Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 175/09
PDF · 247.13 KB
No categories available
I. ÚS 175/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 175/09-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. F., K.-M., zastúpeného advokátom JUDr. E. K., K.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Sžf/84/2008 zo 4. decembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. F. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára
2009 doručená sťažnosť Ing. M. F., K.-M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. E. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 84/2008
zo 4. decembra 2008.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že Daňový úrad Košice II
(ďalej len „daňový úrad“) v dodatočnom platobnom výmere č. 696/230/69384/07/Ball
z 29. októbra 2007 (ďalej len „dodatočný platobný výmer“) určil sťažovateľovi daň
z pridanej hodnoty v sume 635 340 Sk z dôvodu, že neboli splnené podmienky pre
oslobodenie od dane z pridanej hodnoty podľa § 37 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o dani z pridanej hodnoty“). Z dodatočného platobného výmeru vyplýva:
„Sťažovateľ v decembri 2003 deklaroval vývoz osobného motorového vozidla na U. Na
faktúre... ako odberateľ vozidla, ako aj na vývoznom JCD... ako príjemca tovaru, je uvedené
Embassy of the Slovac republic, Ľ. H., Husband of the Official,... K, U. (Veľvyslanectvo SR
na U., Ľ. H., manžel úradníka....). Ministerstvo zahraničných vecí SR na dopyt colného
úradu uviedlo, že zastupiteľský úrad v K. nebol vlastníkom vozidla a ani odberateľom
tovaru. Pani H. nebola vysielaná prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí SR, ale
Ministerstvom hospodárstva SR, a teda Ľ. H. nemohol byť posudzovaný ako manžel
úradníka veľvyslanectva SR. Ing. H. predložil potvrdenie, v ktorom Veľvyslanectvo SR na U.
potvrdzuje, že motorové vozidlo bolo registrované pri zastupiteľskom úrade na U. a bolo v
osobnom vlastníctve Ing. H. Odberateľom (kupujúcim) bol Ing. H., ktorý je v zmysle
colného zákona slovenskou osobou. Faktúra bola uhradená v hotovosti priamo
u sťažovateľa, a teda sťažovateľ nemal podľa § 37 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. doklad
o platbe zo zahraničia. Podľa ustanovenia § 37 ods. 3 zákona č. 289/1995 Z. z. vývoz tovaru
do zahraničia je oslobodený od dane u toho platiteľa, ktorý je predávajúci vo vzťahu
k organizačnej zložke tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí. Sťažovateľ nebol vo vzťahu
k organizačnej zložke tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí, pretože Veľvyslanectvo SR
na U., ktoré je organizačnou zložkou Ministerstva zahraničných vecí SR nepotvrdilo
vlastníctvo k vozidlu a jeho kúpu.“
Proti dodatočnému platobnému výmeru podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodlo daňové riaditeľstvo rozhodnutím č. I/223/2004-14149/2008/992517-r z 1. februára
2008 (ďalej len „rozhodnutie daňového riaditeľstva“) tak, že dodatočný platobný výmer
potvrdilo.
Sťažovateľ sa žalobou z 19. februára 2008 podanou Krajskému súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového
riaditeľstva.
Krajský súd rozsudkom č. k. 7 S 25/2008-33 z 28. mája 2008 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) žalobu zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný odvolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 84/2008 zo 4. decembra 2008
(ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľ uvádza, že «... mal povinnosť preukázať vývoz tovaru do zahraničia, ako
aj to, že ako predávajúci bol vo vzťahu k Veľvyslanectvu SR na U., ako organizačnej zložke
tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí...
Podľa ustanovenia § 37 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. vývoz tovaru preukazuje
platiteľ písomným colným vyhlásením o prepustení tovaru do režimu, v ktorom je výstup
potvrdený colným orgánom...
Podľa ustanovenia druhej vety § 37 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. na požiadanie
daňového úradu je platiteľ povinný preukázať vývoz tovaru aj iným dokladom, najmä
dokladom o preprave tovaru do zahraničia, dokladom o platbe zo zahraničia za vyvezený
tovar. V daných dokladoch, na rozdiel od písomného colného vyhlásenia sa nejedná
o obligatórne, ale len o fakultatívne doklady, ktorými sa sekundárne popri písomnom
colnom vyhlásení preukazuje vývoz tovaru... Ak by sťažovateľ vývoz tovaru preukázal
písomným colným vyhlásením o prepustení tovaru do režimu, v ktorom je výstup potvrdený
colným orgánom, ale nedisponoval by dokladom o preprave tovaru do zahraničia (napr.
zabezpečoval odberateľ) alebo dokladom o platbe zo zahraničia za vyvezený tovar (napr.
faktúra nebola uhradená), potom by správca dane nemohol bez iného prijať záver, že
nesplnil svoju dôkaznú povinnosť. Tieto fakultatívne doklady daňové orgány spravidla
požadujú vtedy, ak sú pochybnosti o vývoze tovaru. V danom prípade takéto pochybnosti
neboli, Ing. H. vývoz tovaru preukázal písomným colným vyhlásením o prepustení tovaru do
režimu, v ktorom bol výstup potvrdený colným orgánom, a ak by aj za tovar nezaplatil,
splnil by svoju dôkaznú povinnosť. Z uvedeného dôvodu, sťažovateľ nepovažuje za potrebné
ďalej analyzovať veľmi nejasný pojem „doklad o platbe zo zahraničia za vyvezený tovar“
uvedený v ustanovení § 37 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z...
Sťažovateľ vývoz tovaru preukázal písomným colným vyhlásením o prepustení tovaru
do režimu vývozu, v ktorom bol výstup tovaru do zahraničia potvrdený colným orgánom,
a teda splnil si svoju dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 37 ods. 2 zákona
č. 289/1995 Z. z...
Podľa ustanovenia § 37 ods. 3 zákona č. 289/1995 Z. z. vývoz tovaru do zahraničia
je oslobodený od dane u toho platiteľa, ktorý je predávajúci vo vzťahu k organizačnej zložke
tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí. Zo znenia uvedeného ustanovenia zákona vyplýva,
že akcent sa pripisuje osobe platiteľa (u toho platiteľa, ktorý...). Zákon vzťah predávajúceho
k organizačnej zložke bližšie konkretizuje, neuvádza o aký právny vzťah sa musí jednať.
Daňové orgány a všeobecné súdy na základe skutočnosti, že Veľvyslanectvo SR na U.
nebolo vlastníkom vozidla dospeli k záveru, že sa mohlo jednať len o vzťah kúpnopredajný.
Takéto reštriktívne ponímanie nezohľadňuje postavenie Ing. H., ako osoby podliehajúcej
Viedenskému dohovoru a z neho vyplývajúceho vzťahu k Veľvyslanectvu SR na U. Takýto
výklad v konečnom dôsledku vytvára situáciu, ako keby žiadny vzťah sťažovateľa
prostredníctvom kupujúceho s organizačnou zložke tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí
neexistoval...
Ustanovenie § 37 ods. 3 zákona č. 289/1995 Z. z. nekonkretizuje vzťah
predávajúceho k organizačnej zložke tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí a nie je
možné vylúčiť, že pre účely oslobodenia od dane to môže byť aj vzťah prostredníctvom
kupujúceho, ako osoby podliehajúcej Viedenskému dohovoru a z neho vyplývajúceho
postavenia k Veľvyslanectvu SR na U...
Sťažovateľ zákonným spôsobom preukázal vývoz tovaru... Daňové orgány
a všeobecné súdy v rozpore so znením § 37 ods. 3 zákona č. 289/1995 Z. z. podmienku
vzťahu k zahraničnej osobe zúžili len na vzťah kúpnopredajný. Pokiaľ postup použitý
dotknutými daňovými orgánmi nie je upravený jednoznačným a zrozumiteľným spôsobom vo
všeobecne záväznej právnej norme, nemožno ho považovať za postup zákonný, a teda
dovolený... Z uvedených dôvodov skutkové a právne závery Najvyššieho súdu SR uvedené
v rozsudku č. 3 Sžf/84/2008 sú arbitrárne, z ústavného hľadiska neudržateľné a majú za
následok porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 3 Sžf/84/2008 zo 4. decembra
2008 porušil základné právo Ing. M. F. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3 Sžf/84/2007 (správne má byť
3 Sžf/84/2008, pozn.) zo 4. decembra 2008 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
3. Náhradu trov konania na ústavnom súde si sťažovateľ neuplatňuje.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich označených práv
konečným rozhodnutím vo veci jeho žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
daňového úradu č. 696/230/69384/07/Ball z 29. októbra 2007 a rozhodnutia daňového
riaditeľstva sp. zn. I/223/2004-14149/2008/992517-r z 1. februára 2008, t. j. rozsudkom
najvyššieho súdu.
Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je
zrejmé, že podstata ním namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd spočíva
predovšetkým v namietanej nesprávnosti skutkových a právnych záverov najvyššieho súdu
obsiahnutých v napádanom rozsudku najvyššieho súdu, ktoré sú podľa sťažovateľa
arbitrárne a z ústavného hľadiska neudržateľné.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného
súdu v Slovenskej republike (porovnaj čl. 142 ods. 1, čl. 124 a čl. 127 ods. 1 ústavy)
vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí predovšetkým
do právomoci všeobecných súdov.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).
Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,
ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo
slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov.
V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia
základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci,
osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi (IV. ÚS 43/04).
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno
len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1
ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych
ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať
medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania
procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru
v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04,
V konkrétnych okolnostiach danej veci je zásadnou otázkou posúdenie splnenia
podmienok oslobodenia od dane z pridanej hodnoty podľa § 37 zákona o dani z pridanej
hodnoty v prípade vývozu tovaru do zahraničia sťažovateľom. Úlohou ústavného súdu bolo
skúmať, či v danom prípade najvyšší súd náležite vysvetlil, aké skutkové a právne úvahy ho
viedli k potvrdzujúcemu rozsudku v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sfž 84/2008 a zároveň,
či neboli relevantné ustanovenia zákona o dani z pridanej hodnoty aplikované spôsobom,
ktorý by signalizoval porušenie označených práv sťažovateľa podľa dohovoru.
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. 3 Sfž 84/2008 uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu. Dôvody uvedené v odôvodnení
rozsudku považuje za vecne správne a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
uvádza, že žalobca v prvom rade v rámci daňového konania nepredložil iné dôkazy ako
daňové doklady, z ktorých vyplýva, že cenu predmetného motorového vozidla vyúčtoval
faktúrou... odberateľovi Ľ. H., Embassy of the Slovac Republic, manžel úradníčky. Z
vykonaného dokazovania tiež vyplynul jednoznačný záver, že Ministerstvo zahraničných
veci Slovenskej republiky, ani Veľvyslanectvo Slovenskej republiky na U., neboli vlastníkmi
ani objednávateľmi predmetného vozidla.
Z tohto dôvodu je potrebné vyvodiť záver, že prišlo k nesprávnemu označeniu
odberateľa v predmetnom daňovom doklade č. 11001142 zo dňa 08. 12. 2003, pretože
kupujúcim a odberateľom predmetného vozidla bol slovenský občan, manžel úradníčky
pracujúcej na Zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky na U. a nie samotný zastupiteľský
úrad. Kúpna cena za vozidlo bola vyplatená v hotovosti na území Slovenskej republiky,
nešlo o platbu zo zahraničia, resp, o platbu organizačnej zložky tuzemskej osoby
umiestnenej v zahraničí resp, zahraničnej osoby.
Z článku 49 vyhlášky č. 32/1969 Zb. o Viedenskom dohovore o konzulárnych stykoch,
vyplýva, že konzulárni úradníci a konzulárni úradní zamestnanci a ich rodinní príslušníci,
žijúci s nimi v spoločnej domácnosti, sú oslobodení od všetkých daní a poplatkov, a to
osobných, alebo vecných, celoštátnych, oblastných alebo miestnych, s výnimkou nepriamych
daní, ktoré bývajú obvykle zahrnuté do ceny tovaru alebo služieb (písm. a/ ods. I článok 49
citovaného dohovoru).
Viedenský dohovor na predmetný prípad nebolo možné aplikovať, keďže sa vzťahuje
na právne vzťahy konzulárnych úradníkov a ďalších osôb, vznikajúce na území tretích
štátov, teda v mieste, v ktorom uvedené osoby vykonávajú diplomatickú službu. Je ale
potrebné zdôrazniť, že ani Viedenský dohovor neumožňuje oslobodenie uvedenej kategórie
osôb od nepriamych daní.
S poukazom na ust. § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. odvolací súd konštatuje, že
daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a
vyúčtovaní, alebo na ktorých vyúčtovanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového
konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov
uvedených daňovým subjektom. V tomto prípade je nesporné, že žalobca dôkazné bremeno
neuniesol, nepredložil žiadne relevantné doklady, ktorými by preukázal, že plnenie
vyúčtované vo faktúre v daňovom doklade... za predaj motorového vozidla zn. BMW 730d,
na ktorom bol deklarovaný ako odberateľ Ambasáda Slovenskej republiky Ľ. H., manžel
úradníčky, bol reálnym odberateľom Zastupiteľský úrad Slovenskej republiky a nie Ľ. H.
Pokiaľ žalobca predával predmetné vozidlo Zastupiteľskému úradu SR, mal o tom predložiť
v rámci administratívneho konania doklady, najmä mal preukázať s akou osobou o predaji
automobilu zastupiteľskému úradu rokoval. Pokiaľ kúpnu zmluvu uzatvoril s Ľ. H., tento
nebol pracovníkom Zastupiteľstva SR na U., bol len manželom úradníčky. Z tohto možno
vysloviť záver, že nebol oprávnenou osobou na konanie za zastupiteľský úrad, teda za
organizačnú tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí. Rovnako v konaní nenavrhol vykonať
konkrétne dokazovanie, ani neuviedol konkrétne ustanovenie zákona, ktoré by malo byť v
tomto prípade porušené a to vo vzťahu k odvolacím dôvodom uvedeným v odvolaní, najmä
vo veci zisťovania mechanizmu zabezpečovania automobilov pre pracovníkov
diplomatického protokolu a ich rodinných príslušníkov.
V tomto prípade vydali daňové orgány zákonné rozhodnutia a krajský súd rozhodol
vecne správne, keď žalobu zamietol, pretože zákon o dani z pridanej hodnoty v § 37 ods. 3
upravuje podmienky oslobodenia od dane v prípade vývozu tovaru do zahraničia tak že
oslobodený je ten platiteľ, ktorý je predávajúci vo vzťahu k zahraničnej osobe alebo, ktorý
je predávajúci vo vzťahu k organizačnej zložke tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí,
avšak žalobca v konaní nepreukázal, že by vývoz tovaru realizoval pre niektorú z uvedených
osôb. Keďže výnimky musia byť v zákone formulované explicitne, odvolací súd dospel
k záveru, že žalobcovi pri vývoze predmetného vozidla nevzniklo právo na oslobodenie od
dane pri vývoze tovaru a preto správca dane postupoval zákonne, keď vydal preskúmavané
rozhodnutie zo dňa 29. 10. 2007.“
Po oboznámení sa s obsahom napádaného rozsudku najvyššieho súdu,
s prihliadnutím na obsah rozsudku krajského súdu, ktorý bol v odvolacom konaní
preskúmavaný, dospel ústavný súd k záveru, že záver najvyššieho súdu o tom, že sťažovateľ
nesplnil podmienky pre oslobodenie od dani z pridanej hodnoty vyžadované § 37 zákona
o dani z pridanej hodnoty, je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd
k zásadným námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto ho aj ústavný súd považuje za
ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd
dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľa
považovať za neodôvodnené a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť.
Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou krajského súdu a jeho
závery možno podľa názoru ústavného súdu považovať z ústavného hľadiska za udržateľné.
Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonný obsah
právnych noriem aplikovateľných v danej veci.
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených (vrátane na vec sa vzťahujúcich
rozhodnutí daňových orgánov, krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj relevantných
podaní sťažovateľa) vyplýva, že sťažovateľom napádané rozhodnutia daňového úradu
a daňového riaditeľstva, boli na základe žaloby sťažovateľa z 19. februára 2008 podrobené
dvojinštančnej súdnej kontrole.
Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci
sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že
ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade
jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd
aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánom zákonov“,
v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu
iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny
výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Nad rámec tohto odôvodnenia
ústavný súd poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý
proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97,
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé
spochybniť správnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu je
zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a preto ju ústavný súd z toho
dôvodu odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2009