony (nariadenie pojednávania po 6 rokoch, nariadenie znaleckého

dokazovania po viac ako 10 rokoch atď.).

Argumentáciu okresného súdu spočívajúcu v poukázaní na nutnosť zisťovania

výsledkov dedičských konaní z dôvodu úmrtí niekoľkých žalobcov a na potrebu nariadenia

znaleckého dokazovania, ako aj zmenu zákonnej sudkyne, ktoré mali prispieť k celkovej

dĺžke konania, ústavný súd neakceptoval. Uvedené skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej

spojitosti nemôžu odôvodňovať celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho

konania, ktoré doteraz, t. j. od podania návrhu na začatie konania 17. júna 1994

až do podania sťažnosti ústavnému súdu 30. júna 2008, predstavuje štrnásť rokov, pričom

rozsudok dosiaľ nebol vydaný.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj napriek zisteniu ústavného súdu, že došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. konal bez zbytočných

prieťahov vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu

sp. zn. z 21. júna 2007 (m. m. ).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky

podľa a právo podľa dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou

o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo

priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk, poukazujúc najmä na

dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom,

zložitosť veci, správanie sťažovateľky ako účastníka konania a povahu prerokúvanej veci,

ktorá je predmetom posudzovaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom

prípade bude pre sťažovateľku priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1000 €

primerané konkrétnym okolnostiam prípadu ( ).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. V.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie

sťažnosti a jej podanie) v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov v sume 105,4238 € (za jeden úkon právnej služby)

a 2 x 6,3068 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 223,46 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Podanie právneho zástupcu sťažovateľky obsahujúce jeho vyjadrenie ku vhodnosti

ústneho pojednávania doručené 22. januára 2009 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom

na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie vo veci samej, a preto

odmenu zaň nepriznal.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009