Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 214/09
PDF · 245.93 KB
No categories available
III. ÚS 214/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. K., P., zastúpeného advokátom Mgr. K. H., B.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 14 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave
č. k. 21 Cob/316/2008-400 z 9. decembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. D. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2009
doručená sťažnosť JUDr. D. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
Mgr. K. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 14
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný
pakt“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor) rozsudkom Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 Cob/316/2008-400 z 9. decembra 2008 v konaní
o zaplatenie sumy 19 261 320,80 Sk s prísl. z titulu trov právneho zastúpenia.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
„Sťažovateľ po vzájomnom spoločnom rokovaní o podmienkach uzatvoril
so spoločnosťou N., a. s. G. (ďalej žalovaný) dňa 05. 02. 2003 zmluvu o poskytovaní
právnej pomoci č. Z č. 4-46/422/2002-O, predmetom ktorej bolo v súlade s bodom II., 2.1,
písm. A) vykonanie všetkých úkonov, výsledkom ktorých bude zrušenie rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR v konaniach 7 Sž 224/02, 7 Sž 223-01, 7 Sž 228-230/01, 7 Sž 225-
227/01 a zrušenie rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR, pričom právna pomoc bola
poskytnutá pre každé konanie osobitne. Zmluvné strany sa dohodli, že advokát má nárok na
odmenu vo výške 19 % z hodnoty veci.
Sťažovateľ v zmysle zákonného postupu podľa OSP podal proti každému rozhodnutiu
NS SR podnet generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania. Generálny
prokurátor SR na základe uvedených podnetov podal na NS SR mimoriadne dovolania,
v ktorých žiadal predmetné rozhodnutia NS SR 7 Sž 224/01, 7 Sž 223/01, 7 Sž 228-230/01,
7 Sž 225-227/01, 7 Sž 231/01, 7 Sž 232/01 zrušiť.
Na základe mimoriadnych dovolaní podaných generálnym prokurátorom SR,
dovolací senát NS SR v konaniach č.: M-Sž dov 9/03, M-Sž dov 10/03, M-Sž dov 12/03,
M-Sž dov 17/03, M-Sž dov 18/03, napadnuté rozsudky NS SR, č. k. 7 Sž 224/01, 7 Sž 223/01,
7 Sž 228-230/01, 7 Sž 225-227/01, 7 Sž 231/01, 7 Sž 232/01, zrušil a vrátil veci na nové
prejednanie.
V novom prejednaní NS SR zrušil všetky ďalej uvedené rozhodnutia Daňového
riaditeľstva SR, pracovisko Trnava a vrátil mu veci na ďalšie konanie.
Sťažovateľ vo všetkých jednotlivých konaniach predmet zmluvy riadne splnil a z tohto
dôvodu žalovanému dňa 14. 12. 2004 vystavil faktúru č. 161/2004 ako daňový doklad,
ktorou fakturoval v súlade s čl. V. 5.1 písm. a) riadne vyúčtovanú odmenu vo výške
19.261.320,80 Sk, splatnú 14. 01. 2005. Žalovaný túto odmenu neuhradil Žalovaný
do dnešného dňa vystavenú faktúru sťažovateľovi nevrátil, ponechal si ju, predpokladáme
aj zaúčtoval a uplatnil z nej odpočet DPH.
Sťažovateľ podal dňa 12. 04. 2005 na Okresnom súde Senica návrh na vydanie
platobného rozkazu na zaplatenie sumy 19.261.320,80 Sk spolu s 12,5 % úrokom
z omeškania od 15. 01. 2005 do zaplatenia a trov konania voči spoločnosti N. a. s., G.
Súd vydal vo veci platobný rozkaz dňa 8. 6. 2005, v ktorom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť dlžnú sumu, a voči ktorému podal žalovaný včas odôvodnený odpor.
Medzi sťažovateľom a žalovaným bol sporný výklad čl. II. Zmluvy uzatvorenej podľa
ustanovení § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka zo 17. 01. 2003, ktorého obsahom je:
2. 1. advokát sa touto zmluvou zaväzuje klientovi (žalovanému) poskytnúť právnu pomoc
formou:
a) vykonania všetkých právnych úkonov, výsledkom ktorých bude zrušenie
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v konaniach 7Sž 224/01, 7Sž 223/01, 7Sž 228-230/01, 7Sž
225-227/01, 7Sž 231/01, 7Sž 232/01 a prijatie rozhodnutí v prospech klienta, t. j. zrušenie
rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR, pričom právna pomoc bude poskytnutá pre každé
konanie osobitne.
b) zastupovanie klienta v tom-ktorom súdnom a správnom konaní na základe
plnej moci poskytnutej pre konkrétny obchodný - právny prípad, ktorým je preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR.
Žalovaný namietal, že žalobca nezastupoval žalovaného v daňových veciach
po zrušení rozhodnutí na základe mimoriadneho dovolania pred Daňovým úradom.
Vzhľadom na uvedené je potrebné si uvedomiť, v akej procesnej situácii sa žalovaný
v čase uzatvorenia zmluvy nachádzal (17. 01. 2003). Rozsudkami NS SR v konaniach
7Sž 224/03, 7Sž 223/01, 7Sž 228-230/01, 7Sž 225-227/01, 7Sž 231/01, 7Sž 232/01 boli dňa
25. 04. 2002 a 20. 06. 2002 zamietnuté žaloby žalovaného o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR. To ukazuje na to, že právna služba žalovaného
zlyhala. V tejto dobe dostal sťažovateľ ponuku (sám na pojednávaní 22. 03. 2006 hovoril
o konci roka 2002) na uzavretie zmluvy o poskytovaní právnej pomoci. Túto situáciu
potvrdzuje aj vyjadrenie samotného žalovaného v odpore proti platobnému rozkazu
na str. 4. Táto právna situácia žalovaného si vynútila sformulovať čl. II. predmetnej zmluvy
písm. a) a to vykonanie všetkých právnych úkonov, výsledkom ktorých bude zrušenie
rozhodnutí NS SR v konaniach 7Sž 224/01, 7Sž 223/01, 7Sž 228-230/01, 7Sž 225-227/01,
7Sž 231/01, 7Sž 232/01 a prijatie rozhodnutí v prospech klienta, t. j. zrušenie rozhodnutí
Daňového riaditeľstva SR, pričom právna pomoc bude poskytnutá pre každé konanie
osobitne. Pretože dosiahnutie uvedeného stavu bolo nevyhnutným predpokladom pre
akýkoľvek ďalší postup.
Podľa § 243 e) - j) O. s. p. (štvrtá hlava - mimoriadne dovolanie) ide o samostatné
konanie, ktoré začína podaním podnetu generálnemu prokurátorovi a končí doručením
rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní (§ 243 j O. s. p.). Je nepochybné, že v čl. II. písm. a)
zmluvy o poskytovaní právnej pomoci účastníci zmluvy dohodli zastupovanie v tam
uvedených veciach pre konanie podľa § 243 e) - j) O. s. p.
Spor u žalovaného vyvolával text čl. 2 písm. b), ktorý znie: zastupovanie klienta
v tom-ktorom súdnom a správnom konaní na základe plnej moci poskytnutej pre konkrétny
obchodno-právny prípad, ktorým je preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Daňového
riaditeľstva SR. ...
Po vykonanom dokazovaní Okresný súd v Senici rozhodol, že žalovaný je povinný
zaplatiť sťažovateľovi sumu 808.651,- Sk so 14 % úrokom z omeškania od 15. 01. 2005
do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol.
Svoje rozhodnutie oprel o argumentáciu žalovaného, s tým že sťažovateľ mal povinnosť
zastupovať žalovaného aj v konaniach pred daňovými orgánmi.
Rozsudok Okresného súdu v Senici žalobca napadol odvolaním a to najmä preto,
že vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia celej veci a preto ho treba po prejednaní
veci odvolacím súdom zmeniť.
Krajský súd v Trnave akceptoval argumentáciu žalobcu a napadnutý rozsudok zmenil
a zaviazal žalovaného k zaplateniu celej žalovanej sumy. Uznal argumenty sťažovateľa
s tým, že sťažovateľ predmet zmluvy naplnil a tým mu vznikol nárok na vyfakturovanú
odmenu.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, v ktorom žiadal
rozhodnutie odvolacieho súdu a rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na nové
konanie. Najvyšší súd SR celú vec prejednal, dospel k záveru, že dovolanie žalovaného
je dôvodné, a rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na nové prejednanie.
Celé svoje rozhodnutie odôvodnil na strane 7 a 8 rozsudku č. k. 6 Obdo 6/2008 v rozsahu
20 riadkov písaného textu. ...
Následne dňa 9. 12. 2008 Krajský súd v Trnave rozhodnutím č. k. 21 Cob 316/2008
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil a zaviazal sťažovateľa na úhradu
trov konania. Odvolací súd sa pri svojom rozhodovaní riadil záväzným právnym názorom
dovolacieho súdu.“
Sťažovateľ zastáva názor, že namietaný rozsudok krajského súdu porušuje jeho
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo podľa čl. 14
medzinárodného paktu a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Porušenie svojich práv vidí v tom, že napadnutý rozsudok krajského súdu
č. k. 21 Cob/316/2008-400 z 9. decembra 2008 považuje za jednostranný, nepreskúmateľný
a neobjektívny. V predmetnom rozsudku chýba presvedčivé odôvodnenie.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil:
„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. D. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 14 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 9. 12. 2008, č. k. 21 Cob
316/2008 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 9. 12. 2008, č. k. 21 Cob 316/2008
sa zrušuje.
3. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a trovy
právneho zastúpenia a to do 15 dní od doručenia nálezu na účet právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.
Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým
a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo
akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 8 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov účinnej od 1. januára 2005 (obdobne § 11 ods. 1 a 2 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej do 31. decembra 2004) advokát má
právo na dohodnutú podielovú odmenu len za predpokladu, že klient, s ktorým sa dohodol
na poskytnutí právnych služieb za túto odmenu, mal plný úspech vo veci. Ak sa skončí
konanie len čiastočným úspechom klienta, advokát má právo na pomernú časť dohodnutej
podielovej odmeny.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť aj vtedy, ak v konaní pred orgánom
verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento
orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho
odôvodnenia. Výklad príslušných zákonov patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 48/02).
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd preto preskúmal dôvody sťažnosti v naznačenom smere a zistil,
že rozsudok krajského súdu č. k. 21 Cob/316/2008-400 z 9. decembra 2008 spĺňa všetky
zákonné náležitosti, zrozumiteľne a jasne dáva odpoveď na všetky otázky dôležité
pre rozhodnutie krajského súdu.
V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 21 Cob/316/2008-400 z 9. decembra
2008 sa okrem iného uvádza:
„Žalobca sa v konaní domáhal voči žalovanému zaplatenia 19.261.320,80,- Sk ako
odmeny, ktorá mu prináleží na základe zmluvy o poskytovaní právnej pomoci uzavretej
účastníkmi dňa 5. 2. 2003. Poukazoval na to, že podľa zmluvy mu vznikol nárok na odmenu
vo výške 19 % z hodnoty veci (práva), vo výške ktorej ako advokát v tom-ktorom súdnom
a správnom konaní úspešne namietal oprávnenosť uplatneného nároku, pričom podľa
článku II. bodu 2.1 písm. a) predmetom zmluvy bolo vykonanie všetkých právnych úkonov,
výsledkom ktorých bude zrušenie rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. k. 7 Sž 223/01,
7 Sž 224/01, 7 Sž 225-227/01, 7 Sž 228-230/01, 7Sž 231/01 a 7 Sž 232/01 a prijatie
rozhodnutí v prospech klienta, t. j. zrušenie rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR s tým,
že právna pomoc bude poskytovaná pre každé konanie osobitne. Nakoľko vo všetkých
jednotlivých konaniach predmet zmluvy riadne splnil, v dovolacích konaniach dosiahol
zrušenie všetkých uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a následne aj zrušenie
preskúmavaných rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR, faktúrou č. 1612004 splatnou 14. 1.
2005 vyúčtoval žalovanému svoju odmenu vo výške 19.261.320,80,- Sk (16.185.983,90,- Sk
+ DPH 3.075.336,90,- Sk), ktorá mu doposiaľ nebola uhradená. Ako príslušenstvo
pohľadávky žiadal priznať úrok z omeškania vo výške 14 % z dlžnej sumy od 15. 1. 2005
(po zmene pôvodne uplatneného úroku z omeškania vo výške 12,5 % pripustenej uznesením
súdu prvého stupňa)...
Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 27. 11. 2007 rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
18.452.669,80 Sk so 14 % úrokom z omeškania od 15. 1. 2005 do zaplatenia a na trovách
konania 921.154,30 Sk, všetko do troch dní. Súčasne žalobcovi priznal právo na náhradu
trov odvolacieho konania vo výške 1.059.261,50 Sk. Odvolanie žalobcu považoval
za dôvodné s tým, že výska jeho odmeny, stanovená zmluvou účastníkov na 19 % z hodnoty
veci (práva), v ktorej advokát v súdnom a správnom konaní úspešne namietal oprávnenosť
uplatneného nároku, nebola v konaní sporná. Podľa záverov odvolacieho súdu nesprávnosť
právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa spočívala v nesprávnom vyhodnotení
predmetu zmluvy podľa jej článku II. a v súvislosti s ním podmienok, naplnením ktorých
žalobcovi nárok na dohodnutú odmenu vznikol. Konštatoval, že ustanovenia zmluvy
nepripúšťajú pochybnosti o tom, aký výsledok mal žalobca svojimi úkonmi vykonanými
v mene žalovaného dosiahnuť - zrušenie konkrétnych rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
a prijatie rozhodnutí v prospech klienta, ktoré zmluvné strany upresnili ako zrušenie
rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR, preskúmaného v jednotlivých konaniach, výsledkom
ktorých boli rozhodnutia Najvyššieho súdu č. 7Sž 223/01, 7Sž 224/01, 7Sž 225-227/01,
7Sž 228-230/01, 7Sž 231/01 a 7Sž 232/01. Nakoľko výsledkom právnej pomoci žalobcu
poskytovanej žalovanému bolo zrušenie rozhodnutí Najvyššieho súdu a žalovaný bol
následne úspešným účastníkom vo všetkých súdnych konaniach, v ktorých na svoje
zastupovanie splnomocnil žalobcu, vrátane konaní Najvyššieho súdu SR č. k. 7Sž 166/03
a 7Sž 167/03, v ktorých boli zrušené rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR ako
odvolacieho orgánu vo veci dovyrubenia dane z príjmov právnických osôb za rok 1997 a
1998 vo výške 43.270.800,- Sk a 40.199.600,-Sk, súd vyslovil, že žalobcovi patrí zmluvná
odmena vo výške žalovanej sumy 16.185.983,90 Sk s DPH 3.075.336,90 Sk určenej v súlade
s článkom V. zmluvy z hodnoty - výšky daňovej povinnosti, ktorú v jednotlivých konaniach
úspešne namietal. Odvolací súd z týchto dôvodov podľa § 220 O. s. p. rozhodnutie súdu
prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi rozdiel medzi výškou uplatneného a súdom prvého stupňa právoplatne
priznaného nároku s príslušenstvom.
Na základe dovolania žalovaného Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. 6 Obdo 6/08-386
zo dňa 10. 7. 2008 rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. 11. 2007 zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie s tým, že odvolací súd sa nezaoberal všetkými okolnosťami
súvisiacimi s prejavom vôle účastníkov zmluvy a bez povšimnutia ponechal dokazovanie,
ktorým súd prvého stupňa zisťoval úmysel strán, aký rozsah poskytnutia právnej pomoci
chceli dojednať a v konečnom dôsledku dojednali. Poukazoval na skutočnosť, že v čase, keď
vo veci dovyrubenia dane rozhodol Najvyšší súd SR, jeho rozhodnutia bolo možné napadnúť
už iba mimoriadnym opravným prostriedkom, vrátiť ich v prípade úspechu v súdnych
konaniach do štádia konania pred daňovými úradmi a v správnom konaní dosiahnuť pre
klienta priaznivé rozhodnutie. Podľa názoru dovolacieho súdu takémuto vymedzeniu
zodpovedalo zastupovanie žalobcu dojednané v čl. 2.1. písm. b) zmluvy ako zastupovanie
v súdnom a správnom konaní, pričom s týmto vymedzením súvisel aj vznik nároku
na odmenu. Dovolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že žalobca sa zaviazal
zastupovať žalovaného v súdnom a správnom konaní a mal vedomosť, že správne konanie
prebieha pred Daňovým úradom v S. a Daňovým riaditeľstvom SR a že vôľou strán bolo
dohodnúť odmenu v sadzbe 19 % zo súm, ktoré budú žalovanému vrátené po zrušení
príslušného rozhodnutia Daňového úradu S., zvlášť za jednotlivé konania. Konštatoval,
že odvolací súd pochybil, keď žalobcovi priznal uplatnenú pohľadávku v celom rozsahu.
V ďalšom konaní odvolací súd prejednal vec podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez
nariadenia pojednávania, preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa v rozsahu jeho
napadnutia odvolaním a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.
Odvolací súd, riadiaci sa záväzným právnym názorom súdu dovolacieho (§ 243d
ods. 1 O. s. p.), mal za to, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel
k správnym zisteniam vo vzťahu k obsahu vôle zmluvných strán a naplneniu zmluvných
podmienok pre vznik nároku na odmenu žalobcu za právnu pomoc poskytovanú žalovanému
v jednotlivých súdnych konaniach, v súlade s ktorými žalobcovi priznal nárok na odmenu
vo výške 808.651,-Sk s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Vzhľadom na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd jeho
rozsudok v odvolaním napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.“
Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení rozsudku
č. k. 21 Cob/316/2008-400 z 9. decembra 2008 riadne a ústavne konformným spôsobom
vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho
posúdenia veci podstatné. K tomuto záveru dospel ústavný súd vo vzťahu k jednotlivým
namietaným skutočnostiam.
Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu základných práv sťažovateľa
ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky
(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody
(II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).
Vzhľadom na to, že v súlade s § 8 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. účinnej od 1. januára 2005 (obdobne § 11 ods. 1 a 2
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. účinnej
do 31. decembra 2004) advokát má nárok na podielovú odmenu v závislosti od úspechu
vo veci, nárok na odmenu sťažovateľovi nevznikol pre nedosiahnutie úspechu
za konania týkajúce sa rozhodnutí z 13. marca 2001 č. 637/210/12387/01/Jnt
a č. 637/210/12477/01/Jnt, ktorými bol žalovanému vyrubený doplatok dane z príjmov
právnických osôb za roky 1998 a 1997 vo výške 40 199 600 Sk a 43 278 800 Sk.
Ústavný súd nepovažuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu
č. k. 21 Cob/316/2008-400 z 9. decembra 2008 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. udržateľné do tej miery, aby malo
za následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľa. Samotná
skutočnosť, že sa sťažovateľ s rozhodnutím krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.
Ústavný súd je toho názoru, že rozsudkom krajského súdu č. k. 21 Cob/316/2008-400
z 9. decembra 2008 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva podľa čl. 14 medzinárodného paktu a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti. Nie je zrejmé, aby krajský súd
napadnutým rozsudkom porušil označené práva sťažovateľa. Napadnutý rozsudok krajského
súdu nemá zjavne neodôvodnený ani arbitrárny charakter.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.
Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júla 2009