Details
The publication number is not recorded.
Open legal thesis sourceSource
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 372/08
PDF · 231.52 KB
No categories available
I. ÚS 372/08
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 372/08-26
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2009 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka
v konaní o sťažnosti T., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K., vo veci porušenia
jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 313/1994 takto
rozhodol:
1. Základné právo T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 313/1994 p o r u š e n é
b o l o .
2. T. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e
Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť T. trovy právneho zastúpenia
v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jej právneho
zástupcu JUDr. M. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2008
doručená sťažnosť T. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) vo veci
vedenej pod sp. zn. 15 C 313/1994.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že k namietanému porušeniu označených
práv malo dôjsť v napadnutom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 C
313/1994, ktoré sa začalo 17. júna 1994 na základe návrhu na začatie konania žalobcu V. L.,
pričom sťažovateľka vystupovala v tomto konaní v postavení žalovaného. V predmetnej
veci sa žalobca domáhal odstránenia podľa jeho tvrdenia neoprávnenej stavby sťažovateľky
postavenej na pozemku parc. číslo 6993/2, zapísanom v katastri nehnuteľností na liste
vlastníctva (ďalej len „LV“) č. 11648, katastr. územie K., ktorý bol podľa názoru nezákonne
vyvlastnený. V priebehu konania žalobca zmenou návrhu žiadal eventuálne zriadiť vecné
bremeno za náhradu v prospech žalobcov. Následne konajúci súd v priebehu obdobia rokov
2000 – 2007 uskutočnil viacero procesných úkonov vo veci (pripustenie ďalších účastníkov
do konania na strane žalovaného, nariadenie predbežného opatrenia vo veci samej,
nariadenie znaleckého dokazovania), avšak bez meritórneho rozhodnutia vo veci.
Napriek tomu, že od podania návrhu na začatie konania 17. júna 1994
až do doručenia sťažnosti ústavnému súdu 30. júna 2008 uplynulo už štrnásť rokov, vec nie
je zatiaľ právoplatne skončená.
Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej názore, že „Okresný súd vo veci
v dlhšom časovom úseku, a to 13. 07. 1994, kedy vykonal jednoduchý úkon vo veci
do vykonania ďalšieho jednoduchého úkonu vo veci v roku dňa 24. 08. 2000, kedy dožiadal
Okresný úrad Košice, t. j. takmer 6 rokov nevykonal žiaden úkon“.
Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentovala, že uvedená nečinnosť konajúceho
súdu „nie je ničím ospravedlniteľná“, a taktiež poukazoval na to, že «tieto prieťahy sú takej
intenzity, závažnosti a rozsahu, že ich nemožno kvalifikovať inak ako „zbytočné prieťahy“,
ktorými došlo postupom zo strany okresného súdu Košice I k porušeniu základného práva
sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR».
Čo sa týka namietaného porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2
ústavy, sťažovateľka sa domnievala, že konanie vedené pod sp. zn. 15 C 313/1994
na okresnom súde prebieha neprimerane dlho, t. j. už 14 rokov, a to „hlavne v dôsledku
absolútnej nečinnosti súdu v dĺžke 6 rokov od podania návrhu v roku 1994 až do nariadenia
pojednávania v roku 2001 a v dôsledku neefektívnej práce a ďalšej nečinnosti súdu až do
roku 2003, čo možno už len na základe týchto skutočností považovať za nezlučiteľné
s imperatívom ustanoveným v čl.48 ods. 2 ústavy“.
Podľa nej došlo postupom okresného súdu v namietanom konaní k porušeniu
jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a preto navrhuje, aby vo veci jej sťažnosti ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Košice 1 v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 313/1994 porušené
bolo.
2. Okresnému súdu Košice 1 prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 313/1994 konať
vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk (slovom:
dvestotisíc slovenských korún), ktorú mu je Okresný súd Košice 1 povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. T. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 6.732,- Sk ( za dva úkony právnej
služby á 3.176,- Sk + 190,- Sk paušál), ktorú je Okresný súd Košice 1 povinný vyplatiť na
účet advokáta JUDr. M. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č. k. I. ÚS 372/08-10
z 5. novembra 2008 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľky
a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril
k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu oznámili, že netrvajú
na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže
od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Vyjadrenie predsedu okresného súdu č. 1 Spr. V/282/2008 z 5. februára 2009 bolo
ústavnému súdu doručené 12. februára 2009 a je v ňom uvedené:
„Keďže súdny spor trvá už takmer 15 rokov a vo veci ešte nebolo meritórne
rozhodnuté, musím konštatovať, že k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov došlo. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že vec je po skutkovej
stránke zložitejšia a vyžiadala si rozsiahle znalecké dokazovanie.“
Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 313/1994
zistil tento priebeh a stav konania:
„...V. L... podal na tunajšom súde dňa 17. júna 1994 žalobu proti žalovanému...,
o odstránenie neoprávnenej stavby postavenej na ich pozemku... .“
Uznesením z 31. júla 2002 okresný súd pripustil, aby do konania na strane
žalovaného pristúpil ďalší účastník, a to Mesto K. ako žalovaný v 2. rade.
Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 17. januára 2001.
Ďalšie pojednávania sa uskutočnili 16. októbra 2003 a 1. apríla 2004.
Uznesením zo 17. júna 2004 okresný súd pripustil do konania na strane žalovaných
ďalšieho účastníka, a to spoločnosť T. s. r. o.
Od 11. novembra 2004 boli viaceré veci na základe uznesenia č. k. 15 C 289/94-150
na účely znaleckého dokazovania spojené do spoločného konania pod sp. zn. 15 C 289/94.
Uznesením č. k. 15 C 289/94-150 z 11. novembra 2004 bolo vo veci nariadené
znalecké dokazovanie.
Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 3. mája 2007, ktoré bolo odročené
na 3. júl 2007 na doplnenie dokazovania.
Dňa 16. mája 2007 okresný súd uznesením sp. zn. 15 C 289/1994 vylúčil vec sp. zn.
15 C 313/1994 na samostatné konanie.
Okresný súd do momentu podania sťažnosti ústavnému súdu vo veci meritórne
nerozhodol.
Prehľad úkonov okresného súdu vykonaných v konaní vyplývajúci zo spisu sa
zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu. Pri celkovom hodnotení prieťahov
konania však ústavný súd bral do úvahy všetku dokumentáciu obsiahnutú v predložených
spisoch a všetky okolnosti, ktoré z nej vyplývali.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri
výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť
pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd
aj sťažnosť sťažovateľky.
Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania vedeného
okresným súdom je rozhodovanie o nároku žalobcov na odstránenie neoprávnenej stavby,
resp. alternatívne o zriadení vecného bremena proti sťažovateľke ako odporkyni. Vzhľadom
na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších
účastníkov do konania v súvislosti s právnym nástupníctvom po zomrelých žalobcoch
možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú skutkovú
zložitosť (na ktorú poukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 4. júna 2008 aj predseda
okresného súdu) však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného
súdu. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov
a ktorá nie je právne zložitá, ako to už skonštatoval ústavný súd v náleze č. k.
II. ÚS 200/05 19 z 15. marca 2006: „... pretože výklad a používanie platnej právnej úpravy
sú stabilizované v judikatúre vyšších súdov“.
Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní
pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou
by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní.
Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného
okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu
uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti,
že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00,
III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP,
podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby
vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore, v ktorom
bola sťažovateľka v postavení odporkyne, v podstate nečinný. Nečinnosť okresného súdu
charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 15 C 313/1994 (predtým vedené pod sp. zn.
15 C 792/94) ako celok, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť jeho
sporadické úkony (nariadenie pojednávania po 6 rokoch, nariadenie znaleckého
dokazovania po viac ako 10 rokoch atď.).
Argumentáciu okresného súdu spočívajúcu v poukázaní na nutnosť zisťovania
výsledkov dedičských konaní z dôvodu úmrtí niekoľkých žalobcov a na potrebu nariadenia
znaleckého dokazovania, ako aj zmenu zákonnej sudkyne, ktoré mali prispieť k celkovej
dĺžke konania, ústavný súd neakceptoval. Uvedené skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej
spojitosti nemôžu odôvodňovať celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho
konania, ktoré doteraz, t. j. od podania návrhu na začatie konania 17. júna 1994
až do podania sťažnosti ústavnému súdu 30. júna 2008, predstavuje štrnásť rokov, pričom
rozsudok dosiaľ nebol vydaný.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 313/1994 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Aj napriek zisteniu ústavného súdu, že došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 15 C 313/1994 konal bez zbytočných
prieťahov vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 44/07 z 21. júna 2007 (m. m. IV. ÚS 187/05).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou
o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo
priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk, poukazujúc najmä na
dlhotrvajúcu právnu neistotu.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom,
zložitosť veci, správanie sťažovateľky ako účastníka konania a povahu prerokúvanej veci,
ktorá je predmetom posudzovaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom
prípade bude pre sťažovateľku priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1000 €
primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. V.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie
sťažnosti a jej podanie) v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov v sume 105,4238 € (za jeden úkon právnej služby)
a 2 x 6,3068 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 223,46 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Podanie právneho zástupcu sťažovateľky obsahujúce jeho vyjadrenie ku vhodnosti
ústneho pojednávania doručené 22. januára 2009 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom
na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie vo veci samej, a preto
odmenu zaň nepriznal.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2009