Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 247/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. septembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., so sídlom K., zastúpeného advokátkou

JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s

rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. januára 2009

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2009

doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“), podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanoveným zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky, v spojení s , podľa ktorého povinnosti

možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní

základných práv a slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 29. januára 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad K. (ďalej len „daňový úrad“)

vydal 3. novembra 2006 platobný výmer sp. zn. /ZIM, ktorým podľa § 44

ods. 4 o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) určil platiteľovi dane (sťažovateľovi) rozdiel dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2001 v sume 54 806 Sk, ktorá bola určená na základe

Proti tomuto platobnému výmeru podal sťažovateľ 8.

decembra 2006 odvolanie.

Dňa 16. marca 2007 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové

riaditeľstvo“) rozhodnutím sp. zn. I/223/3970-23411/2007/991545-r prerušilo konanie vo

veci. Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“)

predmetné rozhodnutie daňového riaditeľstva zrušilo rozhodnutím sp. zn. MF/21250/2007-

71/3 z 8. augusta 2007.

Dňa 12. októbra 2007 daňové riaditeľstvo rozhodnutím sp. zn. I/223/3970-

77377/2007/991545-r odvolanie sťažovateľa proti platobnému výmeru daňového úradu

zamietlo. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ žalobu na Krajskom súde v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“), ktorý ju rozsudkom sp. zn. z 2. októbra 2008

zamietol a nepriznal mu právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší

súd rozhodol tak, že rozhodnutie krajského súdu rozsudkom sp. zn. z

29. januára 2009 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa je rozsudok najvyššieho súdu nezákonný, pretože potvrdil

postup daňových orgánov, ktorý bol v rozpore so Nezákonný

postup spočíval v tom, že daňovú kontrolu nevykonávali zamestnanci správcu dane,

daňového úradu, ale vykonaním kontroly boli poverení zamestnanci Daňového úradu P.,

hoci neboli splnené podmienky na tento postup. Sťažovateľ tvrdí, že ak zamestnanci

správcu dane nemohli vykonávať kontrolu z dôvodu ustanoveného v § 24 ods. 1 zákona č.

, mali byť z vykonávania daňovej kontroly vylúčení a miestna príslušnosť na

správu dane mala byť delegovaná inému správcovi dane v súlade s ustanovením § 4 ods. 1

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že neboli splnené podmienky na určenie daňovej povinnosti

podľa pomôcok predpokladané ustanovením Porušenie

uvedeného zákona vidí sťažovateľ aj v tom, že prvostupňový daňový orgán doručil

písomnosti týkajúce sa daňovej kontroly JUDr. E. K., ktorého sťažovateľ splnomocnil na

zastupovanie v daňovom konaní, nie na úkony v súvislosti s daňovou kontrolou. S touto

námietkou sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal ani sa o nej v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia nezmienil. Ďalšie porušenie tohto zákona vidí sťažovateľ v tom,

že 10. októbra 2006, keď sa malo uskutočniť prerokovanie protokolov o určení dane podľa

pomôcok, správca dane nemal k dispozícii vyjadrenie sťažovateľa k protokolom, ktoré

podal včas.

Sťažovateľ napokon tvrdí, že v období, za ktoré mu bol napadnutým rozhodnutím

určený rozdiel dane z pridanej hodnoty, nebol osobou podliehajúcou dani z pridanej

hodnoty podľa ustanovenia § 4 ods. 4 v tom čase platného a účinného zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a rozhodol nálezom, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. januára 2009 bolo porušené jeho základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa a bol

porušený , podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na

základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Sťažovateľ

žiada, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok, najvyššiemu súdu zakázal pokračovať

v porušovaní jeho práv a priznal mu náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry

ústavného súdu vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno preto považovať ten, pri ktorého

predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (, , ).

Podstata námietok sťažovateľa smeruje k právnemu posúdeniu otázky, či bol

sťažovateľ v postavení súdneho exekútora v rozhodnom čase (r. 2000, r. 2001) osobou

vykonávajúcou zdaniteľné plnenie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. , v tom čase platnom znení, alebo nie. Právne posúdenie tejto otázky má

odôvodniť podľa názoru sťažovateľa to, či daňová kontrola týkajúca sa dane z pridanej

hodnoty a jej výsledok bol v súlade s už uvedeným zákonom, alebo nie. Na podporu svojich

tvrdení uvádza sťažovateľ aj judikáty najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júna 2001

a sp. zn. .

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti

pre zjavnú neopodstatnenosť nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo zistenie v rámci predbežného prerokovania sťažnosti, že namietaný postup

(rozhodnutie) štátneho orgánu nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie ().

Ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

, ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom

konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa nepatrí

právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

).

Ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných

súdov a nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti

všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo

rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii

právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , , ).

Najvyšší súd v odvolacom konaní nerozhodol v súlade s návrhom sťažovateľa,

ktorým žiadal, aby zmenil zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa a jeho žalobe vyhovel.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozsudku súdu prvého stupňa

v rozsahu týchto námietok, ktorými sťažovateľ odôvodnil svoje odvolanie:

- v rozhodnom období nebol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty,

- nebolo jeho povinnosťou umožniť uskutočnenie daňovej kontroly aj po uplynutí

zákonnej lehoty na jej vykonanie,

- neboli splnené zákonné podmienky na určenie daňovej povinnosti podľa pomôcok a

- sťažovateľ tiež nesúhlasil so záverom krajského súdu, že doručenie oznámenia

o pokračovaní v daňovej kontrole osobe, ktorá nebola sťažovateľom splnomocnená na

zastupovanie počas daňovej kontroly, nemala vplyv na zákonnosť rozhodnutia správneho

orgánu.

Najvyšší súd potvrdil vecnú správnosť výroku rozsudku súdu krajského súdu

a k jednotlivým odvolacím dôvodom, ktoré sú aj v sťažnosti sťažovateľa, uviedol:

a) k povinnosti umožniť uskutočnenie daňovej kontroly:

„Z odôvodnenia rozsudku nemožno súhlasiť s právnym názorom súdu prvého stupňa,

podľa ktorého žalobca bol povinný umožniť vykonanie daňovej kontroly dňa 07. 11. 2006,

hoci jednoročná lehota na vykonanie daňovej kontroly uplynula dňa 25. 05. 2006.

Najvyšší súd zdôrazňuje, že lehoty uvedené v sú

zákonné procesné lehoty, ktoré zákon stanovil na vykonanie daňovej kontroly. Keďže sú

stanovené priamo zákonom, nie je možné, aby ich správca dane nerešpektoval, resp., aby

mu boli prolongované jeho nadriadeným orgánom nad zákonom stanovenú hranicu. Ide

o lehoty počas plynutia ktorých je daňový subjekt povinný strpieť výkon daňovej kontroly

a plniť povinnosti voči správcovi dane ustanovené daňovému subjektu v § 15 ods. 6 zák. č.

Daňová kontrola predstavuje zásah orgánu verejnej správy do

súkromnoprávnej sféry subjektu, preto môže byť vykonaný len v rozsahu a spôsobom

ustanoveným zákonom ( SR). Daňová kontrola nemôže u daňového

subjektu prebiehať po neobmedzenú dobu. Každý zásah orgánu verejnej správy do

súkromnoprávnej sféry právneho subjektu sa spravuje univerzálnou zásadou

proporcionality a ustanovenie lehôt na vykonanie daňovej kontroly je prejavom zásady

proporcionality. Najvyšší súd konštatuje, že daňová kontrola po uplynutí zákonnej lehoty na

jej vykonanie môže pokračovať iba so súhlasom dotknutého daňového subjektu. V opačnom

prípade môže konanie správcu dane vytvoriť protiprávny stav v podobe nezákonného

zásahu orgánu verejnej správy. Uvedené právne názory najvyšší súd už vyslovil v právnej

veci K. M. Daňovému riaditeľstvu SR sp. zn. zo dňa 19. 04. 2007 (účastníci

konania sú totožní ako v prejednávanej veci) a poukazuje na to, že ide o ustálený právny

názor senátu z ktorého vychádza i v iných právnych veciach.“

b) k splneniu zákonných podmienok na určenie daňovej povinnosti podľa pomôcok:

„Najvyšší súd konštatuje, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

i vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu správne vychádzal z toho, že na proces určenia dane

podľa pomôcok sa lehoty podľa o správe daní a poplatkov

(v znení účinnom do 31. 08. 2007) nevzťahujú. Správca dane nebol počas kontroly

bezdôvodne nečinný. Žalobca však zaujal k splneniu dôkaznej povinnosti pasívny postoj,

a preto správca dane dôvodne pristúpil k určeniu dane podľa pomôcok v súlade

s ustanovením S prihliadnutím na zásadu proporcionality,

ktorá predpokladá vyvážený výklad právneho predpisu medzi záujmom štátu

reprezentovaného správcom dane a záujmom daňového subjektu najvyšší súd sa stotožňuje

s právnym názorom žalovaného, že v prípade, že daňový subjekt si svoju dôkaznú povinnosť

nesplní, neposkytne potrebnú súčinnosť počas zákonných lehôt na vykonanie daňovej

kontroly, vyplývajú pre daňový subjekt dôsledky z ustanovenia § 15 ods. 2 v nadväznosti na

Vzhľadom na to daňový subjekt môže mať právny

záujem na vykonaní daňovej kontroly i po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.“

c) k otázke, či bol sťažovateľ v rozhodnom období osobou podliehajúcou dani

z pridanej hodnoty:

„Najvyšší súd považuje za vecne správne odôvodnenie súdu prvého stupňa (§ 219

ods. 2 v spojení s ), týkajúce sa záveru, že žalobca ako súdny exekútor

spĺňal podmienku uskutočňovania zdaniteľného plnenia podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona

č. , bol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty, a preto mohol byť

správcom dane registrovaný za platiteľa dane z pridanej hodnoty na základe jeho žiadosti.“

Krajský súd v rozsudku č. k. -137 z 2. októbra 2008 (č. l. 14) uviedol:

„Žalobca v žalobe tvrdil, že nebol osobou uskutočňujúcou zdaniteľné plnenie,

pretože poskytovanie služieb súdneho exekútora nenapĺňa pojmové znaky zdaniteľného

plnenia podľa , , z dôvodu, že nevykonával

zdaniteľné plnenia v rámci podnikania alebo v rámci činnosti súvisiacej s podnikaním, ani

plnenia uskutočňované fyzickou osobou v rámci činnosti vykonávanej podľa osobitného

predpisu, ktorým podľa odkazu pod čiarou je o znalcoch

a tlmočníkoch.

Podľa právneho názoru súdu žalobca ako súdny exekútor spĺňal podmienku

uskutočňovania zdaniteľného plnenia podľa

a bol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty, preto mohol byť správcom dane

registrovaný za platiteľa dane z pridanej hodnoty na základe jeho žiadosti. Podľa

legislatívno-technických pokynov uvedených v prílohe č. 2 k Legislatívnym pravidlám

(uznesenie Národnej rady SR č. 511 z 18. 12. 1996 k návrhu Legislatívnych pravidiel tvorby

) poznámky pod čiarou majú iba informatívny

charakter. Poznámka pod čiarou nemá normatívnu povahu. V poznámke pod čiarou

nemožno normatívnym spôsobom určiť práva a povinnosti nad rámec právnej úpravy, ktorej

sa poznámka pod čiarou týka. Skutočnosť, že poznámka 2a k ustanoveniu § 2 ods. 2 písm. b)

k 31. 1. 2001 obsahovala odkaz iba na zákon o znalcoch a

tlmočníkoch, neznamená, že iné činnosti vykonávané podľa ďalších právnych predpisov

( o súdnych exekútoroch, o notároch a

notárskej činnosti, o konkurze a vyrovnaní) nespadajú pod výklad

ustanovenia “

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu o otázkach, ktoré boli

dôvodom na podanie odvolania, nerozhodol svojvoľne a arbitrárne, odôvodnenie

najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné a nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia

sťažovateľom uvedených základných práv a slobôd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal s podstatnými

argumentmi sťažovateľa, ktoré boli rozhodné pre posúdenie zákonnosti napadnutého

postupu a rozhodnutia správneho orgánu. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku zhrnul

skutkové zistenia a právne závery krajského súdu, ktoré boli v rozsahu odvolacích námietok

sťažovateľa predmetom preskúmania v odvolacom konaní, uviedol, akými úvahami sa

spravoval pri rozhodovaní, aj ako právne posúdil argumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho

povinnosti umožniť vykonanie daňovej kontroly po uplynutí zákonnej lehoty na jej

vykonanie, možnosti správcu dane určiť daňovú povinnosť podľa pomôcok, ako aj

skutočnosť, či sťažovateľ ako súdny exekútor bol osobou podliehajúcou dani z pridanej

hodnoty. Najvyšší súd pritom podrobne odôvodnil, ktoré otázky oproti krajskému súdu

odlišne právne posudzoval (právne účinky uplynutia lehoty na vykonanie daňovej kontroly

ustanovenej v ).

Ústavný súd preto konštatuje (ako vo veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. IV. ÚS

240/09), že odvolací súd sa zaoberal námietkami sťažovateľa, ktorých posúdenie bolo

relevantné na rozhodnutie o veci a závery rozsudku sú dostatočne odôvodnené. Výklad

príslušných zákonných ustanovení bol nepochybne v právomoci najvyššieho súdu

a nemožno dôjsť ani k záveru, že by jeho výklad zjavne vybočoval z rámca týchto

ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší

súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným. Posúdenie odvolaním namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia daňových

orgánov bolo v právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú

aj odôvodnené, a preto týmto rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v .

Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu neznamená ani

právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(m. m. , ).

Podstatou sťažnosti je, že sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu,

ktorý si neosvojil jeho výklad právnych noriem príslušných daňových právnych predpisov

a v odôvodnení rozsudku nereagoval na jeden z argumentov, a to nedoručenie oznámenia

o pokračovaní daňovej kontroly sťažovateľovi, ale JUDr. E. K., ktorého sťažovateľ

nesplnomocnil na zastupovanie v daňovej kontrole, a v tejto súvislosti namieta nezákonnosť

postupu a rozhodnutia daňového orgánu.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu

a ani inak nepreukázal relevantný dôkaz, ktorým by túto ním tvrdenú skutočnosť preukázal.

Z rozsudku krajského súdu tiež vyplýva (str. 16), že «plnomocenstvom zo dňa 25. 6. 2003

splnomocnil advokáta JUDr. E. K. iba na zastupovanie v daňovom konaní, kým správca

dane toto plnomocenstvo vzťahoval aj na daňovú kontrolu a JUDr. E: K. v rozpore s

plnomocenstvom doručil oznámenie zo dňa 4. 5. 2006 č. . Podľa

obsahu plnomocenstva zo dňa 25. 6. 2003 žalobca splnomocnil JUDr. E. K. „na všetky

úkony a právne úkony na zastupovanie v daňovom konaní a na všetky právne úkony v

konaní pred súdom vo veciach daňových, obchodných a občianskoprávnych“. Z textu

plnomocenstva nevyplýva, aby plnomocenstvo sa vzťahovalo aj na daňovú kontrolu.

Skutočnosť, že list správcu dane zo dňa 4. 5. 2006 č. , ktorého obsahom

bolo oznámenie o pokračovaní v začatej daňovej kontrole dňa 12. 5. 2006 v sídle žalobcu

bol doručený JUDr. E. K., nemala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia

žalovaného, pretože žalobca dňa 12. 5. 2006 sa v sídle exekútorského úradu nenachádzal z

dôvodu študijných povinností (príprava na štátne záverečné skúšky), neuskutočnenie

daňovej kontroly dňa 12. 5. 2006 teda nebolo dôsledkom nesprávneho doručovania listu zo

dňa 4. 5. 2006 JUDr. E. K., ale prekážkou na strane žalobcu. Osobná prítomnosť daňového

subjektu pri daňovej kontrole vzhľadom na jej charakter je pritom nevyhnutná.».

Najvyšší súd sa síce vo svojom rozhodnutí explicitne k tejto otázke nevyjadril, ale

zo samotného kontextu odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že s odôvodnením krajského

súdu k tejto otázke sa stotožňuje. V odôvodnení svojho rozsudku totiž uviedol, že

potvrdzuje vecnú správnosť výroku rozsudku súdu prvého stupňa, nie však celého

odôvodnenia, pričom v odôvodnení uviedol svoje odlišné právne názory od právnych

názorov uvedených v odôvodnení krajského súdu. Zo skutočnosti, že tak najvyšší súd

neurobil, k časti odôvodnenia týkajúcej sa doručovania oznámenia o pokračovaní daňovej

kontroly vyplýva, že sa s touto časťou odôvodnenia krajského súdu stotožnil.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na

spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (, ). Požiadavka na

odôvodnenie súdnych rozhodnutí je jednou zo záruk spravodlivého procesu. Nemožno ju

však chápať ako povinnosť všeobecného súdu reagovať na každý návrh, námietku alebo

pripomienku účastníka konania (aj keď by ich účastník konania považoval za podstatné), ale

len na tie, ktoré sú významné pre rozhodnutie o veci. Aj keď najvyšší súd nedal

sťažovateľovi odpoveď na všetky jeho námietky, postup najvyššieho súdu nesmeroval

k odopretiu súdnej ochrany sťažovateľa v predmetnej veci a ako celok je napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu ústavne akceptovateľné.

Čo sa týka námietky sťažovateľa, že vo veci nerozhodovali príslušné územné

finančné orgány, ústavný súd z odvolania sťažovateľa z 11. novembra 2008 podaného proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 2. októbra 2008, ako aj z označeného

rozsudku krajského súdu zistil, že túto skutočnosť sťažovateľ nenapadol ani v odvolaní proti

rozhodnutiu krajského súdu. Najvyšší súd sa z tohto dôvodu v rámci odvolacieho konania

nemal právny dôvod zaoberať touto námietkou sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené ústavný

súd konštatuje, že v danom prípade absentuje príčinná súvislosť medzi postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľom uplatnenou námietkou.

Pokiaľ ide o , tento určuje miesto a úlohu zákonov pri ukladaní

povinností a obmedzovaní základných práv a slobôd, v dôsledku čoho smeruje výlučne

k zákonodarnému orgánu, a nie k súdnym orgánom. Z uvedených dôvodov označený

rozsudok najvyššieho súdu nemohol vôbec porušiť tak, ako to tvrdil

sťažovateľ ( napr. ).

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol na jej

predbežnom prerokovaní podľa ako zjavne

neopodstatnenú (obdobne ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009