Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 129/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť A. K., T. – V. zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu

v Nitre sp. zn. z 27. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára

2009 doručená sťažnosť A. K. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -120 z 27. novembra 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení odporcu (žalovanej strany)

účastníkom občianskoprávneho súdneho konania vedeného pred Okresným súdom

Komárno (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Predmetom sporu bolo,

či účastníci konania uzatvorili platnú dohodu o vyporiadaní bezpodielového

spoluvlastníctva manželov (ďalej len „dohoda o BSM“), a posúdenie toho, či účastníci touto

uzatvorenou dohodou o BSM obsiahli vyporiadanie všetkého majetku patriaceho do BSM.

V tomto konaní bola navrhovateľka úspešná, keď okresný súd vyhovel jej návrhu

na zaplatenie 100 000 Sk rozsudkom zo 17. marca 2008. Proti tomuto rozsudku okresného

súdu podal sťažovateľ odvolanie a domáhal sa, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie

zmenil a žalobu zamietol. Krajský súd však rozsudkom z 27. novembra 2008 napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Podstatou námietok sťažovateľa bolo právne posúdenie postupu a následného

rozhodnutia krajského súdu z hľadiska rešpektovania základného práva sťažovateľa

domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a základného práva na spravodlivé súdne konanie. Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský

súd pri svojom rozhodovaní neaplikoval platné právo v súlade s bežne zaužívanými

postupmi, ale použil svojský arbitrárny výklad zakladajúci sa na ľubovôli, ktorý právne

relevantným spôsobom neodôvodnil, takže aplikoval len jednostranný výklad prejavu vôle

kopírujúci stanovisko druhej strany v spore.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem uvedeného namietal, že rozhodnutie krajského

súdu vychádzalo z nesprávneho právneho záveru, keď žalobe vyhovel, pričom sa vôbec

nezaoberal otázkou všetkých vecí patriacich do BSM a veľkosti podielov, ktorými

sa zmluvné strany dohody o BSM medzi sebou mali vyporiadať.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd

vydal tento nález:

„Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -120 zo dňa 27. 11. 2008

došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. -120 zo dňa 27. 11. 2008

sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ v obsahu sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru postupom a rozhodnutím krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa názoru sťažovateľa porušenie základného práva podľa

spočívalo najmä v tom, že postup a rozhodnutie krajského súdu vychádzalo po právnej

stránke z neúplného a nesprávneho právneho posúdenia veci, keď v napadnutom rozhodnutí

pri výklade jeho prejavu vôle aplikoval nepreskúmateľné výkladové stanoviská, ktoré

neodôvodnil a na základe ktorých dospel k záveru odlišnému od jeho skutočnej vôle.

Ústavný súd konštatuje, že o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu predmetný výklad a následná aplikácia Občianskeho

zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zo strany

krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, napadnutým rozhodnutím neboli porušené

princípy spravodlivého procesu, a preto nemohlo dôjsť ani k namietanému porušeniu

základného práva sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom jeho práva

na nezávislom a nestrannom súde podľa a práva na súdnu ochranu

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, takže bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá

povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (). K odopretiu súdnej ochrany preto

nedochádza, ak osobe bolo umožnené domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na príslušnom súde za predpokladu, že tento súd vo veci riadne konal a meritórne

rozhodol ().

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. ).

Podľa názoru ústavného súdu procesný postup všeobecných súdov v predmetnej veci

bol uskutočnený zákonom predvídaným spôsobom, a preto aj ústavný súd ho považuje

za ústavne relevantný a akceptovateľný.

zaručené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 pritom neznamená tiež právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom

a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným

návrhom účastníka konania (napr. , ).

Ústavný súd poukazuje aj na normatívnu dikciu čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej

má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého

je obvinený. Vo vzťahu ku skutočnostiam namietaným sťažovateľom možno dôvodiť,

že interpretácia právneho úkonu, t. j. „dohody o BSM“, za použitia výkladových pravidiel

podľa ako prejav realizácie zásady voľného hodnotenia

dôkazov zo strany súdu v namietanom konaní nevykazuje znaky odchýlenia sa

od požiadaviek legality v rozhodovaní súdnej moci a nemožno ju a priori vnímať

ako porušenie označených článkov .

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že postupom a rozhodnutím

krajského súdu nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu garantovaných ústavných

práv. Taktiež konanie nevykazuje znaky svojvôle, resp. nie je arbitrárne, čo neumožňuje

stotožniť sa s názorom sťažovateľa o nespravodlivosti konania všeobecného súdu

konajúceho v jeho veci. Pritom podľa názoru ústavného súdu nemožno opomínať fakt,

že samotná nespokojnosť sťažovateľa s postupom konajúceho súdu nie je dôkazom o jeho

neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

Aj v minulosti už ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne (napr. , ), preto nemôže rozhodovať

o sporoch súkromnoprávnych (tu vlastníckych) tak, ako sa toho domáhal sťažovateľ, ktorý

ho obsahom sťažnosti staval do bežnej prieskumnej inštancie krajského súdu.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na to,

že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2009