Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 89/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. C. a V. C., obaja bytom Ž., zastúpených advokátkou

JUDr. I. R., K,, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4

a práva podľa prvej vety Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k.

-215 z 26. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. C. a V. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára

2012 faxom a 17. januára 2012 v origináli poštou doručená sťažnosť J. C. a V. C. (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4

(ďalej len „“) a práva podľa prvej vety

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -215 z 26. septembra

2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že „mali na základe rozhodnutia vtedajšieho

Mestského národného výboru v Ž. od roku 1977 v osobnom užívaní byt nachádzajúci sa

v bytovom dome na... v Ž., pričom dňa 09. 02. 1994 požiadali o odpredaj bytu do osobného

vlastníctva“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovatelia „sa na Okresnom súde Žilina návrhom

zo dňa 8. 9. 2009 domáhali určenia, že dohoda o zrušení a vyporiadaní podielového

spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, ktorú uzavrela žalovaná v 1. rade, Mgr. D. K., so

žalovaným v 4. rade, Mestom Ž., dňa 12. 7. 1999, ktorej vklad bol povolený Správou

katastra Ž. dňa 22. 7. 1999 pod V 3560/99, na základe ktorej žalovaný v rade 4. previedol

svoj spoluvlastnícky podiel 63/144-tín na žalovanú v 1. rade k predmetným

nehnuteľnostiam, je absolútne neplatná.

Predmetnému konaniu predchádzalo konanie vedené pod sp. zn.

na Okresnom súde Žilina o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva

s odporcom vo 4. rade, ktoré skončilo mimosúdnou dohodou o zrušení a vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva. Táto mimosúdna dohoda bola uzavretá dňa 11. 7. 1999

a spočívala v tom, že odporca vo 4. rade odpredal odporkyni v 1. rade časť bytového domu

súpisné číslo 2721 postaveného na pozemku parc. číslo KN 483, zastavané plochy

a pozemku parcelné číslo KN 484, záhrady v k. úz. Ž. v podiele 63/144 s vecným bremenom,

že kupujúca – odporkyňa v 1. rade zabezpečí náhradné byty okrem iného aj pre rodinu

sťažovateľov.

Mestské zastupiteľstvo mesta Ž. schválilo odpredaj uvedených nehnuteľností

uznesením č. 21/1999 na jeho 3. zasadaní konanom dňa 18. 3. 1999.“.

Sťažovatelia poukázali aj na to, že „podali dňa 26. 09. 2003 žalobu o neplatnosť

dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti uzavretej

medzi odporkyňou v 1. rade a odporcom v 4. rade. Prvostupňové konanie sa viedlo pod

sp. zn. a rozsudkom zo dňa 04. 09. 2006 súd žalobu zamietol. V odvolacom

konaní o dovolaní (správne má byť o odvolaní, pozn.) navrhovateľov vedenom pod sp. zn.

odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu rozsudkom zo dňa

08. 04. 2008.

Odporcovia v 1., 2. a 3. rade podali žalobu o privolenie k výpovedi z nájmu

a vypratanie bytu. Prvostupňové konanie sa viedlo pod sp. zn. a rozsudkom

zo dňa 03. 10. 2007 súd privolil k výpovedi. Toto rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím

súdom v konaní sp. zn. rozsudkom zo dňa 07. 10. 2008 a rozsudok sa tak stal

právoplatným.

Okresný súd Žilina rozsudkom sp. zn. zo dňa 20. 04. 2011 rozhodol

tak, že návrh sťažovateľov zamietol a zaviazal ich povinnosťou zaplatiť náhradu trov

konania žalovaným v 1. až 4. rade.

Proti citovanému rozhodnutiu podali dňa 27. 06. 2011 sťažovatelia odvolanie.

Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. zo dňa 26. 09. 2011 napadnutý

rozsudok potvrdil.“.

Sťažovatelia tvrdia, že súd prvého stupňa podľa ich názoru neoprávnene zamietol ich

žalobu o „neplatnosť dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti“

dôvodiac „nepreukázaním naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy

uzatvorenej medzi žalovanou v 1. rade a žalovaným vo 4. rade, ktorej predmetom bol

prevod spoluvlastníckeho podielu žalovaného vo 4. rade k nehnuteľnostiam – okrem iného

dom, v ktorom sa nachádza byt, v ktorom boli sťažovatelia nájomcami“.

Sťažovatelia nesúhlasia ani s argumentom uvedeným v odôvodnení rozsudku

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“), že vyslovením neplatnosti namietaného

právneho úkonu by sa nezmenilo ich právne postavenie k bytu v predmetnom dome, pretože

by boli jeho nájomcami bez ohľadu na to, kto je prenajímateľom bytu, či žalovaný

vo 4. rade alebo iní prenajímatelia alebo vlastníci.

Tento argument považujú sťažovatelia za nesprávny okrem iného aj z toho dôvodu,

že medzičasom okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. právoplatne privolil

k výpovedi z nájmu a vyprataniu predmetného bytu na základe žaloby podanej žalovanou

v 1. rade a jej deťmi – dcérou S. I., rod. K., a synom R. K., na ktoré žalovaná v 1. rade

previedla kúpnou zmluvou (v roku 1999) a darovacou zmluvou (v roku 2004)

spoluvlastnícky podiel k predmetnému bytu na každého v 1/3. Za týchto okolností

sťažovatelia už nemajú v súčasnosti k predmetnému bytu nájomný vzťah, ale iba právo

bývania.

Sťažovatelia v odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 20. apríla 2011 v danej

súvislosti odôvodňujú existenciu naliehavého právneho záujmu na rozhodnutí o ich návrhu

aj tým, že ak by okresný súd neplatnosť namietanej zmluvy medzi žalovanou v 1. rade

a žalovaným vo 4. rade vyslovil, žalovaný vo 4. rade by bol podľa pôvodného právneho

stavu spoluvlastníkom sporného bytu a „za tejto situácie by bolo možné predpokladať, že by

tento spoluvlastník (mesto Ž., pozn.) pamätajúc na morálne záväzky, ktoré voči nám z jeho

nie čestného postupu voči nám v minulosti vyplývajú, by prinajmenšom postupoval tak, aby

nám zachoval právo nájmu v byte, ktorý je predmetom tohto konania“.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že v odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 20. apríla

2011 taktiež poukázali na nález ústavného súdu sp. zn. z 1. júla 2008,

v ktorom bolo zdôraznené, že „nesprávne posúdenie otázky naliehavého právneho záujmu

v tom zmysle, že nie je daný, znamená vo svojich dôsledkoch odopretie súdnej ochrany,

teda popretie samej podstaty základného práva na súdnu ochranu. Vyplýva to

zo skutočnosti, že súd rozhodne o žalobe bez skúmania jej podstaty.“.

Keďže podľa názoru sťažovateľov „odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je

nejasné, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné a nedáva odpoveď na otázku, z akého dôvodu

súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku...“, pričom „prvostupňový súd

nezaujal záver o tom, či predmetná zmluva napadnutá žalobou je platná...“, a keďže

z odôvodnenia namietaného rozsudku nie je zrejmé, akým spôsobom sa krajský súd

vysporiadal s námietkami sťažovateľov vyslovenými v odvolaní, považujú sťažovatelia

aj namietaný rozsudok krajského súdu za nejasný, nezrozumiteľný a nepreskúmateľný.

V závere sťažnosti sťažovatelia konštatujú, že podľa ich názoru „kľúčová

argumentácia odvolacieho súdu, na ktorej je založené napadnuté rozhodnutie, je zjavne

arbitrárna a z ústavného hľadiska neakceptovateľná“, pričom podľa ich názoru krajský súd

sa riadne nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v odvolaní a v napadnutom rozsudku

„v podstate len zopakoval tvrdenia prvostupňového súdu“.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovatelia prostredníctvom svojej

splnomocnenej právnej zástupkyne domáhajú, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že

„Právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta

Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde

zakotvené v článku 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 , bolo rozsudkom

Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 26. 09. 2011 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Žiline pokračovať

v porušovaní namietaného práva sťažovateľov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo dňa 26. 09. 2011 a vracia vec Krajskému súdu v Žiline na ďalšie

konanie.“.

Sťažovatelia sa taktiež domáhajú priznania úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných

práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd

nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú ustanovené v zákone Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok

odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne bez prítomnosti sťažovateľov prerokoval ich

návrh podľa , pričom zisťoval, či neexistujú dôvody

na jeho odmietnutie podľa .

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu

a základným právom, ktorého porušenie sa namieta, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú

v osobitnostiach konania pred všeobecným súdom. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

považuje ústavný súd takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej opodstatnenosť

alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve ().

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako

aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa

„právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“

ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve

na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami

procesného a inštitucionálneho charakteru ().

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.

rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

ústavnoprávnych princípov konania ( až ). Reálne uplatnenie

a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech

v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Sťažovatelia predložili ústavnému súdu rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 20. apríla 2011, odvolanie z 27. júna 2011, ktorým uvedený rozsudok

okresného súdu napadli, a rozsudok krajského súdu sp. zn. z 26. septembra

2011, ktorým bol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdený.

Predtým, než ústavný súd pristúpi k posúdeniu námietok sťažovateľov v danej veci,

je nevyhnuté uviesť, že aj keď sťažnosť podľa môže smerovať len proti

rozhodnutiu všeobecného súdu, ktorý v danej veci rozhodoval v poslednom stupni,

preskúmanie namietaného porušenia označených práv sťažovateľov predpokladá posúdenie

celého konania pred všeobecnými súdmi. V danej veci je táto požiadavka významná

aj z toho hľadiska, že krajský súd, ktorý namietaným rozsudkom rozhodoval o odvolaní

proti rozsudku okresného súdu, sa s uvedeným rozsudkom v plnom rozsahu stotožnil,

pričom pri odôvodnení svojho rozhodnutia postupoval v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V tejto súvislosti je preto namieste poukázať

na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(porovnaj , , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov so záverom

uvedeným v odôvodnení rozsudku okresného súdu z 20. apríla 2011, s ktorým sa krajský

súd v celom rozsahu v namietanom rozsudku stotožnil, a to, že sťažovatelia v predmetnom

konaní nepreukázali naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby v súlade s § 80

písm. c) .

Okresný súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 20. apríla 2011 v danej

súvislosti okrem iného uviedol, že „Podľa právneho vyhodnotenia súdom žalobcovia boli

nájomcami podľa cit. ust. a zostali by nájomcami bez ohľadu na to, kto by

bol ich prenajímateľom, a nemali by osobitné práva voči obci – Mestu Ž. ako špecifickému

prenajímateľovi, osobitne nie na predaj bytu alebo spoluvlastníckeho podielu na dome,

ktorý obývajú, za regulovanú cenu podľa cit. ust. v znení

účinnom od 1. 8. 1995 v spojení s § 17, 18, 18a, 18b tohto zákona...

Paradoxne pokiaľ žalobcovia odôvodňovali v žalobe naliehavý právny záujem

ustanovením katastrálneho , a následne v dôvodoch žaloby

argumentovali, že žalovaná v r. 1/ mala previesť na žalovaných v r. 2 a 3/ viac práv než

sama mala, tak je príznačné, že v znení do 30. 4. 2010 by

navrhované určenie nebolo možné zapísať v katastri nehnuteľností. Je preukázané a medzi

sporovými stranami prakticky nesporné, že súčasný zápis vlastníckych práv

k nehnuteľnostiam podľa výpisu z LV č. 237 k. ú. Ž. svedčí ako vlastníkom tunajším

žalovaným v r. 1/ až 3/ každému v podiele 1/3. Znamená to, že aby súd v sporovom konaní

mohol vysloviť určenie podľa obsahu tunajšej žaloby, teda neplatnosť dohody o vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva medzi tunajšími žalovanými v r. 1/ až 4/, nesmelo by byť toto

nakladanie s nehnuteľnosťami dotknuté ďalšími zápismi vlastníckych práv. Keďže však

v tomto konaní nesvedčí zápis vlastníckych práv výhradne nadobúdateľovi z napadnutej

dohody, tak navrhovaný výrok súdu by bol do 30. 4. 2010 nevykonateľný a túto okolnosť by

súd musel zohľadniť ako prednostnú pre konštatovanie nedostatku naliehavého právneho

záujmu. Prakticky povedané, upravením okruhu žalovaných by bola splnená jedna z

nutných podmienok pre prípadný úspech žalobcov, ale nie ďalšia, ktorá by spočívala v tom,

že žalobcovia neoznačili aj v predmete konania úplný okruh úkonov, ktorých neplatnosť

napádajú, so stále otvorenými ďalšími právnymi otázkami.

Za úplného okruhu účastníkov – potencionálne pasívne vecne legitimovaných

žalovaných ako osôb, ktoré by boli navrhovaným určením dotknuté, po zmene ustanovenia

od 1. 5. 2010, bolo pre súd ťažiskovou otázkou preskúmať dopad

jednotlivých ustanovení o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,

ktoré predovšetkým, by boli potencionálnym dôvodom naliehavého právneho záujmu

žalobcov vo vzťahu k akémukoľvek právnemu dôvodu neplatnosti, ktorý by uvádzali,

a následne tiež by boli pontencionálne meritórnym dôvodom absolútnej neplatnosti

napadnutého právneho úkonu podľa cit. ust. (netvrdeným v tunajšej

žalobe).“.

K ďalším argumentom sťažovateľov, ktorými odôvodňovali existenciu naliehavého

právneho záujmu, okresný súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že „Osobitne pokiaľ

žalobcovia namietali nedodržanie náležitej vôle žalovaného v r. 4/ podľa § 9 ods. 2 zák.

č. O majetku obcí v znení účinnom do 31. 12. 2010 tým spôsobom, že obecné

zastupiteľstvo schválilo iba prevod označených nehnuteľností bez toho, aby sa vyjadrilo

k určitým zmluvám, s prihliadnutím na všetky podmienky, tak táto okolnosť pre nedostatok

naliehavého právneho záujmu zo strany žalobcov už nebola podstatná v tejto veci. Podľa

rácia žaloby by táto námietka spravodlivo svedčala samotnej obci, ale nie iným osobám,

pre postavenie ktorých nie je podstatná, tiež s otvorenými ďalšími právnymi otázkami.

Všetky ďalšie dôvody namietané žalobcami, ani ďalšie dôkazy predkladané v tomto

konaní, nie sú smerodajné pre rozhodnutie vo veci samej. Ani okolnosť, že žalobcovia začali

obývať predmetný dom v rámci bytového fondu mesta Ž. výmenou za byt v inom dome

v bytovom fonde mesta; ani konanie orgánov rozhodujúcich v minulosti o bytových

otázkach (ktorých špeciálnym právnym nástupcom je žalovaný v r. 4/ ako obec), ktoré

čiastočne smerovalo k predaju bytu žalobcom, ale nebolo úplným vyjadrením vôle pri

predaji; ani akékoľvek iné prevody alebo vyporiadania voči iným osobám mimo rámca

povinností obce; ani okolnosť, že v minulosti boli vypracované rôzne znalecké posudky,

najmä v časti ceny v spojení s druhom nehnuteľností; ani pre žalobcov citlivá okolnosť, že v

predmetných nehnuteľnostiach byt rekonštruovali a príslušný subjekt im prevod sľúbil; -

neznamenajú, že by bolo povinnosťou obce previesť byt alebo podiel na predmetných

nehnuteľnostiach žalobcom za regulovaných podmienok podľa § 29a ods. 1 zák.

č. 182/1993 v znení účinnom od 1. 8. 1995. Rámcovo povedané žiadne žalobcami

naznačované porušenie sľubu alebo naopak iné konanie nad rámec zákonných povinností

obce – nie je základom pre to, aby súd vychádzal z konkrétnej povinnosti uloženej zákonom.

Podstatným dôvodom nie je ani to, že prokuratúra odkázala žalobcov na podanie žaloby na

súd s vlastným meritórnym názorom spojeným s oboznámením časti ustanovení osobitného

zákona. Osobitne dôvodom naliehavého právneho záujmu nie je ani právny stav po

privolení k výpovedi nájmu z bytu voči žalovaným, lebo všetky doterajšie právne otázky

mohli byť a aj boli riešené v jednotlivých sporových konaniach, ktorých výsledky je treba

rešpektovať a naliehavý právny záujem nie je daný samotným záujmom preskúmavať otázku

v ďalšom sporovom konaní. Preto predovšetkým naliehavý právny záujem žalobcov bol

preskúmaný práve vo vzťahu k potenciálnym právnym povinnostiam zo zákona, ako súd

odôvodnil vyššie.“.

Podľa názoru ústavného súdu záver okresného súdu, ktorý si v plnom rozsahu osvojil

aj krajský súd, o tom, že sťažovatelia v danej veci nepreukázali naliehavý právny záujem na

podaní určovacej žaloby v súlade s , nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny.

Ústavný súd ďalej dodáva, že posúdenie naliehavého právneho záujmu podľa § 80

písm. c) krajským súdom by sa v okolnostiach danej veci mohlo stať predmetom

prípadnej kritiky len v prípade, ak by závery, ku ktorým dospel, vôbec nerešpektovali

skutkové zistenia a boli by zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Pokiaľ sťažovatelia svoj naliehavý právny záujem v danej veci odôvodňujú tvrdením,

že v prípade rozhodnutia o neplatnosti zmluvy uzatvorenej medzi žalovanou v 1. rade

a žalovaným vo 4. rade by sa pôvodným spoluvlastníkom opätovne stal žalovaný vo 4. rade

a ten by postupoval tak, že by sťažovateľom „prinajmenšom zachoval právo nájmu v byte“,

ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 20. apríla 2011,

z ktorej vyplýva, že žalovaný „ústretové správanie“ voči sťažovateľom nedeklaroval, práve

naopak, konštatoval, že „obnovenie predchádzajúceho zápisu vlastníckych práv im nezaručí

právo na odkúpenie bytu...“, a okrem toho, že podal námietku prekážky právoplatne

rozhodnutej veci, súčasne vyslovil, že „tunajšia žaloba uvádza do neistoty žalovaných

v 2. a 3. rade, ktorí nadobudli svoje podiely v dobrej viere“.

Po preskúmaní obsahu rozsudku okresného súdu z 20. apríla 2011 a namietaného

rozsudku krajského súdu ústavný súd nemohol prisvedčiť ani námietke sťažovateľov, že

„odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je nejasné, nezrozumiteľné

a nepreskúmateľné“ a nemohol súhlasiť ani s názorom sťažovateľov, že „z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia odporcu nie je zrejmé, akým spôsobom sa s námietkami

sťažovateľov vyslovenými v odvolaní odporca vysporiadal“.

Žalovaný vo 4. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu sťažovateľov proti rozsudku

okresného súdu z 20. apríla 2011 navyše uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje

s právnym názorom okresného súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu

sťažovateľov na podaní určovacej žaloby, a nie sú dané nijaké dôvody, aby z jeho strany

bola ovplyvnená výpoveď z nájmu, ak by to bolo aj v jeho možnostiach.

V súvislosti s tým, že sťažovatelia prejavili nespokojnosť s namietaným rozsudkom

krajského súdu, ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd

nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (obdobne napr. , ).

Pokiaľ sťažovatelia napokon poukázali na nález ústavného súdu sp. zn.

z 1. júla 2008 v súvislosti s nesprávnym posúdením otázky naliehavého právneho záujmu,

ktorá v danom prípade mala za následok popretie samej podstaty základného práva na súdnu

ochranu, pretože súd rozhodol o žalobe bez skúmania jej podstaty, ústavný súd konštatuje,

že v okolnostiach danej veci bola otázka naliehavého právneho záujmu sťažovateľov

meritórne dôsledne preskúmaná, pričom úsudok, ktorý z tohto preskúmania vyplynul,

považuje ústavný súd za ústavne udržateľný, a preto v tomto prípade nemožno dospieť

k takému záveru, ako to bolo vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. .

Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho základného práva na súde podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s ods. 4 a porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

prvej vety dohovoru, ku ktorým malo dôjsť namietaným rozsudkom krajského súdu, dospel

k záveru, že je zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti (zrušenie namietaného rozsudku),

keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127

ods. 2 prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013