Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 201/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na zákonného sudcu podľa , základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2009

doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), a 24. júna 2009 jej doplnenie,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Zanedlho bude 9 rokov, keď sa na okresnom… súde

začal môj… súdny spor o neplatnosť zrušenia nájomnej zmluvy… Stalo sa tak mojou

podanou žalobou na tento súd, zo dňa 26. VIII. 2000, ktorá bola doručená… 30. VIII. 2000,

ale… nebolo o tejto dodnes... rozhodnuté… týmto mojím súdnym prípadom sa zaoberá

už 4. sudca… súd v tomto konaní až okato lavíruje, taktizuje a zaoberá sa všetkým možným,

len nie meritom sporu… Preto sú tu… neodôvodnené prieťahy…

Dňa 1. IV. 2009 mi došlo od Okresného súdu vo Svidníku opatrenie čís. 4/09, zo dňa

22. I. 2009… predseda nariadil v tejto mojej právnej veci pod č. k. zmenu sudcu,

napriek tomu, že nebola z mojej strany voči nemu… vznesená... námietka… jeho

prodpojatosti v tomto spore...“

Na základe takto odôvodnenej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd svojím

rozhodnutím vyslovil porušenie jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 , základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní.

Dňa 24. júna 2009 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako

„Návrh na konanie o ústavnej sťažnosti“. Z obsahu tohto podania vyplýva, že ide

o doplnenie sťažnosti doručenej ústavnému súdu 15. apríla 2009.

Z doplnenia sťažnosti možno ustáliť, že v ňom sťažovateľ vyjadruje svoju

nespokojnosť s uznesením okresného súdu z 11. júna 2009 doručeným sťažovateľovi

17. júna 2009, ktorým mu okresný súd uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za ním

podané odvolanie v sume 99,50 €.

Na základe takto odôvodneného doplnenia sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný

súd svojím rozhodnutím vyslovil aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa postupom okresného súdu v označenom konaní.

Sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu uvedenom v sťažnosti navrhol,

aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov

konania. Oproti jeho návrhu v sťažnosti sťažovateľ v doplnení sťažnosti už požadoval

len priznanie finančného zadosťučinenie v sume 1 000 €.

V doplnení sťažnosti sťažovateľ navrhol aj to, aby ústavný súd zrušil opatrenie

predsedu okresného súdu č. 4/2009 z 22. januára 2009 o zmene zákonného sudcu.

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie advokáta na konanie pred

ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že označené súdne konanie trvá už deväť

rokov a dosiaľ nebolo právoplatne skončené. Podľa sťažovateľa dochádza v tomto konaní

k zbytočným prieťahom a v tejto súvislosti poukázal na to, že v priebehu konania došlo

k niekoľkým zmenám zákonných sudcov. Na základe týchto dôvodov namietal porušenie

svojho základného práva na zákonného sudcu podľa , základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a navrhol zrušiť opatrenie

predsedu okresného súdu č. 4/2009 z 22. januára 2009 o zmene zákonného sudcu.

V doplnení svojej sťažnosti sťažovateľ vyslovil svoju nespokojnosť s uznesením

okresného súdu z 11. júna 2009, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok

za ním podané odvolania, a v súvislosti s týmto postupom okresného súdu namietal

aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa .

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. ).

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry v prípadoch sťažností podľa čl. 127

ods. 1 , v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (ako aj práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní

pred všeobecným súdom, vyžaduje, aby sťažovateľ preukázal, že ešte pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu podal sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov adresovanú predsedovi príslušného všeobecného súdu podľa § 62

a nasl. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa § 62 nasl. zákona o súdoch považuje v zmysle § 53 ods. 1

za účinný právny prostriedok ochrany základného práva podľa

, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. , ).

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných

prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho

základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa

osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd

pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti, jej doplnenia a z príloh vyplýva, že sťažovateľ nepodal sťažnosť

na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu pred doručením jeho sťažnosti ústavnému

súdu 15. apríla 2009 (sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, ktorú ústavný súd

považuje za účinný právny prostriedok ochrany základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Z obsahu sťažnosti a aj z príslušného spisu okresného súdu nevyplývajú žiadne

dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by ústavný súd mohol odhliadnuť

od nesplnenia tejto podmienky prípustnosti sťažnosti v zmysle § 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Z obsahu príslušného spisu okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ 30. augusta 2000

doručil okresnému súdu návrh na začatie konania, ktorým sa domáhal voči obchodnej

spoločnosti Agrofarma, a. s., určenia neplatnosti výpovede nájomnej zmluvy. Výpoveď bola

odporcom (ako nájomcom) daná sťažovateľovi (ako prenajímateľovi poľnohospodárskych

pozemkov), sťažovateľ sa zároveň domáhal ušlého nájomného a náhrady trov konania.

Prvýkrát rozhodol okresný súd rozsudkom z 23. apríla 2002, ktorým návrh

sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie a okresný súd

po vykonaní úkonov súvisiacich s podaním odvolania sťažovateľom a jeho ďalšími

podaniami týkajúcimi sa plnenia jeho poplatkovej povinnosti za podané odvolanie súdny

spis predložil 19. decembra 2002 odvolaciemu súdu.

Okresný súd v období od začatia konania 30. augusta 2000 do 19. decembra 2002

priebežne vykonával vo veci úkony smerujúce k prerokovaniu a rozhodnutiu veci (obdobie

dvoch rokov a necelých troch mesiacov).

V období od 19. decembra 2002 do 18. marca 2004 sa spis nachádzal na odvolacom

súde (obdobie jedného roka a troch mesiacov). Odvolací súd uznesením z 19. februára 2004

zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd v ďalšom období svojho konania od 18. marca 2004 do 14. decembra

2006 rozhodol o nepriznaní oslobodenia sťažovateľa od platenia súdneho poplatku

z odvolania proti rozsudku okresného súdu a o odmietnutí podania návrhu sťažovateľa

(z dôvodu, že tento nespĺňal náležitosti návrhu na začatie konania a jeho nedostatky neboli

sťažovateľom odstránené ani po výzve zo strany okresného súdu). Proti obom rozhodnutiam

okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Odvolací súd potvrdil rozhodnutie okresného

súdu o nepriznaní oslobodenia od platenia súdneho poplatku a zrušil jeho rozhodnutie

o odmietnutí návrhu sťažovateľa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V tomto období sa

súdny spis nachádzal na odvolacom súde spolu skoro šesť mesiacov.

Pokiaľ ide o predchádzajúce šesťročné obdobie konania okresného súdu

(od 30. augusta 2000 do konca roka 2006), z tohto obdobia sa spis okresného súdu

nachádzal na odvolacom súde spolu skoro dva roky a v ostatnom období sa konanie

okresného súdu vyznačuje prieťahmi približne v trvaní dvoch rokov.

Okresný súd v období od začiatku roku 2007 vo veci priebežne vykonával úkony

smerujúcu k prerokovaniu a rozhodnutiu veci a po doručení sťažnosti ústavnému súdu vo

veci rozhodol rozsudkom z 27. apríla 2009, ktorým návrh sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľovi možno pričítať na vrub to, že dôvody svojho návrhu, dôkazy k svojím

tvrdeniam a petit svojho návrhu neuviedol dostatočne presne, následne tieto nedostatky

na výzvu okresného súdu dopĺňal a upravoval.

Ústavný súd konštatuje, že konanie okresného súdu sa v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu nevyznačovalo prieťahmi.

Na základe opísaného priebehu konania a so zohľadnením predmetu sporu,

ako aj správania sťažovateľa ani celkovú dobu konania okresného súdu nemožno hodnotiť

ako dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle .

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v časti namietaného

porušenia základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru odmietol podľa ako neprípustnú

( ).

Ústavný súd poznamenáva, že v danom prípade by bol daný aj dôvod na odmietnutie

sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť, pretože nepovažoval postup

okresného súdu za taký, ktorý by mohol byť východiskom pre vyslovenie záveru o príčinnej

súvislosti s možným porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , resp. práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k svojmu záveru o danosti dôvodov aj pre odmietnutie sťažnosti v tejto

časti pre zjavnú neopodstatnenosť ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej

vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (, , , ). V prípade,

keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými

prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2

, čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru, nevyslovil porušenie základného

práva zaručeného v tomto článku (napr. , ), prípadne návrhu

buď nevyhovel (napr. ), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený

(napr. , , , ).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že ochranu základnému právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v

(ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný

súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase,

keď k namietanému porušovaniu práva ešte dochádza a nečinnosť orgánu verejnej moci

v tom čase ešte trvá (napr. mutatis mutandis ). Ústavný súd si pri výklade

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie záležitosti

v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú

odlišnosť (, ).

K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa

Z obsahu príslušného súdneho spisu vyplýva, že v posudzovanom konaní došlo

k trom zmenám zákonných sudcov. Dňa 29. septembra 2005 a 21. júna 2006 (došlo k zmene

zákonného sudcu na základe opatrení predsedu súdu v súlade so zmenami v rozvrhu práce

sudcov okresného súdu. K tretej zmene došlo 22. januára 2009 z dôvodu, že zákonná

sudkyňa sa cítila byť zaujatá, a preto predseda okresného súdu vec pridelil novému

zákonnému sudcovi.

Ústavný súd konštatuje, že k zmenám zákonných sudcov v posudzovanom konaní

došlo zo zákonných dôvodov za splnenia všetkých zákonných podmienok.

Preto k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 ústavný súd konštatuje, že opakované zmeny zákonných sudcov

v posudzovanom konaní, nie sú takým postupom súdu, ktorý by zadával možnosť porušenia

základného práva sťažovateľa podľa .

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva podľa

postupom okresného súdu spočívajúcom v jeho rozhodnutí o vyrubení

súdneho poplatku sťažovateľovi ústavný súd uvádza, že nemožno vidieť príčinnú súvislosť

medzi uvedeným postupom okresného súdu a porušením označeného základného práva

sťažovateľa. Okrem uvedeného treba uviesť, že uznesenie okresného súdu o vyrubení

poplatkovej povinnosti je preskúmateľné na základe odvolania všeobecným súdom vyššieho

stupňa, a preto jeho preskúmavania ani posúdenie správnosti postupu okresného súdu

v tomto smere nepatrí do právomoci ústavného súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v časti namietaného

porušenia základného práva sťažovateľa podľa odmietol podľa

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú a v časti namietaného porušenia

jeho základného práva podľa odmietol podľa zákona

pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2009