Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 175/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. F., K.-M., zastúpeného advokátom JUDr. E. K., K.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 4. decembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. F. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára

2009 doručená sťažnosť Ing. M. F., K.-M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. E. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods.

1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 4. decembra 2008.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že Daňový úrad Košice II

(ďalej len „daňový úrad“) v dodatočnom platobnom výmere č. /Ball

z 29. októbra 2007 (ďalej len „dodatočný platobný výmer“) určil sťažovateľovi daň

z pridanej hodnoty v sume 635 340 Sk z dôvodu, že neboli splnené podmienky pre

oslobodenie od dane z pridanej hodnoty podľa § 37 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o dani z pridanej hodnoty“). Z dodatočného platobného výmeru vyplýva:

„Sťažovateľ v decembri 2003 deklaroval vývoz osobného motorového vozidla na U. Na

faktúre... ako odberateľ vozidla, ako aj na vývoznom JCD... ako príjemca tovaru, je uvedené

Embassy of the Slovac republic, Ľ. H., Husband of the Official,... K, U. (Veľvyslanectvo SR

na U., Ľ. H., manžel úradníka....). Ministerstvo zahraničných vecí SR na dopyt colného

úradu uviedlo, že zastupiteľský úrad v K. nebol vlastníkom vozidla a ani odberateľom

tovaru. Pani H. nebola vysielaná prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí SR, ale

Ministerstvom hospodárstva SR, a teda Ľ. H. nemohol byť posudzovaný ako manžel

úradníka veľvyslanectva SR. Ing. H. predložil potvrdenie, v ktorom Veľvyslanectvo SR na U.

potvrdzuje, že motorové vozidlo bolo registrované pri zastupiteľskom úrade na U. a bolo v

osobnom vlastníctve Ing. H. Odberateľom (kupujúcim) bol Ing. H., ktorý je v zmysle

colného zákona slovenskou osobou. Faktúra bola uhradená v hotovosti priamo

u sťažovateľa, a teda sťažovateľ nemal podľa doklad

o platbe zo zahraničia. Podľa ustanovenia vývoz tovaru

do zahraničia je oslobodený od dane u toho platiteľa, ktorý je predávajúci vo vzťahu

k organizačnej zložke tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí. Sťažovateľ nebol vo vzťahu

k organizačnej zložke tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí, pretože Veľvyslanectvo SR

na U., ktoré je organizačnou zložkou Ministerstva zahraničných vecí SR nepotvrdilo

vlastníctvo k vozidlu a jeho kúpu.“

Proti dodatočnému platobnému výmeru podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodlo daňové riaditeľstvo rozhodnutím č. I/223/2004-14149/2008/992517-r z 1. februára

2008 (ďalej len „rozhodnutie daňového riaditeľstva“) tak, že dodatočný platobný výmer

potvrdilo.

Sťažovateľ sa žalobou z 19. februára 2008 podanou Krajskému súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového

riaditeľstva.

Krajský súd rozsudkom č. k. -33 z 28. mája 2008 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) žalobu zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný odvolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo 4. decembra 2008

(ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ uvádza, že «... mal povinnosť preukázať vývoz tovaru do zahraničia, ako

aj to, že ako predávajúci bol vo vzťahu k Veľvyslanectvu SR na U., ako organizačnej zložke

tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí...

Podľa ustanovenia vývoz tovaru preukazuje

platiteľ písomným colným vyhlásením o prepustení tovaru do režimu, v ktorom je výstup

potvrdený colným orgánom...

Podľa ustanovenia druhej vety na požiadanie

daňového úradu je platiteľ povinný preukázať vývoz tovaru aj iným dokladom, najmä

dokladom o preprave tovaru do zahraničia, dokladom o platbe zo zahraničia za vyvezený

tovar. V daných dokladoch, na rozdiel od písomného colného vyhlásenia sa nejedná

o obligatórne, ale len o fakultatívne doklady, ktorými sa sekundárne popri písomnom

colnom vyhlásení preukazuje vývoz tovaru... Ak by sťažovateľ vývoz tovaru preukázal

písomným colným vyhlásením o prepustení tovaru do režimu, v ktorom je výstup potvrdený

colným orgánom, ale nedisponoval by dokladom o preprave tovaru do zahraničia (napr.

zabezpečoval odberateľ) alebo dokladom o platbe zo zahraničia za vyvezený tovar (napr.

faktúra nebola uhradená), potom by správca dane nemohol bez iného prijať záver, že

nesplnil svoju dôkaznú povinnosť. Tieto fakultatívne doklady daňové orgány spravidla

požadujú vtedy, ak sú pochybnosti o vývoze tovaru. V danom prípade takéto pochybnosti

neboli, Ing. H. vývoz tovaru preukázal písomným colným vyhlásením o prepustení tovaru do

režimu, v ktorom bol výstup potvrdený colným orgánom, a ak by aj za tovar nezaplatil,

splnil by svoju dôkaznú povinnosť. Z uvedeného dôvodu, sťažovateľ nepovažuje za potrebné

ďalej analyzovať veľmi nejasný pojem „doklad o platbe zo zahraničia za vyvezený tovar“

uvedený v ustanovení ..

Sťažovateľ vývoz tovaru preukázal písomným colným vyhlásením o prepustení tovaru

do režimu vývozu, v ktorom bol výstup tovaru do zahraničia potvrdený colným orgánom,

a teda splnil si svoju dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 37 ods. 2 zákona

č. ..

Podľa ustanovenia vývoz tovaru do zahraničia

je oslobodený od dane u toho platiteľa, ktorý je predávajúci vo vzťahu k organizačnej zložke

tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí. Zo znenia uvedeného ustanovenia zákona vyplýva,

že akcent sa pripisuje osobe platiteľa (u toho platiteľa, ktorý...). Zákon vzťah predávajúceho

k organizačnej zložke bližšie konkretizuje, neuvádza o aký právny vzťah sa musí jednať.

Daňové orgány a všeobecné súdy na základe skutočnosti, že Veľvyslanectvo SR na U.

nebolo vlastníkom vozidla dospeli k záveru, že sa mohlo jednať len o vzťah kúpnopredajný.

Takéto reštriktívne ponímanie nezohľadňuje postavenie Ing. H., ako osoby podliehajúcej

Viedenskému dohovoru a z neho vyplývajúceho vzťahu k Veľvyslanectvu SR na U. Takýto

výklad v konečnom dôsledku vytvára situáciu, ako keby žiadny vzťah sťažovateľa

prostredníctvom kupujúceho s organizačnou zložke tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí

neexistoval...

Ustanovenie nekonkretizuje vzťah

predávajúceho k organizačnej zložke tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí a nie je

možné vylúčiť, že pre účely oslobodenia od dane to môže byť aj vzťah prostredníctvom

kupujúceho, ako osoby podliehajúcej Viedenskému dohovoru a z neho vyplývajúceho

postavenia k Veľvyslanectvu SR na U...

Sťažovateľ zákonným spôsobom preukázal vývoz tovaru... Daňové orgány

a všeobecné súdy v rozpore so znením podmienku

vzťahu k zahraničnej osobe zúžili len na vzťah kúpnopredajný. Pokiaľ postup použitý

dotknutými daňovými orgánmi nie je upravený jednoznačným a zrozumiteľným spôsobom vo

všeobecne záväznej právnej norme, nemožno ho považovať za postup zákonný, a teda

dovolený... Z uvedených dôvodov skutkové a právne závery Najvyššieho súdu SR uvedené

v rozsudku č. sú arbitrárne, z ústavného hľadiska neudržateľné a majú za

následok porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46

ods. 1 a jeho práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. zo 4. decembra

2008 porušil základné právo Ing. M. F. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. (správne má byť

, pozn.) zo 4. decembra 2008 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. Náhradu trov konania na ústavnom súde si sťažovateľ neuplatňuje.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich označených práv

konečným rozhodnutím vo veci jeho žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

daňového úradu č. /Ball z 29. októbra 2007 a rozhodnutia daňového

riaditeľstva sp. zn. I/223/2004-14149/2008/992517-r z 1. februára 2008, t. j. rozsudkom

najvyššieho súdu.

Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je

zrejmé, že podstata ním namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd spočíva

predovšetkým v namietanej nesprávnosti skutkových a právnych záverov najvyššieho súdu

obsiahnutých v napádanom rozsudku najvyššieho súdu, ktoré sú podľa sťažovateľa

arbitrárne a z ústavného hľadiska neudržateľné.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného

súdu v Slovenskej republike (porovnaj , a )

vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí predovšetkým

do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,

ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo

slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov.

V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25

ods. 2 . Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia

základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci,

osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi ().

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa domáhať sa práv uvedených v tejto sa možno

len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych

ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať

medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania

procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru

v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. ,

).

V konkrétnych okolnostiach danej veci je zásadnou otázkou posúdenie splnenia

podmienok oslobodenia od dane z pridanej hodnoty podľa § 37 zákona o dani z pridanej

hodnoty v prípade vývozu tovaru do zahraničia sťažovateľom. Úlohou ústavného súdu bolo

skúmať, či v danom prípade najvyšší súd náležite vysvetlil, aké skutkové a právne úvahy ho

viedli k potvrdzujúcemu rozsudku v konaní vedenom pod sp. zn. a zároveň,

či neboli relevantné ustanovenia zákona o dani z pridanej hodnoty aplikované spôsobom,

ktorý by signalizoval porušenie označených práv sťažovateľa podľa dohovoru.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, sa v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu. Dôvody uvedené v odôvodnení

rozsudku považuje za vecne správne a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

uvádza, že žalobca v prvom rade v rámci daňového konania nepredložil iné dôkazy ako

daňové doklady, z ktorých vyplýva, že cenu predmetného motorového vozidla vyúčtoval

faktúrou... odberateľovi Ľ. H., Embassy of the Slovac Republic, manžel úradníčky. Z

vykonaného dokazovania tiež vyplynul jednoznačný záver, že Ministerstvo zahraničných

veci Slovenskej republiky, ani Veľvyslanectvo Slovenskej republiky na U., neboli vlastníkmi

ani objednávateľmi predmetného vozidla.

Z tohto dôvodu je potrebné vyvodiť záver, že prišlo k nesprávnemu označeniu

odberateľa v predmetnom daňovom doklade č. 11001142 zo dňa 08. 12. 2003, pretože

kupujúcim a odberateľom predmetného vozidla bol slovenský občan, manžel úradníčky

pracujúcej na Zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky na U. a nie samotný zastupiteľský

úrad. Kúpna cena za vozidlo bola vyplatená v hotovosti na území Slovenskej republiky,

nešlo o platbu zo zahraničia, resp, o platbu organizačnej zložky tuzemskej osoby

umiestnenej v zahraničí resp, zahraničnej osoby.

Z článku 49 vyhlášky č. o Viedenskom dohovore o konzulárnych stykoch,

vyplýva, že konzulárni úradníci a konzulárni úradní zamestnanci a ich rodinní príslušníci,

žijúci s nimi v spoločnej domácnosti, sú oslobodení od všetkých daní a poplatkov, a to

osobných, alebo vecných, celoštátnych, oblastných alebo miestnych, s výnimkou nepriamych

daní, ktoré bývajú obvykle zahrnuté do ceny tovaru alebo služieb (písm. a/ ods. I článok 49

citovaného dohovoru).

Viedenský dohovor na predmetný prípad nebolo možné aplikovať, keďže sa vzťahuje

na právne vzťahy konzulárnych úradníkov a ďalších osôb, vznikajúce na území tretích

štátov, teda v mieste, v ktorom uvedené osoby vykonávajú diplomatickú službu. Je ale

potrebné zdôrazniť, že ani Viedenský dohovor neumožňuje oslobodenie uvedenej kategórie

osôb od nepriamych daní.

S poukazom na ust. odvolací súd konštatuje, že

daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a

vyúčtovaní, alebo na ktorých vyúčtovanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového

konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov

uvedených daňovým subjektom. V tomto prípade je nesporné, že žalobca dôkazné bremeno

neuniesol, nepredložil žiadne relevantné doklady, ktorými by preukázal, že plnenie

vyúčtované vo faktúre v daňovom doklade... za predaj motorového vozidla zn. BMW 730d,

na ktorom bol deklarovaný ako odberateľ Ambasáda Slovenskej republiky Ľ. H., manžel

úradníčky, bol reálnym odberateľom Zastupiteľský úrad Slovenskej republiky a nie Ľ. H.

Pokiaľ žalobca predával predmetné vozidlo Zastupiteľskému úradu SR, mal o tom predložiť

v rámci administratívneho konania doklady, najmä mal preukázať s akou osobou o predaji

automobilu zastupiteľskému úradu rokoval. Pokiaľ kúpnu zmluvu uzatvoril s Ľ. H., tento

nebol pracovníkom Zastupiteľstva SR na U., bol len manželom úradníčky. Z tohto možno

vysloviť záver, že nebol oprávnenou osobou na konanie za zastupiteľský úrad, teda za

organizačnú tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí. Rovnako v konaní nenavrhol vykonať

konkrétne dokazovanie, ani neuviedol konkrétne ustanovenie zákona, ktoré by malo byť v

tomto prípade porušené a to vo vzťahu k odvolacím dôvodom uvedeným v odvolaní, najmä

vo veci zisťovania mechanizmu zabezpečovania automobilov pre pracovníkov

diplomatického protokolu a ich rodinných príslušníkov.

V tomto prípade vydali daňové orgány zákonné rozhodnutia a krajský súd rozhodol

vecne správne, keď žalobu zamietol, pretože zákon o dani z pridanej hodnoty v § 37 ods. 3

upravuje podmienky oslobodenia od dane v prípade vývozu tovaru do zahraničia tak že

oslobodený je ten platiteľ, ktorý je predávajúci vo vzťahu k zahraničnej osobe alebo, ktorý

je predávajúci vo vzťahu k organizačnej zložke tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí,

avšak žalobca v konaní nepreukázal, že by vývoz tovaru realizoval pre niektorú z uvedených

osôb. Keďže výnimky musia byť v zákone formulované explicitne, odvolací súd dospel

k záveru, že žalobcovi pri vývoze predmetného vozidla nevzniklo právo na oslobodenie od

dane pri vývoze tovaru a preto správca dane postupoval zákonne, keď vydal preskúmavané

rozhodnutie zo dňa 29. 10. 2007.“

Po oboznámení sa s obsahom napádaného rozsudku najvyššieho súdu,

s prihliadnutím na obsah rozsudku krajského súdu, ktorý bol v odvolacom konaní

preskúmavaný, dospel ústavný súd k záveru, že záver najvyššieho súdu o tom, že sťažovateľ

nesplnil podmienky pre oslobodenie od dani z pridanej hodnoty vyžadované § 37 zákona

o dani z pridanej hodnoty, je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd

k zásadným námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto ho aj ústavný súd považuje za

ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd

dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľa

považovať za neodôvodnené a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť.

Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou krajského súdu a jeho

závery možno podľa názoru ústavného súdu považovať z ústavného hľadiska za udržateľné.

Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonný obsah

právnych noriem aplikovateľných v danej veci.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených (vrátane na vec sa vzťahujúcich

rozhodnutí daňových orgánov, krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj relevantných

podaní sťažovateľa) vyplýva, že sťažovateľom napádané rozhodnutia daňového úradu

a daňového riaditeľstva, boli na základe žaloby sťažovateľa z 19. februára 2008 podrobené

dvojinštančnej súdnej kontrole.

Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci

sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd

aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánom zákonov“,

v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu

iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny

výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Nad rámec tohto odôvodnenia

ústavný súd poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý

proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (,

).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé

spochybniť správnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu je

zjavne neopodstatnená ( ), a preto ju ústavný súd z toho

dôvodu odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009