Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 89/2013
PDF · 278.7 KB
No categories available
IV. ÚS 89/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. C. a V. C., obaja bytom Ž., zastúpených advokátkou
JUDr. I. R., K,, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k.
5 Co/271/2011-215 z 26. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. C. a V. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára
2012 faxom a 17. januára 2012 v origináli poštou doručená sťažnosť J. C. a V. C. (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co/271/2011-215 z 26. septembra
2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že „mali na základe rozhodnutia vtedajšieho
Mestského národného výboru v Ž. od roku 1977 v osobnom užívaní byt nachádzajúci sa
v bytovom dome na... v Ž., pričom dňa 09. 02. 1994 požiadali o odpredaj bytu do osobného
vlastníctva“.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovatelia „sa na Okresnom súde Žilina návrhom
zo dňa 8. 9. 2009 domáhali určenia, že dohoda o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, ktorú uzavrela žalovaná v 1. rade, Mgr. D. K., so
žalovaným v 4. rade, Mestom Ž., dňa 12. 7. 1999, ktorej vklad bol povolený Správou
katastra Ž. dňa 22. 7. 1999 pod V 3560/99, na základe ktorej žalovaný v rade 4. previedol
svoj spoluvlastnícky podiel 63/144-tín na žalovanú v 1. rade k predmetným
nehnuteľnostiam, je absolútne neplatná.
Predmetnému konaniu predchádzalo konanie vedené pod sp. zn. 20 C 486/95
na Okresnom súde Žilina o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
s odporcom vo 4. rade, ktoré skončilo mimosúdnou dohodou o zrušení a vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva. Táto mimosúdna dohoda bola uzavretá dňa 11. 7. 1999
a spočívala v tom, že odporca vo 4. rade odpredal odporkyni v 1. rade časť bytového domu
súpisné číslo 2721 postaveného na pozemku parc. číslo KN 483, zastavané plochy
a pozemku parcelné číslo KN 484, záhrady v k. úz. Ž. v podiele 63/144 s vecným bremenom,
že kupujúca – odporkyňa v 1. rade zabezpečí náhradné byty okrem iného aj pre rodinu
sťažovateľov.
Mestské zastupiteľstvo mesta Ž. schválilo odpredaj uvedených nehnuteľností
uznesením č. 21/1999 na jeho 3. zasadaní konanom dňa 18. 3. 1999.“.
Sťažovatelia poukázali aj na to, že „podali dňa 26. 09. 2003 žalobu o neplatnosť
dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti uzavretej
medzi odporkyňou v 1. rade a odporcom v 4. rade. Prvostupňové konanie sa viedlo pod
sp. zn. 17 C 139/2003 a rozsudkom zo dňa 04. 09. 2006 súd žalobu zamietol. V odvolacom
konaní o dovolaní (správne má byť o odvolaní, pozn.) navrhovateľov vedenom pod sp. zn.
8 Co 8/2007 odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu rozsudkom zo dňa
08. 04. 2008.
Odporcovia v 1., 2. a 3. rade podali žalobu o privolenie k výpovedi z nájmu
a vypratanie bytu. Prvostupňové konanie sa viedlo pod sp. zn. 7 C 16/2003 a rozsudkom
zo dňa 03. 10. 2007 súd privolil k výpovedi. Toto rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím
súdom v konaní sp. zn. 10 Co 8/2008 rozsudkom zo dňa 07. 10. 2008 a rozsudok sa tak stal
právoplatným.
Okresný súd Žilina rozsudkom sp. zn. 8 C 175/2009 zo dňa 20. 04. 2011 rozhodol
tak, že návrh sťažovateľov zamietol a zaviazal ich povinnosťou zaplatiť náhradu trov
konania žalovaným v 1. až 4. rade.
Proti citovanému rozhodnutiu podali dňa 27. 06. 2011 sťažovatelia odvolanie.
Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 5 Co/271/2011 zo dňa 26. 09. 2011 napadnutý
rozsudok potvrdil.“.
Sťažovatelia tvrdia, že súd prvého stupňa podľa ich názoru neoprávnene zamietol ich
žalobu o „neplatnosť dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti“
dôvodiac „nepreukázaním naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy
uzatvorenej medzi žalovanou v 1. rade a žalovaným vo 4. rade, ktorej predmetom bol
prevod spoluvlastníckeho podielu žalovaného vo 4. rade k nehnuteľnostiam – okrem iného
dom, v ktorom sa nachádza byt, v ktorom boli sťažovatelia nájomcami“.
Sťažovatelia nesúhlasia ani s argumentom uvedeným v odôvodnení rozsudku
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“), že vyslovením neplatnosti namietaného
právneho úkonu by sa nezmenilo ich právne postavenie k bytu v predmetnom dome, pretože
by boli jeho nájomcami bez ohľadu na to, kto je prenajímateľom bytu, či žalovaný
vo 4. rade alebo iní prenajímatelia alebo vlastníci.
Tento argument považujú sťažovatelia za nesprávny okrem iného aj z toho dôvodu,
že medzičasom okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 16/2003 právoplatne privolil
k výpovedi z nájmu a vyprataniu predmetného bytu na základe žaloby podanej žalovanou
v 1. rade a jej deťmi – dcérou S. I., rod. K., a synom R. K., na ktoré žalovaná v 1. rade
previedla kúpnou zmluvou (v roku 1999) a darovacou zmluvou (v roku 2004)
spoluvlastnícky podiel k predmetnému bytu na každého v 1/3. Za týchto okolností
sťažovatelia už nemajú v súčasnosti k predmetnému bytu nájomný vzťah, ale iba právo
bývania.
Sťažovatelia v odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 20. apríla 2011 v danej
súvislosti odôvodňujú existenciu naliehavého právneho záujmu na rozhodnutí o ich návrhu
aj tým, že ak by okresný súd neplatnosť namietanej zmluvy medzi žalovanou v 1. rade
a žalovaným vo 4. rade vyslovil, žalovaný vo 4. rade by bol podľa pôvodného právneho
stavu spoluvlastníkom sporného bytu a „za tejto situácie by bolo možné predpokladať, že by
tento spoluvlastník (mesto Ž., pozn.) pamätajúc na morálne záväzky, ktoré voči nám z jeho
nie čestného postupu voči nám v minulosti vyplývajú, by prinajmenšom postupoval tak, aby
nám zachoval právo nájmu v byte, ktorý je predmetom tohto konania“.
Sťažovatelia ďalej uviedli, že v odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 20. apríla
2011 taktiež poukázali na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 137/08 z 1. júla 2008,
v ktorom bolo zdôraznené, že „nesprávne posúdenie otázky naliehavého právneho záujmu
v tom zmysle, že nie je daný, znamená vo svojich dôsledkoch odopretie súdnej ochrany,
teda popretie samej podstaty základného práva na súdnu ochranu. Vyplýva to
zo skutočnosti, že súd rozhodne o žalobe bez skúmania jej podstaty.“.
Keďže podľa názoru sťažovateľov „odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je
nejasné, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné a nedáva odpoveď na otázku, z akého dôvodu
súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku...“, pričom „prvostupňový súd
nezaujal záver o tom, či predmetná zmluva napadnutá žalobou je platná...“, a keďže
z odôvodnenia namietaného rozsudku nie je zrejmé, akým spôsobom sa krajský súd
vysporiadal s námietkami sťažovateľov vyslovenými v odvolaní, považujú sťažovatelia
aj namietaný rozsudok krajského súdu za nejasný, nezrozumiteľný a nepreskúmateľný.
V závere sťažnosti sťažovatelia konštatujú, že podľa ich názoru „kľúčová
argumentácia odvolacieho súdu, na ktorej je založené napadnuté rozhodnutie, je zjavne
arbitrárna a z ústavného hľadiska neakceptovateľná“, pričom podľa ich názoru krajský súd
sa riadne nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v odvolaní a v napadnutom rozsudku
„v podstate len zopakoval tvrdenia prvostupňového súdu“.
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovatelia prostredníctvom svojej
splnomocnenej právnej zástupkyne domáhajú, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že
„Právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta
Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde
zakotvené v článku 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, bolo rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/271/2011 zo dňa 26. 09. 2011 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Žiline pokračovať
v porušovaní namietaného práva sťažovateľov.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.
5 Co/271/2011 zo dňa 26. 09. 2011 a vracia vec Krajskému súdu v Žiline na ďalšie
konanie.“.
Sťažovatelia sa taktiež domáhajú priznania úhrady trov konania.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných
práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd
nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú ustanovené v zákone Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok
odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne bez prítomnosti sťažovateľov prerokoval ich
návrh podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody
na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, keď
namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu
a základným právom, ktorého porušenie sa namieta, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú
v osobitnostiach konania pred všeobecným súdom. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
považuje ústavný súd takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej opodstatnenosť
alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená
právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane
ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako
aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa
„právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“
ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve
na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami
procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).
Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.
rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu
ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 48 ústavy). Reálne uplatnenie
a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech
v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky
tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.
Sťažovatelia predložili ústavnému súdu rozsudok okresného súdu sp. zn.
8 C 175/2009 z 20. apríla 2011, odvolanie z 27. júna 2011, ktorým uvedený rozsudok
okresného súdu napadli, a rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co/271/2011 z 26. septembra
2011, ktorým bol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdený.
Predtým, než ústavný súd pristúpi k posúdeniu námietok sťažovateľov v danej veci,
je nevyhnuté uviesť, že aj keď sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže smerovať len proti
rozhodnutiu všeobecného súdu, ktorý v danej veci rozhodoval v poslednom stupni,
preskúmanie namietaného porušenia označených práv sťažovateľov predpokladá posúdenie
celého konania pred všeobecnými súdmi. V danej veci je táto požiadavka významná
aj z toho hľadiska, že krajský súd, ktorý namietaným rozsudkom rozhodoval o odvolaní
proti rozsudku okresného súdu, sa s uvedeným rozsudkom v plnom rozsahu stotožnil,
pričom pri odôvodnení svojho rozhodnutia postupoval v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V tejto súvislosti je preto namieste poukázať
na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(porovnaj II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, I. ÚS 370/09).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov so záverom
uvedeným v odôvodnení rozsudku okresného súdu z 20. apríla 2011, s ktorým sa krajský
súd v celom rozsahu v namietanom rozsudku stotožnil, a to, že sťažovatelia v predmetnom
konaní nepreukázali naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby v súlade s § 80
písm. c) OSP.
Okresný súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 8 C 175/2009 z 20. apríla 2011 v danej
súvislosti okrem iného uviedol, že „Podľa právneho vyhodnotenia súdom žalobcovia boli
nájomcami podľa cit. ust. § 871 ods. 1 OZ a zostali by nájomcami bez ohľadu na to, kto by
bol ich prenajímateľom, a nemali by osobitné práva voči obci – Mestu Ž. ako špecifickému
prenajímateľovi, osobitne nie na predaj bytu alebo spoluvlastníckeho podielu na dome,
ktorý obývajú, za regulovanú cenu podľa cit. ust. § 29a zák. č. 182/1993 Z. z. v znení
účinnom od 1. 8. 1995 v spojení s § 17, 18, 18a, 18b tohto zákona...
Paradoxne pokiaľ žalobcovia odôvodňovali v žalobe naliehavý právny záujem
ustanovením § 34 katastrálneho zákona č. 162/1995 Z. z., a následne v dôvodoch žaloby
argumentovali, že žalovaná v r. 1/ mala previesť na žalovaných v r. 2 a 3/ viac práv než
sama mala, tak je príznačné, že v znení § 34 zák. č. 162/1995 Z. z. do 30. 4. 2010 by
navrhované určenie nebolo možné zapísať v katastri nehnuteľností. Je preukázané a medzi
sporovými stranami prakticky nesporné, že súčasný zápis vlastníckych práv
k nehnuteľnostiam podľa výpisu z LV č. 237 k. ú. Ž. svedčí ako vlastníkom tunajším
žalovaným v r. 1/ až 3/ každému v podiele 1/3. Znamená to, že aby súd v sporovom konaní
mohol vysloviť určenie podľa obsahu tunajšej žaloby, teda neplatnosť dohody o vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva medzi tunajšími žalovanými v r. 1/ až 4/, nesmelo by byť toto
nakladanie s nehnuteľnosťami dotknuté ďalšími zápismi vlastníckych práv. Keďže však
v tomto konaní nesvedčí zápis vlastníckych práv výhradne nadobúdateľovi z napadnutej
dohody, tak navrhovaný výrok súdu by bol do 30. 4. 2010 nevykonateľný a túto okolnosť by
súd musel zohľadniť ako prednostnú pre konštatovanie nedostatku naliehavého právneho
záujmu. Prakticky povedané, upravením okruhu žalovaných by bola splnená jedna z
nutných podmienok pre prípadný úspech žalobcov, ale nie ďalšia, ktorá by spočívala v tom,
že žalobcovia neoznačili aj v predmete konania úplný okruh úkonov, ktorých neplatnosť
napádajú, so stále otvorenými ďalšími právnymi otázkami.
Za úplného okruhu účastníkov – potencionálne pasívne vecne legitimovaných
žalovaných ako osôb, ktoré by boli navrhovaným určením dotknuté, po zmene ustanovenia
§ 34 zák. č. 162/1995 Z. z. od 1. 5. 2010, bolo pre súd ťažiskovou otázkou preskúmať dopad
jednotlivých ustanovení zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,
ktoré predovšetkým, by boli potencionálnym dôvodom naliehavého právneho záujmu
žalobcov vo vzťahu k akémukoľvek právnemu dôvodu neplatnosti, ktorý by uvádzali,
a následne tiež by boli pontencionálne meritórnym dôvodom absolútnej neplatnosti
napadnutého právneho úkonu podľa cit. ust. § 39 ods. 1 OZ (netvrdeným v tunajšej
žalobe).“.
K ďalším argumentom sťažovateľov, ktorými odôvodňovali existenciu naliehavého
právneho záujmu, okresný súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že „Osobitne pokiaľ
žalobcovia namietali nedodržanie náležitej vôle žalovaného v r. 4/ podľa § 9 ods. 2 zák.
č. 138/1991 Zb. O majetku obcí v znení účinnom do 31. 12. 2010 tým spôsobom, že obecné
zastupiteľstvo schválilo iba prevod označených nehnuteľností bez toho, aby sa vyjadrilo
k určitým zmluvám, s prihliadnutím na všetky podmienky, tak táto okolnosť pre nedostatok
naliehavého právneho záujmu zo strany žalobcov už nebola podstatná v tejto veci. Podľa
rácia žaloby by táto námietka spravodlivo svedčala samotnej obci, ale nie iným osobám,
pre postavenie ktorých nie je podstatná, tiež s otvorenými ďalšími právnymi otázkami.
Všetky ďalšie dôvody namietané žalobcami, ani ďalšie dôkazy predkladané v tomto
konaní, nie sú smerodajné pre rozhodnutie vo veci samej. Ani okolnosť, že žalobcovia začali
obývať predmetný dom v rámci bytového fondu mesta Ž. výmenou za byt v inom dome
v bytovom fonde mesta; ani konanie orgánov rozhodujúcich v minulosti o bytových
otázkach (ktorých špeciálnym právnym nástupcom je žalovaný v r. 4/ ako obec), ktoré
čiastočne smerovalo k predaju bytu žalobcom, ale nebolo úplným vyjadrením vôle pri
predaji; ani akékoľvek iné prevody alebo vyporiadania voči iným osobám mimo rámca
povinností obce; ani okolnosť, že v minulosti boli vypracované rôzne znalecké posudky,
najmä v časti ceny v spojení s druhom nehnuteľností; ani pre žalobcov citlivá okolnosť, že v
predmetných nehnuteľnostiach byt rekonštruovali a príslušný subjekt im prevod sľúbil; -
neznamenajú, že by bolo povinnosťou obce previesť byt alebo podiel na predmetných
nehnuteľnostiach žalobcom za regulovaných podmienok podľa § 29a ods. 1 zák.
č. 182/1993 v znení účinnom od 1. 8. 1995. Rámcovo povedané žiadne žalobcami
naznačované porušenie sľubu alebo naopak iné konanie nad rámec zákonných povinností
obce – nie je základom pre to, aby súd vychádzal z konkrétnej povinnosti uloženej zákonom.
Podstatným dôvodom nie je ani to, že prokuratúra odkázala žalobcov na podanie žaloby na
súd s vlastným meritórnym názorom spojeným s oboznámením časti ustanovení osobitného
zákona. Osobitne dôvodom naliehavého právneho záujmu nie je ani právny stav po
privolení k výpovedi nájmu z bytu voči žalovaným, lebo všetky doterajšie právne otázky
mohli byť a aj boli riešené v jednotlivých sporových konaniach, ktorých výsledky je treba
rešpektovať a naliehavý právny záujem nie je daný samotným záujmom preskúmavať otázku
v ďalšom sporovom konaní. Preto predovšetkým naliehavý právny záujem žalobcov bol
preskúmaný práve vo vzťahu k potenciálnym právnym povinnostiam zo zákona, ako súd
odôvodnil vyššie.“.
Podľa názoru ústavného súdu záver okresného súdu, ktorý si v plnom rozsahu osvojil
aj krajský súd, o tom, že sťažovatelia v danej veci nepreukázali naliehavý právny záujem na
podaní určovacej žaloby v súlade s § 80 písm. c) OSP, nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny.
Ústavný súd ďalej dodáva, že posúdenie naliehavého právneho záujmu podľa § 80
písm. c) OSP krajským súdom by sa v okolnostiach danej veci mohlo stať predmetom
prípadnej kritiky len v prípade, ak by závery, ku ktorým dospel, vôbec nerešpektovali
skutkové zistenia a boli by zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
Pokiaľ sťažovatelia svoj naliehavý právny záujem v danej veci odôvodňujú tvrdením,
že v prípade rozhodnutia o neplatnosti zmluvy uzatvorenej medzi žalovanou v 1. rade
a žalovaným vo 4. rade by sa pôvodným spoluvlastníkom opätovne stal žalovaný vo 4. rade
a ten by postupoval tak, že by sťažovateľom „prinajmenšom zachoval právo nájmu v byte“,
ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 20. apríla 2011,
z ktorej vyplýva, že žalovaný „ústretové správanie“ voči sťažovateľom nedeklaroval, práve
naopak, konštatoval, že „obnovenie predchádzajúceho zápisu vlastníckych práv im nezaručí
právo na odkúpenie bytu...“, a okrem toho, že podal námietku prekážky právoplatne
rozhodnutej veci, súčasne vyslovil, že „tunajšia žaloba uvádza do neistoty žalovaných
v 2. a 3. rade, ktorí nadobudli svoje podiely v dobrej viere“.
Po preskúmaní obsahu rozsudku okresného súdu z 20. apríla 2011 a namietaného
rozsudku krajského súdu ústavný súd nemohol prisvedčiť ani námietke sťažovateľov, že
„odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je nejasné, nezrozumiteľné
a nepreskúmateľné“ a nemohol súhlasiť ani s názorom sťažovateľov, že „z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia odporcu nie je zrejmé, akým spôsobom sa s námietkami
sťažovateľov vyslovenými v odvolaní odporca vysporiadal“.
Žalovaný vo 4. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu sťažovateľov proti rozsudku
okresného súdu z 20. apríla 2011 navyše uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
s právnym názorom okresného súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu
sťažovateľov na podaní určovacej žaloby, a nie sú dané nijaké dôvody, aby z jeho strany
bola ovplyvnená výpoveď z nájmu, ak by to bolo aj v jeho možnostiach.
V súvislosti s tým, že sťažovatelia prejavili nespokojnosť s namietaným rozsudkom
krajského súdu, ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd
nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Pokiaľ sťažovatelia napokon poukázali na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 137/09
z 1. júla 2008 v súvislosti s nesprávnym posúdením otázky naliehavého právneho záujmu,
ktorá v danom prípade mala za následok popretie samej podstaty základného práva na súdnu
ochranu, pretože súd rozhodol o žalobe bez skúmania jej podstaty, ústavný súd konštatuje,
že v okolnostiach danej veci bola otázka naliehavého právneho záujmu sťažovateľov
meritórne dôsledne preskúmaná, pričom úsudok, ktorý z tohto preskúmania vyplynul,
považuje ústavný súd za ústavne udržateľný, a preto v tomto prípade nemožno dospieť
k takému záveru, ako to bolo vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 137/09.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho základného práva na súde podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s ods. 4 ústavy a porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
prvej vety dohovoru, ku ktorým malo dôjsť namietaným rozsudkom krajského súdu, dospel
k záveru, že je zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti (zrušenie namietaného rozsudku),
keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127
ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2013