Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 73/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2009

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho

a Ladislava Orosza o sťažnosti M. H., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného

advokátom JUDr. E. B., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 5. novembra 2008, za účasti Krajského súdu v Nitre, takto

rozhodol:

1. Základné práva M. H. podľa a 5 a jeho

právo podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 5. novembra 2008 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 5. novembra 2008

z r u š u j e .

3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť M. H. trovy konania v sume

263,53 € [slovom dvestošesťdesiattri eur a päťdesiattri centov (7 939 Sk)] na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. E. B., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra

2008 doručená sťažnosť M. H., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. E. B., N., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 5 (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 5. novembra 2008.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že uznesením Krajského

riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Nitre

ČVS: KPR-64/OVK-NR-2005 z 28. júna 2007 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie

za trestný čin lúpeže podľa a účinného do 31. decembra

2005.

Uznesením sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 6. júla 2007 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov

uvedených v , a , pričom následne bolo trvanie

jeho väzby predĺžené uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn.

z 13. decembra 2007 do 4. júla 2008.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 2. júna 2008 zamietol žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu s tým, že vo väzbe bol ponechaný už len

z dôvodov uvedených v a .

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 12. júna 2008 bola väzba

sťažovateľa predĺžená do 4. januára 2009. Na základe sťažnosti sťažovateľa krajský súd

uznesením sp. zn. označené uznesenie okresného súdu zrušil a predĺžil

lehotu trvania jeho väzby do 30. septembra 2008.

Následne Krajská prokuratúra v Nitre predložila okresnému súdu obžalobu na

sťažovateľa zo 7. augusta 2008. Po podaní obžaloby okresný súd uznesením sp. zn.

z 26. septembra 2008 (v sťažnosti sťažovateľa označované ako „Uznesenie

č. 1“, pozn.) rozhodol, že väzba sťažovateľa naďalej trvá. Proti označenému uzneseniu

okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej okrem iného namietal, že okresný súd

v tomto uznesení neoznačil mená a priezviská osôb, ktoré sa neverejného zasadnutia

zúčastnili, ďalej to, že časovo neohraničil ďalšie trvanie jeho väzby, ako aj to, že o predĺžení

jeho väzby okresný súd rozhodol na neverejnom zasadnutí bez jeho vypočutia, pričom

termín predbežného prejednania obžaloby nariadil až na 9. október 2008, hoci jeho väzba

bola naposledy predĺžená do 30. septembra 2008. Sťažovateľ v sťažnosti poukazoval aj na

to, že je držaný vo väzbe bez právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré mu nebolo pred

uplynutím lehoty naposledy predĺženej väzby doručené.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

zo 14. októbra 2008 (v sťažnosti sťažovateľa označované ako „Uznesenie č. 2“, pozn.) tak,

že zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a uložil mu, aby vo veci znovu konal

a rozhodol. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že krajský súd v odôvodnení tohto

uznesenia uviedol, že „súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby a je bez potreby jej

predlžovania obmedzená iba celkovými lehotami uvedenými v ust. “, čo

je podľa jeho názoru v rozpore s judikatúrou ústavného súdu.

Následne okresný súd na verejnom zasadnutí uznesením sp. zn.

z 30. októbra 2008 (v sťažnosti sťažovateľa označované ako „Uznesenie č. 3“, pozn.)

rozhodol o tom, že väzba sťažovateľa trvá. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ

sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 5. novembra

2008 (v sťažnosti sťažovateľa označované ako „Uznesenie č. 4“, pozn.) tak, že napadnuté

uznesenie okresného súdu zrušil, a sám rozhodol, že väzba sťažovateľa naďalej trvá, a to

z dôvodov uvedených v a .

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že podľa jeho názoru «najneskoršie od

posledného predĺženia lehoty mojej väzby, ktorá bola do 30. 09. 2008, som bol vo väzbe

nezákonne, bez ohľadu na skutočnosť, že prokurátor ešte pred uplynutím tejto lehoty 30. 09.

2008 podal obžalobu, a to z dôvodu, že súd pred 30. 09. 2008 nerozhodol o predĺžení mojej

väzby s presným časovým určením v súlade s právnym názorom Ústavného súdu

vysloveného v náleze .

Navyše Uznesenie č. 1 podľa mňa nenadobudlo právoplatnosť, keďže bolo zrušené

Uznesením č. 2. Mám za to, že Krajský súd už pri vydaní Uznesenia č. 2 mal rozhodnúť

o mojom okamžitom prepustení z väzby na slobodu, keďže Uznesenie č. 1 z dôvodov, ktoré

som uviedol, nie je možné vôbec považovať vzhľadom na formálne i obsahové nedostatky za

uznesenie podľa . Právny názor Krajského súdu vyslovený v Uznesení

č. 2 a v Uznesení č. 4 je úplne v rozpore s právnym názorom Ústavného súdu SR...

V tejto súvislosti upozorňujem aj na to, že Okresný súd v Nových Zámkoch mal

možnosť rozhodnúť o trvaní mojej väzby na predbežnom prejednaní obžaloby, ktoré sa

konalo dňa 09. 10. 2008 podľa ust. , aj keď v tom čase už uplynulo

9 dní odo dňa, dokedy mi bola väzba naposledy predĺžená. Bežný, zákonodarcom

predpokladaný postup pritom je taký, že o predbežnom prejednaní obžaloby sa rozhoduje

ešte v termíne pokrytom rozhodnutím o väzbe z prípravného konania. V danom prípade však

tomu tak nebolo, pričom dá sa povedať, že súd absenciou takéhoto rozhodnutia prakticky

prehĺbil rozpor a nezákonnosť obmedzenia mojej osobnej slobody väzbou. Takýto

nezákonný postup, či už pri vydaní Uznesenia č. 1 alebo Uznesenia č. 3 nenapravil ani

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací, ba práve naopak, Uznesenie č. 1 zrušil a vec vrátil

Uznesením č. 2 iba z dôvodu, že podľa jeho názoru vzhľadom na to, že vo veci bola podaná

obžaloba, vôbec nie je potrebné rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že právoplatne bolo rozhodnuté o mojej väzbe po

vypršaní lehoty dňa 30. 09. 2008 až Uznesením č. 4 dňa 05. 11. 2008, kedy už Krajský súd

celú vec I. st. súdu nevrátil a prakticky iba „doplnil“ Uznesenie č. 3. Toto Uznesenie č. 4

má však tie isté vady a je rovnako v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu čo do presného

časového určenia lehoty väzba v každom momente jej trvania, ako predchádzajúce

uznesenia...».

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre Uznesením zo dňa 05. 11. 2008, č. k. , ktorým

rozhodol tak, že podľa u obžalovaného M. H., trvale bytom

K., väzba naďalej trvá a to z dôvodov uvedených v ust. § 71 ods. 1 písm. a), písm. c)

, porušil právo sťažovateľa podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 17 ods. 2, ods. 5 SR.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 05. 11. 2008, č. k. sa

zrušuje a Krajskému súdu v Nitre sa prikazuje, aby sťažovateľ bol bezodkladne prepustený

z väzby na slobodu.

3. Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť náhradu trov konania vo výške 7.939,- Sk

k rukám obhajcu sťažovateľa, JUDr. E. B., do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti si ústavný súd vyžiadal k nej

vyjadrenie od predsedu krajského súdu, ktorý v prípise č. Spr 98/09 z 20. februára 2009

v tejto súvislosti okrem iného uviedol:

„... So zreteľom na uvedené, považujem sťažnosť obžalovaného za dôvodnú

a navrhujem ju prijať na ďalšie konanie.

Či a v akom rozsahu boli porušené obžalovaným namietané články SR, je

oprávnený vysloviť iba Ústavný súd SR ( SR).“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -14 z 5. marca 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie, pričom predsedu krajského súdu zároveň vyzval, či chce doplniť

svoje predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti doručené ústavnému súdu ešte pred jej

predbežným prerokovaním.

Predseda krajského súdu v prípise doručenom ústavnému súdu 3. apríla 2009

oznámil, že trvá na svojom predchádzajúcom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa, a vyjadril

súhlas s tým, aby ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa bez nariadenia ústneho

pojednávania.

Právny zástupca sťažovateľa ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom

pojednávaní vo veci, a zároveň uviedol, že vzhľadom na obsah vyjadrenia predsedu

krajského súdu nepovažuje za potrebné sa k nemu vyjadrovať.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od

neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom... c) zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa v relevantnom znení (v znení platnom

a účinnom v čase, keď krajský súd vydal namietané uznesenie, pozn.) súdu plynie lehota

väzby podľa odseku 7 od podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste.

Podľa obžaloba podaná na súde pre zločin s hornou

hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou osem rokov sa predbežne prejedná na verejnom

zasadaní; aj na neverejnom zasadaní sa môže obžaloba predbežne prejednať, ak prichádza

do úvahy rozhodnutie podľa § 244 ods. 1 písm. a) až i).

Podľa v relevantnom znení ak je obvinený vo väzbe,

rozhodne súd pri predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.

Predmetom skúmania ústavného súdu vymedzeným jeho uznesením

č. k. -14 z 5. marca 2009 je, či namietaným uznesením krajského súdu došlo

k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa a 5 , ako aj jeho práva

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. Za kľúčovú námietku sťažovateľa v okolnostiach

prípadu ústavný súd považoval jeho tvrdenie, že „najneskoršie od posledného predĺženia

lehoty mojej väzby, ktorá bola do 30. 09. 2008, som bol vo väzbe nezákonne, bez ohľadu na

skutočnosť, že prokurátor ešte pred uplynutím tejto lehoty 30. 09. 2008 podal obžalobu, a to

z dôvodu, že súd pred 30. 09. 2008 nerozhodol o predĺžení mojej väzby...“. Ústavný súd sa

preto sústredil na preskúmanie tejto námietky sťažovateľa v kontexte so svojou konštantnou

judikatúrou uplatňovanou v obdobných prípadoch.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 17

ods. 5 obsahuje pri väzbe také práva, ako je napríklad právo byť vo väzbe len zo

zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, právo podať návrh na

konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby

a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, a právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie

môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (m. m. ).

Z práva nebyť vo väzbe z iného ako zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia

sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím

sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania ().

Obvinený môže byť do väzby vzatý a v nej držaný len z tých zákonných dôvodov,

ktoré sú uvedené vo výrokoch súdnych rozhodnutí ().

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade

s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec

pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana

jednotlivca proti svojvôli (, , , ,

).

Zo sťažnosti, ako aj z vyžiadanej spisovej dokumentácie vyplýva, že

v sťažovateľovej veci bola pred podaním obžaloby jeho väzba naposledy predĺžená

uznesením krajského súdu sp. zn. z 18. júna 2008, a to do 30. septembra

2008. Po podaní obžaloby (7. augusta 2008) okresný súd na neverejnom zasadnutí

uznesením sp. zn. z 26. septembra 2008 rozhodol, že väzba sťažovateľa

naďalej trvá.

O sťažnosti sťažovateľa proti označenému uzneseniu okresného súdu rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. zo 14. októbra 2008 tak, že ho zrušil a uložil

okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal

na to, že krajský súd v odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že „súdu plynie lehota väzby

od podania obžaloby a je bez potreby jej predlžovania obmedzená iba celkovými lehotami

uvedenými v ust. “ (presný text príslušnej časti odôvodnenia označeného

uznesenia podľa zistenia ústavného súdu znie: „súdu plynie lehota väzby podľa § 76 odsek

7 od podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste

samostatne a je bez potreby jej predlžovania obmedzená iba celkovými lehotami uvedenými

v ustanovení , z ktorých podľa Trestného

poriadku na konanie pred súdom pripadá jedna polovica“, pozn.), čo je podľa jeho názoru

v rozpore s judikatúrou ústavného súdu.

Ústavný súd sa s uvedeným názorom sťažovateľa stotožnil a poukázal v tejto

súvislosti na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ,

), podľa ktorej sa záruky osobnej slobody jednotlivca v prípade väzby

nevyčerpávajú len odkazom na zákonnú úpravu, ale tieto záruky treba vnímať v širších

súvislostiach. Z vyplýva okrem iného aj právo byť vo väzbe na základe

rozhodnutia sudcu alebo súdu, nadväzujúc na prvý odsek , podľa ktorého

osobná sloboda sa zaručuje. Ústavný súd tým vyjadril význam tak osobnej slobody

jednotlivca, ako aj úlohy súdov a sudcov pri napĺňaní ústavných záruk osobnej slobody.

Podľa zo všetkých orgánov sú to práve súdy, ktoré majú zodpovednosť za to,

či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude proti nej vedené trestné konanie vo

väzbe alebo na slobode. Na prevzatie tejto zodpovednosti ustanovuje formu

„rozhodnutia“, a tým dbá na to, aby väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody,

bola vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti

svojvoľnému postupu dotknutých orgánov (). Rovnako ústavný súd už

judikoval, že základné práva a slobody podľa treba vykladať a uplatňovať v zmysle

a v duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách

(, ) a že do rámca ústavných záruk práva na osobnú slobodu treba

zahrnúť aj záruky poskytované čl. 5 dohovoru, tak ako ich vykladá a uplatňuje Európsky

súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre (, , ).

Z ustanovenia v znení platnom a účinnom v čase

rozhodovania krajského súdu vyplýva, že súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby.

Podľa pôvodného znenia tohto ustanovenia (ktoré síce nadobudlo platnosť, avšak ešte pred

nadobudnutím účinnosti, teda pred 1. januárom 2006, bolo novelizované) bol súd povinný

najneskôr do 15 dní od podania obžaloby rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, ak o väzbe už

nerozhodol podľa alebo . Možno konštatovať, že pôvodné

znenie ustanovenia dávalo všeobecným súdom presne

časovo vymedzenú povinnosť rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby.

Takéto ustanovenie v podstate zodpovedalo už citovanej judikatúre ústavného súdu, resp.

Európskeho súdu pre ľudské práva.

Podľa názoru ústavného súdu aj podľa v znení

platnom a účinnom v čase rozhodovania krajského súdu bolo povinnosťou príslušných

všeobecných súdov rozhodnúť po podaní obžaloby o ďalšom trvaní väzby, a to najneskôr do

uplynutia termínu posledného predĺženia väzby v prípravnom konaní. Bez takéhoto

rozhodnutia totiž nemožno považovať väzbu za zákonnú, pretože táto sa nemôže zakladať

iba na podaní obžaloby. Musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu (napr. ,

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatoval, že citovaný právny názor krajského

súdu nie je konformný s obsahom garantovaných základných práv a slobôd, pretože

nemôže byť dôvodom na držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len

skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne

konajúcim súdom rozhodlo ešte predtým, ako uplynie lehota, na ktorú bola väzba

v prípravnom konaní naposledy predĺžená (, , ,

, ). V zmysle v spojení s , resp.

ods. 1 dohovoru samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca na

splnenie zákonnosti väzby a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie

trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002).

Ak v danom prípade krajský súd uznesením sp. zn. zo 14. októbra

2008 zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. z 26. septembra 2008, ktorým

tento rozhodol, že dôvody väzby naďalej trvajú, a uložil mu, aby vo veci znovu konal

a rozhodol, bolo jeho povinnosťou zároveň rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby. Ak tak

neurobil, spôsobil, že od tohto dňa (14. októbra 2008) sa väzba sťažovateľa nezakladala už

na žiadnom súdnom rozhodnutí, t. j. po tomto dni už neexistoval žiadny právny titul, ktorý

by zabezpečil jej legitímnosť a legálnosť. Ak sťažovateľ bol vo väzbe po 14. októbri 2008

bez toho, aby príslušný všeobecný súd (v danom prípade krajský súd) založil súdny titul na

ďalšie trvanie väzby, treba to považovať za nezákonný zásah do osobnej slobody

jednotlivca, ktorý zakladá aj jej protiústavnosť, pretože je nevyhnutné dôsledne rešpektovať

ústavnú požiadavku, aby sa väzba vždy opierala o rozhodnutie súdu. Z uvedeného vyplýva,

že už uznesením krajského súdu sp. zn. zo 14. októbra 2008 došlo

k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa a 5 , ako aj jeho práva

podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru (porovnaj závery ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn.

).

Ako už bolo uvedené, v ďalšom priebehu konania okresný súd na verejnom zasadnutí

uznesením sp. zn. z 30. októbra 2008 rozhodol, že väzba sťažovateľa trvá.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť prostredníctvom svojho obhajcu, v ktorej

okrem iného poukázal na nezákonnosť svojej väzby po 1. októbri 2008 vzhľadom na

skutočnosť, že krajský súd uznesením sp. zn. zo 14. októbra 2008 zrušil

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 26. septembra 2008, čím zanikol súdny

titul ďalšieho trvania jeho väzby. O tejto sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 5. novembra 2008 tak, že napadnuté uznesenie

okresného súdu zrušil a sám rozhodol, že väzba sťažovateľa naďalej trvá, a to z dôvodov

uvedených v a . Vo vzťahu k námietke

sťažovateľa o neexistencii súdneho titulu väzby sa krajský súd v odôvodnení označeného

uznesenia obmedzil na odkaz na svoje predchádzajúce uznesenie zo 14. októbra 2008, keď

uviedol:

„Pokiaľ ide o v odôvodnení sťažnosti obžalovaného naznačenú problematiku

plynutia väzby po podaní obžaloby podľa , ,

poukazuje krajský súd na odôvodnenie svojho uznesenia zo 14. 10. 2008 sp. zn.

, ku ktorému nepovažuje za potrebné nič doplniť.“

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd aj v uznesení z 5. novembra 2008 zotrval

na svojom právnom názore vyjadrenom vo svojom predchádzajúcom uznesení zo

14. októbra 2008, ktoré podľa už vyjadreného právneho názoru ústavného súdu spôsobilo

porušenie sťažovateľom označených základných práv podľa a jeho práva podľa

dohovoru, ktorých vyslovenia sa touto sťažnosťou domáha. Vzhľadom na skutočnosť, že od

14. októbra 2008 neexistoval súdny titul ďalšieho trvania väzby sťažovateľa, bolo

povinnosťou krajského súdu rozhodnúť o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej

„protiústavnosť sťažovateľovej väzby v dôsledku absencie jej ústavne akceptovateľného

titulu nemohla byť následne odstránená neskorším súdnym rozhodnutím“ (,

, ).

Keďže krajský súd neprepustil sťažovateľa z väzby na slobodu (naopak rozhodol

o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa), porušil uznesením sp. zn. z 5. novembra

2008 jeho základné práva podľa a 5 a právo podľa dohovoru

(bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal tiež toho, aby ústavný súd zrušil

namietané uznesenie krajského súdu a prikázal krajskému súdu, aby ho bezodkladne

prepustil z väzby na slobodu.

Keďže ústavný súd vyslovil, že krajský súd namietaným uznesením porušil základné

práva sťažovateľa podľa a 5 a jeho právo podľa dohovoru,

tak ho v súlade s prvou vetou aj zrušil (bod 2 výroku tohto nálezu).

V súvislosti s návrhom sťažovateľa, aby ho ústavný súd bezodkladne prepustil

z väzby na slobodu, ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol medzičasom trestným rozkazom

Okresného súdu Nitra č. k. -127 zo 16. júna 2008 odsúdený na trest odňatia

slobody v trvaní šiestich mesiacov a zaradený na výkon trestu do I. nápravnovýchovnej

skupiny. Označený trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť 30. októbra 2008, pričom

Okresným súdom Nitra bol nariadený uvedený trest odňatia slobody. Na tomto základe

okresný súd uznesením č. k. -767 z 5. marca 2009 rozhodol, že prepúšťa

sťažovateľa z väzby do výkonu trestu odňatia slobody s poukazom na skutočnosť, že výkon

trestu má prednostné právo pred väzbou. Sťažovateľ sa už v čase rozhodovania ústavného

súdu o jeho sťažnosti nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd návrhu sťažovateľa, aby bol prepustený z výkonu

väzby, nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom JUDr. E. B. v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ ich

vyčíslil sumou 263,53 € (7 939 Sk). Vzhľadom na to, že trovy konania požadované

sťažovateľom neprekračovali sumu podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume ním požadovanej

(bod 3 výroku tohto nálezu). Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2009