Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 231/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. F. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. Z. A., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. zo 7. apríla 2006,

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn z 13. mája 2008 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. februára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. F. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2009

doručená sťažnosť JUDr. F. T., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Z. A., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 7. apríla 2006 (ďalej len

„rozsudok zo 7. apríla 2006“), uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 13. mája 2008 (ďalej len „uznesenie z 13. mája 2008“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. februára 2009 (ďalej aj „uznesenie z 24. februára 2009“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

zo 7. apríla 2006 uznaný vinným z trestného činu nadržiavania podľa § 166 ods. 1

účinného do 31. decembra 2005, za čo bol odsúdený k peňažnému trestu

v sume 10 000 Sk, a pre prípad jeho zmarenia mu bol uložený náhradný trest odňatia

slobody v trvaní jedného roka. Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie. Krajský

súd uznesením z 13. mája 2008 odvolanie sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ následne okresnému súdu doručil dovolanie proti uzneseniu krajského

súdu z 13. mája 2008. Dovolanie sťažovateľa bolo uznesením najvyššieho súdu

z 24. februára 2009 odmietnuté.

Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci porušili jeho právo

na spravodlivý proces tým, že „v súvislosti so základnými zásadami trestného konania

neboli týmito súdmi objasnené všetky okolnosti svedčiace proti mne ako obvinenému, ako aj

okolnosti, ktoré by svedčili v môj prospech. Najmä, a čo považujeme za veľmi dôležité, je to,

že neboli vykonané veľmi dôležité a rozhodujúce dôkazy ohľadne toho, či som umožnil T.

opustiť rodinný dom a či som ho nepozorovane odviezol na nejaké neznáme miesto. Teda

inak povedané neboli za týmto účelom vôbec vykonané také dôkazy, na základe ktorých

by mohli uvedené súdy spravodlivo rozhodnúť.“.

V celej veci podľa sťažovateľa chýbajú dôkazy o tom, či sa skutok, pre ktorý bol

odsúdený „tak ako je opísaný vo výrokových častiach rozhodnutí okresného, krajského súdu

a najvyššieho súdu, vôbec stal“. Ako okresný súd, tak aj krajský súd v predmetnom konaní

odmietli vypočuť sťažovateľom navrhovaného svedka, a preto o tejto veci „nemohlo byť

spravodlivo rozhodnuté“, a zároveň došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti a rovnosti

zbraní. Navrhovaný svedok mal podľa sťažovateľa objasniť základnú otázku, ktorá

„spočíva v tom, ako a akým spôsobom unikol T.“, ktorou sa však súdy zúčastnené

na rozhodovaní v tejto veci „nechcú zaoberať“.

V ďalšom odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že postup okresného

súdu, v ktorom odmietol vypočuť ním navrhovaného svedka, je „nesprávny, nespravodlivý,

prinajmenšom ako neštandardný prejav solidarity okresného súdu so žalobcom – zástupcom

Okresnej prokuratúry Bratislava III. Už zástupca tejto prokuratúry sa k veci nevyjadril,

nezaujal stanovisko k môjmu návrhu z hľadiska zabezpečenia dôkazov, a hlavne vypočutia

korunného svedka. Tento štátny zástupca povedal len to, že trváme na žalobe a nebol

schopný zaujať stanovisko k vykonaniu dokazovania. Ja som musel pred rozhodnutím

okresného súdu opustiť miestnosť, v ktorej štátny zástupca zostal a ktorý sa radil

s predsedajúcou sudkyňou p. H. Takýmto postupom tento okresný súd vytvoril akúsi

alianciu orgánov štátu (prokuratúry a príslušných policajných orgánov) proti mojej osobe –

obvineného, čo považujeme aj za porušenie princípu rovnosti zbraní a takto sa to dotýka

a postupu krajského súdu.

Práve tento princíp rovností zbraní je nezlučiteľne spojený s princípom

kontradiktórnosti konania. Kontradiktórnosť sporu spočíva podľa nášho názoru v možnosti

popierať požiadavky a argumenty druhej strany – štátneho zástupcu (prokuratúry).“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal

rozhodnutie, v ktorom vysloví, že uznesením najvyššieho súdu z 24. februára 2009,

uznesením krajského súdu z 13. mája 2008 a rozsudkom zo 7. apríla 2006 bolo porušené

jeho základné právo podľa (v petite omylom sťažovateľ uviedol

ods. 2 , hoci v celej zostávajúcej časti sťažnosti hovorí len o základnom práve

na súdnu ochranu podľa ), ako aj práva podľa dohovoru, a priznal

mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.

Podaním doručeným ústavnému súdu 20. júna 2009 právny zástupca sťažovateľa

požiadal o poskytnutie lehoty na predloženie písomného stanoviska do 5. júla 2009

„k ďalším podrobnostiam a k precíznemu odôvodneniu princípu kontradiktórnosti

a rovnosti zbraní“. Do dňa predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa toto stanovisko

ústavnému súdu nebolo doručené.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práv podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 24. februára

2009, uznesením krajského súdu z 13. mája 2008 a rozsudkom zo 7. apríla 2006.

K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť v dôsledku toho, že súdy

zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci odmietli vypočuť ním navrhovaného svedka, čím

porušili zásadu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní a následne vyniesli v tejto veci

nespravodlivé rozhodnutia.

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom zo 7. apríla 2006 a uznesením krajského súdu z 13. mája

2008

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej

právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa

ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho

začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých

úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho

skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv

a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu

(napr. Zívala , Ölveczky , Mamonov , Karlin

).

Podľa účinného od 1. januára 2006 vo veciach,

v ktorých bola podaná obžaloba okresnému súdu pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto

zákona, vykoná konanie okresný súd podľa doterajších predpisov. Konanie o riadnom

opravnom prostriedku proti takému rozhodnutiu vykoná krajský súd podľa doterajších

predpisov. Rovnako sa postupuje, ak vec postúpil okresnému súdu na vykonanie konania

nepríslušný súd.

Podľa účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len

„“) obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť

ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo

odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy

slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo

zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným

v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa sú všetky orgány činné v trestnom konaní

povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť a poskytnúť mu plnú možnosť na ich

uplatnenie.

Podľa opravným prostriedkom proti rozsudku súdu

prvého stupňa je odvolanie.

Podľa opravným prostriedkom proti uzneseniu

je sťažnosť.

Podľa ak nerozhodne odvolací súd podľa ,

preskúma zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže

odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku,

prihliadajúc pritom i na vady, ktoré neboli odvolaním vytýkané.

Podľa , a odvolací súd zruší napadnutý

rozsudok tiež

a) pre podstatné vady konania, ktoré rozsudku predchádzalo, najmä preto, že v tomto

konaní boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo

obhajoby,

b) pre vady rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení

alebo pre to, že súd nevzal do úvahy všetky okolnosti významné pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení, na objasnenie veci treba

dôkazy opakovať alebo vykonávať dôkazy ďalšie a ich vykonávanie pred odvolacím súdom

by znamenalo nahradzovať činnosť súdu prvého stupňa.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že proti rozsudku okresného

súdu zo 7. apríla 2006 mal sťažovateľ možnosť podať odvolanie krajskému súdu,

v právomoci ktorého bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych

okolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných pochybení okresného

súdu v konaní. Sťažovateľ realizáciou svojich práv v priebehu trestného konania mal

ako obžalovaný možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv v odvolaní

proti rozsudku zo 7. apríla 2006, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri

jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Z listinných dôkazov predložených sťažovateľom v tejto veci vyplýva, že sťažovateľ

2. októbra 2008 doručil okresnému súdu svoje dovolanie proti uzneseniu krajského súdu

z 13. mája 2008. Sťažnosť sťažovateľa bola podaná telefaxom 27. mája 2009 a následne

v písomnom vyhotovení ústavnému súdu doručená 28. mája 2009. Z uvedeného je zrejmé,

že sťažnosť sťažovateľa bola v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu z 13. mája

2008 ústavnému súdu podaná po uplynutí lehoty podľa .

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pri jej predbežnom

prerokovaní podľa ako oneskorene podanú.

II.B K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením

najvyššieho súdu z 24. februára 2009

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej

správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery orgánu verejnej správy môžu byť teda predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval o dovolaní podanom sťažovateľom proti

uzneseniu krajského súdu z 13. mája 2008. V rámci odôvodnenia svojho uznesenia

z 24. februára 2009 najvyšší súd poukázal na príslušné ustanovenia ,

ktoré v danom prípade aplikoval. Osobitne sa následne v tomto rozhodnutí zameral

na posúdenie jednotlivých námietok sťažovateľa uvedených v podanom dovolaní.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho práva na obhajobu,

pretože súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci neakceptovali jeho právo navrhovať

dôkazy, najvyšší súd v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol: „S ohľadom na právo

obvineného navrhovať dôkazy, najvyšší súd dodáva, že toto oprávnenie obvineného

neprináša zo sebou aj povinnosť súdu vykonať všetky obvineným navrhované dôkazy,

pretože o otázke ktoré dôkazy sa vykonajú v záujme riadneho zistenia skutkového stavu,

rozhodujú súdy ako orgány príslušné na rozhodovanie konkrétnej trestnej veci. Obvinený

namietal, že k zásadnému porušeniu práva na obhajobu malo dôjsť tým, že súdy prvého

a druhého stupňa odmietli vykonať výsluch dôležitého svedka D. N. Z obsahu súdneho spisu

sp. zn. vyplýva, že Okresný súd Bratislava III zamietol návrh obvineného

na vykonanie dôkazu výsluchom svedka D. N. (č. l. 146). Porušením práva na obhajobu nie

je ak orgán príslušný na vedenie konania v súlade so zákonom zamietne návrh na vykonanie

dôkazu navrhnutého jednou zo strán, a preto obvinený touto vytýkanou chybou nenaplnil

dovolací dôvod podľa “

V ďalšom texte odôvodnenia uznesenia z 24. februára 2009 sa najvyšší súd podrobne

vysporiadal taktiež s ďalšími sťažovateľom uplatnenými námietkami a záverom

skonštatoval, že „dospel k záveru, že prostredníctvom jednotlivých namietaných chýb nebol

naplnený žiaden z uplatnených dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g), i),

a preto podľa , dovolanie obvineného JUDr. F. T. odmietol

na neverejnom zasadnutí“.

Podľa zistenia ústavného súdu sa najvyšší súd starostlivo zaoberal všetkými

tvrdeniami sťažovateľa predloženými v rámci jeho dovolania, uviedol, akými úvahami

sa pri ich hodnotení spravoval, a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa

ktorých zistený skutkový stav posúdil. Najvyšší súd rozhodol v predmetnej veci aj v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (nález sp. zn.

z 20. apríla 2005, uznesenie sp. zn. z 8. októbra 1997, rozhodnutie

z 8. júna 1976, Annuaire č. 22, Engel a ostatní c/a Holandsko), podľa ktorej adekvátna

obhajoba pred súdom nevyžaduje predvolanie a výsluch každého svedka, ktorého navrhla

obhajoba, resp. princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení

so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci, ktorého súčasťou je aj princíp kontradiktórnosti

konania a rovnosti účastníkov konania, umožňuje sudcovi a súdu vykonať len tie dôkazy,

ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú.

Samotná nespokojnosť sťažovateľa so závermi najvyššieho súdu uvedenými v jeho

rozhodnutí nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia, resp. o arbitrárnosti

záverov v ňom vyslovených, a nemôže byť ani dôvodom na vyslovenie porušenia ním

označených práv.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa v tejto časti podľa dospel k záveru,

že z predloženej sťažnosti, ani z k nej pripojených napadnutých rozhodnutí nevyplýva nič,

čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených

najvyšším súdom, a teda o porušení základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa

, ako aj práva podľa dohovoru.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.C Záver

Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa

sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

uvedeného zákona.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009