Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 129/09
PDF · 157.8 KB
No categories available
I. ÚS 129/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť A. K., T. – V. zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 7 Co/135/2008 z 27. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára
2009 doručená sťažnosť A. K. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 7 Co/135/2008-120 z 27. novembra 2008.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení odporcu (žalovanej strany)
účastníkom občianskoprávneho súdneho konania vedeného pred Okresným súdom
Komárno (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 50/2007. Predmetom sporu bolo,
či účastníci konania uzatvorili platnú dohodu o vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov (ďalej len „dohoda o BSM“), a posúdenie toho, či účastníci touto
uzatvorenou dohodou o BSM obsiahli vyporiadanie všetkého majetku patriaceho do BSM.
V tomto konaní bola navrhovateľka úspešná, keď okresný súd vyhovel jej návrhu
na zaplatenie 100 000 Sk rozsudkom zo 17. marca 2008. Proti tomuto rozsudku okresného
súdu podal sťažovateľ odvolanie a domáhal sa, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie
zmenil a žalobu zamietol. Krajský súd však rozsudkom z 27. novembra 2008 napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Podstatou námietok sťažovateľa bolo právne posúdenie postupu a následného
rozhodnutia krajského súdu z hľadiska rešpektovania základného práva sťažovateľa
domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a základného práva na spravodlivé súdne konanie. Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský
súd pri svojom rozhodovaní neaplikoval platné právo v súlade s bežne zaužívanými
postupmi, ale použil svojský arbitrárny výklad zakladajúci sa na ľubovôli, ktorý právne
relevantným spôsobom neodôvodnil, takže aplikoval len jednostranný výklad prejavu vôle
kopírujúci stanovisko druhej strany v spore.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem uvedeného namietal, že rozhodnutie krajského
súdu vychádzalo z nesprávneho právneho záveru, keď žalobe vyhovel, pričom sa vôbec
nezaoberal otázkou všetkých vecí patriacich do BSM a veľkosti podielov, ktorými
sa zmluvné strany dohody o BSM medzi sebou mali vyporiadať.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd
vydal tento nález:
„Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 7 Co/135/2008-120 zo dňa 27. 11. 2008
došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 7 Co/135/2008-120 zo dňa 27. 11. 2008
sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 124/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Sťažovateľ v obsahu sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 135/2008.
Podľa názoru sťažovateľa porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočívalo najmä v tom, že postup a rozhodnutie krajského súdu vychádzalo po právnej
stránke z neúplného a nesprávneho právneho posúdenia veci, keď v napadnutom rozhodnutí
pri výklade jeho prejavu vôle aplikoval nepreskúmateľné výkladové stanoviská, ktoré
neodôvodnil a na základe ktorých dospel k záveru odlišnému od jeho skutočnej vôle.
Ústavný súd konštatuje, že o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru
ústavného súdu predmetný výklad a následná aplikácia zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) zo strany
krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, napadnutým rozhodnutím neboli porušené
princípy spravodlivého procesu, a preto nemohlo dôjsť ani k namietanému porušeniu
základného práva sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom jeho práva
na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na súdnu ochranu
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, takže bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá
povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). K odopretiu súdnej ochrany preto
nedochádza, ak osobe bolo umožnené domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na príslušnom súde za predpokladu, že tento súd vo veci riadne konal a meritórne
rozhodol (I. ÚS 62/97).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 13/01).
Podľa názoru ústavného súdu procesný postup všeobecných súdov v predmetnej veci
bol uskutočnený zákonom predvídaným spôsobom, a preto aj ústavný súd ho považuje
za ústavne relevantný a akceptovateľný.
Ústavou zaručené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy pritom neznamená tiež právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom
a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným
návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).
Ústavný súd poukazuje aj na normatívnu dikciu čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej
má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého
je obvinený. Vo vzťahu ku skutočnostiam namietaným sťažovateľom možno dôvodiť,
že interpretácia právneho úkonu, t. j. „dohody o BSM“, za použitia výkladových pravidiel
podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako prejav realizácie zásady voľného hodnotenia
dôkazov zo strany súdu v namietanom konaní nevykazuje znaky odchýlenia sa
od požiadaviek legality v rozhodovaní súdnej moci a nemožno ju a priori vnímať
ako porušenie označených článkov ústavy.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že postupom a rozhodnutím
krajského súdu nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu garantovaných ústavných
práv. Taktiež konanie nevykazuje znaky svojvôle, resp. nie je arbitrárne, čo neumožňuje
stotožniť sa s názorom sťažovateľa o nespravodlivosti konania všeobecného súdu
konajúceho v jeho veci. Pritom podľa názoru ústavného súdu nemožno opomínať fakt,
že samotná nespokojnosť sťažovateľa s postupom konajúceho súdu nie je dôkazom o jeho
neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným.
Aj v minulosti už ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02), preto nemôže rozhodovať
o sporoch súkromnoprávnych (tu vlastníckych) tak, ako sa toho domáhal sťažovateľ, ktorý
ho obsahom sťažnosti staval do bežnej prieskumnej inštancie krajského súdu.
Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na to,
že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2009