Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 214/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. K., P., zastúpeného advokátom Mgr. K. H., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva podľa Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave

č. k. -400 z 9. decembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. D. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2009

doručená sťažnosť JUDr. D. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. K. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), práva podľa

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný

pakt“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor) rozsudkom Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -400 z 9. decembra 2008 v konaní

o zaplatenie sumy 19 261 320,80 Sk s prísl. z titulu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

„Sťažovateľ po vzájomnom spoločnom rokovaní o podmienkach uzatvoril

so spoločnosťou N., a. s. G. (ďalej žalovaný) dňa 05. 02. 2003 zmluvu o poskytovaní

právnej pomoci č. Z č. 4-46/422/2002-O, predmetom ktorej bolo v súlade s bodom II., 2.1,

písm. A) vykonanie všetkých úkonov, výsledkom ktorých bude zrušenie rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR v konaniach , -01, , 7 Sž 225-

227/01 a zrušenie rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR, pričom právna pomoc bola

poskytnutá pre každé konanie osobitne. Zmluvné strany sa dohodli, že advokát má nárok na

odmenu vo výške 19 % z hodnoty veci.

Sťažovateľ v zmysle zákonného postupu podľa podal proti každému rozhodnutiu

NS SR podnet generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania. Generálny

prokurátor SR na základe uvedených podnetov podal na NS SR mimoriadne dovolania,

v ktorých žiadal predmetné rozhodnutia NS SR , , ,

7 Sž 225-227/01, , zrušiť.

Na základe mimoriadnych dovolaní podaných generálnym prokurátorom SR,

dovolací senát NS SR v konaniach č.: M-Sž dov 9/03, M-Sž dov 10/03, M-Sž dov 12/03,

M-Sž dov 17/03, M-Sž dov 18/03, napadnuté rozsudky NS SR, č. k. , ,

7 Sž 228-230/01, , , , zrušil a vrátil veci na nové

prejednanie.

V novom prejednaní NS SR zrušil všetky ďalej uvedené rozhodnutia Daňového

riaditeľstva SR, pracovisko Trnava a vrátil mu veci na ďalšie konanie.

Sťažovateľ vo všetkých jednotlivých konaniach predmet zmluvy riadne splnil a z tohto

dôvodu žalovanému dňa 14. 12. 2004 vystavil faktúru č. 161/2004 ako daňový doklad,

ktorou fakturoval v súlade s čl. V. 5.1 písm. a) riadne vyúčtovanú odmenu vo výške

19.261.320,80 Sk, splatnú 14. 01. 2005. Žalovaný túto odmenu neuhradil Žalovaný

do dnešného dňa vystavenú faktúru sťažovateľovi nevrátil, ponechal si ju, predpokladáme

aj zaúčtoval a uplatnil z nej odpočet DPH.

Sťažovateľ podal dňa 12. 04. 2005 na Okresnom súde Senica návrh na vydanie

platobného rozkazu na zaplatenie sumy 19.261.320,80 Sk spolu s 12,5 % úrokom

z omeškania od 15. 01. 2005 do zaplatenia a trov konania voči spoločnosti N. a. s., G.

Súd vydal vo veci platobný rozkaz dňa 8. 6. 2005, v ktorom uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť dlžnú sumu, a voči ktorému podal žalovaný včas odôvodnený odpor.

Medzi sťažovateľom a žalovaným bol sporný výklad čl. II. Zmluvy uzatvorenej podľa

ustanovení zo 17. 01. 2003, ktorého obsahom je:

2. 1. advokát sa touto zmluvou zaväzuje klientovi (žalovanému) poskytnúť právnu pomoc

formou:

a) vykonania všetkých právnych úkonov, výsledkom ktorých bude zrušenie

rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v konaniach , , , 7Sž

225-227/01, , a prijatie rozhodnutí v prospech klienta, t. j. zrušenie

rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR, pričom právna pomoc bude poskytnutá pre každé

konanie osobitne.

b) zastupovanie klienta v tom-ktorom súdnom a správnom konaní na základe

plnej moci poskytnutej pre konkrétny obchodný - právny prípad, ktorým je preskúmanie

zákonnosti rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR.

Žalovaný namietal, že žalobca nezastupoval žalovaného v daňových veciach

po zrušení rozhodnutí na základe mimoriadneho dovolania pred Daňovým úradom.

Vzhľadom na uvedené je potrebné si uvedomiť, v akej procesnej situácii sa žalovaný

v čase uzatvorenia zmluvy nachádzal (17. 01. 2003). Rozsudkami NS SR v konaniach

, , , , , boli dňa

25. 04. 2002 a 20. 06. 2002 zamietnuté žaloby žalovaného o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR. To ukazuje na to, že právna služba žalovaného

zlyhala. V tejto dobe dostal sťažovateľ ponuku (sám na pojednávaní 22. 03. 2006 hovoril

o konci roka 2002) na uzavretie zmluvy o poskytovaní právnej pomoci. Túto situáciu

potvrdzuje aj vyjadrenie samotného žalovaného v odpore proti platobnému rozkazu

na str. 4. Táto právna situácia žalovaného si vynútila sformulovať čl. II. predmetnej zmluvy

písm. a) a to vykonanie všetkých právnych úkonov, výsledkom ktorých bude zrušenie

rozhodnutí NS SR v konaniach , , , ,

, a prijatie rozhodnutí v prospech klienta, t. j. zrušenie rozhodnutí

Daňového riaditeľstva SR, pričom právna pomoc bude poskytnutá pre každé konanie

osobitne. Pretože dosiahnutie uvedeného stavu bolo nevyhnutným predpokladom pre

akýkoľvek ďalší postup.

Podľa e) - j) (štvrtá hlava - mimoriadne dovolanie) ide o samostatné

konanie, ktoré začína podaním podnetu generálnemu prokurátorovi a končí doručením

rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní ( j ). Je nepochybné, že v čl. II. písm. a)

zmluvy o poskytovaní právnej pomoci účastníci zmluvy dohodli zastupovanie v tam

uvedených veciach pre konanie podľa e) - j)

Spor u žalovaného vyvolával text čl. 2 písm. b), ktorý znie: zastupovanie klienta

v tom-ktorom súdnom a správnom konaní na základe plnej moci poskytnutej pre konkrétny

obchodno-právny prípad, ktorým je preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Daňového

riaditeľstva SR. ...

Po vykonanom dokazovaní Okresný súd v Senici rozhodol, že žalovaný je povinný

zaplatiť sťažovateľovi sumu 808.651,- Sk so 14 % úrokom z omeškania od 15. 01. 2005

do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol.

Svoje rozhodnutie oprel o argumentáciu žalovaného, s tým že sťažovateľ mal povinnosť

zastupovať žalovaného aj v konaniach pred daňovými orgánmi.

Rozsudok Okresného súdu v Senici žalobca napadol odvolaním a to najmä preto,

že vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia celej veci a preto ho treba po prejednaní

veci odvolacím súdom zmeniť.

Krajský súd v Trnave akceptoval argumentáciu žalobcu a napadnutý rozsudok zmenil

a zaviazal žalovaného k zaplateniu celej žalovanej sumy. Uznal argumenty sťažovateľa

s tým, že sťažovateľ predmet zmluvy naplnil a tým mu vznikol nárok na vyfakturovanú

odmenu.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, v ktorom žiadal

rozhodnutie odvolacieho súdu a rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na nové

konanie. Najvyšší súd SR celú vec prejednal, dospel k záveru, že dovolanie žalovaného

je dôvodné, a rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na nové prejednanie.

Celé svoje rozhodnutie odôvodnil na strane 7 a 8 rozsudku č. k. v rozsahu

20 riadkov písaného textu. ...

Následne dňa 9. 12. 2008 Krajský súd v Trnave rozhodnutím č. k.

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil a zaviazal sťažovateľa na úhradu

trov konania. Odvolací súd sa pri svojom rozhodovaní riadil záväzným právnym názorom

dovolacieho súdu.“

Sťažovateľ zastáva názor, že namietaný rozsudok krajského súdu porušuje jeho

základné právo na súdnu ochranu podľa , právo podľa

medzinárodného paktu a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Porušenie svojich práv vidí v tom, že napadnutý rozsudok krajského súdu

č. k. -400 z 9. decembra 2008 považuje za jednostranný, nepreskúmateľný

a neobjektívny. V predmetnom rozsudku chýba presvedčivé odôvodnenie.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. D. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivý proces podľa Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 9. 12. 2008, č. k.

316/2008 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 9. 12. 2008, č. k.

sa zrušuje.

3. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a trovy

právneho zastúpenia a to do 15 dní od doručenia nálezu na účet právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.

Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým

a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo

akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 8 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov účinnej od 1. januára 2005 (obdobne § 11 ods. 1 a 2 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej do 31. decembra 2004) advokát má

právo na dohodnutú podielovú odmenu len za predpokladu, že klient, s ktorým sa dohodol

na poskytnutí právnych služieb za túto odmenu, mal plný úspech vo veci. Ak sa skončí

konanie len čiastočným úspechom klienta, advokát má právo na pomernú časť dohodnutej

podielovej odmeny.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť aj vtedy, ak v konaní pred orgánom

verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento

orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho

odôvodnenia. Výklad príslušných zákonov patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam ().

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd preto preskúmal dôvody sťažnosti v naznačenom smere a zistil,

že rozsudok krajského súdu č. k. -400 z 9. decembra 2008 spĺňa všetky

zákonné náležitosti, zrozumiteľne a jasne dáva odpoveď na všetky otázky dôležité

pre rozhodnutie krajského súdu.

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. -400 z 9. decembra

2008 sa okrem iného uvádza:

„Žalobca sa v konaní domáhal voči žalovanému zaplatenia 19.261.320,80,- Sk ako

odmeny, ktorá mu prináleží na základe zmluvy o poskytovaní právnej pomoci uzavretej

účastníkmi dňa 5. 2. 2003. Poukazoval na to, že podľa zmluvy mu vznikol nárok na odmenu

vo výške 19 % z hodnoty veci (práva), vo výške ktorej ako advokát v tom-ktorom súdnom

a správnom konaní úspešne namietal oprávnenosť uplatneného nároku, pričom podľa

článku II. bodu 2.1 písm. a) predmetom zmluvy bolo vykonanie všetkých právnych úkonov,

výsledkom ktorých bude zrušenie rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. k. ,

, , , a a prijatie

rozhodnutí v prospech klienta, t. j. zrušenie rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR s tým,

že právna pomoc bude poskytovaná pre každé konanie osobitne. Nakoľko vo všetkých

jednotlivých konaniach predmet zmluvy riadne splnil, v dovolacích konaniach dosiahol

zrušenie všetkých uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a následne aj zrušenie

preskúmavaných rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR, faktúrou č. 1612004 splatnou 14. 1.

2005 vyúčtoval žalovanému svoju odmenu vo výške 19.261.320,80,- Sk (16.185.983,90,- Sk

+ DPH 3.075.336,90,- Sk), ktorá mu doposiaľ nebola uhradená. Ako príslušenstvo

pohľadávky žiadal priznať úrok z omeškania vo výške 14 % z dlžnej sumy od 15. 1. 2005

(po zmene pôvodne uplatneného úroku z omeškania vo výške 12,5 % pripustenej uznesením

súdu prvého stupňa)...

Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 27. 11. 2007 rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej časti zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi

18.452.669,80 Sk so 14 % úrokom z omeškania od 15. 1. 2005 do zaplatenia a na trovách

konania 921.154,30 Sk, všetko do troch dní. Súčasne žalobcovi priznal právo na náhradu

trov odvolacieho konania vo výške 1.059.261,50 Sk. Odvolanie žalobcu považoval

za dôvodné s tým, že výska jeho odmeny, stanovená zmluvou účastníkov na 19 % z hodnoty

veci (práva), v ktorej advokát v súdnom a správnom konaní úspešne namietal oprávnenosť

uplatneného nároku, nebola v konaní sporná. Podľa záverov odvolacieho súdu nesprávnosť

právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa spočívala v nesprávnom vyhodnotení

predmetu zmluvy podľa jej článku II. a v súvislosti s ním podmienok, naplnením ktorých

žalobcovi nárok na dohodnutú odmenu vznikol. Konštatoval, že ustanovenia zmluvy

nepripúšťajú pochybnosti o tom, aký výsledok mal žalobca svojimi úkonmi vykonanými

v mene žalovaného dosiahnuť - zrušenie konkrétnych rozhodnutí Najvyššieho súdu SR

a prijatie rozhodnutí v prospech klienta, ktoré zmluvné strany upresnili ako zrušenie

rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR, preskúmaného v jednotlivých konaniach, výsledkom

ktorých boli rozhodnutia Najvyššieho súdu č. , , ,

, a . Nakoľko výsledkom právnej pomoci žalobcu

poskytovanej žalovanému bolo zrušenie rozhodnutí Najvyššieho súdu a žalovaný bol

následne úspešným účastníkom vo všetkých súdnych konaniach, v ktorých na svoje

zastupovanie splnomocnil žalobcu, vrátane konaní Najvyššieho súdu SR č. k.

a , v ktorých boli zrušené rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR ako

odvolacieho orgánu vo veci dovyrubenia dane z príjmov právnických osôb za rok 1997 a

1998 vo výške 43.270.800,- Sk a 40.199.600,-Sk, súd vyslovil, že žalobcovi patrí zmluvná

odmena vo výške žalovanej sumy 16.185.983,90 Sk s DPH 3.075.336,90 Sk určenej v súlade

s článkom V. zmluvy z hodnoty - výšky daňovej povinnosti, ktorú v jednotlivých konaniach

úspešne namietal. Odvolací súd z týchto dôvodov podľa rozhodnutie súdu

prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi rozdiel medzi výškou uplatneného a súdom prvého stupňa právoplatne

priznaného nároku s príslušenstvom.

Na základe dovolania žalovaného Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. -386

zo dňa 10. 7. 2008 rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. 11. 2007 zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie s tým, že odvolací súd sa nezaoberal všetkými okolnosťami

súvisiacimi s prejavom vôle účastníkov zmluvy a bez povšimnutia ponechal dokazovanie,

ktorým súd prvého stupňa zisťoval úmysel strán, aký rozsah poskytnutia právnej pomoci

chceli dojednať a v konečnom dôsledku dojednali. Poukazoval na skutočnosť, že v čase, keď

vo veci dovyrubenia dane rozhodol Najvyšší súd SR, jeho rozhodnutia bolo možné napadnúť

už iba mimoriadnym opravným prostriedkom, vrátiť ich v prípade úspechu v súdnych

konaniach do štádia konania pred daňovými úradmi a v správnom konaní dosiahnuť pre

klienta priaznivé rozhodnutie. Podľa názoru dovolacieho súdu takémuto vymedzeniu

zodpovedalo zastupovanie žalobcu dojednané v čl. 2.1. písm. b) zmluvy ako zastupovanie

v súdnom a správnom konaní, pričom s týmto vymedzením súvisel aj vznik nároku

na odmenu. Dovolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že žalobca sa zaviazal

zastupovať žalovaného v súdnom a správnom konaní a mal vedomosť, že správne konanie

prebieha pred Daňovým úradom v S. a Daňovým riaditeľstvom SR a že vôľou strán bolo

dohodnúť odmenu v sadzbe 19 % zo súm, ktoré budú žalovanému vrátené po zrušení

príslušného rozhodnutia Daňového úradu S., zvlášť za jednotlivé konania. Konštatoval,

že odvolací súd pochybil, keď žalobcovi priznal uplatnenú pohľadávku v celom rozsahu.

V ďalšom konaní odvolací súd prejednal vec podľa bez

nariadenia pojednávania, preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa v rozsahu jeho

napadnutia odvolaním a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru,

že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Odvolací súd, riadiaci sa záväzným právnym názorom súdu dovolacieho (§ 243d

ods. 1 ), mal za to, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel

k správnym zisteniam vo vzťahu k obsahu vôle zmluvných strán a naplneniu zmluvných

podmienok pre vznik nároku na odmenu žalobcu za právnu pomoc poskytovanú žalovanému

v jednotlivých súdnych konaniach, v súlade s ktorými žalobcovi priznal nárok na odmenu

vo výške 808.651,-Sk s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Vzhľadom na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd jeho

rozsudok v odvolaním napadnutej časti podľa a potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení rozsudku

č. k. -400 z 9. decembra 2008 riadne a ústavne konformným spôsobom

vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho

posúdenia veci podstatné. K tomuto záveru dospel ústavný súd vo vzťahu k jednotlivým

namietaným skutočnostiam.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu základných práv sťažovateľa

ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky

(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody

(, , , ).

Vzhľadom na to, že v súlade s § 8 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. účinnej od 1. januára 2005 (obdobne a

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. účinnej

do 31. decembra 2004) advokát má nárok na podielovú odmenu v závislosti od úspechu

vo veci, nárok na odmenu sťažovateľovi nevznikol pre nedosiahnutie úspechu

za konania týkajúce sa rozhodnutí z 13. marca 2001 č. /Jnt

a č. /Jnt, ktorými bol žalovanému vyrubený doplatok dane z príjmov

právnických osôb za roky 1998 a 1997 vo výške 40 199 600 Sk a 43 278 800 Sk.

Ústavný súd nepovažuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu

č. k. -400 z 9. decembra 2008 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. udržateľné do tej miery, aby malo

za následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľa. Samotná

skutočnosť, že sa sťažovateľ s rozhodnutím krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd je toho názoru, že rozsudkom krajského súdu č. k. -400

z 9. decembra 2008 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

, práva podľa medzinárodného paktu a práva podľa dohovoru,

a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti. Nie je zrejmé, aby krajský súd

napadnutým rozsudkom porušil označené práva sťažovateľa. Napadnutý rozsudok krajského

súdu nemá zjavne neodôvodnený ani arbitrárny charakter.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného

práva podľa a práva podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009