Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 147/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009

prerokoval sťažnosť J. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. L. V., B., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety, čl. 35 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a podľa čl. 1 prvej vety Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave

č. k. -152 z 27. apríla 2007 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. -236 z 19. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. februára

2009 doručené podanie J. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L.

V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 prvej

a druhej vety, a (ďalej len „“),

práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a podľa čl. 1 prvej vety Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -152 z 27. apríla 2007

a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.

-236 z 19. novembra 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

«... Sťažovateľ navštívil dňa 05. 06. 2001 leasingovú spoločnosť B. a. s., B. (ďalej len

„spoločnosť“) v jej prevádzkarni v T., riadne označenej obchodným menom a prevádzkovou

dobou spoločnosti s úmyslom uzavrieť leasingovú zmluvu na návesovú súpravu

pozostávajúcu z ťahača IVECO a návesu ASCO, ktorého dodávateľom mal byť J. U., N. ...

V deň podpisu leasingovej zmluvy č. 9687/21 teda dňa 05. 06. 2001 vykonával

v prevádzkarni spoločnosti úkony leasingu M. M., ktorý oprávnenému vystavil faktúru

č. 219687600 v sume 615.000,- Sk na úhradu zálohy na leasing, faktúru č. 219687100 na

úhradu provízie v sume 15.900,- Sk a faktúru č. 219687601 v sume 32.340,-Sk na úhradu

prvej splátky a informoval oprávneného, že ak má záujem užívať predmet leasingu čo

najskôr, musí zálohu na leasing a províziu uhradiť v hotovosti u neho v kancelárii do

pokladne. Sťažovateľ preto ihneď vybral sumu 630.900, - Sk z banky a ešte v deň podpisu

leasingovej zmluvy ju uhradil do pokladne žalovaného k rukám M. M. ako osoby konajúcej

v mene spoločnosti. O úhrade M. M. vystavil príslušné príjmové pokladničné doklady

označené pečiatkou s obchodným menom v mene spoločnosti...

Po uzavretí leasingovej zmluvy sťažovateľ odišiel z kancelárie prevádzkarne

spoločnosti presvedčený, že nič nebráni prevzatiu návesovej súpravy od dodávateľa.

Súpravu mal prevziať po nabehnutí platby na jeho účet.»

Keď k prevzatiu návesovej súpravy nedošlo ani po týždni, sťažovateľ zisťoval stav

veci. Zistil, že pán M. použil peniaze pre vlastnú potrebu. V nadväznosti na toto zistenie sa

sťažovateľ dohodol s R. T. na vrátení peňazí. Keďže spoločnosť nesplnila svoje povinnosti

vyplývajúce z lízingovej zmluvy a ani peniaze nevrátila, sťažovateľ 21. septembra 2001 od

zmluvy odstúpil. Až z listu spoločnosti sa sťažovateľ dozvedel, že spoločnosť neuznáva

žiadne právne účinky konania pána M. ; poprela svoj predchádzajúci sľub o vrátení peňazí.

Sťažovateľ preto v tejto veci podal na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný

súd“) žalobu. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že okresný súd „platobným rozkazom

sp. zn. 33 Rob/2505/01 a rozsudkom č. k. -127 rozhodol, že spoločnosť je

povinná zaplatiť sťažovateľovi 630.990,- Sk s úrokom z omeškania, náklady právneho

zastúpenia ako aj trovy konania“.

Žalovaná spoločnosť proti rozsudku okresného súdu č. k. -127

z 26. októbra 2006 podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.

-152 z 27. apríla 2007, ktorý zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že

žalobu zamietol; v tejto súvislosti v odôvodnení uviedol:

„Krajský súd za rozhodné skutočnosti odôvodňujúce zamietnutie žaloby považuje, že

a) v danom prípade bolo zistené, že žalobca (sťažovateľ) ako prenajímateľ zaplatil

prvú splátku v hotovosti. Žalobcovi bolo jednoznačne známe, že v prípade iného spôsobu

úhrady ako zaplatením na účet, môže považovať žalovaný splátku za neuhradenú. Je

nesporné, že nielen Všeobecné zmluvné podmienky o leasingu zakotvujú povinnosť nájomcu

platiť leasingové splátky priamo prevodom z účtu nájomcu. Faktúra obsahuje okrem

postupu, formy úhrady aj upozornenie, že sa nemá uhrádzať formou poštovej poukážky.

Jednoznačne v konaní bolo preukázané, že podľa zmluvy mal žalobca plniť prevodným

príkazom a len platba prevodným príkazom podľa ustanovenia § 324 ods. 1 v spojení

s ustanovením znamenala riadne plnenie záväzku,

b) žalobca zaplatil (prvú splátku) neoprávnenej osobe konať za žalovaného

v uskutočnenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu sa v zmysle ustanovenia § 451 Občianskeho

zákonníka žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne neobohatil. Prvostupňový súd nesprávne

posúdil uplatnený nárok v súvislosti s odstúpením od zmluvy v zmysle ustanovenia § 344

a nasl. . Z uvedeného dôvodu nebolo možné považovať v zmysle

ustanovenia , právo žalobcu na vrátenie poskytnutého

plnenia, nakoľko k takémuto plneniu zo strany žalobcu v zmysle leasingovej zmluvy

žalovanému poskytnuté nebolo, (Dôkaz: Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

-152).

Boli porušené pravidlá interpretácie. ... Skutočnosť, že spoločnosť vnímala platbu

v sume 615.000,- Sk ako akontáciu, resp. zálohu na leasing a sumu 15.990,- Sk za províziu

a nie za splátky, dokazuje tiež to, že s použitím softvéru spoločnosti obchodný zástupca M.

M. vystavil sťažovateľovi tri faktúry, a to faktúru v sume 615.000,- Sk ako zálohu za leasing,

faktúru v sume 15.990,-Sk ako províziu a faktúru na prvú splátku v zmysle článku II bod 7

druhý odsek leasingovej zmluvy v sume 32.340,- Sk, (Dôkazy: Bod II. druhý odsek

odvolania zo dňa 28. 12. 2006, Faktúry spoločnosti na uvedené sumy).“

Krajský súd porušil tiež pravidlo subsumpcie (porovnávanie skutkovej podstaty

konkrétneho prípadu so znakmi skutkovej podstaty právnej normy ustanovenej v zákone

alebo v inom všeobecne záväznom právnom predpise a vyslovenie pravdivého výroku ako

výsledku tohto poznávania). Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na to, že z hľadiska

prekročenia oprávnenia svojho obchodného zástupcu je spoločnosť viazaná jeho konaním,

pretože v zmysle platnej právnej úpravy platí, že toto prekročenie oprávnenia spoločnosť

schválila.

Proti rozhodnutiu krajského súdu č. k. -152 z 27. apríla 2007 podal

sťažovateľ podnet na mimoriadne dovolanie generálnemu prokurátorovi Slovenskej

republiky, ktorý sa s ním stotožnil a dovolanie podal.

Dovolací súd podľa sťažovateľa postupoval rovnako svojvoľne ako krajský súd, hoci

volil iný spôsob zamietnutia žaloby (rovnako svojvoľný a nesprávny), keď

„a) potvrdil zodpovednosť spoločnosti za konanie jej obchodného zástupcu

a stotožnil sa stým, že platba bola urobená spoločnosti do pokladne u jej obchodného

zástupcu čím zároveň vyslovil nezákonnosť zjavne arbitrárneho a svojvoľného rozhodnutia

krajského súdu, ktorý túto zodpovednosť odmietol,

b) toto nezákonné arbitrárne a svojvoľné rozhodnutie zároveň potvrdil tiež z iného

dôvodu bez ohľadu na skutkový a právny stav tohto konkrétneho prípadu a zamietnutie

mimoriadneho dovolania odôvodnil

ba) viazanosťou právoplatného súdneho rozhodnutia o tom, že bol v tejto veci

spáchaný trestný čin a kto ho spáchal s tým, že je preň záväzný aj záver, že na úkor žalobcu

sa bezdôvodne obohatil M. M., voči ktorému má žalobca exekučný titul,

bb) žalobca mal právo voľby, či si svoj nárok uplatní v adhéznom konaní alebo

v občianskom súdnom konaní voči žalovanej obchodnej spoločnosti (ktorá by mala právo

regresu voči obchodnému zástupcovi),

bc) pretože je nesporné, že ide o totožné plnenie i keď z rôznych právnych dôvodov

vyhovením žalobe, čo by znamenalo vznik ďalšieho exekučného titulu, považuje za výkon

práva odporujúceho dobrým mravom. ...

Dovolací súd sám potvrdzuje, že ide o (dva) rôzne právne dôvody a zároveň opäť

svojvoľne vyučuje výkon práva z druhého právneho dôvodu odôvodňujúc, že priznanie

ďalšieho exekučného titulu pri rovnakom plnení považuje za výkon práva odporujúceho

dobrým mravom. Skutočnosť je však taká, že v zmysle platnej právnej úpravy exekučný titul

zo zodpovednosti za škodu, právo voľby adhézneho konania a totožnosť plnenia nie sú

zákonnou prekážkou (taký zákon neexistuje) na priznanie zodpovednosti z iného právneho

dôvodu, a teda ani existencia nároku poškodeného voči obchodnému zástupcovi ako fyzickej

osobe z dôvodu zodpovednosti za škodu nevylučuje nárok poškodeného voči spoločnosti ako

právnickej osobe z dôvodu zodpovednosti za konanie jej obchodného zástupcu priznaním

ďalšieho exekučného titulu pre totožné plnenie.

Tieto nároky možno uplatniť na súde samostatne vrátane adhézneho konania alebo

spoločnou žalobou. Dovolací súd tu síce nemohol uložiť spoločnosti povinnosť zaplatiť

spôsobenú ujmu s príslušenstvom spoločne a nerozdielne s jej obchodným zástupcom, ale

mohol vysloviť, že plnením jedného povinného zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť

druhého povinného. Aj týmto opatrením by odpadla akákoľvek možnosť uplatnenia plnenia

s obidvoch exekučných titulov s tým, že v prípade plnenia spoločnosti, táto má právo

postihu voči obchodnému zástupcovi.

Namiesto toho dovolací súd sa v napadnutom rozhodnutí zbavil zodpovednosti za

spravodlivosť a zodpovednosti z porušenia základného práva sťažovateľa na spravodlivé

rozhodnutie jednoduchou výhovorkou na dobré mravy a ponechal sťažovateľa bez ochrany,

ktorú je mu povinný poskytnúť.

Dobré mravy vo svojej podstate sú mimoprávny štandard ktorého zmyslom je

zabezpečiť ochranu proti takým právnym úkonom, ktorým dôjde k obídeniu zákona a ktoré

zákon priamo neporušujú a ktoré v pojmovom vyjadrení vykazujú také znaky výstrednosti,

ktoré sú schopné pobúriť slušného človeka.

Tento mimoprávny inštitút nie je možné aplikovať samostatne...

... zmyslom dobrých mravov nie je nahradením výslovného znenia zákona poškodiť tretiu

osobu, ktorá stojí mimo daného právneho úkonu, ale poskytnúť súdnu ochranu tomu

účastníkovi právneho vzťahu založeného právnym úkonom, ktorého postihuje konanie

druhého účastníka právneho vzťahu, ktoré je v rozpore s pravidlami slušnosti, aké uznávajú

všetci slušný a spravodlivý ľudia.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

«1. Krajský súd v Bratislave tým, že

a) účelovo interpretoval článok II bod 6 a 7 leasingovej zmluvy a článok III bod 1

veta prvá Všeobecných zmluvných podmienok leasingu,

b) v rozpore s výslovným znením zákona v ustanovení § 33 ods. 1 veta druhá

odmietol zodpovednosť spoločnosti za konanie jej obchodného

zástupcu a prijatie platby sťažovateľa do pokladne spoločnosti cestou jej obchodného

zástupcu v jej prevádzkárni,

c) na ním zistený skutkový stav svojvoľne a v rozpore so základným pravidlom

uskutočňovania práva aplikačným procesom o subsumcii účelovo ku škode na majetku

a právach sťažovateľa aplikoval ustanovenie namiesto

ustanovenia ,

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd tým, že

a) z jednej strany potvrdil zodpovednosť spoločnosti, ktorá tvorí podstatu

rozhodnutia krajského súdu a ktorú krajský súd odmietol, z druhej strany zamietnutím

mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora Slovenskej republiky toto nezákonné

rozhodnutie z iného dôvodu potvrdil,

b) bezdôvodne pri právnom posúdení veci zamenil zodpovednosť za škodu spôsobenú

trestným činom za bezdôvodné obohatenie,

c) bez právneho dôvodu ako prekážku na priznanie nároku sťažovateľa plynúceho

zo zodpovednosti spoločnosti ním potvrdenej, použil právo voľby adhézneho konania

a vznik ďalšieho exekučného titulu pre totožné plnenie,

d) vznik ďalšieho exekučného titulu pre totožné plnenie považuje za taký výkon

práva, ktorý odporuje dobrým mravom, čo je v rozpore s ustanovením § 559 ods. 1

a pretože splnením dlhu

z jedného exekučného titulu by pre to isté plnenie, v rozsahu plnenia, zo zákona zanikol dlh

z druhého exekučného titulu, takže vznik exekučného titulu v tomto konkrétnom prípade

dobrými mravmi nemožno postihovať,

e) pri právnom posúdení nároku sťažovateľa mimoprávnym štandardom „dobré

mravy“ nahradil výslovné znenie zákona v ustanovení ,

ods. 1 veta druhá a ods.

1 ,

porušili základné právo sťažovateľa

a) vlastniť majetok, základné právo na jeho ochranu podľa čl. 20 ods. 1 veta prvá

a druhá a právo pokojne užívať svoj majetok podľa prvý

odsek veta prvá dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd,

b) podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa

Slovenskej republiky

c) na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. V dôsledku porušenia uvedených základných práv sťažovateľa Ústavný súd

Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané zadosťučinenie ako úhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenú v peniazoch v celkovej sume 65.000,- € a

4. zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. -152 zo dňa 27. 04.

2007 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5 M Obdo 2/2008

zo dňa 19. 11. 2008 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na nové

prejednanie a rozhodnutie.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie (napr. , , , ).

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či

nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 prvej

a druhej vety, a a práv podľa dohovoru a podľa

čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu rozhodnutím krajského súdu č. k. -152

z 27. apríla 2007.

Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je

zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25

ods. 2 ).

Predmetný rozsudok krajského súdu č. k. -152 z 27. apríla 2007, ktorý

sťažovateľ namieta, nadobudol právoplatnosť po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3

, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa

ako podanú oneskorene.

2. Sťažovateľ tvrdí, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. novembra 2008, ktorým tento súd zamietol mimoriadne dovolanie sťažovateľa

(žalobcu) proti rozsudku krajského súdu č. k. -152 z 27. apríla 2007, boli

porušené jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety, čl. 35 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa dohovoru a podľa prvej vety dodatkového

protokolu.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu

súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho

konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu

a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba

v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Článok 46 ods. 1 ( dohovoru) je prvotným východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

Z tohto hľadiska ústavný súd preskúmal aj sťažovateľom namietané odôvodnenie

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 19. novembra 2008, ktorým najvyšší

súd zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti

rozsudku krajského súdu č. k. -152 z 27. apríla 2007 a v ktorom najvyšší súd

okrem iného uviedol:

„... náhradu škody si žalobca úspešne uplatnil v adhéznom konaní proti vtedy

obžalovanému M. M., ktorý bol obchodným zástupcom žalovaného, a ktorý v mene

spoločnosti konal za žalovaného, teda uzatváral lízingovú zmluvu aj prevzal finančnú

hotovosť vo výške 630 990,- Sk. Hoci sa dovolací súd stotožňuje s právnym názorom,

vysloveným v mimoriadnom dovolaní, o zodpovednosti žalovaného za konanie jeho

obchodného zástupcu, vrátane názoru o splnení peňažného záväzku hotovostnou platbou

z dôvodov v ňom uvedených, považuje za správne rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým

bola žaloba zamietnutá, i keď z iného dôvodu. Vychádzajúc z viazanosti právoplatným

súdnym rozhodnutím o tom, že bol v tejto veci spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, má

dovolací súd za to, že je preň záväzný aj záver, že na úkor žalobcu sa bezdôvodne obohatil

M. M., voči ktorému má žalobca exekučný titul. Žalobca mal právo voľby, či si svoj nárok

uplatní v adhéznom konaní, alebo v občianskom súdnom konaní voči žalovanej obchodnej

spoločnosti (ktorá by mala právo regresu voči obchodnému zástupcovi). Pretože je

nesporné, že ide o totožné plnenie, i keď z rôznych právnych dôvodov, vyhovením žalobe, čo

by znamenalo vznik ďalšieho exekučného titulu, považuje za výkon práva odporujúceho

dobrým mravom.“

Ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že

by namietané rozhodnutie najvyššieho súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu,

pretože najvyšší súd sa vyrovnal s námietkami sťažovateľa, ktoré sú z veľkej časti totožné

s tými, ktoré uplatnil aj na ústavnom súde.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred

všeobecným súdom za porušenie tohto práva ().

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 19. novembra 2008 a namietaným porušením (odoprením či

odňatím) základného práva podľa a práva podľa dohovoru

odmietol jeho sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že keďže podstatou sťažnosti

sťažovateľa je vrátenie peňazí od žalovaného, sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu

mohol využiť v systéme všeobecných súdov všetky prostriedky, ktoré mu poskytuje právny

poriadok na ich vymoženie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety a čl. 35 ods. 1

, ako aj prvej vety dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že porušenie

práva priznaného týmto článkom nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu,

ktorý uplatní svoju právomoc (). O prípadnom porušení základného práva podľa

, resp. podľa dodatkového protokolu by bolo možné

uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením (), čo sa v danom prípade podľa

názoru ústavného súdu nestalo.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako

celok tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2009