Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 159/09
PDF · 245.51 KB
No categories available
I. ÚS 159/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 159/09-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., súdneho exekútora, zastúpeného
advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
domáhať sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu podľa čl. 46
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu vlastníctva
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 105/2008 z 23. októbra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. K. M.. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára
2009 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., súdneho exekútora, K. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietal porušenie svojho základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva domáhať sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom súdu podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na ochranu vlastníctva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 105/2008 z 23. októbra
2008 (ďalej len „rozsudok z 23. októbra 2008“).
Sťažovateľ podal Okresnému súdu Košice I žalobu, ktorou sa domáhal (v postavení
žalobcu) náhrady škody v sume 2 030 000 Sk spôsobenej nesprávnym úradným postupom
voči Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky ako
žalovanému, ktorá bola vedená pod sp. zn. 23 C 76/2006.
Nesprávny úradný postup videl sťažovateľ v tom, že Okresný súd Košice II vydal
v exekučnom konaní realizovanom súdnym exekútorom JUDr. J. F. vedenom pod sp. zn.
34 Er 175/2003, ktorého účastníkmi boli oprávnený D. M., a. s., a povinný M. K.,
nezákonné uznesenie zo 17. apríla 2003. Okresný súd Košice II v odôvodnení uznesenia zo
17. apríla 2003 vyslovil, že sťažovateľ ako súdny exekútor konal protizákonne v ním
realizovaných exekučných konaniach vedených Okresným súdom Košice II pod sp. zn. Ex
1172/01 a sp. zn. Ex 1173/01 (účastníkmi týchto exekučných konaní boli oprávnená E. S.
a povinný D. M. G., spol. s r. o.), pretože porušil § 107 ods. 1 Exekučného poriadku, keď
v rámci nich vydal exekučné príkazy na prikázanie inej peňažnej pohľadávky predtým, ako
bolo v týchto exekučných konaniach právoplatne rozhodnuté o námietkach podaných
povinným (D. M. G., spol. s r. o.) proti exekúcii. Z uvedeného následne Okresný súd Košice
II v odôvodnení uznesenia zo 17. apríla 2003, ktorým rozhodoval o námietkach M. K.
a o jeho návrhu na zastavenie exekúcie sp. zn. Er 175/2003 v časti týkajúcej sa doručených
exekučných príkazov, dospel k záveru, že M. K. nemalo povinnosť vyplatiť svoj záväzok
subjektu označenému v týchto exekučných príkazoch sťažovateľa.
Na základe uznesenia zo 17. apríla 2003 povinný M. K. následne nerešpektoval
exekučné príkazy sťažovateľa a nevyplatil pohľadávky, na vymoženie ktorých vykonával
exekúcie pod sp. zn. Ex 1172/01 a sp. zn. Ex 1173/01.
Okresný súd Košice II v oboch exekučných konaniach vedených pod sp. zn.
Ex 1172/01 a sp. zn. Ex 1173/01 o námietkach povinného (D. M. G., spol. s r. o.) proti
trovám exekúcie aj proti exekúcii (námietky boli podané v oboch konaniach 7. a 8. januára
2002) rozhodol uzneseniami z 23. júla 2003 o zamietnutí námietok povinného z dôvodu ich
oneskoreného podania.
Podľa sťažovateľa v dôsledku uvedeného postupu Okresného súdu Košice II
v exekučnom konaní sp. zn. 34 Er 175/2003 mu vznikla škoda v sume 2 030 000 Sk
pozostávajúca z jeho trov exekúcie, k vyplateniu ktorých nemohlo dôjsť na základe ním
vydaných exekučných príkazov o prikázaní iných pohľadávok v exekučných konaniach
vedených Okresným súdom Košice II pod sp. zn. Ex 1172/01 a sp. zn. Ex 1173/01.
Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie v konaní o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom vedenom Okresným súdom Košice I pod sp. zn.
23 C 76/2006 uviedol, že v časti, v ktorej bol doručený exekučný príkaz sťažovateľa na
začatie exekúcie prikázaním inej pohľadávky, stratila spoločnosť D. M. G., spol. s r. o., ako
oprávnená v exekúcii vedenej pod sp. zn. 34 Er 175/2003 právo na vyplatenie pohľadávky
povinným M. K.. Taktiež vo svojom odvolaní namietal, že zákonná sudkyňa v konaní
sp. zn. 34 Er 175/2003 nemohla posudzovať zákonnosť a správnosť postupu sťažovateľa
v iných exekučných konaniach vedených pod sp. zn. Ex 1172/01 a sp. zn. Ex 1173/01,
v ktorých zákonným sudcom nebola, a napokon namietal skutočnosť, že nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Er
175/2003 bolo zmarené vymoženie pohľadávky sťažovateľom ako súdnym exekútorom vo
veci vedenej pod sp. zn. Ex 1172/01 a sp. zn. Ex 1173/01 a zároveň aj vymoženie odmeny
predstavujúcej sumu 2 030 000 Sk.
Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. 23 C 76/2006 z 11. februára 2008 žalobu
sťažovateľa o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Košice II v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 34 Er 175/2003 zamietol v celom
rozsahu a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Podľa sťažovateľa záver Okresného súdu Košice I v rozsudku z 11. februára 2008,
podľa ktorého „posudzovanie správnosti postupu sťažovateľa ako súdneho exekútora
v konaní, v ktorom nebol účastníkom konania, nie je nesprávnym úradným postupom,
pretože sťažovateľ nemohol vydať exekučné príkazy pred tým, než súd rozhodol
o námietkach povinného v konaní, v ktorom viedol sťažovateľ exekúcie“, je v rozpore
s vykonaným dokazovaním a je nesprávnym právnym posúdením veci. Okresný súd
Košice I sa v uvedenom rozsudku tiež nijakým spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou,
že v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Er 175/2003 bolo preukázané doručenie príkazu na
začatie exekúcie prikázaním inej pohľadávky vydaného sťažovateľom M. K., a preto podľa
§ 108 ods. 1 Exekučného poriadku tak oprávnená D. M. G., spol. s r. o., stratila právo na
vyplatenie časti svojej pohľadávky, a napriek tomu návrh M. K. ako povinného na
zastavenie exekúcie v časti týkajúcej sa pohľadávky vymáhanej uvedeným exekučným
príkazom zamietol. V tejto súvislosti už potom podľa sťažovateľa nie je natoľko významná
skutočnosť, že ani právne posúdenie oprávnenia sťažovateľa na vydanie exekučných
príkazov Okresným súdom Košice I nebolo správne, keďže z obsahu spisu nepochybne
vyplýva, že „zákonom stanovená lehota na podanie námietok povinnému v exekúcii vedenej
sťažovateľom uplynula márne a bola teda naplnená prezumpcia, pri splnení ktorej mohol
sťažovateľ vydať exekučný príkaz“.
Taktiež nemožno podľa sťažovateľa akceptovať záver Okresného súdu Košice I,
podľa ktorého v predmetnej veci „nejde o nesprávny úradný postup, pretože k nemu došlo
pri rozhodovacej činnosti súdu“, pretože sťažovateľ nebol účastníkom konania vedeného
Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 34 Er 175/2003, nemal k dispozícii opravné
prostriedky, prostredníctvom ktorých by mohol dosiahnuť zrušenie uznesenia zo 17. apríla
2003, a preto „môže ísť len o nesprávny úradný postup“.
Sťažovateľ podal proti rozsudku z 11. februára 2008 odvolanie.
Krajský súd rozsudkom z 23. októbra 2008 potvrdil rozsudok Okresného súdu
Košice I z 11. februára 2008 a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.
Krajský súd sa s právnymi názormi Okresného súdu Košice I vo svojom rozhodnutí plne
stotožnil, keď jednou vetou v rámci svojho odôvodnenia poukázal na rozsudok
z 11. februára 2008, avšak sa „nijakým spôsobom vo svojom rozsudku nevysporiadal
s ustanovením § 108 ods. 1 Exekučného poriadku“.
Podľa sťažovateľa krajský súd neodstránil pochybenia Okresného súdu Košice I,
a preto „zaťažil rovnakou vadou svoje rozhodnutie aj on“. Navyše sa krajský súd vo svojom
rozhodnutí nijako nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho odvolaní
a neuviedol v ňom „ani len to, prečo tieto argumenty poukazujúce na konkrétne pochybenia
súdu I. stupňa nepovažuje za dôvodné“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že základné
práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj jeho
právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli rozsudkom krajského súdu porušené, napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, zakázal krajskému súdu porušovať označené
práva sťažovateľa a priznal mu náhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom
v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Okresný súd Košice II svojím uznesením sp. zn. 34 Er 175/2003 zo 17. apríla 2003
v exekučnom konaní, ktorého účastníkmi boli spoločnosť D. M. G., spol. s r. o., ako
oprávnená a M. K. ako povinný, rozhodol o námietkach M. K. proti exekúcii, jeho trovám a
o jeho návrhu na čiastočné zastavenie exekúcie tak, že ich zamietol.
Pri rozhodovaní o námietkach M. K. Okresný súd Košice II posudzoval vplyv
exekučných príkazov vydaných v iných exekučných konaniach vedených sťažovateľom ako
súdnym exekútorom na rozsah povinnosti M. K. plniť pohľadávku vymáhanú od neho v
tomto exekučnom konaní.
Išlo o exekučné príkazy, ktorými sťažovateľ oprávnenej v exekučnom konaní
prikázal časti pohľadávky spoločnosti D. M. G., spol. s r. o., (povinného v exekučných
konaniach), a to časti pohľadávky, ktoré mala spoločnosť D. M. G., spol. s r. o., ako veriteľ
voči M. K. ako dlžníkovi. Teda sťažovateľ v inom exekučnom konaní rozhodol o prikázaní
časti tej pohľadávky spoločnosti D. M. G., spol. s r. o., ktorá bola vymáhaná v exekučnom
konaní, v ktorom Okresný súd Košice II rozhodoval o námietkach M. K.
Okresný súd Košice II dospel k záveru, že exekučné príkazy vydané sťažovateľom
v ním vedených exekučných konaniach nemajú vplyv na rozsah povinností M. K. plniť
pohľadávku spoločnosti D. M. G., spol. s r. o. Tento záver odôvodnil tým, že exekučné
príkazy vydané sťažovateľom boli vydané v rozpore s § 107 ods. 1 Exekučného poriadku
predtým, ako exekučný súd právoplatne rozhodol o námietkach proti exekúcii podaných v
exekučnom konaní vedenom sťažovateľom.
Sťažovateľ v postupe a uznesení Okresného súdu Košice II sp. zn. 34 Er 175/2003 zo
17. apríla 2003 videl nesprávny úradný postup, v dôsledku ktorého mu vznikla škoda
spočívajúca v nevyplatení jeho trov exekúcie v ním vedených exekučných konaniach
plnením M. K. Z uvedených dôvodov sa domáhal žalobou podanou Okresnému súdu Košice
I náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorá smerovala voči
Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky ako žalovanému.
Rozsudkom Okresného súdu Košice I bola žaloba sťažovateľa zamietnutá a na základe
odvolania sťažovateľa krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu
Košice I.
Sťažovateľ namietal porušenie ním označených základných a iných práv rozsudkom
krajského súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa
s právnymi závermi všeobecného súdu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Podľa sťažovateľa Okresný súd Košice I a následne aj krajský súd, ktorý sa stotožnil
s jeho závermi, nesprávne rozhodli, keď podľa ich záverov nedošlo uznesením Okresného
súdu Košice II sp. zn. 34 Er 175/2003 zo 17. apríla 2003 ku nesprávnemu úradnému
postupu a ani ku vzniku škody na strane sťažovateľa v príčinnej súvislosti s týmto
rozhodnutím. Navyše sťažovateľ namietal aj to, že krajský súd sa vo svojom rozsudku
nevysporiadal s jeho odvolacími dôvodmi proti rozsudku Okresného súdu Košice I.
Okresný súd Košice I v odôvodnení svojho rozsudku, s ktorým sa plne stotožnil aj
krajský súd, uviedol: „uznesenie 34Er 175/2003 bolo vo svojej výrokovej časti rozhodnutím
o námietkach, ktoré sa týkali účastníkov konania. Súd preto nehodnotil postup vyjadrený
konajúcou sudkyňou vo vzťahu ku konaniam vedeným žalobcom v odôvodnení ako
nesprávny, pretože podľa § 107 ods. 1 zákona č. 233/95 Ex. poriadku, exekútor (žalobca)
nemohol vydať exekučný príkaz prv, ako mu bolo doručené rozhodnutie súdu o námietkach,
ktorým sa tieto zamietli. Žalobca vedel, že 17. 1. 2002 povinný D. M. vzniesol námietky
proti jeho príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky a tieto námietky predložil
príslušnému Okresnému súdu Košice II. Vedel, že o týchto námietkach rozhodnuté nebolo, a
keď 9. 1. 2002 vydal exekučný príkaz, ktorým zakázal povinnému oprávneného M. K. plniť a
pripísať sumy požadované v exekúcii na jeho účet, toto jeho rozhodnutie je v rozpore s... §
107 ods. 1 EP. Na hodnotenom jeho postupe potom nič nemení ustanovenie § 106 ods. 1 Ex.
poriadku, podľa ktorého exekútor poverený vykonaním exekúcie prikáže dlžníkovi
povinného, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky nevyplatil
túto pohľadávku povinnému.
Súd preto hodnotí, že nejde o neprávny úradný postup v konaní vedenom pod sp. zn.
34ER 175/2003, kde Okresný súd Košice II preskúmajúc námietky povinného, v tomto
konaní, pri rozhodovaní o nich konštatoval, porušenie § 107 ods. 1 EP v inom exekučnom
konaní. Okresný súd v čase rozhodovania dňa 17. 4. 2003 o veci zn. 34ER 175/2003, mohol
toto konštatovať, lebo v konaniach vedených pod sp. zn. Er 5180/01 a Er 5181/01 OS KE II
skutočne nebolo rozhodnuté. Stalo sa tak až dňa 23. 7. 2003…
Konajúca sudkyňa... vo vzťahu k exekučnému konaniu vedenému žalobcom správne
hodnotila iné exekučné konania... Nesprávnym úradným postup v danom prípade nie je
postup sudkyne, ktorý je hodnotením neprávoplatných rozhodnutí orgánu verejnej moci,
ktorými boli rozhodnutia žalobcu o exekučnom príkaze zo dňa 9. 1. 2002.
Platí, že o námietkach v exekučných konaniach uvedených žalobcom Okresný súd
Košice II rozhodol 23. 7. 2003. Teda hodnotenie sudcu v konaní 34 Er 175/2003, dňa 17. 4.
2003, že došlo k porušeniu § 107 ods. 1 O. s. p. (zrejme omyl, správne malo byť
Exekučného poriadku, pozn.) obstojí a svojim obsahom patrí do odôvodnenia rozhodnutia.
Postoj súdu k námietkam iných účastníkov konania preto, že sa nachádzal v časti
odôvodnenie nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Naviac uznesenia vydané
v konaniach o námietkach sú rozhodovacou činnosťou súdu.
Súd nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi ujmou, ktorá nastala u žalobcu z dôvodu
nevyplatených trov exekúcie a posudzovaným konaním Okresného súdu Košice II,
(uvedenom v odôvodnení) o ktorom žalobca tvrdil, že išlo o nesprávny úradný postup.“
Podľa sťažovateľa uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 34 Er 175/2003 zo
17. apríla 2003 charakterizuje nesprávny úradný postup predovšetkým preto, že Okresný
súd Košice II neaplikoval ustanovenie § 108 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého
povinný stráca právo na vyplatenie pohľadávky dňom, keď sa dlžníkovi povinného doručil
príkaz na začatie exekúcie. V tejto súvislosti podľa sťažovateľa „nie je natoľko významná
skutočnosť... či sťažovateľ bol oprávnený vydať exekučné príkazy, teda už príkazy na
plnenie“.
Vo vzťahu ku oprávnenosti sťažovateľa vydať exekučné príkazy podľa § 107 ods. 1
Exekučného poriadku až po uplynutí lehoty na vznesenie námietok alebo potom, keď mu
bolo doručené rozhodnutie súdu o námietkach, ktorými sa námietky zamietli, sťažovateľ
uviedol: „zákonom stanovená lehota na podanie námietok povinnému v exekúcii vedenej
sťažovateľom uplynula márne a bola teda naplnená prezumpcia, pri splnení ktorej mohol
sťažovateľ vydať exekučný príkaz.“
Sťažovateľ ďalej uviedol: „Ani záver súdu I. stupňa o tom, že nejde o nesprávny
úradný postup, pretože k nemu došlo pri rozhodovacej činnosti súdu nemožno akceptovať.
Vo vzťahu k sťažovateľovi, ktorý nebol účastníkom konania 34 Er 175/2003 môže ísť len
o nesprávny úradný postup. Sťažovateľ totiž... nemal k dispozícii... opravné prostriedky,
prostredníctvom ktorých by mohol dosiahnuť zrušenie takéhoto rozhodnutia.“
Ústavný súd po preskúmaní rozsudku Okresného súdu Košice I, ako aj krajského
súdu konštatuje, že v nich nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali
nesprávnosti skutkových a právnych záverov namietaných sťažovateľom, alebo ktoré by
spočívali v nedostatočnom zistení skutkového stavu veci, nesprávnych právnych záveroch,
či nedostatočnom odôvodnení záverov krajského súdu.
Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu sa
síce obmedzuje na citovanie dôvodov rozhodnutia Okresného súdu Košice I a konštatáciu,
že s týmito dôvodmi sa krajský súd plne stotožňuje, avšak v uvedenom nemožno vidieť taký
nedostatok odôvodnenia záverov krajského súdu, ktoré by nasvedčovali arbitrárnosti jeho
rozsudku.
Ďalej ústavný súd uvádza, že dôsledky doručenia exekučného príkazu ustanovené
v § 108 ods. 1 Exekučného poriadku priamo nadväzujú na zachovanie zákonného postupu
pre vydanie exekučného príkazu ustanoveného v § 107 ods. 1 Exekučného poriadku. Preto
nie je možné vidieť prvky arbitrárnosti v tom, že sa Okresný súd Košice I a krajský súd pri
posúdení správnosti úradného postupu Okresného súdu Košice II nezaoberali dôsledkami
doručenia exekučných príkazov vydaných sťažovateľom (§ 108 ods. 1 Exekučného
poriadku) za stavu, keď tieto exekučné príkazy Okresný súd Košice II posúdil ako rozporné
s § 107 ods. 1 Exekučného poriadku.
Z obsahu príloh k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vydal sporné exekučné príkazy po
uplynutí zákonnej lehoty na vznesenie námietok proti upovedomeniu o začatí exekúcie
a tieto námietky boli povinnou osobou v exekučnom konaní vznesené po uplynutí zákonnej
lehoty. Napriek uvedenému skutočnosť, že došlo k podaniu námietok, založila povinnosť
príslušného exekučného súdu o nich rozhodnúť (vrátane rozhodnutia o ich zamietnutí pre
oneskorené podanie) a oprávnenie sťažovateľa ako súdneho exekútora vydať v týchto
exekučných konaniach exekučné príkazy v zmysle § 107 ods. 1 Exekučného poriadku až
potom, keď mu boli doručené rozhodnutia súdu o námietkach, ktorými sa námietky
zamietli.
Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym
názorom Okresného súdu Košice I a krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu takýmto nie je.
V danej veci sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy. Podľa sťažovateľa k porušeniu tohto
základného práva došlo tým, že o zákonnosti jeho postupu ako súdneho exekútora pri
vydaní exekučných príkazov rozhodoval sudca v inom exekučnom konaní (uznesenie
Okresného súdu Košice II sp. zn. 34 Er 175/2003 zo 17. apríla 2003), ktorý nebol zákonným
sudcom pre exekučné konania vedené sťažovateľom.
Sťažnosť sťažovateľa smerovala voči rozsudku krajského súdu v konaní o žalobe
sťažovateľa, ktorou si uplatňoval náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom (uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 34 Er 175/2003 zo 17. apríla 2003).
Z uvedeného vyplýva, že namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 48
ods. 1 ústavy prináležalo ústavnému súdu skúmať len v príčinnej súvislosti s rozsudkom
krajského súdu, a nie v príčinnej súvislosti s rozhodnutím, ktorým podľa sťažovateľa došlo
ku nesprávnemu úradnému postupu.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúmal, či namietaný rozsudok
krajského súdu je v príčinnej súvislosti so základným právom nebyť odňatý zákonnému
sudcovi upraveným v čl. 48 ods. 1 ústavy, a na základe uvedeného dospel k záveru, že
v okolnostiach daného prípadu to tak nie je.
Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2009