Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)ff7/379887.f18de6.pdf
PDF · 119.34 KB
No categories available
3Cdo/258/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila
Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej
veci žalobcu I., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. E., advokátkou v B., proti žalovanej T.,
bývajúcej v B., adresa na doručovanie: H., P., zastúpenej JUDr. J., advokátom so sídlom v B.,
o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 6 C 619/96
a neskôr pod sp. zn. 6 C 32/2000, na dovolania žalovanej proti uzneseniu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 21. októbra 1999 sp. zn. Nc 38/99, proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 10. decembra 1999 sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98 a proti uzneseniu
Krajského súdu v Bratislave z 25. mája 2000 sp. zn. 16 Co 155/2000, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky
1. rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 10. decembra 1999 sp. zn. 20 Co 156/98,
20 Co 173/98 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie,
2. dovolania proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. októbra 1999
sp. zn. Nc 38/99 a proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 25. mája 2000 sp. zn.
16 Co 155/2000 o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislava IV uznesením z 10. marca 1997 č.k. 6 C 619/96-25 rozhodol, že
žalovanej nepriznáva oslobodenie od súdnych poplatkov a neustanovuje zástupcu pre konanie
z radov advokátov. Uvedené uznesenie napadla žalovaná odvolaním, na odôvodnenie ktorého
uviedla, že v danom prípade boli splnené podmienky pre vyhovenie jej žiadosti v oboch jej
bodoch.
-2-3 Cdo 258/2007
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 22. januára 1998 č.k. 6 C 619/96-95 žalovanej
uložil povinnosť „zdržať sa v budúcnosti hanlivých, nevhodných a nepravdivých výrokov na
adresu žalobcu, ktoré urazili jeho česť, vážnosť a dôstojnosť“. Zároveň jej uložil povinnosť
zaslať do 15 dní žalobcovi písomné ospravedlnenie v tomto znení: „Ospravedlňujem sa za
hanlivé, nevhodné a nepravdivé výroky adresované na Vašu osobu, ktoré urazili Vašu
občiansku česť, vážnosť a dôstojnosť v rodine a spoločnosti, ktoré som predniesla pred Vami
a Vašou priateľkou pri našom osobnom stretnutí 12. septembra 1996 v dome č. 21 na ulici Ľ.,
ako aj za ďalšie podobné výroky prednesené pri ďalších stretnutiach pred tretími osobami,
Vašimi kolegami, priateľmi a známymi“. Žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 5000 Sk a vo zvyšku žalobu zamietol. Rozhodnutie odôvodnil
poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, že žalovaná
zasiahla do osobnostných práv žalobcu verbálnymi výrokmi, nadávkami a hrubými výrazmi.
Žalobca sa oprávnene domáha, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na
ochranu jeho osobnosti (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Keďže zadosťučinenie podľa §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je postačujúce preto, že bola v značnej miere znížená
dôstojnosť žalobcu a jeho vážnosť v spoločnosti, má žalobca tiež právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výšku tejto náhrady,
primeranú zásahu a jeho dôsledkom, určil súd sumou 5000 Sk.
Uvedený rozsudok napadla odvolaním žalovaná. Po predložení veci na rozhodnutie
Krajskému súdu v Bratislave žalovaná podaním (doručeným súdu 23. júna 1998) vzniesla
námietku zaujatosti všetkých členov senátu tohto súdu, ktorý mal v odvolacom konaní vec
prejednať a rozhodnúť, lebo jeho predseda JUDr. Anton Mihalovits už v minulosti
prejednával inú vec, ktorej účastníčkou bola, a neetický prístup menovaného sudcu, ako aj
jeho neobjektívnosť a priebeh celého konania ju poškodili. Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením zo 16. decembra 1998 sp. zn. Nc 83/98 rozhodol, že JUDr. Anton
Mihalovits, JUDr. Anna Marošová a JUDr. Ľubor Šebo nie sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania tejto veci.
Podaním z 26. februára 1999 (doručeným súdu 8. marca 1999) žalovaná vzniesla námietku
zaujatosti JUDr. Antona Mihalovitsa, ktorú odôvodnila poukazom na priebeh odvolacieho
pojednávania 26. februára 1999, v rámci ktorého podľa jej názoru vyšlo najavo, že súd sa
dostatočne neoboznámil s vecou, menovaný predseda znevážil jej dôstojnosť, správal sa k nej
-3-3 Cdo 258/2007
„dehonestujúco“ (podľa vyjadrenia žalovanej na ňu kričal: „my Vám nebudeme dávať žiadne
odpovede na otázky, to sa spýtajte advokáta!“), na druhej strane bol ale k advokátke
protistrany „ústretový a vľúdny“. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 21. októbra
1999 sp. zn. Nc 38/99 rozhodol, že JUDr. Anton Mihalovits nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania tejto veci. Proti uvedenému uzneseniu podala žalovaná dovolanie, ktorým
žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť.
Podaním, ktoré bolo Krajskému súdu v Bratislave doručené 3. decembra 1999, žalovaná
znovu namietla zaujatosť členov odvolacieho senátu (JUDr. Antona Mihalovitsa, JUDr. Annu
Marošovú a JUDr. Ľubora Šeba). Poukázala pri tom nielen na priebeh odvolacieho
pojednávania 26. februára 1999 (ktorý v porovnaní s predchádzajúcou námietkou len
podrobnejšie opísala), ale tiež na priebeh a výsledky posúdenia jej opakovaných sťažností
adresovaných vtedajšej predsedníčke Krajského súdu v Bratislave (ktorá mala priznať
opodstatnenosť jej sťažnosti s poznámkou, že „z tohto zistenia vyvodím dôsledky vo vlastnej
kompetencii; za zistené nevhodné správanie predsedu odvolacieho senátu JUDr. Antona
Mihalovitsa voči Vám ako účastníčke konania na pojednávaní dňa 26. februára 1999 sa Vám
v mene štátnej správy krajského súdu ospravedlňujem“), a napokon na skutočnosť, že
JUDr. Anna Marošová a JUDr. Ľubor Šebo zo solidarity so svojím kolegom sa dopustili
klamstva tvrdením, že jeho konanie na uvedenom pojednávaní nebolo arogantné.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. decembra 1999 sp. zn. 20 Co 156/98,
20 Co 173/98 potvrdil tak rozsudok Okresného súdu Bratislava IV z 22. januára 1998 č.k.
6 C 619/96-95, ako aj uznesenie tohto súdu z 10. marca 1997 č.k. 6 C 619/96-25 a žalovanú
zaviazal nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania. Potvrdzujúce výroky svojho rozsudku
odôvodnil odvolací súd vecnou správnosťou oboch napadnutých rozhodnutí a tiež tým, že
odvolania žalovanej sú neopodstatnené. Tento rozsudok napadla žalovaná dovolaním, ktoré
odôvodnila tým, že odvolací súd zámerne porušil „procesný postup“, keď riadne a včas
podanú námietku zaujatosti vôbec nepredložil na rozhodnutie nadriadenému súdu a vec
prejednal a rozhodol 10. decembra 1999 v jej neprítomnosti, hoci požiadala o odročenie
pojednávania z dôvodu vznesenia novej námietky zaujatosti. Odvolací súd tiež rozhodol na
základe neúplných a nesprávnych skutkových zistení a vec nesprávne posúdil po právnej
stránke. Žiadala zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a aj ním potvrdené rozhodnutie súdu
prvého stupňa.
-4-3 Cdo 258/2007
Okresný súd Bratislava IV uznesením zo 4. apríla 2000 č.k. 6 C 619/96-194 uložil
žalovanej, aby v lehote 5 dní zaplatila súdny poplatok za odvolanie 2200 Sk. Uvedené
uznesenie napadla žalovaná odvolaním. Krajský súd v Bratislave uznesením z 25. mája 2000
sp. zn. 16 Co 155/2000 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil s poukazom na jeho
vecnú správnosť. Potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu napadla žalovaná dovolaním,
v ktorom zopakovala podstatné časti jej skorších tvrdení a vyslovila názor, že pre uloženie
povinnosti zaplatiť tento poplatok neboli v danom prípade splnené zákonné podmienky.
Vyjadrenie žalobcu k dovolaniam sa v spise nenachádza.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolania podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolania smerujú proti rozhodnutiam odvolacieho súdu,
proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný. Dovolací súd poznamenáva, že
v dovolacom konaní účastníkov označoval tak, ako to zodpovedá ich pôvodnému procesnému
označeniu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 6 C 619/96, teda
nie tak, ako ich začal označovať Okresný súd Bratislava IV po podaní dovolaní (pod sp. zn.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
1. Pokiaľ ide o dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. decembra 1999
sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98, treba uviesť, že prípustnosť dovolania žalovanej v danom
prípade nemožno vyvodiť z § 238 O.s.p., lebo nesmeruje proti rozhodnutiu, ktoré by
vykazovalo znaky rozsudkov, ktoré možno napadnúť dovolaním (nejde o zmeňujúci rozsudok
v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p., dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor
v zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. a v napadnutom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd
nevyslovil prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.). So zreteľom na to by
dovolanie žalovanej mohlo byť procesne prípustné, len ak by napadnuté rozhodnutie bolo
vydané v konaní postihnutom závažnou procesnou vadou v zmysle § 237 O.s.p. O vadu
takejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
-5-3 Cdo 258/2007
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že § 237 O.s.p.
nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým
predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je
predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie
vylúčené.
V zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. (v znení do účinnosti zákona č. 353/2003 Z.z.) sú sudcovia
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. V zmysle
§ 15 ods. 2 O.s.p. v uvedenom znení mali účastníci právo vyjadriť sa o skutočnostiach, pre
ktoré je sudca vylúčený; tieto skutočnosti boli povinní neodkladne oznámiť súdu, na
opakované oznámenia tých istých skutočností súd ale neprihliadal, ak už o nich rozhodol.
Obsah spisu (viď vyššie opísané podstatné časti priebehu konania) svedčí o tom, že
žalovaná 3. decembra 1999, teda ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej
(10. decembra 1999) vzniesla námietku zaujatosti, ktorá sa len sčasti obsahovo kryla s jej
skoršími námietkami zaujatosti a obsahovala aj také nové tvrdenia a žalovanou novo
namietané skutočnosti a argumenty, ktoré v skorších námietkach zaujatosti neuplatnila. Išlo
jednak o poukázanie na (údajné) výsledky prešetrenia jej sťažnosti predsedníčkou Krajského
súdu v Bratislave (ktorá mala potvrdiť, že správanie predsedu odvolacieho senátu voči nej
bolo nevhodné do tej miery, že voči nemu budú vyvodené dôsledky), jednak o tvrdenie
žalovanej, v zmysle ktorého sa členovia senátu zo solidarity s JUDr. Antonom Mihalovitsom
dopustili klamstva tvrdením, že jeho konanie na odvolacom pojednávaní nebolo arogantné,
a napokon o tvrdenie, že JUDr. Anna Marošová potvrdila určité skutočnosti z pojednávania,
i keď sa ho osobne nezúčastnila. So zreteľom na tieto časti námietky zaujatosti vznesenej
žalovanou 3. decembra 1999 je opodstatnený záver, že tu nešlo len o opakované oznámenia
tých istých skutočností, o ktorých už bolo súdom skôr rozhodnuté. Po vznesení tejto námietky
bolo preto možné zo strany súdu vykonať len úkony, ktoré nezniesli odklad, nie však vec
prejednať a rozhodnúť. Pokiaľ za tejto procesnej situácie nebola námietka zaujatosti žalovanej
predložená na rozhodnutie nadriadenému súdu, došlo zo strany odvolacieho súdu k procesne
-6-3 Cdo 258/2007
nesprávnemu postupu, ktorým bola žalovanej znemožnená realizácia jej procesného práva
domôcť sa podaním námietky zaujatosti toho, aby nadriadený súd posúdil, či so zreteľom na
ňou uvádzané skutočnosti môžu vznikať pochybnosti o nezaujatosti namietaných sudcov,
a aby nadriadený súd rozhodol, či namietaní sudcovia sú alebo nie sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci. Tento procesne vadný postup odvolacieho súdu
vykazuje znaky odňatia možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Výskyt niektorej z vád uvedených v § 237 O.s.p. zakladá v každom prípade prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu vydanému v takto postihnutom konaní; zároveň je ale tiež
dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie zrušiť, lebo takéto rozhodnutie
nemožno považovať za správne. So zreteľom na uvedenú vadu Najvyšší súd Slovenskej
republiky napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu zrušil podľa ustanovenia
§ 243b ods. 1 O.s.p. a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie (§ 243b
ods. 2 O.s.p.).
2. Samostatným dovolaním žalovaná napadla uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 21. októbra 1999 sp. zn. Nc 38/99. V danom prípade ale napadla rozhodnutie,
ktoré vydal Najvyšší súd Slovenskej republiky nie ako súd odvolací, ale ako súd nadriadený
v zmysle § 16 ods. 1 O.s.p. Toto dovolanie teda smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
uvedený opravný prostriedok nie je prípustný. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto
procesne neprípustné dovolanie žalovanej bez ďalšieho odmietol (§ 243b ods. 4 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
3. Žalovaná podala osobitné dovolanie aj proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho
súdu o súdnom poplatku za odvolanie. Ako už bolo uvedené, dovolaním možno napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, (len) pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1
O.s.p.). Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak je napadnuté uznesenie,
ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2
-7-3 Cdo 258/2007
O.s.p.). Toto dovolanie žalovanej nesmeruje proti uzneseniu, ktoré vykazuje znaky uznesení
uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., a preto je procesne neprípustné. Najvyšší súd Slovenskej
republiky ho z tohto dôvodu bez ďalšieho odmietol podľa ustanovenia § 243b ods. 4 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Ako vyplýva z bodu 1. výrokovej časti tohto rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, vec sa v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Keďže ani jeden zo sudcov, ktorých sa týka námietka zaujatosti vznesená žalovanou
3. decembra 1999 (č.l. 140 spisu), už na tomto súde nevykonávajú funkciu sudcu, stala sa
predmetná námietka zaujatosti z hľadiska budúceho rozhodovania odvolacieho súdu
bezpredmetnou, so zreteľom na čo odvolací súd v ďalšom konaní nebude na ňu prihliadať.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2008
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: