Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 284/09
PDF · 240.66 KB
No categories available
IV. ÚS 284/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. augusta 2009
predbežne prerokoval sťažnosť T. Š., D., vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 619/96, postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98 a sp. zn.
14 Co 327/2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Cdo 258/2007, 3 Cdo 63/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2009
doručená sťažnosť T. Š., D. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 619/96, postupom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98
a sp. zn. 14 Co 327/2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 258/2007, 3 Cdo 63/2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na bývalom Obvodnom súde Bratislava 4
bola proti sťažovateľke podaná 22. októbra 1996 žaloba o ochranu osobnosti. Konanie
sa viedlo pod sp. zn. 6 C 619/96 a 6 C 32/00. Dňa 22. januára 1998 bol vydaný vo veci
rozsudok, proti ktorému sa sťažovateľka 1. apríla 1998 odvolala. Krajský súd rozsudkom
sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98 z 10. decembra 1999 potvrdil rozsudok okresného súdu.
Sťažovateľka preto podala 16. februára 2000 proti uvedenému rozsudku dovolanie, súčasne
požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu.
Pre nezaplatenie súdneho poplatku za podanie dovolania okresný súd dovolacie konanie
uznesením č. k. 6 C 32/00-85 zo 4. októbra 2004 zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto
uzneseniu 29. októbra 2004 odvolanie. Poukázala na to, že súd sa vôbec nezaoberal
jej žiadosťou o oslobodenie od súdneho poplatku za dovolanie, aj keď to opakovane
požadovala.
Sťažovateľka podala opakovanú sťažnosť predsedovi okresného súdu na nesprávny
právny postup, ktorý „videla“ v tom, že zákonný sudca nerozhodol o jej žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov a o priznaní jej advokáta pre dovolanie ešte
z roku 2000, pričom okresný súd vydal nové uznesenie č. k. 6 C 32/00-70 zo 14. júla 2004
o tom, „aby opravila a doplnila uznesenie a uviedla advokáta“. Dňa 13. septembra 2004
podala sťažovateľka opakovanú sťažnosť na nečinnosť okresného súdu a nesprávny úradný
postup v uvedenej veci, čo zopakovala niekoľkokrát. Sťažovateľka napokon okresnému
súdu na jeho výzvu z 13. apríla 2005 doručila 5. mája 2005 potvrdenie o svojich
majetkových pomeroch.
Okresný súd uznesením č. k. 6 C 32/00-105 z 20. júna 2005 nepriznal sťažovateľke
oslobodenie od súdnych poplatkov (o ktoré žiadala v roku 1999), proti čomu sa 11. júla
2005 odvolala. Dňa 12. júla 2005 bolo jej odvolanie odmietnuté z dôvodu jeho
podania po odvolacej lehote. Krajský súd uznesením č. k. 4 Co 213/06, 4 Co 65/07
a 4 Co 343/07-133 z 26. júla 2007 zrušil uznesenie o odmietnutí dovolania a uznesenie
o oslobodení od súdnych poplatkov, ktoré sťažovateľke priznal.
Pre prieťahy v konaní podala sťažovateľka 6. marca 2008 najvyššiemu súdu
sťažnosť. Dňa 14. mája 2008 podpredsedníčka najvyššieho súdu informovala sťažovateľku,
že najvyšší súd dovolanie vrátil okresnému súdu 15. júna 2004, lebo podanie nebolo úplne,
nebol zaplatený súdny poplatok ani splnená podmienka povinného právneho zastúpenia
advokátom. Dovolanie bolo potom najvyššiemu súdu doručené 15. novembra 2008.
Najvyšší súd 29. apríla 2008 v dovolacom konaní rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 258/2007,
3 Cdo 63/2008 zrušil rozsudok krajského súdu z 10. decembra 1999 a vec vrátil na ďalšie
konanie. Dňa 21. júla 2008 krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co 236/2008 sťažovateľke
priznal oslobodenie od súdnych poplatkov; zástupcu z radu advokátov jej neustanovil.
Dňa 21. októbra 2008 krajský súd vyzval sťažovateľku oznámiť, či súhlasí s návrhom
žalobcu, že berie svoj návrh späť. Dňa 28. októbra 2008 sťažovateľka oznámila,
že so späťvzatím nesúhlasí, pretože sa ničoho nedopustila. Je presvedčená, že postupom
okresného súdu, krajského súdu aj najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Krajský súd vec potom prerokoval v novom konaní a 17. marca 2009 vyniesol rozsudok
č. k. 14 Co 327/2008-333, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu.
Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením jej práv poukazuje
na zámerné vynechávanie dôkazov v jej prospech, najmä v rozsudku krajského súdu
č. k. 14 Co 327/2008-333 zo 17. marca 2009.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Okresný súd Bratislava IV v konaní 6 C 619/96 porušil základné právo
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj podľa Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobodách, čl. 6 ods. 1 pri konaní na I. stupni súdu
a predkladaní dovolania.
2. Krajský súd Bratislava porušil v konaní o odvolaní proti 6 C 619/96 pod sp. zn.
20 Co 156/98 a 20 Co 173/98-147 základné právo sťažovateľky ako podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, tak aj podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobodách, čl. 6 ods. 1,
3. Krajský súd Bratislava porušil v konaní o odvolaní proti 6 C 619/96 pod sp. zn.
14 Co/327/2008-333 základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48. ods. 2 Ústavy
SR a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobodách v čl. 6 ods. 1,
4. Najvyšší súd SR porušil v konaniach o dovolaní proti rozsudku KS BA sp. zn.
20 Co 156/98 a 20 Co 173/98-147, ktoré boli na NS SR pod sp. zn. 3 Cdo 258/2007
a 3 Cdo 63/2008 právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a podľa
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobodách v čl. 6 ods. 1,
5. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke spravodlivé finančné zadosťučinenie v sume
36 495,- €, ktoré sú povinní zaplatiť porušovatelia takto:
Okresný súd Bratislava IV 11 615,- €
Krajský súd Bratislava sa prvé odvolacie konanie v r. 1999 11 615,- €
Krajský súd Bratislava za druhé odvolacie konanie v r. 2009 11 615,- €
NS SR 1 650,- €
ktoré sú porušovatelia povinní sťažovateľke vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti
nálezu na jej adresu prechodného bydliska,
6. porušovatelia sú povinní nahradiť trovy konania a právneho zastúpenia na adresu
právneho zástupcu sťažovateľky do 15 dní od právoplatnosti nálezu každý v príslušnom
podiele.“.
Sťažovateľka už namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 32/00 aj na ústavnom súde sťažnosťou doručenou mu 10. júla 2003. Ústavný súd
nálezom č. k. III. ÚS 17/04-76 zo 17. júna 2004 rozhodol, že v konaní sp. zn. 6 C 32/00
okresný súd porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, priznal jej finančné zadosťučinenie 30 000 Sk a prikázal okresnému súdu konať
bez zbytočných prieťahov.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu
k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný
súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci
porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a
slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená
právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkrétnej veci, a poskytnúť tak ochranu
označeným základným právam alebo slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania. Z judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 61/07) vyplýva, že ústavný
súd je viazaný najmä návrhom na rozhodnutie (tzv. petitom) sťažnosti.
Sťažovateľka sa v petite svojej sťažnosti domáhala, aby ústavný súd vyslovil,
že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 619/96, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Co 156/98,
20 Co 173/98 a sp. zn. 14 Co 327/2008, ale aj postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 258/2007 a 3 Cdo 63/2008.
1. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie
jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie veci v primeranom čase podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v označených konania okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu vychádzal
ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom
práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty
(III. ÚS 61/98). Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú,
aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05,
II. ÚS 67/06). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v nadväznosti na takto
vymedzený účel označených práv vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu
podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť
orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06,
IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08).
Zo sťažnosti vyplýva, že konanie na okresnom súde vedené pod sp. zn.
6 C 619/96 bolo právoplatne skončené; rozsudok krajského súdu sp. zn. 14 Co 327/2008
zo 17. marca 2009, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu
č. k. 6 C 619/1998-95 z 22. januára 1998, bol sťažovateľke doručený 27. apríla 2009.
Rovnako konania na krajskom súde vedené pod sp. zn. 20 Co 156/98 a 20 Co 173/98
a sp. zn. 14 Co 327/08 boli právoplatne skončené; ostatné sťažovateľkou napadnuté konanie
bolo právoplatne skončené 27. apríla 2009. Napadnuté konanie vedené na najvyššom súde
pod sp. zn. 3 Cdo 258/2007 a 3 Cdo 63/2008 bolo tiež právoplatne skončené; po rozhodnutí
najvyššieho súdu rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 258/2007 a 3 Cdo 63/2008 z 29. apríla 2008 bol
spis 14. mája 2008 vrátený krajskému súdu, ktorý na jeho základe v konaní vedenom pod
sp. zn. 14 Co 327/2008 rozhodol 17. marca 2009 rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok
okresného súdu č. k. 6 C 619/1998-95 z 22. januára 1998 (doručený sťažovateľke 27. apríla
2009).
Keďže sťažovateľka sa ústavnej ochrany svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní domáhala
až v čase, keď k porušovaniu označených práv už nemohlo dochádzať (vzhľadom
na právoplatnosť skončenia označených konaní), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky
v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. Vo vzťahu k časti sťažnosti smerujúcej k namietanému porušeniu základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 619/96, postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 258/2007 a 3 Cdo 63/2008, ako aj postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98 ústavný súd vychádzal
z § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno
podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde
neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03,
I. ÚS 24/05). Vzhľadom na už uvedené túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
Čo sa týka namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
označeného konania krajského súdu sp. zn. 14 Co 327/2008, v ktorom krajský súd rozhodol
rozsudkom zo 17. marca 2009, ktorý bol sťažovateľke doručený 27. apríla 2009 a sťažnosť
bola doručená ústavnému súdu 24. júna 2009, ústavný súd v súlade s § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde považoval nárok na ochranu ústavnosti v tejto časti sťažnosti za uplatnenú
včas, a vzhľadom na to preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, v súvislosti
s ktorého vydaním sťažovateľka namieta porušenie „rovnosti práv pred súdom“,
manipuláciu výpovedí svedkov a najmä odmietnutie dôkazov predkladaných sťažovateľkou
vo vzťahu k označenému rozsudku krajského súdu. Sťažovateľka považuje označený
rozsudok za nespravodlivý.
Vo vzťahu k námietke odmietnutia dôkazov predkladaných sťažovateľkou ústavný
súd uvádza, že nie je povinnosťou súdu vykonať všetky dôkazy, ktoré navrhnú účastníci
konania, pričom však v súlade s § 132 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
musí každý súd hodnotiť podľa svojej úvahy tieto jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej
súvislosti, pričom v súlade s § 157 ods. 2 OSP musí v odôvodnení vysvetliť, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, pričom musí dbať na presvedčivosť
svojho rozhodnutia.
Vzhľadom na to, že otázka vykonania dôkazov a ich hodnotenie boli hlavnými
námietkami sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu zo 17. marca 2009, ústavný súd
skúmal, či z preskúmania označeného rozsudku možno zistiť také nedostatky, ktoré
by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
K dôkazom, ktoré považoval krajský súd pri svojom rozhodnutí za relevantné
pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 6 C 619/96-95
z 22. januára 1998, v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:
„Všetky dodatočne založené listinné dôkazy odporkyňou v priebehu odvolacieho
konania nepreukazujú relevantné skutočnosti, ktoré by spochybňovali vierohodnosť
výpovede navrhovateľa a svedkov B., M. a H. Otec navrhovateľa I. M. st. dokonca v konaní
6 C 190/86 vypovedal v prospech odporkyne, čo nasvedčuje tomu, že nemal dôvod
ju bezdôvodne krivo obviniť o 10 rokov neskôr v súvislosti so správaním odporkyne voči
jeho synovi. Napriek výsledku sporú vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 190/86 samotné
výsledky dokazovania v tejto veci potvrdili, že aj v minulosti sa odporkyňa voči svojim
susedom v dome správala agresívne, keď ich cez dni pracovného pokoja opakovane budila
v skorých ranných hodinách búchaním na kovovú zárubňu dverí vo svojom byte. Úvahy
odporkyne o komplote voči nej zo strany navrhovateľa a svedkov sú len v rovine
jej domnienok. Ani fakt, že otec navrhovateľa bol evidovaný ako spolupracovník Štátnej
bezpečnosti neznamená, že jeho výpoveď a výpoveď navrhovateľa je nepravdivá.
Navrhovateľ a ani svedkyňa B. neboli odsúdení za žiadne trestné konanie pre podozrenie
z podvodu pri prevode budovy, ako sa to snažila naznačiť predloženými dôkazmi
odporkyňa, pričom aj keby to tak bolo, nemá to žiadnu súvislosť s predmetným konaním.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako i súkromia,
svojho mena, prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä domáhať
sa, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu na práva na ochranu jej osobnosti,
aby sa odstránili následky týchto zásahov, aby bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoby tiež právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Podľa týchto ustanovení podmienkou úspešne uplatneného práva na ochranu
osobnosti v zmysle citovaných zákonných ustanovení je, že došlo k neoprávnenému zásahu,
a tiež, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených
ustanoveniami § 11 Občianskeho zákonníka. Obe tieto podmienky musia byť splnené
súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať
sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú sankciu znášať. Pre priznanie
finančnej náhrady sa okrem uvedeného vyžaduje vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti
fyzickej osoby, predstavujúcej zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v značnej miere a
príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom takejto nemajetkovej ujmy, kedy
nepostačuje vzhľadom na intenzitu zásahu a ním spôsobenú nemajetkovú ujmu na osobnosti
iba priznanie morálnej satisfakcie, ktorá forma zadosťučinenia má podľa zákona prednosť.
Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd dospel
k záveru, že odporkyňa sa dopustila voči navrhovateľovi verejne a opakovane v prítomnosti
ďalších osôb hrubo-urážlivého, vulgárneho konania, ktoré bolo objektívne spôsobilé znížiť
jeho vážnosť a česť v spoločnosti a aj v jeho pracovnom postavení; a to najmä v súvislosti
s výrazmi, ktorými ho označovala ako agenta Štátnej bezpečnosti. Odvolací súd preto
rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správne.
S týmto rozsudkom sa stotožnil jednak čo do uloženia povinnosti odporkyni upustiť
v budúcnosti od obdobného konania, jednak čo do morálnej satisfakcie formou
písomného ospravedlnenia zo strany odporkyne a aj čo do výšky priznanej nemajetkovej
ujmy 5.000,- Sk (165,96 Eur), ktorú aj odvolací súd považuje za primeranú povahe
správania sa odporkyne a miere vzniknutého následku.
Po vyhlásení rozsudku vo veci samej na pojednávaní dňa 17. 3. 2009, odporkyňa
doručila súdu ďalšie podanie zo dňa 18. 3. 2009, v ktorom namietala obsah zápisnice
z pojednávania. Na tieto námietky odvolací súd neprihliadal, pretože ich mala uplatniť
priamo na pojednávaní, na ktorom bola osobne prítomná a až v priebehu odôvodňovania
vyhláseného rozsudku z pojednávacej miestnosti odišla. V ďalšom podaní zo dňa 19. 3.
2009 odporkyňa uviedla svoje osobné úvahy a hodnotenia o priebehu súdneho konania
a vyhláseného rozsudku.“
Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd vysporiadal s namietaným
vyhodnotením a vykonaním dôkazov dostatočným spôsobom. Závery krajského súdu nie sú
svojvoľné ani arbitrárne. Krajský súd získal informácie o vykonanom dokazovaní
aj zo spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 190/1986 a zistené skutočnosti nesignalizujú,
že by ústavný súd mohol vysloviť porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Sťažovateľka nepreukázala ani svoje tvrdenie o porušení rovnosti práv pred súdom
a o manipulácii výpovedí svedkov rozhodnutím krajského súdu č. k. 14 Co 327/2008-333
zo 17. marca 2009.
V nadväznosti na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti
sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde a vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať
o ďalších jej požiadavkách.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. augusta 2009