Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 614/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. augusta

2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne

Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc.,

Advokátska kancelária, Nezábudková 22, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -184

z 12. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa (ďalej

len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-184 z 12. novembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ktorým bola

zamietnutá žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a ktorým bol zmenený

pôvodne vyhovujúci rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-74 zo 16. júna 2011.

2. Podstatou sťažnosti je v zásade nesúhlas sťažovateľky s hmotnoprávnym

posúdením jej sporu s bývalým zamestnávateľom, ktorého jadrom je výklad pojmu lekársky

posudok v zmysle . Sťažovateľka vzhľadom na svoj zdravotný stav

potvrdený lekárskou správou Sociálnej poisťovne požiadala o preradenie z pozície vedúcej

predajne na pozíciu pokladníčky. Zamestnávateľ neuznal jej lekársku správu, a keďže sa

niekoľko dní nedostavila na pracovisko, tak s ňou okamžite ukončil pracovný pomer

výpoveďou. Okresný súd jej žalobe o neplatnosť skončenia pracovného pomeru vyhovel,

lebo správu Sociálnej poisťovne považoval za akceptovateľný lekársky posudok, dokonca

viac než štandardný lekársky posudok. Naopak, krajský súd prvým rozsudkom sp. zn.

z 25. apríla 2013 zmenil rozsudok okresného súdu a žalobu zamietol, pretože

lekárskym posudkom môže byť len iný dokument presne predpokladaný zákonom. Najvyšší

súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd uznesením sp. zn.

z 18. júna 2014 tento prvý rozsudok krajského súdu zrušil pre výraznú

procesnú arbitrárnosť, nedostatočnosť odôvodnenia, a teda odňatie možnosti konať pred

súdom. V konaní po dovolacom rozhodnutí krajský súd opätovne zmeňujúcim, teda už

druhým rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľky, pričom podrobnejšie zdôvodnil, že

lekárskym posudkom je len dokument podľa o zdravotnej

starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“). Tento druhý rozsudok je napadnutý ústavnou sťažnosťou pre nespokojnosť

s odôvodnením pojmu lekársky posudok, čím malo byť porušené sťažovateľkino právo na

súdnu ochranu.

3. Ako uvádza sťažovateľka, odôvodnenie napadnutého rozsudku vykazuje zásadný

rozpor predovšetkým v postupe krajského súdu, ktorým druhostupňový súd hodnotil postup

a rozhodnutie súdu prvého stupňa. Obsah tejto vady vníma sťažovateľka prostredníctvom

výkladu a aplikácie právnych noriem, ktorú zvolil krajský súd vo vzťahu k pojmom

lekársky posudok na účely preradenia na inú prácu, poskytovateľ zdravotnej starostlivosti,

závažné porušenie pracovnej disciplíny, riadne prerokovanie odborovým orgánom. Záver

krajského súdu, že sťažovateľka hodnoverným spôsobom nepreukázala, že predložila

zamestnávateľovi lekársky posudok na účely preradenia na iný druh práce a že odporcovi

nevznikla povinnosť preradiť sťažovateľku na iný druh práce, a teda že sťažovateľka svojou

neprítomnosťou na pracovisku závažným spôsobom porušila pracovnú disciplínu, čím dala

zamestnávateľovi dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, považuje sťažovateľka

za rozporné s obsahom ustanovení a (ďalej aj

„OSP“). Samotný krajský súd však v predmetnom rozsudku tvrdí, že zistený skutkový stav

prvostupňovým súdom prijal za správny. Správnosť zisteného skutkového stavu podľa

krajského súdu sťažovateľka v doterajšom konaní nenapadla. Krajský súd v danom prípade

svoju argumentáciu, že došlo zo strany prvostupňového súdu k nesprávnemu právnemu

posúdeniu návrhu sťažovateľky, opiera najmä o to, že posudok vydaný Sociálnou

poisťovňou sa vzťahuje iba na postupy podľa o sociálnom poistení

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), a teda nemá

pracovnoprávne účinky. Uvedené stanovisko je podľa názoru sťažovateľky v rozpore

s obsahom a . Sťažovateľka predložila rozhodnutie orgánu sociálneho

zabezpečenia, ktorým deklarovala svoju zníženú pracovnú schopnosť v rozsahu 45 %.

Zákon o sociálnom poistení sa v prvom rade síce vzťahuje na sociálne poistenie, upravuje

však rozsah sociálneho poistenia (§ 1 ods. l), ktorý odvodzuje od zárobkovej činnosti (§ 3),

t. j. aj od závislej práce. Závislú prácu definuje . Pokiaľ prvý predpis pracuje

s pojmami druhého predpisu, nie je vylúčené použiť aj inštitút prvého predpisu (posudok)

na situáciu podľa druhého predpisu. Taktiež rozhodnutie orgánu sociálneho zabezpečenia

spĺňalo znaky lekárskeho posudku podľa a deklarovalo zníženú

pracovnú schopnosť v rozsahu 45 % a invaliditu sťažovateľky. Tieto skutočnosti boli

podstatné pre rozhodnutie vo veci samej a použitie tohto

prostriedku nezakazuje. Sťažovateľka sa domnieva, že krajský súd posúdil ňou

prezentované skutočnosti spôsobom, ktorým jej odňal súdnu ochranu, a teda aj možnosť

konať. Krajský súd v konečnom dôsledku povedal, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne

nebolo spôsobilé deklarovať zdravotný stav sťažovateľky a pokles pracovnej schopnosti až

o 45 %, a to vo vzťahu k zamestnávateľovi. Sťažovateľka uviedla, že v

ods. 2 písm. a) nezakazuje zamestnancovi, ktorý žiada preradenie na iný druh práce,

predložiť rozhodnutie Sociálnej poisťovne. To, že zákonodarca novelou

účinnou od 1. septembra 2007 vypustil povinnosť predkladať rozhodnutie orgánu

sociálneho zabezpečenia, nebránilo sťažovateľke toto rozhodnutie predložiť. Sťažovateľka

je fyzickou osobou a podľa v spojení s Zákonníka

práce jej platná právna úprava nezakazuje predložiť aj rozhodnutie orgánu sociálneho

zabezpečenia, ak spĺňa náležitosti lekárskeho posudku. Samotný okresný súd vo svojom

rozsudku konštatoval, že rozhodnutie orgánu sociálneho zabezpečenia má vyššiu výpovednú

silu. Postup odporcu pred okamžitým skončením pracovného pomeru bol podľa

sťažovateľky striktne formálny a technický, alibistický a účelový.

4. Sťažovateľka je presvedčená, že v danom prípade nebol zo strany krajského súdu

náležite zistený skutkový stav veci aj napriek tomu, že predchádzajúce rozhodnutie

krajského súdu najvyšší súd zrušil v celom rozsahu a vrátil mu na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľka ďalej namieta, že pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej

disciplíny sa vo všeobecnosti musí prihliadať na osobu zamestnanca, ním zastávanú

funkciu, jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorej došlo

k porušeniu pracovnej disciplíny, mieru zavinenia zamestnanca. V prípade absencie, či išlo

o svojvoľné nenastúpenie na výkon práce alebo o absenciu, ktorá má pozadie v zdravotnom

stave zamestnanca. Krajský súd vo svojom rozhodnutí vôbec neprihliadol na osobu

zamestnanca, čo správne najvyšší súd vyhodnotil, keď zrušil rozsudok krajského súdu

v celom rozsahu.

6. Podľa sťažovateľky krajský súd zákonné podmienky uvedené v § 16 zákona

č. vysvetlil v predmetnom rozsudku len všeobecne a bez povšimnutia

ponechal tú časť ustanovenia, ktorá uvádza, na žiadosť koho sa lekársky posudok vydáva.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu nezodpovedá požiadavke na riadne a presvedčivé

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čo malo za následok porušenie práva sťažovateľky na

spravodlivé súdne konanie a odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f)

.

7. Na základe uvedených argumentov sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa - (...), na súdnu ochranu zaručené

v spojení s Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu

Bratislava, sp. zn.: -184 zo dňa 12.11.2015, ktorým Krajský súd Bratislava

zamietol návrh sťažovateľa o neplatnosť skončenia pracovného pomeru v súvislosti s

rozhodnutím o trovách konania porušené bolo.

2. Zrušuje sa Rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn.: -184 zo

dňa 12.11.2015 a vec sa vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa ustálenej

rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd

Bratislava povinný vyplatiť k rukám právneho zástupcu sťažovateľa: JUDr. Marián Ševčík,

CSc., advokát, Nezábudková 22, 821 01 Bratislava(...)Celkovo trovy právneho zastúpenia:

17,16+286= 303,16 eur.“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa

ods. 2 , neprípustné návrhy môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa , sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

9. Z obsahu sťažnosti a sťažnostného návrhu ako celku je zrejmé, že ústavná

sťažnosť smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku krajského súdu.

10. Zmeňujúci rozsudok znamenal za aktuálne platného a účinného Občianskeho

súdneho poriadku priamu prípustnosť dovolania.

Od reformy civilného procesu z roku 1991, ktorým sa civilný proces vrátil

modifikovane k prvorepublikovým moderným tradíciám, sa dovolaním označujú v podstate

dva odlišné procesné inštitúty (porov. , ). Jedným je ochrana

proti najzávažnejším procesným záťažiam, tzv. zmätočné dovolanie podľa , kde

rozhodnutie o jeho prípustnosti a opodstatnenosti v podstate splýva. Druhým je dovolanie

podľa a . Cieľom tohto druhého dovolania bolo zjednotiť rozdielne názory,

spravidla hmotnoprávne, krajského súdu a okresného súdu na jednu vec, a tým

zjednocovanie judikatúry vôbec. Obrazne povedané, ide aj o súdenie medzi súdmi, ktoré

rozhoduje najvyšší súd. V tomto prípade je daná prípustnosť typom a povahou výroku

( : „Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.“).

V predmetnej veci je výrok formálne zmeňujúci a aj materiálne ide o opačný právny

názor krajského súdu. Nie je tu teda pochybnosť o prípustnosti dovolania. Sťažovateľka

mohla prostredníctvom takto prípustného dovolania, ako je zrejmé z

[„Dovolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237

ods. 1, b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.“], napadnúť

prakticky akúkoľvek právnu otázku (zmätočná vada, iná procesná vada, hmotnoprávne

posúdenie), ktorá môže byť predmetom ústavnoprávnej ochrany, a to tak odňatie možnosti

konať pred súdom, ktoré zmieňuje, ale aj hmotnoprávne riešenie veci, s ktorým

sťažovateľka v podstate polemizuje (porov. tiež ). Z vývoja veci je zrejmé, že

sťažovateľka už v predmetnej veci úspešne podala dovolanie proti prvému zmeňujúcemu

rozsudku krajského súdu, a preto niet dôvodu, aby tak urobila opätovne. Krajský súd nebol

viazaný konkrétnym právnym názorom, len mal dovysvetliť svoju právnu pozíciu, čo aj

urobil. Sťažovateľka teda môže opätovne napadnúť procesnú stránku odôvodnenia (rozsah),

ako aj stránku hmotnoprávnu (výklad právnych noriem).

11. Ústavný súd tiež odkazuje na právnu vetu uznesenia sp. zn.

(č. 62/2015 Zbierky nálezov a uznesení), podľa ktorej „Dovolanie podľa

je účinným prostriedkom ochrany základných práv alebo slobôd podľa § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, ktorý je nutné vyčerpať, ak je zrejmé, že ide o zmeňujúci rozsudok

a účastník konania považuje zmeňujúcu časť za porušujúcu ústavu.“.

12. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka nevyužila zjavne prípustný opravný

prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytuje a na ktorého

použitie je oprávnená, a preto ústavný súd odmieta jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení

s ako neprípustnú pre nevyčerpanie opravných

prostriedkov.

13. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. augusta 2016