Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 108/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. O., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. O.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 13

CoD 4/08-43 z 31. októbra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. A. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2009

doručená sťažnosť JUDr. A. O., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia jej základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

4/08-43 z 31. októbra 2008 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala (spolu s ďalšou

dedičkou) návrh na vykonanie konania o prejednaní dedičstva k novoobjavenému majetku

poručiteľa podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Za podanie tohto návrhu zaplatila súdny poplatok

ustanovený položkou 18a písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) v sume 200 Sk. Uznesením Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. -32 z 23. novembra 2007 jej,

ako aj spoludedičke bola uložená povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne aj súdny

poplatok za konanie o dedičstve v sume 200 Sk podľa položky 18a písm. a) sadzobníka

súdnych poplatkov

Proti prvostupňovému rozhodnutiu sa sťažovateľka aj spoludedička v zákonnej

lehote odvolali. O podanom odvolaní rozhodol krajský súd namietaným uznesením, ktorým

prvostupňové rozhodnutie v zmysle ako vecne správne potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky namietané uznesenie krajského súdu „odporuje čl. 46

ods. 1 nakoľko uznesenie neobsahuje jasné právne závery

majúce pre vec podstatný význam, a tiež právne závery v ňom obsiahnuté sú svojvoľné

a zjavne neodôvodnené“.

Sťažovateľka po citácii judikatúry ústavného súdu uvádza, že podstatná je tá

skutočnosť, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. (na krajskom

súde pod sp. zn. ) nebolo konaním o dedičstve v zmysle , ktoré

je súd povinný vykonať po smrti poručiteľa, ale išlo o konanie o „dodatočnom prejednaní

novoobjaveného dedičstva“, ktoré sa objavilo po skončení pôvodného konania o dedičstve

vedeného pod sp. zn. D 99/84. Podľa sťažovateľky je preto potrebné rozlišovať konanie

o dedičstve vykonávané po smrti poručiteľa, za ktoré vzniká poplatková povinnosť podľa

vydaním rozhodnutia o dedičstve, kde

poplatníkom podľa § 2 ods. 1 písm. e) uvedeného zákona je dedič, a na druhej strane

konanie o „dodatočnom prejednaní novoobjaveného dedičstva“, ktoré sa vykonáva

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa pôvodné dedičské konanie skončilo, a kde

poplatková povinnosť vzniká podľa podaním

návrhu na konanie o prejednaní dedičstva k novoobjavenému majetku poručiteľa, pričom

táto povinnosť je uložená podľa navrhovateľovi.

V tomto druhom prípade sa spoplatňuje návrh ako procesný úkon podľa § 1 ods. 1 zákona

č.

Sťažovateľka pokračuje vo svojej argumentácii takto:

„Výklad, ktorý prezentuje krajský súd v napadnutom uznesení odporuje pravidlám

výkladu zákonov uvedených v článku 152 ods. 4 SR v kontexte na ust. článku 59

ods. 2 SR. Zmyslom a účelom je zabezpečiť príjem

štátnemu rozpočtu v prípade úkonov a konaní, ktoré súdy vykonávajú - vo väčšine prípadov

- v záujme a pre účastníkov. Zamerané na dedičské konanie poplatková povinnosť slúži

na krytie nákladov, ktoré majú súdy s prejednaním dedičstva, a konanie o prejednanie

dedičstva samo slúži zabezpečeniu právnej istoty účastníkov- dedičov, keď štát vykonaním

konania o prejednanie dedičstva napĺňa ústavné právo o zaručení dedenia podľa článku 20

ods. 1 SR. Vykonanie dedičského konania je teda na prospech účastníkom-dedičom,

čomu zodpovedá, že náklady, ktoré súdu s takým konaním vzniknú (konanie je povinnosťou

súdu), má uhrádzať súdny poplatok. S poukazom na vyššie uvedené súdne poplatky za

prejednanie dedičstva majú svoj legitímny účel a význam. Výklad zákona o súdnych

poplatkoch, ktorý je uvedený napadnutom uznesení krajského súdu, však odporuje zmyslu

a účelu a nesleduje žiadny legitímny cieľ, tzn. sa nedá nijako

k tomu dospieť pri výklade, že v prípade dedičského konania pravidelne vykonávaného

po smrti poručiteľa sa súdny poplatok platí len za vykonanie konania o dedičstve, avšak

v prípade konania o prejednaní novoobjaveného dedičstva sa musí súdny poplatok zaplatiť

nielen za návrh (v praxi súd bez návrhu ani nekoná), ale naviac aj za konanie o dedičstve.

Pritom sa jedná vždy o majetok toho istého poručiteľa, a jeho prejednanie v dedičskom

konaní má stíhať rovnaká poplatková povinnosť bez ohľadu na to, či ide o prvé prejednanie

dedičstva, alebo dodatočne prejednanie novoobjaveného dedičstva. Nie je udržateľné, aby

dedič bol spoplatňovaný podľa náhodilej okolnosti spočívajúcej v tom, či sa v prvom

dedičskom konaní prejedná dedičstvo celé, alebo bude nutné vykonať konanie

o dodatočnom prejednaní novoobjaveného dedičstva, ktoré bude dediča stáť dva krát toľko

(najprv má zaplatiť súdny poplatok za návrh a potom za konanie súdu), ako prvé dedičské

konanie (kde sa platí súdny poplatok len za konanie). Takýto výklad zákona o súdnych

poplatkoch vedie absurdným výsledkom jeho aplikácie, ako je tomu v tomto prípade,

a popiera sa tým celý jeho účel, zmysel a dôsledné rozlíšenie poplatkovej povinnosti závislej

od toho, či ide o prvé dedičské konanie, alebo dodatočné, ako som to načrtla vyššie.“

Na základe uvedených skutočností v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd

vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.10.2008 č.k. -43 porušené

bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo

dňa 31.10.2008 č.k. -43 a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľke uhradiť trovy konania v sume

292,38 € na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva domáhať sa

svojho práva zákonom ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde podľa

.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

(, , ).

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tvrdení, že namietané uznesenie krajského

súdu a výklad v ňom obsiahnutý popiera zmysel a význam právnej úpravy podľa zákona

č. , neobsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, nedáva jasne

a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky a navyše jeho

právne závery sú svojvoľné a zjavne neodôvodnené.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých

pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Sťažovateľka a spoludedička po skončení pôvodného dedičského konania podali

na okresnom súde návrh na konanie o prejednaní dedičstva k novoobjavenému majetku

poručiteľa podľa . Za podanie tohto návrhu zaplatili súdny poplatok v sume

200 Sk ustanovený položkou 18a písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov

Zb. Po vydaní rozhodnutia o dedičstve im uznesením okresného súdu č. k. 31 D

32 z 23. novembra 2007 bola uložená povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť aj súdny

poplatok za konanie o dedičstve v sume 200 Sk podľa položky 18a písm. a) sadzobníka

súdnych poplatkov

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka a spoludedička v zákonnej lehote

odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. -43 z 31. októbra 2008 prvostupňové

uznesenie podľa ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení namietaného

uznesenia krajský súd uviedol, že upravuje v ustanovení

konanie o dedičstve začaté z úradnej povinnosti a v ustanovení § 175x ods. 1 konanie

o dedičstve začaté na návrh pre prípad, že sa po právoplatnosti uznesenia, ktorým sa

konanie o dedičstve skončilo, alebo po vydaní osvedčenia o dedičstve objaví nejaký

poručiteľov majetok. Podľa ustanovenia v odôvodnených prípadoch,

najmä na podnet súdu, notára, štátneho orgánu alebo orgánu územnej samosprávy, môže súd

o dodatočne objavenom majetku začať konanie aj bez návrhu. Podľa názoru krajského súdu

z tohto ustanovenia vyplýva, že zhodne upravuje konanie

o dedičstve, či už začalo z úradnej povinnosti, alebo na základe návrhu. V nadväznosti

na uvedenú skutočnosť, keď v položke 18a písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov zákona

č. je určený súdny poplatok za konanie o dedičstve bez rozlíšenia, ako sa

konanie o dedičstve začalo, vzťahuje sa preto poplatková povinnosť na každé konanie

o dedičstve. Krajský súd konštatoval, že v prípade podania návrhu na konanie o prejednaní

dedičstva k novoobjavenému majetku poručiteľa sa platí súdny poplatok podľa § 5 ods. 1

písm. a) za návrh, kde poplatníkom je v zmysle ustanovenia

ods. 1 písm. a) uvedeného zákona navrhovateľ a takisto vzniká poplatková povinnosť podľa

ustanovenia § 5 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona vydaním rozhodnutia o dedičstve, kde je

poplatníkom dedič podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. e) uvedeného zákona (krajský súd

na tomto mieste zrejme pisárskou chybou uviedol nesprávne písmeno odseku – c, pozn.).

Krajský súd argumentoval aj voči tvrdeniu účastníkov konania, podľa názoru ktorých zákon

nepripúšťa platenie súdneho poplatku dvakrát za jeden a ten istý poplatkový úkon,

a zdôraznil, že rozlišuje súdne poplatky za úkony a súdne poplatky

za konanie. V predmetnom konaní teda nebol zaplatený dvakrát súdny poplatok za ten istý

úkon, ale bol zaplatený súdny poplatok za podanie návrhu a súdny poplatok za konanie

o dedičstve, ktoré sa skončilo vydaním rozhodnutia.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne

závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov

a ktoré sa stali základom ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne aj ,

, , , ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ,

, ).

Podľa ak sa objaví po právoplatnosti uznesenia, ktorým sa

konanie o dedičstve skončilo, alebo po vydaní osvedčenia o dedičstve (§175 zca) nejaký

poručiteľov majetok, prípadne aj dlh, súd na návrh (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 a 2) vykoná

o tomto majetku konanie o dedičstve.

Podľa v odôvodnených prípadoch, najmä na podnet súdu, notára,

štátneho orgánu alebo orgánu územnej samosprávy, môže súd o majetku uvedenom

v odseku 1 začať konanie aj bez návrhu.

Podľa položky 18a písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov sa

vyberá v občianskom súdnom konaní poplatok za konanie o dedičstve. Podľa § 5 ods. 1

písm. d) uvedeného zákona poplatková povinnosť vzniká vydaním rozhodnutia o dedičstve

a poplatníkom je podľa § 2 ods. 1 písm. e) uvedeného zákona dedič.

Podľa položky 18a písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov sa

vyberá v občianskom súdnom konaní poplatok za podanie návrhu na prejednanie dedičstva

k novoobjavenému majetku súdom. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona poplatková

povinnosť vzniká podaním návrhu a poplatníkom je podľa § 2 ods. 1 písm. a) uvedeného

zákona navrhovateľ.

Ťažiskovou v prerokúvanej veci je v podstate otázka interpretácie právnej úpravy –

ustanovenia položky 18a písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov ,

a to v tom smere, či sa poplatková povinnosť podľa tejto položky vzťahuje len na samotné

pôvodné dedičské konanie alebo aj na konanie o prejednaní dedičstva k novoobjavenému

majetku poručiteľa.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že ustanovenie

upravuje konanie o prejednaní dedičstva k novoobjavenému majetku poručiteľa na základe

návrhu a ustanovenie konanie o prejednaní dedičstva k novoobjavenému

majetku poručiteľa z úradnej moci súdu. Krajský súd vychádzajúc z tohoto ustanovenia

poukázal na zhodu právnej úpravy pre konanie o dedičstve začaté či už z úradnej moci,

alebo na základe návrhu. Ďalej krajský súd argumentoval tým, že v položke 18a písm. a)

sadzobníka súdnych poplatkov je určený poplatok za konanie

o dedičstve bez špecifikácie toho, ako sa konanie začalo, a preto podľa jeho názoru sa tento

poplatok vzťahuje na každé konanie o dedičstve (začaté na základe návrhu, aj z úradnej

moci súdu).

Z uvedeného vyvodil krajský súd právny záver, že v prípade podania návrhu

na konanie o prejednanie dedičstva k novoobjavenému majetku poručiteľa vzniká

poplatková povinnosť jednak za podanie návrhu, ako aj za samotné konanie o dedičstve,

u ktorého táto vzniká vydaním rozhodnutia. Krajský súd reagoval aj na námietky

„odvolateľov“, podľa názoru ktorých zákon nepripúšťa platenie súdneho poplatku dvakrát

za jeden a ten istý úkon a poukázal na právnu úpravu obsiahnutú v ustanovení § 1 zákona

č. , ktorý rozlišuje súdne poplatky za úkony a súdne poplatky za konanie.

Krajský súd systematickým výkladom, a teda posúdením relevantnej právnej úpravy

v kontexte súvisiacich ustanovení ( a )

a ( a ) dospel k právnemu záveru (hoci

z pohľadu sťažovateľky „nespravodlivému“) o vzniku poplatkovej povinnosti jednak

za návrh, ako aj za konanie o dedičstve v prípade konania podľa . Odôvodnenie

vyvodeného právneho záveru považuje ústavný súd za stručné, avšak logické a dostatočné,

majúce oporu v aplikovanej právnej úprave, a preto výsledok interpretácie uskutočnenej

krajským súdom nepovažuje za zjavne svojvoľný.

V závere treba opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach prípadu ani neprislúchalo posudzovať

vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému krajský súd pri interpretácii a aplikácii

zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o odvolaní

spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46

ods. 1 ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd zistil, že v rámci výkonu svojej

právomoci krajský súd v uznesení č. k. -43 z 31. októbra 2008 poskytol

zrozumiteľným výkladom, ktorý patrí do jeho výlučnej právomoci, dostatočné odôvodnenie

odpovedajúce na podstatné skutkové a právne otázky. Ústavný súd preto skonštatoval

konformnosť uznesenia krajského súdu s obsahom sťažovateľom namietaného porušenia

základného práva garantovaného .

Na záver v súvislosti s otázkou „spravodlivosti“ rozhodnutia ústavný súd

poznamenáva, že s poukazom na účinky rozhodnutia krajského súdu z hľadiska intenzity

zásahu do majetkovej sféry sťažovateľky výklad a aplikácia zákona uskutočnená krajským

súdom nemá (suma súdnych poplatkov predstavovala celkovú výšku 400 Sk) a ani by

nemohla mať (výška súdneho poplatku bola položkou 18a sadzobníka súdnych poplatkov

limitovaná výškou 5 000 Sk) charakter popretia materiálneho

princípu spravodlivosti, ktoré by mohlo založiť arbitrárnosť rozhodnutia.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009