Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 284/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. augusta 2009

predbežne prerokoval sťažnosť T. Š., D., vo veci namietaného porušenia jej základných

práv podľa a a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. , a sp. zn.

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2009

doručená sťažnosť T. Š., D. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na bývalom Obvodnom súde Bratislava 4

bola proti sťažovateľke podaná 22. októbra 1996 žaloba o ochranu osobnosti. Konanie

sa viedlo pod sp. zn. a . Dňa 22. januára 1998 bol vydaný vo veci

rozsudok, proti ktorému sa sťažovateľka 1. apríla 1998 odvolala. Krajský súd rozsudkom

sp. zn. , z 10. decembra 1999 potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľka preto podala 16. februára 2000 proti uvedenému rozsudku dovolanie, súčasne

požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu.

Pre nezaplatenie súdneho poplatku za podanie dovolania okresný súd dovolacie konanie

uznesením č. k. -85 zo 4. októbra 2004 zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto

uzneseniu 29. októbra 2004 odvolanie. Poukázala na to, že súd sa vôbec nezaoberal

jej žiadosťou o oslobodenie od súdneho poplatku za dovolanie, aj keď to opakovane

požadovala.

Sťažovateľka podala opakovanú sťažnosť predsedovi okresného súdu na nesprávny

právny postup, ktorý „videla“ v tom, že zákonný sudca nerozhodol o jej žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov a o priznaní jej advokáta pre dovolanie ešte

z roku 2000, pričom okresný súd vydal nové uznesenie č. k. -70 zo 14. júla 2004

o tom, „aby opravila a doplnila uznesenie a uviedla advokáta“. Dňa 13. septembra 2004

podala sťažovateľka opakovanú sťažnosť na nečinnosť okresného súdu a nesprávny úradný

postup v uvedenej veci, čo zopakovala niekoľkokrát. Sťažovateľka napokon okresnému

súdu na jeho výzvu z 13. apríla 2005 doručila 5. mája 2005 potvrdenie o svojich

majetkových pomeroch.

Okresný súd uznesením č. k. -105 z 20. júna 2005 nepriznal sťažovateľke

oslobodenie od súdnych poplatkov (o ktoré žiadala v roku 1999), proti čomu sa 11. júla

2005 odvolala. Dňa 12. júla 2005 bolo jej odvolanie odmietnuté z dôvodu jeho

podania po odvolacej lehote. Krajský súd uznesením č. k. ,

a -133 z 26. júla 2007 zrušil uznesenie o odmietnutí dovolania a uznesenie

o oslobodení od súdnych poplatkov, ktoré sťažovateľke priznal.

Pre prieťahy v konaní podala sťažovateľka 6. marca 2008 najvyššiemu súdu

sťažnosť. Dňa 14. mája 2008 podpredsedníčka najvyššieho súdu informovala sťažovateľku,

že najvyšší súd dovolanie vrátil okresnému súdu 15. júna 2004, lebo podanie nebolo úplne,

nebol zaplatený súdny poplatok ani splnená podmienka povinného právneho zastúpenia

advokátom. Dovolanie bolo potom najvyššiemu súdu doručené 15. novembra 2008.

Najvyšší súd 29. apríla 2008 v dovolacom konaní rozsudkom sp. zn. ,

zrušil rozsudok krajského súdu z 10. decembra 1999 a vec vrátil na ďalšie

konanie. Dňa 21. júla 2008 krajský súd uznesením sp. zn. sťažovateľke

priznal oslobodenie od súdnych poplatkov; zástupcu z radu advokátov jej neustanovil.

Dňa 21. októbra 2008 krajský súd vyzval sťažovateľku oznámiť, či súhlasí s návrhom

žalobcu, že berie svoj návrh späť. Dňa 28. októbra 2008 sťažovateľka oznámila,

že so späťvzatím nesúhlasí, pretože sa ničoho nedopustila. Je presvedčená, že postupom

okresného súdu, krajského súdu aj najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa

a a právo podľa dohovoru.

Krajský súd vec potom prerokoval v novom konaní a 17. marca 2009 vyniesol rozsudok

č. k. -333, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením jej práv poukazuje

na zámerné vynechávanie dôkazov v jej prospech, najmä v rozsudku krajského súdu

č. k. -333 zo 17. marca 2009.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava IV v konaní porušil základné právo

sťažovateľky podľa a SR, ako aj podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobodách, čl. 6 ods. 1 pri konaní na I. stupni súdu

a predkladaní dovolania.

2. Krajský súd Bratislava porušil v konaní o odvolaní proti pod sp. zn.

a -147 základné právo sťažovateľky ako podľa čl. 46 ods. 1

a SR, tak aj podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobodách, čl. 6 ods. 1,

3. Krajský súd Bratislava porušil v konaní o odvolaní proti pod sp. zn.

-333 základné právo sťažovateľky podľa a . ods. 2

SR a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobodách v čl. 6 ods. 1,

4. Najvyšší súd SR porušil v konaniach o dovolaní proti rozsudku KS BA sp. zn.

a -147, ktoré boli na NS SR pod sp. zn.

a právo sťažovateľky podľa a SR a podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobodách v čl. 6 ods. 1,

5. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke spravodlivé finančné zadosťučinenie v sume

36 495,- €, ktoré sú povinní zaplatiť porušovatelia takto:

Okresný súd Bratislava IV 11 615,- €

Krajský súd Bratislava sa prvé odvolacie konanie v r. 1999 11 615,- €

Krajský súd Bratislava za druhé odvolacie konanie v r. 2009 11 615,- €

NS SR 1 650,- €

ktoré sú porušovatelia povinní sťažovateľke vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti

nálezu na jej adresu prechodného bydliska,

6. porušovatelia sú povinní nahradiť trovy konania a právneho zastúpenia na adresu

právneho zástupcu sťažovateľky do 15 dní od právoplatnosti nálezu každý v príslušnom

podiele.“.

Sťažovateľka už namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

aj na ústavnom súde sťažnosťou doručenou mu 10. júla 2003. Ústavný súd

nálezom č. k. -76 zo 17. júna 2004 rozhodol, že v konaní sp. zn.

okresný súd porušil jej základné právo podľa a právo podľa

dohovoru, priznal jej finančné zadosťučinenie 30 000 Sk a prikázal okresnému súdu konať

bez zbytočných prieťahov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu

k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný

súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a

slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená

právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkrétnej veci, a poskytnúť tak ochranu

označeným základným právam alebo slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta

().

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania. Z judikatúry ústavného súdu (napr. ) vyplýva, že ústavný

súd je viazaný najmä návrhom na rozhodnutie (tzv. petitom) sťažnosti.

Sťažovateľka sa v petite svojej sťažnosti domáhala, aby ústavný súd vyslovil,

že k porušeniu jej základného práva podľa a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a sp. zn. , ale aj postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a .

1. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie

jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie veci v primeranom čase podľa dohovoru

v označených konania okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu vychádzal

ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom

práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty

(). Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa

je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú,

aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. , ,

). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v nadväznosti na takto

vymedzený účel označených práv vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov upravenému v (čo platí aj vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu

podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť

orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. mutatis mutandis ,

, , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že konanie na okresnom súde vedené pod sp. zn.

bolo právoplatne skončené; rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 17. marca 2009, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu

č. k. -95 z 22. januára 1998, bol sťažovateľke doručený 27. apríla 2009.

Rovnako konania na krajskom súde vedené pod sp. zn. a

a sp. zn. boli právoplatne skončené; ostatné sťažovateľkou napadnuté konanie

bolo právoplatne skončené 27. apríla 2009. Napadnuté konanie vedené na najvyššom súde

pod sp. zn. a bolo tiež právoplatne skončené; po rozhodnutí

najvyššieho súdu rozsudkom sp. zn. a z 29. apríla 2008 bol

spis 14. mája 2008 vrátený krajskému súdu, ktorý na jeho základe v konaní vedenom pod

sp. zn. rozhodol 17. marca 2009 rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok

okresného súdu č. k. -95 z 22. januára 1998 (doručený sťažovateľke 27. apríla

2009).

Keďže sťažovateľka sa ústavnej ochrany svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní domáhala

až v čase, keď k porušovaniu označených práv už nemohlo dochádzať (vzhľadom

na právoplatnosť skončenia označených konaní), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

2. Vo vzťahu k časti sťažnosti smerujúcej k namietanému porušeniu základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a , ako aj postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ústavný súd vychádzal

z , podľa ktorého sťažnosť podľa možno

podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. ,

). Vzhľadom na už uvedené túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol podľa

ako podanú oneskorene.

Čo sa týka namietaného porušenia a dohovoru

označeného konania krajského súdu sp. zn. , v ktorom krajský súd rozhodol

rozsudkom zo 17. marca 2009, ktorý bol sťažovateľke doručený 27. apríla 2009 a sťažnosť

bola doručená ústavnému súdu 24. júna 2009, ústavný súd v súlade s § 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde považoval nárok na ochranu ústavnosti v tejto časti sťažnosti za uplatnenú

včas, a vzhľadom na to preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, v súvislosti

s ktorého vydaním sťažovateľka namieta porušenie „rovnosti práv pred súdom“,

manipuláciu výpovedí svedkov a najmä odmietnutie dôkazov predkladaných sťažovateľkou

vo vzťahu k označenému rozsudku krajského súdu. Sťažovateľka považuje označený

rozsudok za nespravodlivý.

Vo vzťahu k námietke odmietnutia dôkazov predkladaných sťažovateľkou ústavný

súd uvádza, že nie je povinnosťou súdu vykonať všetky dôkazy, ktoré navrhnú účastníci

konania, pričom však v súlade s (ďalej len „OSP“)

musí každý súd hodnotiť podľa svojej úvahy tieto jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej

súvislosti, pričom v súlade s musí v odôvodnení vysvetliť, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, pričom musí dbať na presvedčivosť

svojho rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že otázka vykonania dôkazov a ich hodnotenie boli hlavnými

námietkami sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu a

ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu zo 17. marca 2009, ústavný súd

skúmal, či z preskúmania označeného rozsudku možno zistiť také nedostatky, ktoré

by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označeného a

ods. 1 dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

K dôkazom, ktoré považoval krajský súd pri svojom rozhodnutí za relevantné

pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. -95

z 22. januára 1998, v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Všetky dodatočne založené listinné dôkazy odporkyňou v priebehu odvolacieho

konania nepreukazujú relevantné skutočnosti, ktoré by spochybňovali vierohodnosť

výpovede navrhovateľa a svedkov B., M. a H. Otec navrhovateľa I. M. st. dokonca v konaní

vypovedal v prospech odporkyne, čo nasvedčuje tomu, že nemal dôvod

ju bezdôvodne krivo obviniť o 10 rokov neskôr v súvislosti so správaním odporkyne voči

jeho synovi. Napriek výsledku sporú vo veci vedenej pod sp. zn. samotné

výsledky dokazovania v tejto veci potvrdili, že aj v minulosti sa odporkyňa voči svojim

susedom v dome správala agresívne, keď ich cez dni pracovného pokoja opakovane budila

v skorých ranných hodinách búchaním na kovovú zárubňu dverí vo svojom byte. Úvahy

odporkyne o komplote voči nej zo strany navrhovateľa a svedkov sú len v rovine

jej domnienok. Ani fakt, že otec navrhovateľa bol evidovaný ako spolupracovník Štátnej

bezpečnosti neznamená, že jeho výpoveď a výpoveď navrhovateľa je nepravdivá.

Navrhovateľ a ani svedkyňa B. neboli odsúdení za žiadne trestné konanie pre podozrenie

z podvodu pri prevode budovy, ako sa to snažila naznačiť predloženými dôkazmi

odporkyňa, pričom aj keby to tak bolo, nemá to žiadnu súvislosť s predmetným konaním.

Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako i súkromia,

svojho mena, prejavov osobnej povahy.

Podľa fyzická osoba má právo najmä domáhať

sa, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu na práva na ochranu jej osobnosti,

aby sa odstránili následky týchto zásahov, aby bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť

fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoby tiež právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa výšku náhrady určí súd s prihliadnutím

na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa týchto ustanovení podmienkou úspešne uplatneného práva na ochranu

osobnosti v zmysle citovaných zákonných ustanovení je, že došlo k neoprávnenému zásahu,

a tiež, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených

ustanoveniami . Obe tieto podmienky musia byť splnené

súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať

sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú sankciu znášať. Pre priznanie

finančnej náhrady sa okrem uvedeného vyžaduje vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti

fyzickej osoby, predstavujúcej zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v značnej miere a

príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom takejto nemajetkovej ujmy, kedy

nepostačuje vzhľadom na intenzitu zásahu a ním spôsobenú nemajetkovú ujmu na osobnosti

iba priznanie morálnej satisfakcie, ktorá forma zadosťučinenia má podľa zákona prednosť.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd dospel

k záveru, že odporkyňa sa dopustila voči navrhovateľovi verejne a opakovane v prítomnosti

ďalších osôb hrubo-urážlivého, vulgárneho konania, ktoré bolo objektívne spôsobilé znížiť

jeho vážnosť a česť v spoločnosti a aj v jeho pracovnom postavení; a to najmä v súvislosti

s výrazmi, ktorými ho označovala ako agenta Štátnej bezpečnosti. Odvolací súd preto

rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa potvrdil ako vecne správne.

S týmto rozsudkom sa stotožnil jednak čo do uloženia povinnosti odporkyni upustiť

v budúcnosti od obdobného konania, jednak čo do morálnej satisfakcie formou

písomného ospravedlnenia zo strany odporkyne a aj čo do výšky priznanej nemajetkovej

ujmy 5.000,- Sk (165,96 Eur), ktorú aj odvolací súd považuje za primeranú povahe

správania sa odporkyne a miere vzniknutého následku.

Po vyhlásení rozsudku vo veci samej na pojednávaní dňa 17. 3. 2009, odporkyňa

doručila súdu ďalšie podanie zo dňa 18. 3. 2009, v ktorom namietala obsah zápisnice

z pojednávania. Na tieto námietky odvolací súd neprihliadal, pretože ich mala uplatniť

priamo na pojednávaní, na ktorom bola osobne prítomná a až v priebehu odôvodňovania

vyhláseného rozsudku z pojednávacej miestnosti odišla. V ďalšom podaní zo dňa 19. 3.

2009 odporkyňa uviedla svoje osobné úvahy a hodnotenia o priebehu súdneho konania

a vyhláseného rozsudku.“

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd vysporiadal s namietaným

vyhodnotením a vykonaním dôkazov dostatočným spôsobom. Závery krajského súdu nie sú

svojvoľné ani arbitrárne. Krajský súd získal informácie o vykonanom dokazovaní

aj zo spisu okresného súdu sp. zn. a zistené skutočnosti nesignalizujú,

že by ústavný súd mohol vysloviť porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a jej práva podľa dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažovateľka nepreukázala ani svoje tvrdenie o porušení rovnosti práv pred súdom

a o manipulácii výpovedí svedkov rozhodnutím krajského súdu č. k. -333

zo 17. marca 2009.

V nadväznosti na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti

sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde a vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších jej požiadavkách.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. augusta 2009