Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 58/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť T. Š., D., zastúpenej advokátom JUDr. P. M., L., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava IV v konaní sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaniach sp. zn. , a sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra

2010 doručená sťažnosť T. Š. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej

základných práv a slobôd všeobecnými súdmi, ktorú po výzve ústavného súdu na

odstránenie nedostatkov podania opravil a doplnil ňou splnomocnený právny zástupca

JUDr. P. M. podaním doručeným ústavnému súdu 18. januára 2011. Vzhľadom na

nedostatky sťažovateľkou pôvodne podanej sťažnosti ústavný súd považoval upravený petit

obsiahnutý v doplnení sťažnosti podanom kvalifikovaným právnym zástupcom

sťažovateľky za rozhodujúci pre obsahové vymedzenie sťažnosti. Sťažovateľka teda

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. a postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach sp. zn. ,

a sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na bývalom Obvodnom súde

Bratislava IV bola proti sťažovateľke podaná 22. októbra 1996 žaloba o ochranu osobnosti.

Konanie bolo vedené pod sp. zn. a sp. zn. . Dňa 22. januára 1998

vydal okresný súd vo veci rozsudok, proti ktorému sa sťažovateľka 1. apríla 1998 odvolala.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. , z 10. decembra 1999 potvrdil

rozsudok okresného súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v dovolacom konaní rozsudkom sp. zn. , z 29. apríla 2008

zrušil rozsudok krajského súdu z 10. decembra 1999 a vec vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd následne vec prerokoval v novom konaní a 17. marca 2009 vyniesol rozsudok

č. k. -333, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu. Najvyšší súd následne

podané dovolanie sťažovateľky z 26. apríla 2009 odmietol uznesením sp. zn.

z 5. augusta 2010 z dôvodu jeho procesnej neprípustnosti.

Sťažovateľka odôvodnila podanie sťažnosti takto:

„Okresný súd Bratislava IV... porušil základné právo navrhovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov ako aj právo na prejednanie veci v primeranej a to tým, že

podľa v čase podania žaloby bolo platné ustanovenie § 200i ods. 4 0. s. p., podľa ktorého

bol súd povinný rozhodnúť vo veci ochrany osobnosti najneskôr do 1 roka od podania

žaloby. Súd však rozhodol až vyhlásením rozsudku dňa 22.01.1998, keď žaloba bola podaná

súdu dňa 22.10.1996. K nedodržaniu stanovenej lehoty došlo zavineným konaním súdu, jeho

neefektívnymi krokmi a neustálym odročovaním pojednávania...

Krajský súd Bratislava v konaní sp. zn. a ... porušil

základné právo navrhovateľa na domáhanie sa svojho práva na nestrannom a nezávislom

súde a ďalej porušil základné právo navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote. K predmetnému porušeniu

došlo tým, že Krajský súd Bratislava v predmetnej veci nerozhodoval ako nezávislý a ne

stranný, keď vyniesol rozsudok v senáte voči ktorému T. Š. podala námietku zaujatosti, keď

o tejto námietke zaujatosti nerozhodoval nadriadený súd. ... Krajský súd Bratislava

v predmetnej veci porušil ust. , keď T. Š. podala odvolanie proti

rozsudku Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. Krajskému súdu Bratisla dňa

01.04.1998 a tento súd rozhodol vyhlásením rozsudku až 10.12.1999. ...

Krajský súd Bratislava v konaní sp. zn. porušil článok 46 ods. 1

, porušil základné právo navrhovateľa na domáhanie sa svojho

práva na nestrannom a nezávislom súde a to tým, že dokazovanie nevykonával v súlade

s príslušnými ustanoveniami .. Krajský súd Bratislava na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia

dôkazov, pričom úplne odmietol dôkazy predložené T. Š. aj napriek tomu, že sa týkali

merita veci. Dôvodíme, že Krajský súd Bratislava v tejto veci nepostupoval ako nestranný

a nezávislý súd. T. Š. proti predmetnému rozsudku už nemala možnosť podať opravný

prostriedok.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Okresný súd Bratislava IV v konaní pod sp. zn. porušil základné právo

T. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. T. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 EUR ..., ktoré jej

je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť do dvoch mesiacov...

3. Krajský súd Bratislava v konaní pod sp. zn.

porušil základné právo T. Š. na konanie pred nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46

ods. 1 a ďalej porušil základné právo T. Š. na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa ako aj právo

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

4. T. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 EUR ..., ktoré jej

je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov...

5. Krajský súd Bratislava v konaní pod sp. zn. porušil základné

právo T. Š. pred nezávislým a nestanným súdom podľa Slovenskej

republiky.

6. Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. zo dňa 17.

marca 2008 sa zrušuje.

7. Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd Bratislava sú povinní zaplatiť náhradu

trov konania T. Š. na účet jej právneho zástupcu JUDr. P. M... do pätnástich dní od

právoplatnosti nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa návrh nie je prípustný ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Sťažovateľka už namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

aj na ústavnom súde sťažnosťou doručenou 10. júla 2003. Ústavný súd nálezom

č. k. -76 zo 17. júna 2004 rozhodol, že v konaní sp. zn. okresný súd

porušil jej základné právo podľa a právo podľa dohovoru,

priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk a prikázal okresnému súdu konať bez

zbytočných prieťahov.

Neskoršími podaniami sťažovateľka opäť namietala porušenie svojich základných

práv. Konkrétne podaním doručeným 2. júla 2008 namietala porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , avšak ústavný súd túto sťažnosť uznesením

č. k. -14 z 10. októbra 2008 odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V časti,

v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho práva na prejednanie svojej záležitosti

„nezávislým a nestranným súdom a v primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie. Aj

ďalším podaním doručeným ústavnému súdu v rovnaký deň (t. j. 2. júla 2008) sťažovateľka

namietala porušenia svojich základných práv, a to v konaní vedenom krajským súdom pod

sp. zn. , . Pokiaľ išlo o namietané porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, ústavný súd uznesením zo

16. decembra 2008 sťažnosť odmietol vyhodnotiac ju ako zjavne neopodstatnenú, a pokiaľ

išlo o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

, považoval ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity svoju právomoc na

prerokovanie sťažnosti za vylúčenú, a preto sťažnosť odmietol.

Ústavný súd preskúmaval namietané porušenia základných práv sťažovateľky podľa

a a práva podľa dohovoru postupmi okresného

súdu v konaní sp. zn. , krajského súdu v konaniach sp. zn. ,

a sp. zn. a najvyššieho súdu v konaní sp. zn. ,

aj na základe ďalšej jej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 24. júna 2009,

o ktorej rozhodol po predbežnom prerokovaní uznesením č. k. -21

z 19. augusta 2009. Ústavný súd v časti namietajúcej porušenie jej základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v označených konania

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu vychádzal zo stabilizovanej judikatúry,

podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je

to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľov a že zároveň ochranu tomuto základnému právu ústavný

súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu

práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať.

Keďže však ústavný súd zistil, že konanie na okresnom súde vedené pod sp. zn.

bolo právoplatne skončené vydaním a doručením rozsudku krajského súdu

sp. zn. zo 17. marca 2009 (doručeným sťažovateľke 27. apríla 2009),

ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -95

z 22. januára 1998, a aj konania na krajskom súde vedené pod sp. zn.

a a sp. zn. boli v čase podania jej sťažnosti právoplatne

skončené, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa

. Rovnaký dôvod (t. j. zjavná neopodstatnenosť) viedol

ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti pre namietané porušenia základných práv podľa čl. 48

ods. 2 a dohovoru aj vo vzťahu k sťažovateľkou napadnutému konaniu

najvyššieho súdu sp. zn. a , ktoré bolo právoplatne skončené

rozsudkom z 29. apríla 2008.

Druhú časť sťažnosti doručenú ústavnému súdu 24. júna 2009, ktorá smerovala

k namietanému porušeniu sťažovateľkinho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn. ,

postupom krajského súdu v konaní sp. zn. , , ako aj postupom

najvyššieho súdu v konaní sp. zn. a , ústavný súd

vychádzajúc z už citovaným uznesením č. k.

-21 z 19. augusta 2009 odmietol ako podanú oneskorene. Ústavný súd

považoval sťažnosť za včas podanú, len pokiaľ išlo o rozsudok krajského súdu č. k.

-333 zo 17. marca 2008, ktorý bol sťažovateľke doručený 27. apríla 2009,

a vzhľadom na uvedené preskúmal tento napadnutý rozsudok krajského súdu a po

vysporiadaní sa s námietkami sťažovateľky (napr. porušenie „rovnosti práv pred súdom“,

manipulácia výpovedí svedkov a odmietnutie dôkazov predkladaných sťažovateľkou)

vyhodnotil aj zvyšnú časť sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť, pretože zistené

skutočnosti nesignalizovali porušenie jej základných práv, a preto sťažnosť ako celok

odmietol.

Ústavný súd vzhľadom na opísané zistenia porovnal obsah sťažnosti doručenej

22. novembra 2010, doplnenej podaním jej právneho zástupcu doručeným 18. januára 2011,

s obsahom sťažnosti, ktorá bola doručená 24. júna 2009, o ktorej už ústavný súd

právoplatne rozhodol uznesením č. k. -21 z 19. augusta 2009 a zistil, že

sťažovateľka v obidvoch sťažnostiach zhodne namietala porušenie základných práv

a slobôd podľa a , ako aj práva podľa dohovoru,

a to v tých istých konaniach vedených všeobecnými súdmi (t. j. v konaní okresného súdu

sp. zn. a v konaniach krajského súdu sp. zn. , a 14

). Ústavný súd preto považuje sťažnosť z 22. novembra 2010 doplnenú

podaním z 18. januára 2011 kvalifikovaným právnym zástupcom za návrh, ktorý sa týka tej

istej veci, o ktorej ústavný súd už právoplatne rozhodol na základe predchádzajúcej

sťažnosti. Prerokovaniu takémuto návrhu však bráni prekážka veci rozhodnutej (res

iudicata) zakotvená v , podľa ktorého je potrebné takýto

opakovaný návrh považovať za neprípustný pod podmienkou, že v predchádzajúcom

prípade sa nerozhodovalo len o podmienkach konania a v ďalšom návrhu už podmienky

konania boli splnené.

Ústavný súd posudzujúc jednotlivé okolnosti prípadu dospel k záveru, že v časti

namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo k splneniu podmienok, ktorých nedostatok

viedol k odmietnutiu skoršej sťažnosti spočívajúcich v skutočnosti, že predmetné konania

vedené okresným súdom a krajským súdom proti sťažovateľke boli už v tom čase

právoplatne skončené. Na tejto skutočnosti nič nezmenilo ani uznesenie najvyššieho súdu

z 5. augusta 2010 sp. zn. , ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky

smerujúce proti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 17. marca 2009. Ani

vo vzťahu k druhej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru,

nedošlo medzičasom k splneniu podmienok konania, pretože k splneniu podmienky konania

spočívajúcej v dodržaní lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu, ak už táto lehota

uplynula, nemôže ďalším plynutím času dôjsť. Keďže ústavný súd už v konaní

o predchádzajúcej sťažnosti z 24. júna 2009 skúmal dôvodnosť namietaného porušenia

základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ktorého sa mal dopustiť krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 17. marca 2009,

dospejúc k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti ústavný súd nepovažoval ani v tejto

časti návrh za prípustný, a preto sťažnosť podľa

odmietol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky

v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. februára 2011