Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 154/09
PDF · 148.92 KB
No categories available
I. ÚS 154/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. V., správkyne konkurznej podstaty obchodnej
spoločnosti I., a. s., B. B., zastúpenej advokátom JUDr. F. V., B. B., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3 Cob 198/2008-244 z 19. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. D. V., správkyne konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti I., a. s.,
o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2009
doručená sťažnosť JUDr. D. V., správkyne konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti I., a.
s., B. B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. F. V., ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 198/2008-244 z 19.
novembra 2008.
Sťažovateľka podala Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) žalobu,
ktorou sa domáhala (v postavení žalobkyne) zaplatenia sumy 236 821,54 Sk od žalovaného
s tvrdením, že podľa nej nedošlo žalovaným k platnému započítaniu jeho pohľadávok proti
pohľadávkam sťažovateľky, a preto nedošlo ani k zániku pohľadávok sťažovateľky
v žalovanej výške. Sťažovateľkou uplatnená pohľadávka pozostávala zo sumy
162 860,54 Sk a zo sumy 73 961 Sk.
Okresný súd rozsudkom č. k. 54 Cb 15/2007-220 z 26. marca 2008 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu sťažovateľky a žalovanému nepriznal náhradu
trov konania.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie.
Krajský súd svojím rozsudkom č. k. 3 Cob 198/2008-244 z 19. novembra 2008 (ďalej
len „rozsudok krajského súdu“) zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 73 961 Sk, v ostatnej časti rozsudok okresného súdu
potvrdil a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných a iných práv rozsudkom
krajského súdu v celom rozsahu, to znamená aj v časti jeho výroku, ktorým bol zmenený
rozsudok okresného súdu, a žalobe sťažovateľky, čo sa týka zaplatenia sumy 73 961 Sk,
bolo vyhovené.
Podľa sťažovateľky došlo k porušeniu jej označených práv nesprávnym právnym
posúdením úkonu započítania pohľadávok žalovaným proti jej pohľadávkam, ako aj
nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského súdu.
V dôvodoch sťažnosti však sťažovateľka namietala nesprávne právne závery
krajského súdu, len pokiaľ ide o posúdenie tej časti jej žaloby, ktorá bola rozsudkom
okresného súdu v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu zamietnutá.
Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby vyslovil porušenie jej označených
základných a iných práv rozsudkom krajského súdu, zrušil rozsudok krajského súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom
v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka namietala porušenie ňou označených práv rozsudkom krajského súdu,
ktorým bol v časti potvrdený rozsudok okresného súdu (v časti zamietnutia žaloby
sťažovateľky o zaplatenie sumy 162 860,54 Sk) a v časti zmenený tak, že žalobe
sťažovateľky o zaplatenie sumy 73 961 Sk bolo vyhovené.
Napriek tomu, že sťažovateľka namietala porušenie svojich práv rozsudkom
krajského súdu vo všetkých jeho výrokoch, dôvody jej sťažnosti sa vzťahujú len na ten
výrok rozsudku krajského súdu, ktorým bol čiastočne potvrdený zamietavý výrok rozsudku
okresného súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnymi
závermi všeobecného súdu v otázke posúdenia jednostranného započítania pohľadávok
zo strany žalovaného proti žalobkyni.
Podľa sťažovateľky „prejav účastníkov, smerujúci k započítaniu“ žalovaného
nespĺňal náležitosti platného právneho úkonu okrem formálnych nedostatkov najmä
z dôvodu nedostatku určitosti tohto prejavu. Sťažovateľka poukázala na to, že „avízo“
o započítaní nie je úkonom, ktorý by bolo možné považovať za relevantný prejav účastníka,
osobitne nie, ak v danom prípade žalovaný chcel započítať jednu svoju pohľadávku proti
dvom pohľadávkam žalobkyne, a z „avíza“ nie je zrejmé a s určitosťou vymedzené, ktorá
z dvoch pohľadávok žalobkyne a v akom rozsahu majú týmto započítaním zaniknúť.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno
ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti skutkových a právnych
záverov namietaných sťažovateľkou alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom zistení
skutkového stavu veci, nesprávnych právnych záveroch či nedostatočnom odôvodnení
záverov krajského súdu.
Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je veľmi
podrobné, dôsledné a vyčerpávajúce. Krajský súd sa vysporiadal so všetkými
skutočnosťami, ktoré tvoria obsah sťažnosti sťažovateľky. Sťažovateľka neuviedla vo svojej
sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť
záverov krajského súdu.
Krajský súd sa dostatočne vysporiadal s otázkou platnosti úkonu započítania
pohľadávky žalovaného s pohľadávkami sťažovateľky, keď dospel k záveru, že „avízo“
o započítaní je platným prejavom vôle, resp. úkonom, v súlade s rámcovým zmluvným
vzťahom medzi účastníkmi, kde si túto formu prejavu dohodli. Námietky sťažovateľky, že
z takého prejavu vôle nie je zrejmé, ktoré z jej dvoch pohľadávok a v akej časti týmto
zápočtom zanikli, nevyhodnotil správne krajský súd ako námietky spôsobilé spochybniť
započítanie pohľadávky žalovaného proti žalobkyni. V tejto súvislosti ústavný súd len
poznamenáva, že sťažovateľka nespochybňovala v priebehu konania existenciu pohľadávky
žalovaného, ktorá bola započítavaná, ako ani spôsobilosť tejto pohľadávky k započítaniu.
Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym
názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa
názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu takýmto nie je.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľky odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
Ústavný súd poznamenáva, že vo vzťahu k časti výroku, ktorým krajský súd zmenil
rozsudok okresného súdu, je daná možnosť odmietnuť sťažnosť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu vzhľadom na možnosť sťažovateľky podať dovolanie podľa § 238
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. mája 2009