Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 137/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Obce C., zastúpenej starostom Ing. T. Č., právne zastúpenej

advokátkou JUDr. A. V., T., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a a podľa a 4

a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. septembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Obce C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára

2009 doručená sťažnosť Obce C. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojich základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a 4 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. septembra 208 (ďalej len

„rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka pred Okresným súdom Trnava v konaní

vedenom pod sp. zn. bola úspešná v merite veci, tento súd jej však nepriznal

trovy konania. Z toho dôvodu preto podala proti rozsudku v tejto časti odvolanie. Krajský

súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) však potvrdil napadnuté rozhodnutie. Sťažovateľka

podala aj dovolanie proti rozsudkom súdov nižšieho stupňa s odôvodnením, že súdy podali

nesprávny výklad ustanovenia (ďalej len

„OSP“) a z toho dôvodu postupom súdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím

došlo k nerovnakému postaveniu účastníkov konania a nespravodlivému súdnemu procesu.

Poukázala na to, že uznesenie možno vyhlásiť, ak účastníci konania sú prítomní pri

vyhlásení rozhodnutia, inak je treba rozhodnutie doručiť. Uviedla to z toho dôvodu, že na

poslednom rozhodnutí krajského súdu nebola síce prítomná, riadne sa však ospravedlnila.

O rozhodnutí, ktoré sa jej dotýkalo, sa dozvedela neskoro. Popierala pritom, že by si trovy

konania pred súdom neuplatnila, a bola toho názoru, že súdy vo veci nespravodlivo

rozhodli. Jej argumenty si dostatočne neosvojil ani najvyšší súd, stotožnil sa so závermi

súdov nižšieho stupňa, nezistil dôvody podľa pre dôvodnosť podaného

dovolania, a preto ho odmietol.

Pretože sťažovateľka v konaní a rozhodnutí najvyššieho súdu vidí neústavný postup

a rozhodnutie, žiada, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa zaručené podľa článku 46 ods. 1 vo vzťahu k čl. 152

ods. 4 a SR a a 4, Listiny základných práv

a slobôd, rozhodnutím zo dňa 30. 9. 2008 Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod

sp. zn. , bolo porušené.

2. Zrušuje sa rozhodnutie zo dňa 30. 9. 2008 Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom

pod sp. zn. , s tým aby tento vo veci konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd ak vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku l, a zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. septembra 2008 jej postupom súdov bola odňatá možnosť

konať pred súdmi, súdy nesprávne rozhodli vo veci priznania jej trov konania, čím porušili

jej označené ústavné práva.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takého práva alebo slobody na druhej strane, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva a slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis a v ňom citovaná

judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody ().

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na

skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania

zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,

ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu

tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, ,

). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ

ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti

a pod.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý

garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ, a keď

existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin

c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo

osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis

). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky

s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej

veci.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ), skúmal najskôr, či tento opravný

prostriedok žalovanej smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním, pretože

podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, len pokiaľ to pripúšťa zákon.

Žalovaná vo svojom dovolaní napadá výrok odvolacieho súdu o trovách konania.

Prípustnosť dovolania proti výroku odvolacieho súdu o trovách konania treba posudzovať

podľa , nie podľa Ide totiž o rozhodnutie, ktoré má povahu

uznesenia v zmysle , a to aj v prípade, že je pojaté do rozsudku o veci

samej. Ani v takom prípade nezmení rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú povahu,

preto z hľadiska prípustnosti dovolania treba na neho hľadieť ako na uznesenie.

Ustanovenie ale výslovne ustanovuje, že predchádzajúce odseky 1 a

(pripúšťajúce dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie

o trovách konania.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti

potvrdzujúcemu uzneseniu, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné

podľa Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo

vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písm. a) až

g) tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku

veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na

začatie konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia

pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho

súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v , ale nastáva až vtedy, ak

rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne

trpí.

So zreteľom na žalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania, sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, že

v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f)

).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Z obsahu spisu je zrejmé, že právna zástupkyňa žalovanej na pojednávaní pred

prvostupňovým súdom dňa 7. 12. 2006 zobrala na vedomie termín pojednávania dňa 8. 2.

2007, na ktorom sa však nezúčastnila z dôvodu zdravotných problémov, z neúčasti sa

ospravedlnila, avšak nežiadala pojednávanie odročiť. Na pojednávaní dňa 8. 2. 2007 bol

prvostupňovým súdom vyhlásený rozsudok vo veci samej a boli aj žalovanej priznané trovy

konania. Keďže právna zástupkyňa žalovanej trovy v lehote troch dní od vyhlásenia

rozhodnutia nevyčíslila, prvostupňový súd jej priznal trovy vo výške 0,- Sk.

Pre posúdenie, či žalovanej bola odňatá možnosť konať pred súdom prvého stupňa,

je rozhodné to, či právna zástupkyňa žalovanej mala možnosť sa o vyhlásení rozhodnutia

dozvedieť (jedná sa o rozhodnutie prvostupňového súdu vo veci samej). Z obsahu spisu je

zrejmé, ako už bolo hore uvedené, že právna zástupkyňa žalovanej brala termín

pojednávania na deň 8. 2. 2007 na vedomie, pojednávania sa nezúčastnila, ospravedlnila sa

zo zdravotných dôvodov, bez toho, aby žiadala odročiť toto pojednávanie. Po pojednávaní

dňa 8. 2. 2007 právna zástupkyňa žalovanej nevykonala žiaden úkon, ktorým by bola zistila,

že vo veci bolo vyhlásené rozhodnutie a mohla včas uplatniť trovy konania žalovanej. Podľa

názoru dovolacieho súdu postavenie v akom sa ocitla si privodila sama. Postupom

prvostupňového ani odvolacieho súdu nebola žalovanej odňatá možnosť konať pred súdom

(ísm. f) ).

Keďže prípustnosť dovolania žalovanej nemožno v prejednávanej veci vyvodiť ani

z ustanovenia , ani z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej

republiky jej opravný prostriedok odmietol podľa v spojení s

ods. 1 písm. c) So zreteľom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti z dôvodov

žalovanou namietaných.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa so skutkovým hodnotením a následne

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho

súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry by mohol nahradiť

napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel účel a ich význam. Podľa

názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky

nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009